Myšlienka priamej voľby hlavy štátu sa stala významnou súčasťou politického zápasu v druhej polovici tretieho Mečiarovho funkčného obdobia – z viacerých dôvodov. Predseda vlády Vladimír Mečiar si zrejme veľmi dobre uvedomoval, aký profit môže získať z obsadenia tohto postu po odchode Michala Kováča z funkcie a tak bol v pozadí oboch neúspešných referend o priamej voľbe prezidenta. Aj v roku 1997, keď jeho minister vnútra Gustav Krajči nedal vytlačiť referendové lístky aj so štvrtou otázkou, aj v roku 1998, keď opätovne vyhlásené referendum na 19. apríla jeho vláda po prevzatí prezidentských právomocí zrušila. Realita, aká nastala po odchode Michala Kováča z funkcie, však prevýšila aj tie najnegatívnejšie očakávania (predovšetkým opakované udelenie amnestie ľuďom, ktorí sa podieľali na zavlečení syna prezidenta Michala Kováča).

Myšlienka priamej voľby hlavy štátu sa však pevne usadila v mysliach občanov, lebo v sebe synergicky spájala viacero momentov - univerzálny demokratický, t. j. presun istej právomoci z politických elít na občanov, opozičný, t. j. vnímanie tejto agendy ako ľahko pochopiteľnej súčasti vnútropolitického zápasu, a efektívny - t. j. funkčný spôsob, ako racionálne riešiť zablokovanie parlamentu, kde je na zvolenie hlavy štátu potrebná dohoda troch pätín poslancov, čo je veľmi často nemožné. Inak to nebolo ani v roku 1998, keď sa od januára do júla 1998 konalo až päť volieb prezidenta SR, ale ani v jednom prípade navrhovaný kandidát nezískal dostatočný počet hlasov (najbližšie k tomu mal OtoTomeček, kandidát HZDS, keď získal až 86 hlasov, zrejme aj vďaka tomu, že nebol vnímaný ako súčasť tvrdého mečiarovského jadra). Volieb sa napriek istým očakávaniam nikdy nezúčastnil Vladimír Mečiar, lebo sa jeho spolustraníkom nepodarilo získať preňho dostatočnú podporu v radoch opozičných poslancov.

Efektívnosť tejto myšlienky bola dôvodom, prečo sa jej pridržiavalo viacero politických strán aj v predvolebnom boji – a toto platilo najmä pre účelovo či lepšie povedané vynútene vzniknutú SDK (mečiarovský volebný zákon prinútil päť strán - KDH, DÚ, DS, SDSS a SZ - vytvoriť jeden volebný subjekt v záujme toho, aby prepadlo čo najmenej opozičných hlasov) a pre Stranu občianskeho porozumenia, stranu košického primátora Rudolfa Schustera, ktorý s „návratom do veľkej politiky“ spájal aj svoje prezidentské ambície (Návrat do veľkej politiky je aj názvom Schusterovej knihy z roku 1999, v ktorej s málo vídanou úprimnosťou odkrýva pozadie koaličných rokovaní po voľbách 1998 - odporúčam všetkým, ktorí majú záujem dozvedieť sa viac o zákulisí vysokej politiky bez toho, aby do nej vstupovali – sám som tú knižku asi nečítal veľmi dôsledne).

S menším nasadením túto myšlienku podporovali SDĽ a maďarské strany, ktoré takisto vytvorili volebný subjekt SMK (tým toto spojenie na rozdiel od SDK vydržalo až dodnes) - čo bolo takisto dôvodom, prečo v istej fáze koaličných rokovaní bola táto myšlienka priamo ohrozená.

 

 

Vráťme sa však do predvolebného obdobia - útoky Vladimíra Mečiara na Rudolfa Schustera krátko po vzniku SOP (ustanovujúci kongres mala v apríli 1998) spôsobili, že strana, ktorá si pôvodne kládla ambíciu skoncovať s vtedajšou konfrontačnou zákopovou politickou vojnou a osloviť nerozhodnutých a nevoličov, sa stala výrazne opozičnou a po voľbách v septembri 1998 sa aj jej zásluhou podarilo vytvoriť koalíciu s ústavnou väčšinou hlasov v NR SR. A skutočnosť, že Rudolf Schuster sa veľmi rýchlo v prieskumoch verejnej mienky presadil medzi najdôveryhodnejšími politikmi, zvyšovala jeho šance prieniku až do najvyššej ústavnej pozície.

