Tridsaťdva. To je počet poslancov, ktorí sa v roku 2015 nepodpísali pod žiadny návrh zákona, novelu ani pozmeňovací návrh. Drvivá väčšina z nich – až 27 – patrí do klubu vládneho Smeru. Štyria z nich si to do parlamentu prišli doslova odsedieť a okrem toho ani raz nevystúpili v parlamentnej rozprave. „Víťazom“ je poslanec Ivan Varga, známy z bitky s poslancom Obyčajných ľudí a nezávislých osobností Jozefom Viskupičom o figurínu Roberta Fica v parlamente, ktorý podľa údajov na stránke parlamentu neurobil za minulý rok „vôbec nič“. Jeho zvyšní traja kolegovia aspoň položili pár otázok premiérovi Robertovi Ficovi počas hodiny otázok. Namiesto aktívneho pôsobenia sa tak títo poslanci presunuli skôr do kategórie „dvíhačov rúk“ za vládne návrhy.

Hoci sa bežnému občanovi nemusí pozdávať takýto prístup k výkonu práce, faktom je, že pre vládnu stranu má aj dvíhanie rúk svoje opodstatnenie. „Práca poslanca sa netýka iba legislatívnych návrhov. Dvíhanie ruky je dôležité, pretože zákon treba v parlamente aj schváliť,“ hovorí politológ z košickej Univerzity Pavla Jozefa Šafárika Tomáš Koziak. Čo však takzvaná mlčiaca väčšina? Podľa Koziaka sa pri mnohých poslancoch ukázalo, že na dobré vykonávanie práce v parlamente im nestačia ani tituly, ani životná skúsenosť.

Obyčajní na koni

Aktivita niektorých poslancov Smeru môže byť aj daňou za vysoký počet mandátov, ktoré strana získala vo voľbách v roku 2012. Hlavne na nižších priečkach kandidátky často bývajú ľudia „do počtu“. Teória síce hovorí, že do parlamentu by mali kandidovať len tí najschopnejší, v praxi to však z mnohých dôvodov býva často inak. Podľa Koziaka nie je v reálnej moci žiadnej strany, aby obsadila 150 miest kandidátky samými odborníkmi.

Najaktívnejším poslancom v oblasti legislatívy je dnes už bývalý člen poslaneckého klubu Obyčajných ľudí a nezávislých osobností Miroslav Kadúc. Ten bol v minulom roku podpísaný pod 51 návrhmi zákonov a novelami a 21 pozmeňovacími návrhmi. V drvivej väčšine však poslanci predkladajú návrhy vo väčších zoskupeniach. Samotný Kadúc predkladal iba 6 návrhov sám. Aj zvyšných deväť priečok patrí jeho bývalým kolegom z klubu. „Každý, kto sa pozrie do tých zákonov do hĺbky, vidí, že je tam záujem posunúť Slovensko vpred,“ reagoval predseda OĽaNO Igor Matovič na otázku, či „Obyčajní“ takto nenaháňajú pozornosť prostredníctvom vysokej aktivity.

Chýba tieňová vláda

Problémom v aktivite opozičných poslancov môže byť aj to, že ich návrhy často neprejdú hlasovaním tých vládnych a ich práca vyjde nazmar. Podľa analytika sa však opoziční poslanci nikdy nemôžu zmieriť s tým, že sú v opozícii. „Takáto aktivita má význam a svedčí o tom, že poslanci berú svoju prácu vážne,“ hovorí Koziak.

Tradíciou v západných demokraciách býva aj vytvorenie tieňovej vlády, kde konkrétni poslanci dlhodobo sledujú dianie na „svojom“ ministerstve a pripravujú sa tak na vládnutie. Tento spôsob boja si osvojil najmä Robert Fico a jeho Smer, ktorý vytvoril tieňový kabinet aj počas vlády Ivety Radičovej. Pravicová opozícia však v súčasnom stave nemá kapacity na to, aby postupovala podobným spôsobom. „Pri tej rozštiepenosti pravice je veľmi ťažké určiť, ktorá strana by obhospodarovala ktoré ministerstvo,“ dodáva politológ. V akejsi oklieštenej verzii nadviazala strana Sieť, ktorá koncom minulého roka predstavila tieňový rozpočet.