Na informácie o spáchaných závažných trestných činoch nie je núdza. Každým dňom ich pribúda, avšak často len vo všeobecnej rovine. Mnohým prijímateľom takých informácií sa môže zdať, že pod pláštikom ľahostajnosti sa zakrývajú aj mnohé konkrétne trestné činy, resp. ich páchatelia. Prestáva platiť, že kde je zákon, tam je aj trest? Smutné je, že mnohí bezúhonní obyvatelia si myslia, že sa vytráca hanba, ale aj ohľad na právo vrátane statočnosti a dôvery.
Pri analyzovaní niektorých informácií sa vynára tiež otázka pravdy, ktorá sa ničoho nebojí okrem utajovania. A priveľkým diskutovaním sa pravda zahmlieva, vytráca. V neposlednom rade dlhodobé hľadanie pravdy "zmierňuje" ochranu spravodlivosti. I preto neoznámenie niektorých závažných trestných činov však zákonodarca považuje za trestné, a tým aj v rozpore s morálkou demokratického právneho štátu.
Teda nie náhodou z dikcie paragrafu 168 ods. 1 Trestného zákona o. i. vyplýva, že "kto sa hodnoverným spôsobom dozvie, že iný spáchal trestný čin" napr.:
* teroru (paragraf 93 a 93a),
* terorizmu (paragraf 94),
* sabotáže (paragraf 97),
* ohrozovania utajovanej skutočnosti (paragraf 106 a 107),
* porušovania predpisov o nakladaní s kontrolovaným tovarom a technológiami (paragraf 124a, 124b, 124c),
* falšovania a pozmeňovania peňazí (paragraf 140),
* založenia, zosnovania a podporovania zločineckej skupiny a teroristickej skupiny (paragraf 185a),
* šírenie poplašnej správy (paragraf 199 ods. 3),
* týrania blízkej osoby a zverenej osoby (paragraf 215),
* vraždy (paragraf 219), podvodného úpadku (paragraf 250e),
* zavineného úpadku (paragraf 250f),
* zločinu proti ľudskosti (paragraf 259b)
* a taký trestný čin neoznámi bez odkladu prokurátorovi, vyšetrovateľovi alebo policajnému orgánu alebo namiesto toho, ak ide o vojaka, veliteľovi alebo náčelníkovi, potresce sa odňatím slobody až na tri roky (ak ustanovuje Trestný zákon na niektorý z trestných činov uvedených v paragrafe 168 ods. 1 trest miernejší, potresce sa týmto miernejším trestom).
Kto nie je trestne zodpovedný
Na druhej strane nie je trestne zodpovedný, kto spácha čin uvedený v ods. 1 paragrafu 168 Trestného zákona, ak nemohol oznámenie urobiť bez toho, že by seba alebo blízku osobu uviedol do nebezpečenstva smrti, ublíženia na zdraví, inej závažnej ujmy alebo trestného stíhania. Uvedenie blízkej osoby do nebezpečenstva trestného stíhania však nezbavuje páchateľa trestnosti, ak sa týka oznámenia trestného činu, napríklad teroru podľa paragrafu 93 a 93a ods. 2 Trestného zákona. Z toho vyplýva, že oznamovacia povinnosť v intenciách paragrafu 168 Trestného zákona sa vzťahuje iba na už spáchané trestné činy, ktoré sú v ňom taxatívne uvedené. Žiada sa upozorniť, že k naplneniu znaku neoznámenia trestného činu sa nevyžaduje, aby páchateľ sám vedel presne z právnej stránky kvalifikáciu, o aký trestný čin, ktorý má povinnosť oznámiť, ide. Stačí, ak vie skutkové okolnosti, ktoré zakladajú znaky niektorého trestného činu zákonodarcom prezentovaného v citovanom paragrafe 168 Trestného zákona.
Spovedné tajomstvo
Napokon povinnosť oznámiť trestný čin (paragraf 168) je daná nielen vtedy, ak oznamovateľ sa dozvie o trestnom čine a vie, kto je páchateľ, ale je daná aj situáciou, z ktorej sa oznamovateľ dozvie o spáchanom trestnom čine, ale nevie, kto ho spáchal. Bez povšimnutia nemožno obísť ani dikciu ods. 3 paragrafu 168 Trestného zákona. Z jej obsahu je evidentné, že "kto spácha čin uvedený v odseku 1, nie je trestný, ak by oznámením trestného činu porušil spovedné tajomstvo alebo tajomstvo informácie, ktorá jej bola zverená ústne alebo písomne pod podmienkou mlčanlivosti ako osobe poverenej pastoračnou starostlivosťou".