(Pokračovanie z pondelka 10. mája)
V zmysle ustanovení § 63 zákona o cenných papieroch a § 26 ods. 2 a § 27 ods. 3 zákona o kolektívnom investovaní (ZKI) je Úrad pre finančný trh (ÚFT) v súvislosti s prechodom na systém jednotnej európskej licencie povinný informovať príslušný orgán hostiteľského členského štátu o kompenzačnej schéme, ktorú z dôvodu (nepriamej) ochrany klientskeho majetku ustanovuje právny poriadok SR. Rovnaká povinnosť by mala vyplývať z harmonizovanej úpravy v každom členskom štáte, a to transponovaním čl. 6 a § 3, resp. čl. 6 b § 2 smernice 85/611/EHS a čl. 17 ods. 3 § 2 smernice 93/22/EHS.
Pokiaľ chce obchodník s cennými papiermi alebo správcovská spoločnosť vykonávajúca tzv. obchodnícke činnosti v zmysle čl. 5 § 3 smernice 93/22/EHS § 3 ods. 3 ZKI (riadenie portfólia, poradenská činnosť, úschova a správa podielových listov) pôsobiť na území hostiteľského členského štátu (formou pobočky alebo cezhranične), avšak nespĺňa minimálne štandardy ochrany klienta (t. j. podmienky na minimálnu výšku klientskeho majetku, ktorý musí byť pokrytý garančnou schémou), v zmysle čl. 4 § 1 smernice 97/9/EHS, bude príslušný hostiteľský členský štát oprávnený od obchodníka, resp. správcovskej spoločnosti požadovať, aby sa zapojili do jeho kompenzačnej schémy (§ 6 preambuly predmetnej smernice).
Uvedené sa bude v prechodnom období v prvých troch rokoch po vstupe SR do EÚ vzťahovať aj na obchodníkov s cennými papiermi a správcovské spoločnosti zapojené do garančnej schémy ustanovenej v SR. Dôvodom je skutočnosť, že v § 169 ods. 4 zákona o cenných papieroch (ZoCP) je na prechodné obdobie do 30. apríla 2007 stanovený nižší stupeň ochrany, ako je garantovaná úroveň vyžadovaná príslušnou smernicou. Aj po 1. máji 2007 sa pravdepodobne uvedený problém celkom nevyrieši, keďže podľa súčasných prepočtov nedôjde k naplneniu slovenského Garančného fondu investícií do takej miery, aby bolo možné poskytnúť reálnu ochranu klientskeho majetku. Smernica zaväzuje členské štáty, aby pri výkone činnosti prostredníctvom pobočky v inom členskom štáte umožnili doplniť ochranu klientskeho majetku na úroveň kompenzačnej schémy hostiteľského členského štátu (čl. 7 § 1 ods. 3 smernice 97/9/ES § 83 ods. 2 ZoCP), a to z toho dôvodu, aby na základe rozdielov v jednotlivých garančných schémach neprichádzalo k negatívnemu ovplyvneniu prirodzených síl trhu, resp. aby nedochádzalo k špekulatívnemu správaniu. Z uvedeného vyplýva, že spomínaná možnosť sa vzťahuje iba na prípady poskytovania služieb na základe práva k usadzovaniu (prostredníctvom pobočky).
Cezhraničné poskytovanie služieb
V prípade tzv. cezhraničného poskytovania služieb, z čl. 4 smernice v spojení s jej preambulou vyplýva, že hostiteľský členský štát pri splnení minimálnych štandardov nie je oprávnený požadovať doplnenie ochrany klientskeho majetku do úrovne vlastnej kompenzačnej schémy. Zároveň však predmetná smernica nezaväzuje hostiteľský členský štát na to, aby umožnil subjektu so sídlom v inom členskom štáte doplniť svoju garančnú schému na úroveň stanovenú právnym poriadkom platným na jeho území.
V spojení s uvedeným môže byť problematickou aplikácia ustanovenia § 83 ods. 5 ZoCP, ktorá (v súlade s § 16 preambuly smernice 97/9/ES) určuje, že náhrady poskytované za nedostupný klientsky majetok v pobočke zahraničného obchodníka s cennými papiermi, ktorý sa zúčastňuje na ochrane alebo poistení klientskeho majetku v štáte, v ktorom má zakladajúci zahraničný obchodník s cennými papiermi svoje sídlo, nemôžu byť vyššie ako náhrady podľa ZoCP. Uvedená úprava vychádza z tézy, že rozsah ochrany klientskeho majetku nemôže byť prostriedkom hospodárskej súťaže (§ 16 preambuly smernice), s čím úzko súvisia i ustanovenia § 21 preambuly v spojení s čl. 10 § 3 smernice (transponované do ustanovenia § 83 ods. 7 ZoCP), ktoré členský štát zaväzujú, aby v rámci reklamy obmedzil používanie informácií týkajúcich sa garančnej schémy.
