Snahu opozičných politikov vyhnúť sa osobnému styku s voličmi možno ľudsky pochopiť -- každý priemerne vybavený mizantrop sa ľudí stráni a fyzický kontakt s nimi obmedzuje na nevyhnutné minimum. Lenže kým budú tí ľudia disponovať hlasovacím právom, niet inej cesty na získanie stabilných voličov, ako sa s nimi stýkať. Osobne. V Smere to pochopili dávno, a preto už roky pri každej príležitosti obiehajú Slovensko. Len vrchný smerák Robert Fico si za ten čas pri výjazdových rokovaniach, oslavách MDŽ či otváraní futbalových ihrísk musel potriasť rukou s tisíckami ľudí a nie málo z nich sa tak stalo jeho doživotnými voličmi. Neobstojí ani výhovorka, že v dobe internetu možno osobný kontakt obmedziť. Volič potrebuje vnímať straníka ako "jedného z nás", čo sa nedá dosiahnuť inak, ako bezprostrednou komunikáciou. Osud virtuálnej SaS bez štruktúr a fyzických väzieb v regiónoch to zrejme dostatočne potvrdzuje. Záver politickej kariéry Mikuláša Dzurindu nie je zrejme cesta, ktorú by chceli jeho kolegovia v opozícii nasledovať, no premiérsku stoličku si doslova vybicykloval a vydiskutoval medzi ľuďmi.