Iné náhrady
Môže zamestnávateľ v rámci zákona o cestovných náhradách poskytnúť zamestnancom aj vyššie náhrady, ako ustanovuje daný zákon?
-- Vaša otázka súvisí s § 9 zákona č. 283/2002 Z. z. o cestovných náhradách. Zamestnávateľ, ktorý nie je rozpočtovou organizáciou, príspevkovou organizáciou, verejnoprávnou inštitúciou zriadenou podľa zákona (§ 6 a §7 zákona č. 366/1999 Z. z. o daniach z príjmov v z. n. p.), obcou alebo samosprávnym krajom, môže poskytovať zamestnancom aj iné náhrady súvisiace s pracovnou cestou, s dočasným pridelením, so vznikom pracovného pomeru a s výkonom práce v zahraničí a vyššie náhrady, ako ustanovuje tento zákon. Zamestnávateľ môže poskytovanie týchto náhrad dohodnúť v kolektívnej zmluve, v pracovnej zmluve alebo v inej písomnej dohode alebo ich určiť vo vnútornom predpise. Zákon v tomto ustanovení upravuje možnosť poskytovať zamestnancom náhrady cestovných výdavkov odchylne od zákona o cestovných náhradách. Takáto možnosť je daná len pre podnikateľské subjekty a podľa zákona sa výslovne nevzťahuje na rozpočtové a príspevkové organizácie, verejnoprávne inštitúcie zriadené podľa zákona, obce a samosprávne kraje. Zamestnávateľ, ktorý nie je vyššie uvedenou právnou jednotkou, môže poskytovať zamestnancom:
a) iné náhrady súvisiace s pracovnou cestou, s dočasným pridelením, so vznikom pracovného pomeru a s výkonom práce v zahraničí,
b) vyššie náhrady, než ustanovuje zákon o cestovných náhradách.
Zákon teda umožňuje zamestnávateľovi v podnikateľskej sfére poskytovať zamestnancovi iné alebo vyššie náhrady, alebo poskytovať iné aj vyššie náhrady súčasne. Podľa pôvodného znenia zamestnávateľ v tejto sfére mohol poskytovať len iné náhrady alebo len vyššie náhrady. Inými náhradami súvisiacimi s pracovnou cestou, dočasným pridelením na výkon práce u iného zamestnávateľa a so vznikom pracovného pomeru sú iné výdavky, ktoré zamestnancovi preukázateľne vznikli, ale podľa tohto zákona nie je na ne nárok. Takýmito inými náhradami sú napr. náhrada za stratu času stráveného na pracovnej ceste, odlučné, nocľažné za noc strávenú na pracovnej ceste, preukázané výdavky na vymaľovanie bytu a menšie inštalačné a iné remeselnícke práce pri prijatí do zamestnania a pod. Pod vyššími náhradami cestovných výdavkov má zákonodarca na mysli náhrady, ktoré prevyšujú základnú sadzbu stravného uvedeného v § 5 ods. 1 zákona č. 283/2002 Z. z. o cestovných náhradách (ZCN) a sadzby základných náhrad za používanie vlastného cestného motorového vozidla zamestnanca na pracovných cestách (§ 7 ods. 2 ZCN). Iné alebo vyššie náhrady alebo iné aj vyššie náhrady súčasne môže zamestnávateľ dohodnúť so zamestnancom v kolektívnej zmluve alebo v pracovných zmluvách (to sa nevzťahuje na rozpočtové a príspevkové organizácie). Zákon taktiež umožňuje písomne dohodnúť poskytovanie týchto náhrad aj v inej dohode (§ 18 Zákonníka práce), nielen v kolektívnej alebo pracovnej zmluve. Pre prípravu a uzatváranie kolektívnych zmlúv vrátane úpravy vzťahu vyšších kolektívnych zmlúv a ich záväznosti atď. platí zákon č. 2/1991 Zb. o kolektívnom vyjednávaní. Ak by podniková kolektívna zmluva upravovala nároky zamestnancov v menšom rozsahu ako kolektívna zmluva vyššieho stupňa alebo ak by bola v rozpore so zákonom o cestovných náhradách, bola by v tejto časti neplatná. Poskytovanie iných a vyšších náhrad môže byť obmedzené pracovnoprávnymi predpismi. Napr. v prípade dohôd o prácach vykonávaných mimo pracovného pomeru z § 224 ods. 2 písm. d) Zákonníka práce vyplýva, že zamestnancom vykonávajúcim pre zamestnávateľa práce na základe týchto dohôd nemožno priznať vyššie náhrady cestovných výdavkov ako zamestnancom v riadnom pracovnom pomere. Poskytovanie iných a vyšších náhrad je možné len z použiteľného zisku, ak si zamestnávateľ vytvorí potrebné zdroje. Rovnako ani podnikatelia nemôžu iné a vyššie výdavky na pracovné cesty zahrnúť do daňových nákladov. U zamestnancov sa tieto príjmy zdania ako príjmy zo závislej činnosti a funkčných požitkov podľa § 6 ZDP. V každom prípade musí vždy ísť o náhrady, ktoré súvisia s pracovnou cestou alebo so zmenou výkonu práce či prijatím do zamestnania. Z toho vyplýva, že prostredníctvom tohto ustanovenia nemožno hradiť súkromné cesty alebo riešiť otázku náhrady opotrebovania odevov, obuvi a pod.