Andrejovi Kolesíkovi nemožno uprieť pozorovací talent. Trvalo mu len niekoľko rokov, aby zistil, že na najvyššie priečky mocenskej pyramídy sa ľudia dostávajú vďaka systematickým klamstvám. Machiavelista preto Kolesíkovi nevyčíta, že sa pokúša napodobniť taktiku svojho predsedu a na lži sa spolieha ako na výťah k politickému úspechu. Chybu však spravil v okamihu, keď usúdil, že stačí naplniť istú kvótu akýchkoľvek lží a automaticky bude stúpať po straníckom a kariérnom rebríčku. Inak sa totiž nedá vysvetliť, prečo v majetkovom priznaní systematicky zamlčiava údaje, ktorými sa inak sám rád pochváli. Byť šéfom športového klubu, členom Rady SACR či Správnej rady Univerzity Komenského predsa (zatiaľ), nie je žiadna hanba.

Kolesík by si mal konečne zapamätať, že jeho šéf a vzor Robert Fico neklame o tom, či si dal na raňajky kávu alebo čaj, ale o dôležitých veciach – či sa po volebnom neúspechu stiahne z politiky, či pred voľbou generálneho prokurátora počká na právoplatné rozhodnutie Ústavného súdu alebo či zníži odvody do druhého piliera. A potom,
Fico bez ohľadu na dôkazy lož nikdy neprizná – buď zaprie vlastné slová (ak treba, tak aj hlas), dezinterpretuje svoje tvrdenia alebo na otázku jednoducho neodpovie, kariéru si však rozhodne nezaložil na prísľuboch, že svoje slová berie späť a chybu napraví.

Veľká politika si žiada bezostyšného klamára, ktorý tuší, čo svojimi slovami sleduje, nie niekoho, ktorý strieľa lži odboku a pri každom pristihnutí svoje prešľapy upotene odvoláva a napráva. Ak Kolesík nie je schopný dotiahnuť tento boj do dôsledkov, mal by sa konečne zaradiť medzi svojich kolegov a do priznania písať pravdu. Prinajmenšom vtedy, ak sa dá do troch sekúnd overiť na internete.