Európsky parlament minulú stredu schválil zákaz predaja plastových výrobkov na jedno použitie, vrátane tanierov, príborov, slamiek či vatových tyčiniek. Lenže to zďaleka nie sú jediní vinníci, stačí nakuknúť napríklad do šatníka alebo do kúpeľne, píšu Lidovky.cz.
Svetová produkcia polymérov vlani dosiahla takmer 350 miliónov ton a každoročne sa toto množstvo skokovo zvyšuje - udáva sa priemerný ročný rast vo výške skoro deviatich percent. Prognózy na rok 2020 hovoria o 400 miliónoch ton. Pre porovnanie: v roku 1950, od kedy sa tieto čísla sledujú, sa vyrobilo a spotrebovalo 1,5 milióna ton plastov. Mimochodom, prvý polyvinylchlorid, známy ako PVC, vyvinuli už v roku 1835, v druhej polovici 19. storočia uzrel svetlo sveta celuloid a pár desiatok rokov po ňom nasledoval bakelit, prvý plne syntetický plast.
Dnes sú umelé materiály všade okolo nás a ich nadužívanie si vyberá svoju daň. Ako o siedmom kontinente sa hovorí o tzv. veľkej tichomorskej odpadkovej škvrne, mieste v Tichom oceáne so zvýšenou koncentráciou odpadkov, ktorého rozloha je dvakrát väčšia ako Francúzsko a hmotnosť sa odhaduje na 80-tisíc ton. Tvoria ju predovšetkým plasty a mikroplasty.
Nevieme, čo pijeme
Plasty sa nájdu aj tam, kde by ich človek nečakal, a voľným okom ich ani neuvidí: vo vode, ako v tej, ktorá tečie z kohútika, tak aj v balenej. Tento rok sa do výskumu pustili tiež vedci z Ústavu pre hydrodynamiku Akadémie vied ČR. Závery ich práce publikoval prestížny časopis Science of the Total Environment. Tím Martina Pivokonského našiel drobné plastové častice vo vzorkách z troch úpravní vôd. Súčasne používané technológie si nedokážu poradiť s mikroplastamio priemere do piatich mikrometrov, a tak v litri upravenej vody zostali dve až šesť stoviek čiastočiek.
"Asi pred rokom prišla spoločnosť ORB Media s tým, že sú plasty v pitnej vode v Amerike i Európe, táto štúdia však nemala dostatočne odborný charakter. Preto sme sa rozhodli urobiť serióznu štúdiu a získať hmatateľný dôkaz. Už pred radom rokov sme si všimli prítomnosť drobných vlákien vo vode, o ktorých sme si mysleli, že sú plastové," hovorí riaditeľ ústavu a prvý autor štúdie Martin Martin Pivokonský a dodáva: "Ostatne nedávno som hovoril s vodárenskými hydrobiológmi, ktorí mi potvrdili, že už v sedemdesiatych rokoch boli identifikované neznáme vlákna v pitnej vode, len nemali patričnú techniku k rozboru."
Plastové mikročastice s veľkosťou nad desať mikrometrov dokážu odstrániť dnes bežne používané vodárenské technológie, čo je asi osemdesiat percent z celkového množstva. Tie menšie sa z vody dostávajú ťažko. Pre úpravne by to znamenalo zaobstarať ďalšie technologické prvky, napríklad membránovú filtráciu. "Nevieme ale, či je potrebné zvyškové plastové mikročastice odstraňovať. Bolo by dobré, aby na našu štúdiu nadviazali toxikológovia alebo imunológovia. Zatiaľ nie je korektné hovoriť, že mikroplasty vo vode škodia alebo neškodia, korektné je hovoriť, že sa to nevie," vysvetľuje Martin Pivokonský.
Na svojom webe však ústav ďalej uvádza, že mikroplasty sú považované za významných znečisťovateľov životného prostredia s možným vplyvom na ľudské zdravie. Majú napríklad potenciál viazať na seba škodlivé chemické látky a zároveň sú vzhľadom k svojej veľkosti ľahko pohlcované živými organizmami. Tým môže dochádzať k prenosu látok a následnému rastu ich koncentrácie a ďalšiemu hromadeniu v potravinovom reťazci. Je tak žiaduce sa výskumom ďalej zaoberať.