Číselné pomery po voľbách sľubovali veľké možnosti na vznik koalícií a tiež na zmeny aj ústavného charakteru:

Strana	Volebný výsledok	Počet mandátov
HZDS SDK SDĽ SMK SNS SOP	27 26,33 14,66 9,12 9,07 8,01	43 42 23 15 14 13

Zostaviť koalíciu s ústavnou väčšinou bolo reálne možné iba v prípade štyroch subjektov – a treba povedať, že lídri SDK, SDĽ, SMK a SOP vyhlásili tento zámer krátko po voľbách. Nadpolovičná väčšina bola možná aj bez SMK alebo SOP, čiže isté miesto vo vláde mali iba SDK a SDĽ - čo sa aj prejavilo na koaličných rokovaniach, kde šance „malých“ boli výrazne limitované hlavnou dohodou medzi SDK a SDĽ.

O zvrat zmeny sa síce usiloval Vladimír Mečiar, keďže však na získanie väčšiny mu nestačila iba Migašova SDĽ, ale musel by vziať do vlády aj Slotovu SNS, bola táto kombinácia iba matematická. (Hoci treba pripomenúť, že SNS bola ochotná nevstúpiť do vlády HZDS a SDĽ a byť iba akýmsi tichým spoločníkom.)

Logicky sa tak stalo, že síce Ivan Gašparovič poveril Jána Smereka z HZDS, aby zostavil vládu, čo bolo formálne prirodzené, lebo HZDS malo najviac mandátov, nemohlo však zostaviť väčšinu v parlamente, pretože tú mala nová štvorkoalícia.

Pred novou štvorkoalíciou stálo niekoľko veľkých tém – a voľba hlavy štátu bola iba jednou z nich. Oveľa konfliktnejšie boli ostatné tri – zostavenie vlády a obsadenie ústavných pozícií, príprava vládneho programu a ako sa vysporiadať s predstavami SMK (univerzita, Benešove dekréty, práva maďarskej menšiny a územnosprávne usporiadanie).

 

O tom, ako sa dohodovali štyri politické strany na zostavení vlády, obsadení postu predsedu a podpredsedov v NR SR, veľmi výstižne píše Rudolf Schuster v spomínanej knihe Návrat do veľkej politiky. Aj po rokoch je to veľmi podnetné čítanie a do veľkej miery ukazuje, o čo ide aj v prípade štandardných politických strán – o mocenský vplyv predovšetkým. Myslieť si, že inde je to inak, je naivné (niečo som zažil na vlastnej koži sám a rád odcitujem aj jedného súčasného popredného koaličného politika – ako môžeme zabrániť kradnúť našim koaličným partnerom, keď nedokážeme zabrániť kradnúť našim?).

Z hľadiska našej témy je zaujímavé, že myšlienky priamej voľby prezidenta sa počas koaličných rokovaní dôsledne pridržiavali iba predstavitelia SDK – aj tí predovšetkým z dôvodu, že nemohli garantovať, že Rudolfa Schustera budú počas voľby v NR SR voliť všetci poslanci SDK. Otázna bola predovšetkým podpora poslancov pôvodne pochádzajúcich z KDH a DS, a preto si koalícia nemohla dovoliť ako celok trvať na voľbe hlavy štátu v NR SR, hoci tri z nich, SDĽ, SMK a SOP, boli naklonené myšlienke čo najskôr zvoliť prezidenta – a to aj v NR SR. Logicky to odôvodňovali nie normálnou situáciou, že Slovensko bolo bez prezidenta už od marca 1998 a priama voľba tento stav predlžovala ešte najmenej o pol roka.

Dohodu v koalícii komplikovala aj skutočnosť, že sa strany nevedeli dohodnúť na pomeroch vo vláde – kým SDK a SDĽ presadzovali pomer 9:6:2:2 (SDK : SDĽ : SMK : SOP), malé strany SMK a SOP trvali na pomere 8:5:3:3, čo zablokovalo rokovania na dlhý čas. Tým skôr, ak ani spor o ministerstvo pôdohospodárstva medzi SDĽ a SMK nebolo možné uspokojivo vyriešiť. V istom momente dokonca situácia zrela k nedohode a oznámeniu verejnosti, že tieto štyri strany nie sú schopné sa dohodnúť.

