Pre dobrý román je príznačné, že nás strhne do svojho sveta, že sa do neho ponoríme a izolujeme sa od skutočnosti do tej miery, že na ňu zabudneme. A pritom nám odhaľuje práve skutočnosť, ktorá nás obklopuje! Toto považuje argentínsky románopisec, básnik a esejista Ernesto Sabato za jeden z paradoxov fikcie. Jeho uvažovanie o spisovateľskej tvorbe prinieslo nedávno v knihe Spisovatel a jeho přízraky nakladateľstvo Mladá fronta v edícii Myšlenky. Argentínska literatúra je napriek zemepisnej vzdialenosti silne zviazaná s európskou kultúrou. Nevychádza iba sama zo seba, ale z konfrontácie s inými literatúrami. Sabatove eseje sú pre Európana zaujímavou príležitosťou pozrieť sa aj na vlastnú kultúru cudzími očami. Svojim formátom zdanlivo malá kniha v sebe ukrýva veľké svedectvo o jednom z najväčších spisovateľov svojej krajiny, jeho uvažovaní, fóbiách a zápasoch s nimi. Príspevky v knihe nemajú jednotný žáner, sú to krátke eseje, aforizmy, poznámky, citáty, podľa samotného autora v sebe majú niečo z akéhosi denníka spisovateľa pripomínajú ten typ uvažovania, k akému sa spisovatelia oddávna uchyľujú vo svojich dôverných prejavoch a listoch.
Ernesto Sabato sa k literatúre dostal okľukou, pôvodne atómový fyzik so zameraním na kvantovú teóriu sa počas svojho parížskeho pôsobenia v 30. rokoch zoznámil s niekoľkými francúzskymi surrealistami, čo ho inšpirovalo k rozchodu s vedeckým bádaním, od konca druhej svetovej vojny sa venuje iba umeniu. Práve surrealizmu venoval jednu z dlhších esejí v knihe, ktorú uzatvára konštatovaním, že človek nie je redukovateľný na čistý rozum ani na čisté inštinkty. Preto podľa neho nadišiel čas novej syntézy. Ten, kto túto potrebu nepochopí, nepochopí ani veľké problémy súčasného človeka, a tým pádom ani to, aké sú hlavné dilemy veľkej literatúry našej doby. Sabato sa v mladosti dostal do styku s anarchistami, postupne odmietol ľavicový dogmatizmus, jeho dielo výrazne ovplyvnil existencializmus. Vo svojich poznámkach a esejach sa venuje literatúre zo širšieho uhla, komentuje je dotyky s filozofiou, politikou, sleduje jej spoločenský rozmer. Z tohto hľadiska je zaujímavá esej Umenie a spoločnosť, ale aj príspevok o úpadku ľudovej kultúry. Je možné, že ľud primitívnych spoločenstiev mával hlboký a skutočný zmysel pre lásku a smrť, zbožnosť a hrdinstvo. Ale dnes, čo je to v skutočnosti ľud, pýta sa Sabato, podľa ktorého dnes ľud priotrávený šestákovými seriálmi a krásu od seba oddeľuje hlboká priekopa.