V ochrane kvality výrobkov je medzi nami a Západom priepastný rozdiel. Socializmus nedovolil vytvoriť vrstvu malých a stredných podnikateľov, ktorí by si strážili kvalitu vlastných produktov, hovorí v rozhovore pre HN Jarmila Halgašová, riaditeľka Potravinárskej komory Slovenska.

Znamená dnešná kvalita potravín to isté, čo povedzme pred desiatimi-dvadsiatimi rokmi?

Kvalita je veľmi často ohýbané slovné spojenie, nerada ho však používam. Čo si vlastne spotrebiteľ predstaví pod kvalitnou potravinou? Nároky má každý z nás iné. Každá potravina na trhu by mala byť kvalitná, pretože by mala zodpovedať legislatívnym požiadavkám. 

Výstižným príkladom môže byť horká čokoláda... 

Presne tak. Legislatíva stanovuje horkej čokoláde, okrem iných, požiadavku na minimálny obsah kakaovej sušiny 43 percent vrátane najmenej 26 percent kakaového masla. Ktorá horká čokoláda je však kvalitnejšia? S obsahom kakaovej sušiny 43, 60, 90 alebo dokonca 100 percent? Každý spotrebiteľ má iné chuťové preferencie, a preto nemôžeme povedať, že čokoláda s vyšším obsahom kakaových súčastí je kvalitnejšia. 

Takže späť k prvej otázke – aká je kvalita dneška verzus minulosti?

Vo všeobecnosti môžem povedať, že nikdy sa nepredávali kvalitnejšie potraviny než dnes. 

Čím si to vysvetľujete?

Potravinárstvo je najregulovanejšie odvetvie a legislatíva v ňom čoraz prísnejšia. Kým v roku 1979, keď v Európe prijali prvú  smernicu o označovaní potravín, bolo hádam jedinou požiadavkou uvádzať dátum minimálnej trvanlivosti, nariadenie o poskytovaní informácií o potravinách spotrebiteľom z roku 2011 je rozsiahlou normou vyžadujúcou uvádzať v označení detailné informácie s určenou veľkosťou písma 1,2 mm. Rovnako prídavné látky, povolené používať pri výrobe potravín, sa pravidelne prehodnocujú z pohľadu bezpečnosti a ochrany zdravia, ako aj najnovších vedeckých poznatkov a analytických metód. 

Nenaburáva však kvalitu množstvo potravinových afér? 

Možno sa v súvislosti s nimi javí, že by sa dal spochybniť pozitívny vývoj vo výrobe potravín, avšak čestní a menej čestní podnikatelia boli a sú vždy a všade. Už sme zrejme zabudli na dioxínový škandál v Belgicku alebo kauzu pridávania glycerolu do vína v Rakúsku. 

Poďme teraz k nám. V čom bol vývoj potravinárstva na Slovensku iný než v západnej Európe?

U nás, respektíve v bývalom Československu, šiel vývoj odlišne. Kým v starej EÚ sa po vojne vyvíjala stredná trieda podnikateľov, ktorí dokázali poskytnúť prácu a vytvárať pridanú hodnotu, u nás ľudia pracovali v podnikoch patriacich štátu, ktorý sa o ľahko nadobudnutý majetok nestaral adekvátne. Potravinárske podniky a výroba v nich dotovaná vládou bola neefektívna, technologické zariadenia chátrali. 

Zmena režimov, pochopiteľne, neznamenala automatickú nápravu. 

Určite nie. Nemožno sa ani čudovať, že po roku 1989, keď sa v reštitúciách vrátil už deťom pôvodných majiteľov majetok často v dezolátnom stave, sa začalo s jeho rozpredajom. Do schátraných budov bolo treba investovať značné financie. Ak vezmeme do úvahy, že reštituenti ich nemali, predali sa zahraničným majiteľom. Tradície súkromného podnikania vybudované do roku 1948 sa na 40 rokov umelo prerušili. Dnes sa mnohí podnikatelia vracajú k pôvodným hodnotám. Treba im nielen držať palce, ale aj nastaviť čo najlepšie podmienky pre podnikanie, pretože je to náročné.

Kupujete napríklad vy sama pre rodinu len slovenské výrobky?  

Pri kúpe potravín sa zaujímam, kde boli vyrobené a či je v označení krajina pôvodu. Ak je to len trocha možné, jednoznačne uprednostním potraviny vyrábané doma. Nie vždy sa to však dá. Aj preto, že obchod neposkytuje dostatočný priestor slovenským potravinám a uprednostňuje zahraničné produkty. 

Kde vidíte hlavný dôvod?

Môže byť v jednoduchšej logistike alebo nižšej cene. Pre obchod je oveľa jednoduchšie zásobovať celý reťazec jedným dodávateľom napríklad mrazeného pečiva, ktoré sa dopeká v predajni. Je jedno, že ide o zahraničného výrobcu a že výrobok bude prepravovaný naprieč celou EÚ. To, že narúša podnikateľské prostredie, ktorým likviduje malých lokálnych pekárov, nie je pre obchod podstatné. Je to na škodu veci.

V praxi u nás súbežne existujú úniou chránené registrované značky a popri nich ochranné známky registrované na slovenskom antimonopolnom úrade. Aký máte názor na ich fungovanie?

