Bohatý človek nerozhadzuje. Neznamená to, že by bol držgroš (lebo lakomosť majetok nezveľaďuje), znamená to len toľko, že uvážlivo narába s hodnotami, ktoré mu boli zverené. Znamená to, že si ich váži a múdro investuje.
Zdá sa, že toto sme sa ešte nenaučili. Odborná verejnosť sa sťažuje na takmer katastrofické sucho -- ale subvencie na vodu pre plodiny poľnohospodárske podniky v mesiacoch, keď bolo treba zavlažovať, nevyužili. Usporili koruny? Nemuseli si požičať? Ale aký je efekt takejto úspory? Ani v únii sme sa nezadlžili. Čo na tom, že ak by sme čerpali fondy na rozvoj regiónov, dostaneme oveľa viac, ako by sme (vrátane úrokov) museli vrátiť?
Voda nie je len základom života, ona je nevyhnutnou súčasťou každého organizmu. Vrátane ekonomiky spoločnosti. Chválime sa, že máme životodarnej tekutiny dosť. Sme na streche Európy a onedlho budú naše zásoby pitnej vody cennejšie ako ropa. Ale ešte aj polia, záhrady a vinice obrábame tak, že voda steká do odkvapov a berie so sebou aj úrodnú prsť. Vysoko sofistikované zavlažovanie je popoluškou a podľa mnohých náznakov aj tradičné zalievanie je skôr oblasťou špekulácií, ako technologickým krokom. V istom smere nás predbehli ešte aj faraónski agronómovia.
Časť obáv pred vstupom do Európskej únie pramení aj z toho, že sa nebudeme môcť správať tak, ako sme zvyknutí -- ľahkovážne s falošnou suverenitou. Nebudú kvóty len na produkciu -- ale aj na vstupy. Bude nás to nútiť správať sa ako bohatí ľudia. Ani vody nebudeme môcť vyčerpať koľko len chceme, lebo budeme súčasťou väčšieho celku a aj keď nám tí druhí budú za ňu platiť -- bude v istom zmysle spoločná. O to viac, že cyklus suchých a premokrených rokov sa skracuje.
Preto je o týchto dvoch na pohľad nie veľmi súvisiacich témach dnešná príloha Hospodárskych novín Agrokomplex 2003.
StoryEditor