O zákulisí týchto rokovaní už o rok neskôr písal Rudolf Schuster a určite nebude nezaujímavé si zopakovať, ako sa vyvíjala myšlienka priamej voľby hlavy štátu podľa vtedajšej hlavy štátu.
Záznam z rokovania 16. októbra 1998 (v Návrate sú to strany 152-153):
- Chceme čím skôr voľbu prezidenta v parlamente, - vyslovila svoj názor SDĽ.
- My sme za urýchlenú priamu voľbu prezidenta, napríklad vo februári, - oponoval M. Dzurinda.
- Sme za zmenu ústavy a priamu voľbu. Vieme, že je teraz možná voľlba v parlamente, - ozval sa P. Hamžík.
- Sme za priamu voľbu prezidenta. Na voľbu v parlamente musíme získať súhlas našich orgánov, - povedal stanovisko SMK B. Bugár.
- Prerokujte si to všetci vo svojich orgánoch a záväzne sa zajtra vyjadrite, - navrhol J. Migaš.
- Musíme si uvedomiť ťažkú situáciu pri priamej voľbe prezidenta. Preto by mala celá koalícia postaviť jedného, nášho kandidáta, - navrhol P. Hamžík.
- SDK veľmi požaduje priamu voľbu prezidenta. Ak by bol pri voľbe v parlamente neúspech, bola by to ťažká prehra hneď na začiatku, - konštatoval J. Langoš.
- Každá dohoda musí byť obrovským kompromisom, každý si to musí osobne uvedomiť, ak nie, tak hneď padne koalícia. Ak dáme do koaličnej dohody nášho kandidáta, tak môžu byť aj iní kandidáti, t. j. M. Čič, M. Kováč, - vyslovil svoje stanovisko B. Bugár.
- Vo februári bude komplikovaná situácia, - ozval sa I. Presperín.
- B. Bugár to prezentoval celkom presne. Riziko rozpadu koalície hneď, resp. vo februári. Ak máme ústavnú väčšinu, tak to nesmie byť v koaličnej dohode, - doplnil svoje stanovisko M. Dzurinda.
- Tu musí byť koaličná politická vôľa. Ak máme podporiť premiéra z SDK, predsedu NR zo SDľ, tak žiadame podporiť prezidenta zo SOP, - žiadal P. Hamžík.
-To je streštená myšlienka. Voľba prezidenta môže byť v parlamente. Ak neprejde v prvom kole, znížiť kvórum hlasov v druhom kole, - navrhol P. Kanis.
- Vo februári tu bude už iný Mečiar, bude nová STV, generálna prokuratúra, policajný prezident, - doplnil E. Kukan.
- Je správne, že SOP presadzuje svoju požiadavku do koaličnej dohody, chcú, aby sme pochopili priority, t. j. tri miesta (predseda vlády, predseda parlamentu, prezident), - podporil SOP L. Nagy.
- To nie je imperatívny mandát, ale politická zodpovednosť, - zdôraznil B. Bugár.
- Len hlupáci sa učia na vlastných chybách, t. j. musíme vedietť aký výsledok chceme dosiahnuť. Prezident je dôležitý! Mečiar má viac preferencií ako my všetci. Má finančné zdroje. Bude tvrdo zápasiť a riziko v priamych voľbách je veľké, - upozorňoval Ľ. Fogaš.
- Parlamentné voľby sú o vláde a parlamente, a nie o volbe prezidenta, - dodal M. Dzurinda.
- Ak SDK nemôže garantovať spoločného kandidáta, tak neúspech voľby prezidenta v parlamente môže naštrbiť dôveru v koalíciu, - konštatoval J. Migaš.
- SDK má 42 hlasov. Úspech vo voľbe prezidenta v parlamente si vyžaduje 93 hlasov, teda štyri hlasy chýbajú na istotu, - vysvetľoval J. Langoš.
- Vráfme sa k môjmu návrhu na zníženie kvóra pri voľbe prezidenta v parlamente v druhom kole, - opakoval svoj návrh P. Kanis.
- Ja mám na to iný názor! - ozval sa Ľ. Fogaš.
- Kanisov návrh má aj iné súvislosti. Ak SNS chcela tento návrh v minulosti realizovať, bol zamietnutý, lebo bol účelový, - konštatoval P. Csáky.
- Zvážte do zajtra riziká obidvoch možností voľby prezidenta, - žiadal J. Migaš.
- Len aby sa nám nestalo, že niekto získa 93 hlasov a iný 77, - s úsmevom a trochu ironicky dodal B. Bugár.
- Parlamentné voľby boli o štruktúre vlády a parlamentu, - opakoval svoje M. Dzurinda.
- Parlamentné voľby boli o zmene pomeru politických síl, - kontroval Dzurindovi P. Hamžík.