Politika kvality, teda systém registrácie potravín s chráneným označením pôvodu, s chráneným zemepisným označením a zaručená tradičná špecialita, je systém kolektívnej ochrany duševného vlastníctva na úrovni EÚ. Na Slovensku sa implementoval až po vstupe SR do únie. Aj preto je u nás viac rozšírený skôr druhý systém – individuálnej ochrany duševného vlastníctva, kam patria ochranné známky. Kým politiku kvality riadi Brusel prostredníctvom Generálneho riaditeľstva pre poľnohospodárstvo, ochranné známky na národnej úrovni patria do pôsobnosti Úradu priemyselného vlastníctva SR. Je otázne, ktorý druh ochrany má väčší význam, pretože oba sú úplne odlišné. 

V čom?

Politika kvality sa uplatňuje výlučne v EÚ, kým uznávanie registrovaných chránených označení s tretími štátmi sa rieši bilaterálnou dohodou. Politika kvality je kolektívny systém ochrany duševného vlastníctva, čo znamená, že o ochranu žiadajú združenia, ktorých členovia majú právo ju využívať. Ochrannú známku však možno registrovať nielen v rámci SR, ale možno vybrať ďalšie štáty v celosvetovom meradle. Sídlo Svetovej organizácie na ochranu duševného vlastníctva je v Ženeve. Ochranné známky sú individuálnou ochranou duševného vlastníctva, teda právo ich používať má konkrétny subjekt. Používanie registrovanej ochrannej známky iným subjektom je možné s výlučným súhlasom jej držiteľa. 

V akom smere doplácame najviac na negatívny vývoj z minulosti? 

Rozdiely v spôsobe ochrany duševného vlastníctva medzi nami a Západom napríklad vysvetľujú dôvod, prečo v súčasnosti výrobcovia liehovín až pri deviatich z desiatich liehovín, ktoré sa v prístupových rokovaniach do EÚ zaradili do zoznamu s chráneným zemepisným označením, nedoplnili v prechodnom období technickú dokumentáciu. Budú teda zo zoznamu vyškrtnuté. 

S čím to podľa vás súvisí?

Práve so spomínaným historickým vývojom na Slovensku, keď nepovolili súkromné podnikanie a výroba potravín sa sústredila do podnikov, ktoré sa špecializovali na výrobu konkrétneho produktu. Neexistovali malé a stredné podnikateľské subjekty sústredené okolo určitého špecifického produktu na vymedzenom území. Výroba väčšiny špecialít bola odkázaná na domácnosti. Je preto logické, že držitelia ochranných známok, napríklad na Karpatské brandy špeciál alebo Demänovku bylinnú horkú, nemajú záujem, aby tento produkt s vysokou pridanou hodnotou vyrábali na vymedzenom území odrazu ďalšie subjekty. Možno to vysvetliť zásadným rozdielom, že kým politiku kvality budovali podnikatelia zdola, ochranné známky v minulom režime boli systémom budovaným zhora.

Nedá mi nespýtať sa na označenie ´Made in Slovakia´. Aké pravidlá sa naň vzťahujú?
Pri označovaní pôvodu typu vyrobené na Slovensku, made in Slovakia ide o informácie poskytované spotrebiteľom v označení potravín. Preto je potrebné dodržiavať legislatívu – nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) o poskytovaní informácií o potravinách spotrebiteľom, kde je jasne zakázané klamanie a uvádzanie spotrebiteľa do omylu. Samozrejme, že porušenie aj tejto legislatívy je možné, ale za každé porušenie sa dá udeliť aj pokuta.

Ktoré slovenské potraviny by podľa vás mohli preraziť aj v zahraničí? Naďabili ste sama za hranicami na nejaký výrazný slovenský výrobok?

Ešte v období predchádzajúceho režimu bolo Slovensko významným exportérom cukru, cukroviniek – najmä skôr narodení si pamätajú slávne roksové lízanky vyvážané do celého sveta. Na Slovensku je veľa rôznych potravín, ktoré by sa mohli viac zviditeľniť. Je dobre, že v registri EÚ máme zapísané výrobky s chráneným zemepisným označením, s chráneným označením pôvodu a tiež zaručené tradičné potraviny. Sú to výrobky, ktoré šíria dobré meno, ako napríklad Žitavská paprika, Klenovský syrec, Slovenská bryndza, Skalický trdelník, Slovenská parenica, Bratislavský rožok, Spišské párky a ďalšie. Slovensko sa presadzuje nielen na európskych trhoch výnimočnými vínami, čo je skvelé. V porovnaní s Francúzskom, ale aj s Českom je to však stále veľmi málo. Naši potravinári by sa vedeli presadiť s mnohými ďalšími produktmi zo všetkých odvetví. Stupavská kapusta alebo Stupavské zelí, Stupavská kapusta kvasená, vianočné oblátky, cestoviny typické pre určité lokality, odrody ovocia a zeleniny a mnohé ďalšie by si zaslúžili byť na výslní.

Na druhej strane však uvádzanie krajiny pôvodu nie je vždy výhodou.

Áno. Je to napriek tomu, že môžeme byť na slovenské produkty právom hrdí. Mám na mysli patriotizmus spotrebiteľov iných členských štátov EÚ, ktorý motivuje pri nakupovaní uprednostňovať svoje domáce produkty, pričom naši ľudia sa na tie slovenské pozerajú s nedôverou a rešpektom, tak ako sa slovenskí spotrebitelia často pozerajú na potraviny dovezené z Poľska. Je to na zamyslenie, pretože nám sa tento uhol pohľadu na slovenské potraviny určite nepáči, ale vo vzťahu k poľským potravinám nám to neprekáža. Opäť sa musím vrátiť k pôvodnej myšlienke, že všade sú výrobcovia čestní, ktorí vyrábajú potraviny pri dodržiavaní všetkých predpisov a s vysokou pridanou hodnotou, a všade sú aj podnikatelia menej čestní, ktorí nemajú problém normy „podliezť“.