V roku 1990 bolo uvedených dvanásť celovečerných slovenských filmov. V nasledujúcom roku šesť. V ďalšom roku štyri. V nasledujúcich rokoch to boli dva až štyri filmy ročne. Aj keď rok 2002 bol najúspešnejším rokom slovenskej kinematografie za posledných desať rokov (do kín sa dostalo sedem filmov so slovenským finančným podielom), ešte stále sa občas ozývajú hlasy, že slovenská kinematografia vlastne neexistuje.
Počet filmov však nie je jediným problémom slovenskej kinematografie. Podľa nedávneho prieskumu Ústavu výskumu kultúry a verejnej mienky Národného osvetového centra a Slovenského filmového ústavu je znepokojivý fakt, že viac ako polovica obyvateľov Slovenska staršia ako pätnásť rokov nebola v posledných dvoch rokoch v kine, alebo vôbec do kina nechodí. Znamená to, že keď sa bude hovoriť v tomto zmysle o slovenskom filmovom divákovi, bude sa to týkať iba polovice celej populácie. Táto informácia hovorí len o návštevnosti v kinách, film je však sledovaný v televízii a na videu. Najmenej raz za týždeň sleduje filmy na videu šestina skúmanej populácie a pravidelne filmy v televízii sleduje viac ako osemdesiat percent populácie.
Rozdiel
Kde nastala chyba? A prečo je taký zásadný rozdiel medzi Slovenskom a Českom, kde sa ročne vyrába pätnásť až dvadsať filmov a diváci hojne navštevujú domáce snímky? Podľa filmového teoretika Martina Ciela, prorektora bratislavskej VŠMU, sa rozdiely medzi slovenským a českým filmom prehĺbili hlavne po rozdelení Československa. "V Česku sa i predtým nakrúcalo viac filmov, kinematografický potenciál bol a aj ostal silnejší - filmové štúdio Barrandov fungovalo i v nových podmienkach a česká verejnoprávna televízia si stanovila (na rozdiel od slovenskej) už začiatkom 90. rokov ako jednu zo zásadných priorít podporu domácej kinematografie, t. j. väčšina českých hraných a dokumentárnych filmov, nakrúcaných na 35 mm materiál, je výrazne podporovaná z koprodukčných televíznych zdrojov," tvrdí Ciel.
U nás tento proces zásadne ovplyvnilo zrušenie Koliby. Tá bola od roku 1953 ústredím slovenského filmu a desaťročia sa tam sústreďovalo filmové podnikanie na Slovensku. Po pochybnej privatizácii, v ktorej už vôbec nešlo o slovenskú kinematografiu, sa Koliba ocitla v konkurze. Slovenská kinematografia tak stratila technickú základňu tvorby filmu - filmové laboratóriá. Vyvolávací proces filmov slovenských filmárov sa tak sústredil do susedných krajín.
Vzniklo síce viac filmových spoločností, čo je len dobre, ale podľa Ciela treba povedať, že Koliba bola štúdiom, t. j. priemyselnou zložkou s ateliérmi a ostatným. Naopak, v Česku si jednotlivé filmové spoločnosti môžu prenajímať barrandovské ateliéry a nakrúcať tam.
Kto by sa na to pozeral?
"Čo sa týka návštevnosti, českí diváci majú už tradične dôveru v domácu kinematografiu. Významne tomu pomohla PR a propagácia okolo ,oskarového' Kolju a podobne. Je to vlastne vec tzv. kinematografickej kultúry, čo je pomerne zložitý mechanizmus filmov, odborných časopisov, filmovej kritiky a teórie, školstva atď. Kinematografická kultúra v Českej republike je na vyššej úrovni, pretože všetky prvky systému sú výraznejšie podporované a je ich viac ako u nás," hovorí Martin Ciel.
Nízka návštevnosť domácich snímok (slovenské filmy vytvorené v posledných rokoch sa nedočkali veľkej návštevnosti ani pri veľkej reklamnej kampani, aká sprevádzala napríklad Rapošov tretí diel Fontány pre Zuzanu, návštevnosť s problémami prekročila stotisícovú hranicu), však podľa neho môže súvisieť aj s faktom, že mnohé súčasné filmy (a teda asi i scenáre) pôsobia veľmi umelo. Tvorcovia zrejme už v scenáristickej príprave uvažujú o potenciálnom komerčnom úspechu, s čo najväčším emocionálnym zasiahnutím čo najpočetnejšej vzorky divákov. Z toho vyplýva veľmi veľa kompromisov, zo
scenára sa stráca "realita" a nahrádza sa rôznymi pseudoatraktivizujúcimi klišé a
ľahko zrozumiteľnými banalitami. To však nemusí súvisieť s neobľúbenosťou slovenského filmu. Aj navštevované české filmy, ako napríklad Jedna ruka netleská, sú akoby z iného sveta, ale aj tak majú dostatok priaznivcov.
Sú na vine peniaze?
Slovenskí filmári sa už viac ako desaťročie sťažujú najmä na nedostatok financií. Rovnaký názor zastáva aj Martin Ciel. "Myslím si, že schopnosti slovenských producentov sú dobré - ale, žiaľ, podľa všetkých možných dostupných tabuliek a zdrojov v krajine s takým malým počtom obyvateľov, ako je Slovensko, musia byť filmy nejakým spôsobom dotované (štátom, regiónom alebo, povedzme, lotériou ako v Škótsku), aby sa ich vôbec producentovi oplatilo robiť. Zháňanie financií pre nový slovenský film je strašidelný proces, často bezvýsledný. Cesta je v rôznych zložitých medzinárodných koprodukciách, a to často nie je tá najlepšia cesta."
Ciel nesúhlasí s názorom, že za zlým stavom kinematografie je nízka kvalita filmových tvorcov. Podľa neho sa na VŠMU sformovala a naďalej formuje kvalitná generácia scenáristov (pozri napr. výsledky pozoruhodnej scenáristickej súťaže T. Vichtu). "Dokonca osobne poznám niekoľko výborných mladých scenáristiek, napr. Tinu Diossi, Alžbetu Bohinskú... Problémom je, že sa v súčasnom finančne poddimenzovanom kinematografickom prostredí môžu presadiť len veľmi ťažko."
Pre slovenských filmárov sú už dnes pravidlá jasné a dané. Podľa spisovateľa Petra Jaroša, však len zo samotných grantov na Slovensku ešte nikto film nenakrútil. Grant je dobrý na to, aby producent našiel o niečo ľahšie ďalších koproducentov, ktorí sa však hľadajú ťažko, dlho alebo sa vôbec nenájdu. "Preto sa ani nečudujte, že máme na Slovensku toľko rozrobených, ale nedokončených filmov," uzatvára Jaroš.
Nie je to až také zlé
Napriek tomu, že je Martin Ciel pesimista, v dlhodobej perspektíve je optimistom a je presvedčený, že
slovenský film sa "spamätá". "Koniec koncov už to aj vidno - napríklad filmy ako Rómsky dom, Hej,
Slováci, 66 sezón... sú veľmi kvalitné a veľmi úspešné, i medzinárodne. Ide však o dokumentárne filmy,
pričom hrané filmy priťahujú oveľa väčšiu pozornosť médií. Žiaľ. Ku kinematografii však patrí aj
dokumentárny film. V podstate dokument je hlavným "žánrom" a vlajkovou loďou kinematografie. Takže
na Slovensku nie je v tejto oblasti situácia až tak zúfalá, ako sa možno navonok zdá," tvrdí Ciel.