O niekoľko dní neskôr sa ešte stále rokovalo o pomeroch síl vo vláde a obsadení jednotlivých ministerstiev a otázka hlavy štátu ešte stále nebola vyriešená. SDĽ a SMK akceptovali aj voľbu v NR SR, aj priamu voľbu občanmi, SDK trvala na priamej voľbe a v jednom mmomente dokonca Rudolf Schuster vyhlásil, že to bude podmienka SOP (v Návrate sú to strany 166-167).

- Od marca nie je prezident. V parlamente ho môžeme zvolit do 15 dní po ustanovujúcej schôdzi NR SR. Ak ide o moc, netreba špiritizovat. Treba ukázať jednotnosť koalície pri voľbe prezidenta, - zdôraznil M. Benčík.
- Oba spôsoby voľby prezidenta majú riziká. V parlamente je menšie riziko, doplnil B. Bugár.
- Už dlho trvá tento stav. Voľba prezidenta SR ukáže jednotnosť koalície. Je to veľký signál do zahraničia, - konštatoval P. Hamžík.
- Priama volba stojí cca 150 miliónov korún. V parlamente stojí iba to, čo zaplatí prezident, - dodal P. Csáky a žmurkol na mňa.
- Čím skôr to riešme cez parlament, t. j. prezidenta treba mať do Vianoc, - žiadal P. Kanis.
- Prezidenta treba voliť priamo, - ozval sa ešte raz M. Dzurinda.
- Nezabúdajme, že hovoríme o troch ústavných funkciách a na prezidenta treba ústavnú väčšinu. Preto chceme riešiť obsadenie funkcií komplexne, - dodal P. Hamžík.
- Ak sú tu traja partneri, ktorí súhlasia, potom to bude zo strany SOP podmienka. SDK vraj nevie garantovať hlasy v parlamente. Vy dobre viete, ako to tu bolo. Bol tu človek s kreditom, kým sa nezapojil do veľkej politiky a nevystavil svoj chrbát v parlamentných voľbách proti
HZDS, ktoré mu to vrátilo aj s úrokmi, - povedal som trochu zvýšeným hlasom.
- Je to inak. Netreba chodiť okolo horúcej kaše, - skočil mi do reči M. Dzurinda.
- Mrzí ma, že musím takto hovoriť, ale ak sú výhrady, treba ich povedať otvorene, - dodal som.
- Voľba v parlamente je veľké riziko, sám stojím na štyroch hlasoch. SDK sľubovala priamu voľbu prezidenta. Spojenie voľby prezidenta s komunálnymi voľbami by prinieslo finačné úspory. Mečiar už bude odhalený. Voľba prezidenta v parlamente je pre novú koalíciu veľké riziko, - povedal J. Langoš.
- Je to slabá koalícia, ktorá má ústavnú väčšinu, a nevie zvoliť prezidenta. Ako chce presadit iné ústavné zákony? V. Mečiar, ak bude stíhaný, stane sa martýrom. Prezident je symbolom stability štátu, - doplnil som svoje stanovisko.
- My chceme a vieme podporiť kandidáta SOP. Vieme zabezpečiť našich 15 hlasov v parlamente. Nezabúdajme aj na verejnú mienku. My nemáme signály na nutnosť priamej voľby prezidenta, - vyslovil stanovisko za SMK L. Nagy.
- Vážení, nehovoríme o tom po prvýkrát! Je na SDK, či podporí, respektíve
nepodporí kandidáta SOP. Vieme zabezpečiť aj priamu voľbu. Existujú dva návrhy. Poslanci SDĽ majú jasnú predstavu, - znova vysvetlil názor SDĽ Ľ. Fogaš.