Interpretačné pravidlo
Nejednoznačnosť tohto ustanovenia je spôsobená už jeho samotným transponovaním do právneho poriadku SR, keďže § 16 sa nachádza len v preambule smernice (teda nie je súčasťou jej záväznej časti), ktorá má slúžiť predovšetkým ako interpretačné pravidlo k právnemu stavu vzniknutého, resp. vznikajúceho implementáciou smernice. Navyše v predmetnom ustanovení sa hovorí o istej dočasnosti (at least during an initial period) takéhoto opatrenia zo strany členských štátov, pričom je nutné si uvedomiť, že predmetná smernica bola zverejnená v Official Journal ES už v roku 1997.
Otázne teda ostáva, či zákonodarca môže ešte aj v súčasnosti chrániť takýmto spôsobom domácich obchodníkov, resp. subjekty vykonávajúce činnosti obchodníka. V tejto súvislosti je zaujímavá i tá skutočnosť, že v zákone, rovnako ako v smernici, sa uvádza výlučne pobočka, čo možno chápať tak, že uvedené sa nevzťahuje na vykonávanie činnosti na základe slobodného poskytovania služieb, čím by do značnej miery bolo oslabené aj uvedené obmedzujúce opatrenie. Z uvedeného vyplýva, že pri využití tzv. obchodníckych služieb poskytovaných formou elektronického obchodu by bol majetok klienta chránený v rozsahu garančnej schémy platnej v domovskom členskom štáte obchodníka, resp. správcovskej spoločnosti.
Poskytovanie informácií
Právna úprava poskytovania informácií v právnom poriadku SR, či už v rámci hostiteľského členského štátu správcovskou spoločnosťou so sídlom na území SR alebo na území SR správcovskou spoločnosťou, resp. investičnou spoločnosťou so sídlom v inom členskom štáte, je odvodená z čl. 6c § 1 a § 2 ods. 1 a 2, čl. 47 ods. 1 a 2 smernice UCITS [§ 30, § 60 ods. 3 písm. b), § 61 ods. 3 písm. b) a c), § 101 ods. 2 ZKI]. Rovnaká problematika v súvislosti s činnosťou obchodníkov s cennými papiermi je odvodená z čl. 19 § 1 a § 2 smernice ISD (§ 77 ZoCP).
Transponovaním ustanovenia čl. 6c smernice UCITS do právneho poriadku SR (§ 30 ZKI) sa konštituovalo oprávnenie úradu požadovať informácie od zahraničnej správcovskej spoločnosti tak na výkon dohľadu, ako aj na štatistické účely. Pokiaľ ide o informácie slúžiace na výkon dohľadu, v zásade je nutné rozlíšiť, či prichádza k výkonu činnosti prostredníctvom pobočky alebo cezhranične.
Pobočka
V prípade pobočky je možné požadovať rovnaké množstvo informácií ako od domáceho subjektu, kým v prípade cezhraničného poskytovania služieb je možné požadovať informácie len v takom rozsahu, aby bolo možné monitorovať súlad činnosti zahraničnej správcovskej spoločnosti s vopred oznámenými ustanoveniami právneho poriadku domovského členského štátu, v súvislosti s ktorými je možné uplatniť výhradu verejného blaha. Predmetné ustanovenie ZKI nezaväzuje zahraničné správcovské spoločnosti poskytovať informácie bez predchádzajúceho požiadania zo strany ÚFT, resp. na permanentnej báze. Slovenský zákonodarca teda nevyužil interpretačnú šírku príslušného ustanovenia smernice.
Riešením by mohla byť napr. generálna žiadosť ÚFT adresovaná všetkým zahraničným správcovským spoločnostiam pôsobiacim na území SR, aby v pravidelných intervaloch podávali ÚFT určité informácie. Navyše, v ustanovení § 61 ods. 3 písm. b) ZKI sa určuje, že tzv. európsky fond je pri verejnej ponuke cenných papierov na území SR povinný "poskytovať informácie, ktoré je európsky fond povinný poskytovať". Pritom európsky fond je v § 4 ods. 7 ZKI zadefinovaný ako zahraničný subjekt kolektívneho investovania, ktorý spĺňa podmienky smernice UCITS. Keďže uložiť povinnosť možno iba subjektu, ktorý má spôsobilosť mať práva a povinnosti (právna subjektivita), možno uvedené ustanovenie interpretovať iba tak, že sa vzťahuje výlučne na investičnú spoločnosť (investment company), ktorá spĺňa podmienky ustanovené v čl. 2, 3 a čl. 12 až 13c smernice UCITS, pričom jej právna subjektivita nepriamo vyplýva z čl. 1a § 5 písm. b) v spojení s čl. 12 ods. 2 predmetnej smernice. Ako problematické (vzhľadom na uloženie informačnej povinnosti subjektom bez právnej subjektivity) možno označiť aj ustanovenie § 28 ods. 4 ZKI.
