V týchto dňoch bolo mi doručené predvolanie na súdne pojednávanie čo sa týka návrhu bývalého manžela, aby som mu prispievala na výživu mesačne po 1 500 Sk. Tento počin ma prekvapil aj preto, že práve správanie a konanie bývalého manžela boli hlavnou príčinou zániku manželstva rozvodom. Chcela by som vedieť, či existuje právna úprava o vyživovacej povinnosti medzi rozvedenými manželmi, prípadne či je časovo obmedzená.
-- Áno, takáto právna úprava existuje, a to v paragrafoch 92 a 94 zákona o rodine (č. 94) 1963 Zb. v znení neskorších predpisov) pod názvom "Príspevok na výživu rozvedeného manžela". Žiada sa pripomenúť, že ak zanikne manželstvo rozvodom, zaniká aj vzájomná vyživovacia povinnosť medzi manželmi, ktorá je upravená v paragrafe 91 citovaného zákona. Treba tiež vedieť, že vyživovacia povinnosť medzi rozvedenými manželmi sa podstatne odlišuje od vyživovacej povinnosti medzi manželmi. Tento rozdiel je odôvodnený tým, že ide o vyživovaciu povinnosť medzi bývalými manželmi, ktorí už spolu nežijú a neuhrádzajú spoločne hmotné a kultúrne potreby. Zjednodušene vyjadrené, rozdiel spočíva predovšetkým v tom, že rozvedenému manželovi vzniká nárok iba vtedy, "ak nie je schopný sám sa živiť". Ďalší rozdiel je potom v tom, že rozvedený manžel, ktorý nie je schopný sám sa živiť, "môže žiadať od bývalého manžela, aby mu prispieval na primeranú výživu podľa svojich schopností a možností" (ak sa nedohodnú, rozhodne súd o príspevku na výživu na návrh niektorého z nich). Samotný názov "príspevok na výživu rozvedeného manžela" vyjadruje len pravidlo obmedzenosti prispievania na výživu rozvedeného manžela čo do rozsahu. V súvislosti s dikciou paragrafu 92 zákona o rodine akcentujeme, že jeho ods. 2 vyjadruje vzájomný pomer vyživovacej povinnosti medzi rozvedenými manželmi a vyživovacou povinnosťou detí voči rodičom. To znamená, že vyživovacia povinnosť rozvedených manželov predchádza vyživovaciu povinnosť detí voči rodičom. Inými slovami, deti majú v takom prípade voči svojmu rozvedenému rodičovi iba podpornú vyživovaciu povinnosť, a to pre prípad, že by druhý rozvedený manžel nebol schopný poskytovať ich rodičovi ani príspevok na primeranú výživu.
Vznik vyživovacej povinnosti medzi rozvedenými manželmi
Z napísaného možno dôvodiť, že vzájomná vyživovacia povinnosť medzi rozvedenými manželmi nevzniká vždy ako dôsledok rozvodu manželstva. Teda nie každý rozvedený manžel má nárok na poskytnutie príspevku na výživu. Zákon tento nárok priznáva len rozvedenému manželovi, ktorý nie je schopný sám sa živiť (paragraf 92 ods. 1). Neschopnosť sa živiť môže u rozvedeného manžela byť napr. v jeho chorobe, v pokročilom veku alebo všeobecne v pracovnej neschopnosti, t. j. v tzv. subjektívnych okolnostiach alebo aj napr. v objektívnych ťažkostiach spojených so zaradením do pracovného procesu, najmä ak ide o manžela, ktorý počas trvania manželstva nebol v pracovnom procese, staral sa iba o deti a spoločnú domácnosť a stratil prípadne svoju kvalifikáciu. Ďalšou podmienkou vzniku nároku na príspevok na výživu je skutočnosť, že rozvedený manžel odkázaný na príspevok požiada bývalého manžela, aby mu prispieval na primeranú výživu. Zákon o rodine tu uvádza expresis verbis, že "rozvedený manžel môže žiadať od svojho bývalého manžela". V aplikačnej praxi to znamená, že ak o to nepožiada, nevznikne bývalému manželovi vyživovacia povinnosť.
