Tour de France je jednoduché občas preklínať. Napríklad, keď po 17. etape schádzame autom z priesmyku Portet, kolóna vytrvalo stojí, iná úniková cesta odtiaľ nie je, a tak tých 16 kilometrov dole do údolia zvládam priemernou rýchlosťou sedem kilometrov za hodinu, výrazne pomalšie, než sa predtým cyklisti škriabali hore do cieľa. Alebo keď po napísaní článkov dorazím o desiatej večer do penziónu v meste Oloron-Sainte-Marie, obídem tu osem reštaurácií a všade mi oznámia, že už nevaria, pretože kuchári tu po desiatej večer jednoducho nerobia. Alebo vtedy, keď mi organizátori zašlú mailom „bojový plán“ pre 10. etapu, v ktorom sa ako hady do seba zapletajú päťfarebné nákresy uzavretých i dočasne prejazdných ciest medzi štartom a cieľom, ja sa riadim týmto plánom a rovnako uviaznem s mnohými ďalšími u policajtov, ktorí si stratégiu dňa vyložili trochu inak. Tour je logistický kolos. Ťahať s ňou naprieč Francúzskom sa podobá nájazde Hunov na Galiu. Na rozdiel od Hunov však tento zbesilý nájazd domorodci nadš...