Lenže akýkoľvek záver a prijatie prípadných opatrení môže trvať aj ďalších desať rokov. "Reálny svet vždy enormne zaostáva za vedou," všíma si Martin Pivokonský. Spomína, ako pred pätnástimi rokmi niektorí jeho kolegovia mávali rukou nad pesticídmi čoby zanedbateľnými nanogramovými záležitosťami. Dnes ich riešia úpravne vôd po celom svete. Vedec ale pripomína, že v dlhodobo sledovaných parametroch sa kvalita českých tokov zlepšila.
Zahraniční bádatelia odhalili mikroplasty v mlieku, mede, pive, morskej soli alebo rybách. Štúdie z Nemecka zasa uvádzajú, že tisíce až desaťtisíce plastových mikročastíc sa nachádzajú v niektorých balených vodách. Českí vedci sa zatiaľ zaoberali len troma vybranými úpravňami vôd, teraz sa na ne ale obracajú aj ďalšie úpravne alebo výrobcovia balených vôd, chystajú sa tiež skúmať podzemné vody.
Medzi nájdenými mikroplastami prevažovali materiály PET, polypropylén a polyetylén, ktoré sa do vody dostávajú pravdepodobne ako neodstránené zvyšky po čistení odpadových vôd.
Zahltenie planéty fľašami a obalmi je jedným z mnohých "plastových problémov". Obrovskú záťaž totiž predstavuje tiež voda z práčok, osobná kozmetika ako peelingové gély a mydlá, čistiace prostriedky. "Našli sme pomerne veľké množstvo polyetyléntereftalátu čiže PET, ale skôr vo forme vlákna. Je teda zrejmé, že sa jedná o materiál z oblečenia, pretože PET je tiež súčasťou flísu, nie z rozpadu napríklad PET fliaš. Námatkovo som si potom doma odobral vodu pri plákaní funkčnej bielizne a nestačili by ste sa čudovať, koľko som našiel plastových čiastočiek," dopĺňa Martin Pivokonský.
Tie môžu pochádzať aj z plastových súčastí zariadení používaných pri úprave vody. Aj na jej jednotlivé fázy sa preto chce ústav pre hydrodynamiku zamerať. Rovnako tak akademici objavili zvyšky z pneumatík obrusujúcich sa o cestu alebo látky vznikajúce rozpadom starých plastových záťaží.
Nežiaduci koktail
Nevýhodou vody je, že je skvelým transportným médiom. V súčasnosti najväčší problém - čo sa týka výskytu vo vodách aj vplyvu na zdravie ľudí - podľa Pivokonského predstavujú predovšetkým poľnohospodárske pesticídy. Tie možno ale pomerne účinne odstrániť pomocou filtrácie vody cez aktívne uhlie. "Ľudí desí prítomnosť antibiotík alebo antikoncepcie vo vode, ale namerané množstvá sú zanedbateľné. Ku všetkým výsledkom je potrebné pristupovať s rozvahou, predtým sa rad parametrov nemerala, pretože na to neboli prístroje. Pitná voda musí spĺňať prísne hygienické limity," hovorí.
Kde by sa však podľa neho mohol skrývať problém, je koktail všetkých nežiaducich látok dohromady. Hoci môžu byť jednotlivé limity v poriadku a ich hranica je oveľa nižšia ako toxikologická medza, doteraz sa nevie, čo môže spôsobiť mix látok pri ich výskyte v oblasti hraničných hodnôt. "Mohli by sme vyrábať destilovanú vodu a do nej niečo umelo pridávať, ale to v potrebnom množstve nie je dosť dobre možné," premieta riaditeľ ústavu.
Pre časť populácie sú obdobným strašiakom tiež látky, ktoré by sa z plastových obalov mohli uvoľňovať do požívatín, v tomto ohľade sa však mnohé zmenilo "S problematickými obalmi sa stretávame už minimálne. Dôvodom je pomerne prísna legislatíva, ktorá platí pre všetkých výrobcov aj dovozcov v EÚ," uvádza Jitka Sosnovcová z českého Štátneho zdravotníckeho ústavu, ktorá sa zaoberá materiálmi určenými pre styk s potravinami. Dôležité však podľa nej je, aby boli obaly používané správne. Niektorým materiálom totiž nemusí vyhovovať kontakt s tučnou alebo silne kyslú potravinou či alkoholom, problematická môže byť vyššia teplota aj mechanická záťaž.
