Niekoľko desaťročí sa pohybujete medzi slovenskými aj zahraničnými výrobcami potravín. Dá sa jednoznačne určiť, čo je to slovenská potravina?
Odpoveď nie je jednoduchá. Môže to byť výrobok vyprodukovaný výlučne alebo prevažne zo slovenských surovín, ale vyrobený na zahraničných strojoch. Alebo výrobok, ktorý je charakteristický pre slovenskú kuchyňu či gastronómiu, no vyrobený z dovážaných surovín, pričom receptúra, technológia aj úroveň kvality je slovenským know-how, ako je napríklad výrobok Treska exkluziv.
Takže napriek tomu, že slovenský výrobok je definovaný aj zákonom, vidíte v ňom problém?
Často sa stretávam s tým, že za „národnú potravinu“ sa vydáva tá, ktorej pôvod suroviny je v zahraničí, ale posledný úkon sa vykoná v „domácej“ krajine. Takto som dostal slovenské víno zabalené v Čechách, no predávané ako „české víno“. A v nejednom prípade sa tu predali slovenské značky zahraničným výrobcom. Preto tvrdím, že je otázne, či sú ešte slovenského pôvodu.
Nemá v tom spotrebiteľ totálny chaos?
Spotrebiteľ, ktorý by chcel uprednostňovať domáce výrobky, má ťažký výber. Privátne značky obchodných reťazcov môžu mať chvíľu slovenský a chvíľu iný národný pôvod. Stretol som sa s výrobkom vyrábaným v 23 mutáciách, dokonca niektoré boli silné národné privátne značky iného štátu, teda vystupovali ako národná potravina iného štátu.
Ako to dospelo do takéhoto stavu? Kde vidíte príčiny?
Tie sú vnútorné aj vonkajšie. Vnútorné sú v divokej privatizácii v 90. rokoch, ktorá zničila vertikálnu integráciu agropotravinárskeho sektoru. Spočiatku mali rozhodujúce slovo v podnikoch ľudia z odboru, neskôr ich však predali finančným skupinám, pre ktorých už na ich ciele títo odborníci neboli potrební. Najprv nezaplatil priemysel prvovýrobe. Prvovýroba prestala platiť rozmnožovacím podnikom, a tak sa systém rozpadol. Začal sa dovoz surovín zo zahraničia, na čom priemysel chvíľu profitoval, ale rastúci dopyt už neobnovil slovenskú výrobu. V Poľsku stojí potravinárstvo na poľnohospodároch. Tí ho tlačia dopredu – predávať doma aj v zahraničí a zvyšovať výrobu.
Nemá tu maslo na hlave aj vedenie poľnohospodárskeho rezortu?
To už dlhodobo nemá potravinársku stratégiu. Nedostatočne podporuje spoluprácu prvovýrobca – priemysel – obchod. Podporuje len majoritné produkty, ako olejniny, hustosiate obilniny a potom už slabšie zeleninárstvo a ovocinárstvo. Štát neustále mení podpornú politiku raz smerom k veľkým, potom k malým a druhá vláda to zas otočí naopak. Nikomu sa nepodarí veci dotiahnuť do konca. Snahou veľkých je vyradiť malých. Vezmú ich myšlienku a po čase výrobok prestanú vyrábať kvôli malým objemom. Namiesto aby spolupracovali, výroba originálnej slovenskej potraviny zanikne.
Kde vidíte vonkajšie príčiny?
Všetky okolité štáty majú silnú a oveľa úspešnejšiu ochranu vnútorného trhu, hrdého domáceho spotrebiteľa a lepšiu proexportnú politiku. Ich priemysel je v domácom prostredí jedničkou a každý vývoz len zlepšuje ich postavenie. My sme navyše malý trh a dodávať na susedné dvoj- až šesťnásobne väčšie trhy si žiada výrazné zväčšenie výroby nad bežnú potrebu slovenského trhu.
Akú úlohu tu zohrali reťazce?
Ich nástup síce priniesol zvýšenie kultúry predaja, širšiu ponuku, ale aj chaos vo vzťahu kvalita – cena. Zahmlili význam kvality, originality a pôvodu potravín. Tých príčin však bolo oveľa viac. Zrušené výskumné ústavy, ktoré boli zdrojom pre rozvoj priemyslu, neexistujúca spolupráca škôl s priemyslom, minimálna spolupráca priemyslu a vedy. Slovensko nevie nájsť rovnováhu medzi malými a strednými podnikmi a veľkými podnikmi. Reálny vplyv majú len veľkí. Malí vydržia jednu generáciu, niekedy ani to.