Povinnosť správcovskej spoločnosti
Správcovská spoločnosť je povinná (§ 101 ods. 2 ZKI) predkladať ÚFT príslušné informácie na účely dohľadu, a to na jeho požiadanie (ad hoc). V prípade, že pôjde o výkon činnosti formou pobočky, je ÚFT oprávnený požadovať aj informácie na štatistické účely (§ 30 ods. 1 ZKI), pričom uvedené oprávnenie možno uplatňovať len voči zahraničnej správcovskej spoločnosti, keďže investičnú spoločnosť (SICAV) zákon v tejto súvislosti neuvádza. Pri cezhraničnom poskytovaní služieb je správcovská spoločnosť povinná informovať ÚFT o prípadných zmenách v zmysle ustanovenia § 29 ods. 4 ZKI.
Správcovská spoločnosť so sídlom v SR, ktorá vykonáva svoju činnosť v inom členskom štáte EÚ, je v zmysle § 30 ods. 4 ZKI povinná vyhovieť žiadosti príslušného orgánu hostiteľského členského štátu o predkladanie pravidelných hlásení o činnosti na jeho území na štatistické účely alebo o poskytovanie informácií nevyhnutných na sledovanie súladu jej činnosti s ustanoveniami právnych predpisov hostiteľského členského štátu, ktoré sa vzťahujú na jej činnosť. Táto správcovská spoločnosť je v prípade ponuky podielových listov ňou spravovaného podielového fondu v hostiteľskom členskom štáte povinná v zmysle ustanovenia § 60 ods. 3 písm. b) ZKI uverejňovať a distribuovať v hostiteľskom členskom štáte dokumenty a informácie, ktoré je povinná o tomto podielovom fonde a jeho podielových listoch uverejňovať a distribuovať na území SR v rozsahu podľa ZKI. Napokon má takáto správcovská spoločnosť aj oznamovaciu povinnosť v zmysle ustanovenia § 26 ods. 5 a § 27 ods. 5 ZKI.
Zahraničný obchodník s cennými papiermi
Pokiaľ ide o poskytovanie informácií zo strany zahraničného obchodníka s cennými papiermi, resp. tzv. oznamovaciu povinnosť podľa ustanovenia § 77 ZoCP, je transpozícia predmetných ustanovení smernice ISD, napriek zhodnej gramatickej štruktúre s príslušnými ustanoveniami smernice UCITS, vykonaná rozdielnym spôsobom. V predmetných ustanoveniach je zahraničným obchodníkom s cennými papiermi (so sídlom v členskom štáte EÚ, v štáte, ktorý je súčasťou Európskeho hospodárskeho priestoru alebo v treťom štáte) ustanovená všeobecne záväzná povinnosť predkladať príslušné informácie ÚFT.
To znamená, že k oznámeniu nepríde na základe žiadosti, tak, ako je to v prípade správcovských spoločností, ale priamo zo zákona. Rozsah informačnej povinnosti spočíva v predkladaní ročnej, polročnej správy a iných správ, výkazov a hlásení. Obsah ročných a polročných správ sa ustanovuje priamo v ZoCP. Pokiaľ ide o ďalšie správy, výkazy a hlásenia, sú upravené Vyhláškou Ministerstva financií SR č. 34/2003 Z. z. Okrem uvedených informácií je ÚFT oprávnený požadovať (nehovorí sa už o povinnosti vyhovieť), aby obchodník s cennými papiermi so sídlom v inom členskom štáte, ktorý pôsobí na území SR buď formou pobočky alebo cezhranične, podával pravidelnú správu o činnosti na území SR.
Uvedené ustanovenie je však v časti týkajúcej sa cezhraničného poskytovania služieb obsolétne. Dôvodom je skutočnosť, že ZoCP ustanovuje iba oprávnenie ÚFT a nehovorí už o povinnosti druhej strany. Nepriamu oporu pre takéto oprávnenie ÚFT nemožno hľadať ani v harmonizovaných právnych poriadkoch domovských členských štátov, keďže podľa ustanovenia čl. 19 § 1 smernice ISD môže príslušný orgán dohľadu hostiteľského členského štátu požadovať informácie na štatistické účely len od obchodníka s cennými papiermi, ktorý poskytuje služby na území hostiteľského členského štátu na základe práva k usadzovaniu.
(Pokračovanie v pondelok 24. mája)