Problematický melamín
U najviac diskutovaných ftalátov, bisfenol A ťažkých kovov sa dá takmer s istotou povedať, že až na výnimky sa z obalov pre potraviny neuvoľňujú. "Ftaláty sa pre plastové obaly v súčasnej dobe už používať ani nesmú a migrácia bisfenol, najmä bisfenolu A, ktorý je prísne regulovaný, je pod stálou kontrolou. Situácia môže byť iná napríklad pri predmetoch, ktoré sú predávané na použitie v domácnosti. Najviac problematické sú teraz melamínové výrobky obsahujúce bambusové vlákna, ktoré sú určené aj pre deti. Ak nie sú vyrobené podľa princípov správnej výrobnej praxe, uvoľňujú sa z nich škodlivý melamín a formaldehyd," podotýka odborníčka SZÚ.
Podľa Lukáša Vápenku z VŠCHT sa bisfenoly stali čiastočne obeťou mediálneho záujmu. "Nemá zmysel hľadať a obávať sa bisfenolu A v polypropylénovej dojčenskej fľaši, keď sa pri jej výrobe táto látka nevyužíva, a obdobne to platí aj pre PET fľašu. Je veľmi často úsmevné prečítať si deklaráciu výrobcu, že sa jedná o materiál tzv. "Bisphenol A free" alebo "BPA free". Často je to totiž tak, ako by bolo na vajciach napísané, že neobsahujú žiadne konzervanty," uvádza Vápenka a dodáva, že veľký podiel viny na plastovej panike nesie neznalosť materiálov, pretože rozhodne nie je plast ako plast.
Ľudia sa podľa Daniela Nevařila, ktorý dvanásť rokov pracoval pre popredného svetového výrobcu plastov, napríklad obávajú chlóru z PVC a zároveň smažia na "skvelej zdravotne nezávadnej" teflónovej panvici, ktorá ale obsahuje oveľa agresívnejší fluór. "To by ste sa museli báť aj kuchynskej soli, pretože tam je tiež chlór. Záleží na množstve premenných," uvádza nevaril. Podobné je to aj s bisfenolom. "Keď vám poviem, že vo fľaši je bisfenol a že to je naozaj nepríjemná molekula, máte dôvod sa plašiť. Ale keď doplním, že sa tam nachádza v množstve 0,0003 gramu na 1 kg PET a škodlivá dávka je až 0,03 g / kg, nie je to zas také strašné. Samozrejme zas to nehovorí nič o možnosti bioakumulácie. Bisfenol je najväčší problém pri výrobe a mierne potom pri recyklácii, ale skôr v odpadovej vode, ale aj na to sú limity," vysvetľuje.
Štúdia, ako mikroplasty uvoľňované z obalov do potravín či do pitnej vody ovplyvňujú zdravie, doteraz publikované neboli. Aj tak sa dá ale podľa Vápenku z VŠCHT predpokladať, že výsledok bude nulový alebo veľmi nízky. "V platnej európskej legislatíve pre plastové materiály, ktoré prichádzajú do kontaktu s potravinami, ako obaly, ale aj kuchynské náčinie, nie je problematika mikroplastov priamo spomenutá, výrobcovia týchto materiálov ale musia splniť požiadavky pre skúšky celkovej migrácie - sledovanie všetkých látok, ktoré sa do potraviny uvoľňujú z obalu počas výroby a skladovania," uvádza Vápenka. Problematiku považuje za nafúknutú bublinu.
Podľa chemika Daniela Nevařila je potrebné na problematiku nazerať z pohľadu celkovej ekologickej bilancie a nevidieť v plastoch len to zlé, ale tento výdobytok civilizácie používať uvedomelo. "Keď prevážate kvapalinu v PET fľaši, veziete 97 percent obsahu. Pokiaľ si fľašu doma niekoľkokrát naplníte, obrovsky ju zhodnotíte. Aby bola sklenená fľaša ekologicky výhodnejšia, musela by vykonať mnoho cyklov oproti plastovej fľaši, ktorá je nerozbitná a ešte sa dá energeticky zhodnotiť či znovu recyklovať - napríklad na vlákna pre textilné aplikácie," pripomína Nevařil. "Bohužiaľ na hodinách chémie sa polymérom venujú len dve hodiny a ľudia sa nevedia rozhodnúť, čo má akú hodnotu."
Ďaleko väčším ekologickým zlom sú podľa neho detské plienky sa savým gélom, alebo fľaštičky s detskými nápojmi, kde sa používa niekoľko rôznych druhov plastov, čo sa horšie recykluje. "Je úsmevné, že mamičky mávajú najväčší snahu byť ekologické, riešia bisfenol A ftaláty, a pritom sú jedny z najväčších zamorovateliek, bez toho aby si to uvedomovali," hovorí Nevařil.