Bratislava ma inšpiruje
Mesto očami mladého spisovateľa Michala Hvoreckého
Žiť v miniatúrnom veľkomeste vyžaduje značnú dávku sebairónie, ktorá mu, našťastie, nechýba. Je v tom aj veľa schizofrénie - vidiek Bratislavu neznáša, lebo je mestom, a ostatný svet ju považuje za malú dedinu. "Mne sa tu žije dobre. Som veľmi bratislavský autor,“ tvrdí spisovateľ Michal Hvorecký.
Bratislava je podľa neho poloprovinčné, polomoderné, poloslovenské mesto. "Každý druhý deň nakupujem v Tržnici - prostredie je tam príšerné, ale ovocie a zelenina prvotriedne. Takéto protiklady sú pre moje mesto typické. Asi jediné, čo naozaj neznášam, sú reklamné panely najrôznejších veľkostí a tvarov, ktoré sú rozmiestnené úplne všade a hyzdia celé okolie. Ale to je pliaga celej krajiny.“ Michala na druhej strane baví, že je v ňom všetko malé a trošku zaspaté, ale predsa to existuje. "Mám rád Subclub pod Hradom, hoci sa k nemu už pomaly ani nedá dostať pešo, aj Operu SND a Filharmóniu, Štúdio 12 alebo klub A4 a asi tri menšie kaviarne. Inam nechodievam.“ Bavia ho aj malé galérie s novými kurátormi a trochu ironicky dodáva, že to, čo sa mu páči, väčšinou zrušia, takže by to radšej nemal spomínať. Z nových budov sa mu pozdáva centrála firmy Strabag, kde na streche pristál House Attack od Erwina Wurma.
Dlhšie žil iba v Hamburgu, ktorý je podstatne väčší a bohatší, no nepovažuje sa za znalca svetových veľkomiest. "Býval som pár mesiacov v Berlíne, vo Viedni a v Bruseli, čo je dosť málo. No najviac mi doma chýba literárny dom, miesto, kde by sa pravidelne konali čítačky, diskusie a kde by bola solídna knižnica pre novú generáciu čitateľov. V západnej Európe má takú ustanovizeň skoro každé okresné mesto.“
Bratislavský alebo prešporský duch je podľa mladého spisovateľa tak trochu mýtus. "Ja si celkovo myslím, že sa u nás pri stoloch diskutuje málo. Je iná doba. Mladí ľudia si skôr vzájomne komentujú statusy na Facebooku - aj to je pre mňa inšpiratívna forma komunikácie.“ Za kaviarenský typ sa nepovažuje, keď píše, je celé dni doma, akurát večer chodieva behať. Na otázku, ako sa tvorí v hlavnom meste, má jasnú odpoveď. "Je to inšpiratívne mesto. Pre mňa je Bratislava na písanie životne dôležitá. Väčšie mestá majú primnoho lákadiel, vo dne aj v noci.“ V Bratislave sa dá podľa Hvoreckého zotrvať v intenzívnom kontakte so svetom a zároveň je tu potrebný pokoj na prácu.
Hrad je hore nohami
Básnik Ľubomír Feldek sa rád vracia do magického mesta.
Bratislava je pre Ľubomíra Feldeka aj pre jeho ženu druhé rodisko, nikde neprežili väčší kus života - a radi tu s ňou zostanú aj na večnosť. Stále sa podľa neho mení a väčšinou k lepšiemu. "Kedysi bola v lete záhradka do ulice len pred Veľkými františkánmi, biele plastové stoličky však boli pripútané k bielym plastovým stolom reťazami a ani v najhorúcejšom lete za najkrajšieho podvečera ste si tam nemohli sadnúť. Keď ste sa opýtali čašníka, prečo je to tak, odpovedal vám, že je na všetko sám, zvyšok zamestnancov je vraj administratíva, a on nemôže obsluhovať aj vnútri, aj vonku.“ Ten, kto banuje za minulosťou, vraj nech si na toto spomenie.
Podľa vlastných slov žije znova dlhodobo v Bratislave a v Prahe len krátkodobo. Bratislavu vidí ako magnetické mesto - nedá sa z neho natrvalo odísť.
Ľudia vidia hlavné mesto ako rýchle a trochu agresívne, slovenský spisovateľ ju, naopak, vidí v princípe ako pomalú a vľúdnu. "Drahá? Aj drahá je. Drahá peňaženke, ale aj drahá srdcu.“ A keď sa ho niekto opýta, kam chodia s pani manželkou dovolenkovať, odpovedá žartom: "Chudoba chodí dovolenkovať do Los Angeles a inde, kde je život lacnejší, ale my našťastie máme na to, aby sme sa nemuseli hnúť z Bratislavy.“ V tomto považuje Bratislavu za naozaj veľkú - a neškodilo by, keby sa trochu zmenšila. "V Prahe na Václaváku sa napríklad až dodnes udržalo lahôdkarstvo s lacným turistickým občerstvením. Aj v centre Bratislavy sa mohlo zachovať aspoň to lahôdkarstvo na Michalskej ulici. Ale aj tí, čo ho zašantročili, sú teraz, dúfam, potrestaní - aj oni teraz musia prežúvať každý deň nejaké predražené kulinárske zázraky.“
V Bratislave sa mu páči takmer všetko. Najmä Dunaj by si rád ešte čo najviac užil. "Kým sa dá - a kým nepotečie celý v nejakých holandských tuneloch, ako sa to už napríklad tunelárom podarilo dosiahnuť pri PKO,“ hovorí Feldek. Hneď sa však zháči, lebo zapáranie sa vraj v jeho prípade už raz neskončilo dobre: "Prišli prišelci a mňa, Bratislavčana dušou aj telom, vypoklonkovali z Bratislavy. Aj to sa v Bratislave, žiaľ, stáva - minimálne tri razy za storočie.“
O tom, čím je pre neho Bratislava, napísal veľa básní. Najznámejšia je tá, ktorú spieva jeho dcéra Katarína, zhudobnil ju Jaroslav Filip. Poznáte ju... "A zrazu noc je pred nami, tá bratislavská káva, a hrad je hore nohami, a drieme Bratislava...“