Termín ustanovujúcej schôdze NR SR sa blížil a štyri koaličné strany neboli dohodnuté na zložení vlády a ani na spôsobe voľby hlavy štátu – myšlienka zredukovania vlády na 15 kresiel bola minulosťou, ak mali byť uspokojené základné ambície všetkých štyroch strán – a na verejnosti Mikuláš Dzurinda opakoval mantru o tom, že sa potrebujú zhodnúť na programových tézach: „Programové tézy sú citlivé, buď sa na nich dohodneme a budú platiť štyri roky, alebo ostanú otvorené a budú zdrojom svárov, nepokojov a nejasností." Dodal, že netrpezlivosť pri rokovaniach o personálnych otázkach môže spôsobiť podcenenie programových téz, čo neskôr zapríčiňuje napätie v koalícii. "V žiadnom prípade nejde o naťahovanie času. Ide o to, aby sme si všetci štyria zapísali spoločné programové tézy," vyhlásil Dzurinda. (SME, 23. 10. 1998)

Zrejme treba povedať, že schváleniu koaličnej dohody a vytvoreniu koaličnej vlády napokon pomohlo, keď SOP ustúpila z požiadavky na tretie miesto vo vláde za podporu R. Schustera na post prezidenta, čo sa neskôr vydávalo za istú formu vydierania. Napokon, Schuster sám vo svojej knihe viackrát cituje vlastné postoje, ktorými podozrenia z toho, že si podporu na post hlavy štátu vynútil, iba potvrdzuje. Že však nešlo o výnimočný jav, ale o postoj väčšiny zúčastnených, dokladuje záznam posledných hodín pred podpisom koaličnej dohody, kedy sa súčasťou veľkého biznisu stali aj také posty, o ktorých to málokto predpokladal.

