Sú okrem nacionalistov, ktorých poznáme z tradičných pochodov, na Slovensku stále skupiny ľudí, ktorí cítia akúsi nostalgiu za Tisovým štátom?
Myslím si, že sú, lebo tá nostalgia je spätá s obdobím ich detstva a mladosti. Objavuje sa aj nostalgia za 50. rokmi, lebo títo ľudia boli vtedy mladí a žili intenzívne, nedotýkali sa ich procesy. Táto nostalgia je prirodzená, ale nie je objektívnym kritériom pre hodnotenie daného obdobia.

Na oslavách Slovenského štátu vidíme medzi nacionalistami mnoho mladých ľudí. Prečo ich táto časť našej histórie tak láka?
Dá sa predpokladať, že títo ľudia nemajú objektívne informácie a sú ovplyvnení napríklad svojimi starými rodičmi, vodcami, učiteľmi. Berú to skôr emocionálne. U nás sa presadzuje taká idea, že slovenská štátnosť je najvyššia hodnota pre celú spoločnosť. Štátnosť môže byť, samozrejme, hodnotou, ale treba zvažovať, či bola demokratická, humánna. Dialo sa to však vždy v dejinách, lebo totalitné ideológie dávajú veľmi jednoduché odpovede na otázky.

Obhajcovia prvej Slovenskej republiky používajú ako argument to, že na Slovensku bol blahobyt. Aká tu v skutočnosti vládla hospodárska a sociálna situácia?
Hovoriť o blahobyte je absolútny nezmysel. To by sme potom museli povedať, že za komunizmu tu bol superblahobyt. Jeden čas tento štát žil aj z toho, čomu hovoríme vojnová konjunktúra. Niektoré vrstvy obyvateľstva si pomohli tým, že boli najprv vyhnaní Česi, niektorí ľudia arizovali. Z hľadiska niektorých jednotlivcov, najmä arizátorov, sa to dalo hodnotiť ako spoločenský a sociálny vzostup. Určitý čas bola vojna, čo pomohlo niektorým priemyselným odvetviam. Už od roku 1943 až 1944 však dochádza k problémom so zásobovaním.