Existuje vôbec východisko?
Určite. Vytvárať úctu k výrobkom, ktoré tu majú pôvod, je namieste a platí pre všetky krajiny. Atmosféra podpory nakupovania domácich výrobkov má okrem ekonomických dôvodov aj ďalšie. Je vyjadrením úcty k blížnemu, k susedovi, spoluobčanovi, spolužiakovi, obchodnému partnerovi. Je uznaním jeho práce, invencie a ním vloženej energie do sveta, v ktorom žijeme. Je prejav územnej, historickej a kultúrnej spolupatričnosti. Vždy ma mrzí, keď v ponuke slovenských hotelov na raňajkách nenájdem výrobky lokálneho výrobcu, ale výrobky zahraničných konkurentov. Hotelieri by si mali uvedomovať, že genius loci vytvárajú aj potraviny, ktoré ponúkajú. „Tanier slovenských syrov“, na ktorom sú tri z piatich syrov zahraničné, nepresvedčí nikoho o skutočnej kvalite slovenských potravín.
VIZITKA
Kto je Jozef Kerekréty
Absolvoval Chemicko-technologickú fakultu SVŠT (dnes STU) a postgraduál na Vysokej škole chemicko-technologickej v Prahe, stážoval v USA, Británii, vo Francúzsku, v Dánsku. Audituje potravinárske spoločnosti v štátoch V4, ale aj mnohých ďalších. Bol potravinársky konzultant pre UNICEF. Vlastní poradenskú firmu Potravinokonzult.
Príklady, ako dobehnúť spotrebiteľa
1.... domáci výrobca zanikne, potravina s jeho značkou sa vyrába na objednávku domáceho dodávateľa síce pod pôvodnou slovenskou značkou, no v skutočnosti je výrobok vyrobený v zahraničí. V lepšom prípade slovenský dodávateľ nakúpi aspoň olejniny od slovenských poľnohospodárov. Príklad: oleje.
2.... slovenský výrobca nakúpi ovčie mlieko v zahraničí a dá ho tam spracovať na ovčí syr. Ten dovezie na Slovensko a použije ho tu ako surovinu na výrobu bryndzových výrobkov. Málokomu zíde na um, že pôvod zo Slovenska je len minimálny. Príklad: niektoré bryndzové výrobky.
3... zahraničný výrobca kúpi slovenskú značku, aby sa dostal na slovenský trh, no celý výrobok vyrába v zahraničí. Aby znížil svoje kurzové straty, časť suroviny predsa len nakúpi aj na Slovensku. Príklad: cestoviny.
4... slovenský výrobca mäsových výrobkov vyrába „oravskú slaninu“ s francúzskou veterinárnou značkou vypálenou na koži ošípanej. Dokonca sa ju ani nesnaží odstrániť, aby sa menej kompromitoval. Príklad: spomínaná oravská slanina
5... v čase sporu s Poľskom o chránený názov Oštiepok a Bryndza, ktorých označenie získala napokon exkluzívne naša krajina, bolo na Slovensku stále dostať poľské oštiepky, parenice aj korbáčiky predávané poľskými predajcami a kupované slovenskými spotrebiteľmi. Čo dodať? Hrdosť slovenského spotrebiteľa sa často končí pohľadom na cenovku. Príklad: lacné a menej kvalitné verzie slovenských regionálnych špecialít spoza hraníc
6... do praxe sa už dostali smiešne kombinácie, napríklad, ak má obchodný reťazec v Čechách v ponuke namiesto slovenských syrov len tzv. syry slovenského typu. Takéto reťazce v zahraničí ťažia z toho, že potravina sa ľahko napodobní, zatiaľ čo jedinečnú chuť rozozná len fajnšmeker alebo odborník. Niekedy sa stáva aj to, že slovenský výrobok predávaný v zahraničí je chuťovo a kvalitatívne iný (horší) než jeho originál na Slovensku – je to vraj prispôsobenie zvyklostiam trhu. Nevedno, či to buduje alebo skôr rúca značku. Nezanedbateľným trendom je dať slovenským potravinám imidž zahraničného výrobku.
Zdroj: Potravinokonzult