Výňatky zo záznamu z 27. októbra 1998

Od 21.45 do 23.00 bola prestávka, v rámci ktorej nám podali večeru a stretli sme sa na dvojstrannom rokovaní s SMK. Keďže medzi SMK a SDĽ vznikol kvôli postu ministra pôdohospodárstva, lesného a vodného hospodárstva neriešiteľný problém a ani jeden nechcel ustúpit, snažil som sa B. Bugára a jeho kolegov presvedčiť, že by nebolo dobre, keby na tomto poste mala stroskotať celá koalícia. Vedel som, že s pridelením tohto postu pre SMK nesúhlasila nielen SDĽ, ale ani SDK a, úprimne povedané, ani SOP. Preto som bol ochotný ustúpiť v ich prospech, pokiaľ išlo o post ministra stavebníctva, ale pridelenie ministerstva pôdohospodárstva, lesného a vodného hospodárstva sme nemohli podporiť, lebo slovenská verejnosť by sa s tým ťažko vyrovnala. SMK však trvala na svojom, lebo to bola jedna z ich základných požiadaviek. Opakovali niekoľkokrát, že nemajú mandát od tejto požiadavky ustúpiť.
Po prvýkrát uviazli koaličné rokovania na mŕtvom bode a reálne hrozil rozpad ešte neexistujúcej koalície. Pretože orgány SMK permanentne rokovali, mali možnosť ešte svoje stanovisko s ich súhlasom korigovať. Medzitým ma zavolali na rokovanie M. Dzurinda a J. Migaš a navrhli mi, aby sme vytvorili trojkoalíciu SDK, SDĽ a SOP so 78 poslancami; keďže sa s SMK nedá dohodnúť, že budeme aj my z toho profitovať a získame viac ministerských kresiel.
- Nemôžem s tým súhlasiť, aj keby sme získali neviem čo. Pred voľbami sme
hlásali, že vytvorime spoločnú koalíciu z celej opozície a teraz, keď sme spolu získali ústavnú väčšinu, kvôli nejakému ministerskému postu nevytvoríme spoločnú koalíciu? Zahraničie by nás za to určite kritizovalo, - vysvetlil som stanovisko za SOP.
- Ale nasilu koaličnú dohodu podpísat nemôžeme. Ty súhlasíš, aby SMK mala
ministra pôdohospodárstva, lesného a vodného hospodárstva? - opýtal sa ma
J. Migaš.
- Nie. Ja som im to otvorene povedal. Dá sa to vykompenzovať inými ministerskými postami, napriklad, my sme im ochotní prepustiť ministerstvo výstavby, - vysvetľoval som.
Potom sme pokračovali v multilaterálnych rokovaniach. S vytvorením trojkoalície sme nesúhlasili, čo sa medzitým dozvedela aj SMK. Pokúsili sme sa preto znova dohodnúť.
- Ministerstvo pôdohospodárstva, lesného a vodného hospodárstva vraj nedostaneme. Zdravotníctvo nechceme. Naša republiková rada priebežne zasadá, pokúsime sa vynútiť si iné rozhodnutie. Čo sme navrhli my, respektíve žiadali, to nám nedali, napríklad ministerstvo výstavby, ministerstvo dopravy a spojov, ministerstvo práce a socíálnych vecí, - takmer rezignovane konštatoval B. Bugár.
- Urobíme ústupok, vymeníme minísterstvo výstavby za ministerstvo privatizácie v prospech SMK za ústupok pri delení miest štátnych tajomníkov, - navrhol som.
- Tlačíte nás do kúta. Je tu časová tieseň. No dobre, zoberieme aj kultúru;
súhlasil M. Dzurinda.
- Tak to vyzerá, že budeme predsa len musieť ísť do tvrdej opozície, - ustarostene povedal B. Bugár.
- Je to vaše sväté právo, Béla, - uznal M. Dzurinda.
- Žiadam SDĽ, aby vážne myslela na náhradu za ministerstvo pôdohospodárstva, lesného a vodného hodpodárstva, - povedal P. Csáky.
- Musíme sa dohodnúť, aby sme zostali štyria. Inak nemôžeme sľúbit podporu
na schválenie ústavného zákona o priamej voľbe prezidenta, ale ani schválenie ústavného zákona o komunálnych volbách, - dodal som.
- Treba si povedať, čo neprinesieme, ak nebudeme vo vláde, napríklad zahraničné súvislosti. Nič zlé sme neurobili, aby ste nás takto museli trestať, - spýtavo konštatoval L. Nagy.
- Ja vidím možnost riešenia tohto problému v kombinácii, t. j. ministerstvo
výstavby, ministerstvo životného prostredia, ministerstvo privatizácie, ministerstvo zdravotníctva a štátnych tajomníkov, - snažil sa o riešenie P. Kanis.
- My chceme minísterstvo žívotného prostredia, - ozval sa A. Juriš z SDK.
Na to štyria zástupcovia SMK opustili miestnost a šli celú problematiku prerokovať na svoju republikovú radu. Čakali sme na nich do pol tretej nad ránom.
- Chceme štátnych tajomníkov na ministerstve školstva, ministerstve pôdohospodárstva, lesného a vodného hospodárstva, ministerstve vnútra, ministerstve financií. Ďalej máme záujem o obsadenie fondov, a to: pozemkového, trhovej regulácie, integračného, - vrátil sa s rezolútnou požiadavkou B. Bugár.
Táto Bugárova požiadavka na obsadenie dvoch fondov bola neskôr pri koaličných rozhovoroch štyroch lídrov (J. Migaš, M. Dzurinda, R. Schuster a B. Bugár) potvrdená.
- Ak sa SMK rozhodla pre post ministra výstavby, potom SDĽ žiada od SDK
rezort školstva, ministrom by mal byf Ftáčnik, - vyrukoval s požiadavkou J. Migaš.
- Súhlasíme, i keď náš Harach je špička, - odpovedal M. Dzurinda.
Vydýchli sme si.
Tým sme koaličné rozhovory na vytvorenie štvorkoalície SDK, SDĽ, SMK a SOP ukončili. M. Dzurinda súhlasil s textom navrhnutým Ľ. Fogašom a P. Kanisom, upresneným J. Bílekom po schválení v predsedníctve SDK.

„Koaličné strany sa zaväzujú do týždňa od podpisu koaličnej dohody rokovať o spôsobe voľby  prezidenta republiky (priamo, alebo v NR SR) a podporia spoločného kandidáta vládnej koalície Rudolfa Schustera.“

A bolo vymaľované.
To ostatné už boli z hľadiska voľby prezidenta len kecy a vata – kritika Rudolfa Schustera Vladimírom Palkom z vydierania a vymáhania si podpory u koaličných strán, fatálne zlyhanie Magdy Vášáryovej v televíznej diskusii s Mečiarom a Schusterom, kde sa na prach rozpadli všetky jej ambície vážnejšie zasiahnuť do súboja o hlavu štátu, aj to, že Michal Kováč sa vzdal kandidatúry v priamom prenose...
Už v prvom kole získal Rudolf Schuster vyše 47 percent hlasov a v druhom kole svoje víťazstvo iba potvrdil.