Táto zákonná podmienka je nevyhnutná z dôvodu, že rozvedení manželia spolu už nežijú, nepoznajú už vzájomne svoje schopnosti a možnosti uspokojovať svoje životné potreby a preto javí sa potrebným, aby manžel odkázaný na výživu svoj nárok na príspevok na výživu voči druhému manželovi uplatnil. Toto uplatnenie nároku má význam z aspektu vzniku vyživovacej povinnosti vtedy, ak sa rozvedení manželia na plnení príspevku dohodli dobrovoľne.
Ak sa nedohodli, rozhodne súd o tomto príspevku na návrh niektorého z nich (i v tomto prípade platí ustanovenie paragrafu 98 ods. 1 zákona o rodine, podľa ktorého môže súd právo na príspevok na výživu priznať len odo dňa začatia súdneho konania, t. j. odo dňa uplatnenia tohto práva na súde). Veľmi významnou zákonnou podmienkou vzniku vyživovacej povinnosti medzi rozvedenými manželmi je, že rozvedený manžel, voči ktorému nárok na poskytnutie príspevku na výživu smeruje, je sám schopný podľa svojich schopností a možností tento príspevok poskytovať. Pokiaľ takéto schopnosti a možnosti nemá, prípadne je sám odkázaný na príspevok na výživu, vyživovacia povinnosť mu nevznikne. Vtedy má rozvedený manžel možnosť uplatniť svoj vyživovací nárok len voči svojim deťom, a ak ich nemá, voči svojim predkom (paragraf 88 zákona o rodine). Z kontextu vašej otázky bude zaujímavé sledovať, ako sa súd vyrovná pri tomto rozhodovaní s príčinami, ktoré viedli k vážnemu rozvratu manželstva, a tým aj k jeho zániku rozvodom.
Rozsah vyživovacej povinnosti a plnenie vyživovacej povinnosti
Rozsah vyživovacej povinnosti medzi rozvedenými manželmi je určený tým, že zákonodarca priznáva rozvedenému manželovi len právo na príspevok na primeranú výživu, ktorý sa mu má poskytnúť podľa schopností a možností druhého manžela. Bude však vždy záležať od relevantných dôkazov, ktoré súd vykoná a objektívne vyhodnotí. Platenie príspevku na výživu rozvedeného manžela sa uskutočňuje určením mesačnej dávky, ktorú je bývalý manžel povinný platiť v pravidelne sa opakujúcich čiastkach v termínoch určených súdom.
Trvanie vyživovacej povinnosti medzi rozvedenými manželmi
Vyživovacia povinnosť medzi rozvedenými manželmi trvá zásadne dovtedy, pokiaľ trvajú podmienky jej vzniku a jej existencie. Časové obmedzenie platiť príspevok na výživu rozvedeného manžela bolo zrušené vypustením ustanovenia paragrafu 93 zákona o rodine v jeho novele -- zákonom č. 132/1982 Zb., ktorým sa mení a dopĺňa zákon o rodine. Z paragrafu 94 zákona o rodine v platnom znení je evidentné, že právo na príspevok na výživu zanikne, ak oprávnený manžel uzavrie nové manželstvo alebo povinný manžel zomrie. Uzavretím lanového manželstva totiž nastupuje podľa paragrafu 91 ods. 1 zákona o rodine vzájomná vyživovacia povinnosť manželov. Pretrvávanie vyživovacej povinnosti zo skoršieho zaniknutého manželstva stráca opodstatnenie. Vyživovacia povinnosť zaniká smrťou povinného. So zreteľom na jej osobnú povahu neprechádza na dedičov. Vyživovacia povinnosť teda zaniká aj smrťou oprávneného manžela, t. j. v tomto prípade rozvedeného manžela.