Pracoval ako fotodokumentarista v Slovenskom technickom múzeu v Košiciach. Vpád vojsk Varšavskej zmluvy do Československa v auguste 1968 sa preto rozhodol nafotiť priamo v uliciach. Ako samotný Tibor Kováč hovorí, chcel napriek riziku „zachytiť dejiny“. To sa mu však stalo osudným.
Keď sa vracal z laboratória, v ktorom vyvolával filmy, 31-ročného Kováča zasiahla guľka priamo do hlavy. „Zrazu som pocítil strašnú bolesť,“ spomína pred výročím okupácie. Pamätá si, že do nemocnice sa dostal taxíkom s ľuďmi z ulice, ktorí nešťastie videli. Tam však prišla ďalšia rana – oznámili mu, že je ochrnutý. „21. august prežívam každodenne,“ hovorí.
Hoci od začiatku patrí medzi obete invázie, odškodnenia od štátu sa nikdy nedočkal – a to ani po nežnej revolúcii. Boj so súdmi medzičasom vzdal. Dnes žije ako dôchodca v košickom domove sociálnych služieb.
Požiadal síce o náhradu škody, súd mu ju však nepriznal. Verdikt odôvodnil tak, že v osudný deň mal Kováč pracovať len doobeda, k streľbe však došlo až podvečer. K nešťastiu teda nedošlo pri práci. V roku 1999 podal sťažnosť na Najvyšší súd, nakoniec si to však rozmyslel a stiahol ju. „Nič mi to nevráti,“ zdôvodnil.
Eštebáci na scéne
Kvôli fotkám mal mladý Košičan problémy aj naďalej. Vyhľadali ho eštebáci. Zaujímali sa o to, pre koho fotil, čo fotil a kde fotky skončili. Nezlomili ho. Negatívy úspešne schovával aj s pomocou priateľov viac ako 30 rokov. „Klamal som im. Povedal som, že som sa zľakol a negatívy som zničil.“ Jeho snímky uzreli svetlo sveta až v roku 2000, keď ho jeho priateľ, akademický maliar Jozef Sabol, presvedčil, že je čas ukázať ich ľuďom. Výstava s názvom Spomienky na august 68 v Slovenskom technickom múzeu zožala obrovský úspech.
K fotografovaniu sa po rokoch od zranenia vrátil, trauma, ktorú v ňom august 1968 zanechal, však zostala. „Bol to taký sled udalostí, že sa nedá zabudnúť.“ Fotiť mu zabránila až nedávna choroba očí, ktorá ho takmer pripravila o zrak. „Sú to tri roky, čo som fotil naposledy, ale taký je život. Už som starý,“ ukončil svoje rozprávanie 76-ročný muž plný spomienok.
Krviprelievanie
Vpád vojsk do ČSSR v auguste 1968 mal ukončiť reformy, ktoré by sa mohli preniesť aj do iných krajín socialistického tábora. Zrušenie cenzúry, debaty o dodržiavaní ľudských práv skupín i jednotlivcov či o liberalizácii ekonomiky – socializmus s ľudskou tvárou sa nepáčil špičke Sovietskeho zväzu. Kováčov smutný osud nie je jediný. Na viacerých miestach však došlo aj ku krvipreliatiu, spolu zahynulo na Slovensku 29 ľudí. V Košiciach sa na protest upálil mladý muž. „Robili sa opatrenia, aby to pochovávanie bolo tajné, aby sa pohreby nezmenili na protisovietske demonštrácie,“ hovorí historik Michal Štefanský.
Protesty ľudí mali podľa neho najmä podobu nápisov na stenách a plotoch. Najvýraznejšou formou odporu bol výstražný generálny štrajk, ktorý sa uskutočnil na tretí deň, na hodinu sa zastavila výroba v celom Československu. Týždeň dokonca fungoval sovietmi nekontrolovaný rozhlas. „Menili miesta vysielania a Sovietom sa ich podarilo umlčať až 27. augusta – museli doviezť špeciálnu techniku, aby ich lokalizovali,“ hovorí Štefanský. Pracovníkov rozhlasu potom vyhodili z práce a prenasledovali. „V októbri 1968 sa sovietsky generál Ogarkov sťažoval v Prahe, vraj prečo ešte nikoho z nich nesúdili a exemplárne nepotrestali,“ dodáva Štefanský.