Napredovať v behu znamená stanoviť si reálne ciele. Presvedčil som sa o tom až túto jeseň. Po prvýkrát v živote som totiž cielene trénoval na konkrétny čas.
V mojej doterajšej bežeckej kariére som sa vždy sústredil na zabehnutie danej trasy. Či to bol maratón, polmaratón, vždy išlo v prvom rade o to zvíťaziť nad kilometrami, nehľadiac pritom na výsledný čas.
Po troch rokoch som konečne nadobudol aké - také sebavedomie na to, že som sa nechal presvedčiť trénerom Ivanom Gabovičom na polmaratónsky čas pod jednu hodinu a tridsať minút. Pre každého amatérskeho bežca slušný výkon, ktorý uzná aj profesionál.
Pred rokom nepredstaviteľné, pred polrokom postupne sa črtajúce - udržať priemerné tempo okolo štyroch minút a dvanástich sekúnd na kilometer počas celých 21 kilometrov a čosi. Miesto - Mníchov.
Pripravoval som sa od jari naozaj zodpovedne. Najskôr v Bratislave čas hodina 37 minút, potom Senica hodina 43 minút, Rajec hodina 33 minút, Železná Studnička hodina 30 minút a 26 sekúnd. Niekde hlboko vo vnútri som tušil, že na to mám, že to dokážem, že je to naozaj môj vysnívaný REÁLNY cieľ tejto jesene!
Deň D, Mníchov, slnečno, 17 stupňov, ideálne počasie. Pacemakeri s balónikmi na 1:30 boli od štartu za mnou. Pozorne som si sledoval kilometre. Priemer 4:06, 3:59, 4:02, 3:56... Vytváral som si rezervu na nemeckých tempárov.
Desať kilometrov mám za sebou a ulicami Mníchova prechádzam so vztýčenou hlavou. Všetko do seba zapadá. Cítim sa výborne. Myslím na to, ako ma Veronika objíma v cieli. Hrdá a pyšná na
mňa.
Štrnásty kilometer a stále sa cítim v pohode, aj keď mozog začína vysielať do nôh signál - nepočúvajte ho, už vás trápi 14 kilometrov, prestaňte!
Už len sedem kilometrov do cieľa. Za seba som sa neobzrel ani raz. Prechádzame šestnásty kilometer a už to tempo začínam cítiť. Vtom sa po mojom pravom boku objaví bežec s balónikom. Na ňom je fixkou napísané - hodina tridsať. Moja rezerva je fuč, beznádejne v minulosti, a do cieľa mám ešte pät kilometrov.
Teraz je to buď – alebo. Buď sa udržím a nepoľavím, alebo sa uspokojím s horším časom a celý čas do cieľa budem premýšľať nad vhodnou výhovorkou (bolo teplo, nemal som správnu obuv...).
Práve vtedy mi úplne najviac a najhlasnejšie zneli Ivanove slová: „Poď! Zabojuj! Máš na to!" Nemohol tam byť so mnou, ale počul som ho, akoby bežal vedľa mňa. Ja to skratka musím dať.
Vypínam hlavu a nerozmýšľam viac nad tým, že moje stehná prosia o pomoc. Spozorneli aj pacemakeri. Pýtam sa jedinú vetu dňa: „Ideme presne na hodinu a pol, alebo máme rezervu?" Odpoveď znela: „Ideme skoro na sekundu presne.“ Ešte viac som si uvedomil, že je to buď - alebo.
Nastáva bežecký tranz. Len kladiem nohy pred seba. Vchádzame krátkym tunelom na legendárny mníchovský štadión. Posledné pípnutie čipu. Kričia na mňa čudní muži s balónikmi. Delírium. Už len kolečko po tartane, bež!!!!
Prvýkrát som si siahol skoro až na dno, ale v cieli som sa ešte vládal usmiať. Cez zarosené oči. Hodina, 29 minút a 34 sekúnd. Mal som rezervu. Rezervu na budúci rok.
Každý bežec je lepší, ako si myslí, že je.
Sajfa