V seriáli HN Mecenáši slovenského športu vám predstavíme vplyvných podnikateľov, ktorí dotujú športové kluby. V piatej časti podporovateľ slovenského džuda Anton Siekel.
Ste čestným predsedom Slovenského zväzu džuda a už niekoľko rokov aj jeho „mecenášom“. Prečo ste si vybrali práve tento šport?
Aktívne sa mu venovalo niekoľko mojich kamarátov a na tréningy džuda v detstve chodievali aj obe moje dcéry. Z džuda sa tak stal u nás rodinný šport. Dcéry trénovali až do štrnástich rokov, teda než išli na strednú školu. Ja som pri džude ostal aj naďalej, stále ma bavia tréningy aj celkové prostredie okolo tohto športu.
Kedy ste začali s finančnou podporou džuda a aká bola najvýraznejšia investícia, ktorú ste doň uskutočnili?
Už neviem presne, niekedy koncom 90. rokov. Začal som chodiť na tréningy do Pezinka, ešte do tzv. Starej sokolovne – boli tam skromné podmienky. No a ako som tam s rodinou chodil, tak vznikol v spolupráci s mestom nápad postaviť novú špeciálnu halu pre džudo. Mesto nám poskytlo pozemky a od tejto myšlienky po samotnú realizáciu haly to trvalo dva roky.
Akou sumou ste prispeli na jej vybudovanie vy a akou mesto?
Bola financovaná čisto z mojich peňazí a ten rozpočet bol vyše milióna eur. Už je to desať rokov od jej otvorenia a tá hala patrí 1. Judo Clubu Pezinok. No v klube máme veľmi úzku spoluprácu s džudistickým zväzom a často sa u nás uskutočňujú reprezentačné akcie či sústredenia. Národný tím bude mať u nás vždy dvere otvorené. Každoročne prispievam aj do rozpočtu zväzu, pomáham mu v oblasti marketingu aj médií.
Už štrnásť rokov trvá vaše podporovanie slovenského džuda. V čom ste dostali spätnú väzbu, že vami vložené peniaze do tohto športu mali zmysel?
Ten športový úspech je jednoznačný – strieborná medaila Jozefa Krnáča na olympijských hrách v Aténach 2004. A taktiež jeden z našich najlepších džudistov súčasnosti Milan Randl má medzinárodné úspechy. A „Miňa“ poznám odmalička, takže som rád, že popri tréneroch som aj ja mohol troškou prispieť k jeho rozvoju.
Nová reforma financovania športu znevýhodňuje malé zväzy ako je aj džudistický. Čo na ňu hovoríte?
Reforma v aktuálnej podobe nie je dobrá. Uvidíme, ako to s ňou dopadne teraz, po nástupe novej vlády. Sám som na to zvedavý. To posledné koaličné zoskupenie síce malo dobré úmysly, ale vôbec im to nefungovalo. Strana Smer-SD má po takomto výsledku vo voľbách skvelú príležitosť dokázať, že vie urobiť zmeny.
Vy ste jedným zo zakladajúcich členov finančnej skupiny Istrokapital. Mali ste v biznise niečo do činenia s politikou, s politikmi?
Ja som sa na Slovensku nikdy nesnažil veľmi podnikať a ten biznis, čo tu máme teraz, je veľmi konzervatívny. U nás je totiž úspešný podnikateľ pod veľkým drobnohľadom, tu sa trestá úspech. V zahraničí to nikto nerieši, tam som pre ľudí nepodstatný a som im ľahostajný. To mi vyhovuje viac, mojej povahe aj môjmu biznisu.
Nemáte ambície okrem financovania džuda podporovať aj iné, možno trochu populárnejšie športy?
Ale ja pomáham aj thajskému boxu, boxu či karate. Ale táto pomoc súvisí s konkrétnym prípadom, športovcom či podujatím. Džudo je taká jediná komplexná podpora, ktorú robím už dlhodobo a sú tam aj nejaké vízie do budúcnosti. No neodsudzujem nikoho, kto podporuje futbal či hokej – no tam už je to o biznise aj o politike. A to sa mi do športu nehodí.
Peniaze, ktoré ste doteraz vložili do džuda, sa vám určite výsledkami či úspechmi v tomto športe nevrátia. Čo z toho teda máte?
Je to v prvom rade koníček, ktorý mi pomohol stretnúť množstvo nových ľudí. Keď som bol na majstrovstvách sveta v džude v Paríži, tak som si uvedomil, akú obrovskú podporu sponzorov má tento šport vo svete. Na tribúnach boli vplyvní ruskí biznismeni, prišiel za mnou šéf európskeho džuda Sergey Soloveychik a rozprával sa so mnou ako s kolegom.
Pomohli vám už teda tieto kontakty nadobudnuté z pozície funkcionára aj vo vašom podnikaní?
Ešte som ich nijako nevyužil. No zistil som, že popri tej domácej podpore športu sa dá týmto spôsobom v budúcnosti podporiť aj môj biznis. Tie vzťahy medzi ľuďmi sú okamžite na úplne inej úrovni, keď sa stretnete na športovom podujatí, ako keď sedíte na schôdzkach v kancelárii.
Ako prvý zväz na Slovensku vyplácate rentu úspešnému športovcovi. Máte s týmto niečo spoločné?
Samozrejme. Po rozhovoroch so zahraničnými kolegami, kde je takáto renta bežná, som usúdil, že by bolo dobré niečo také zaviesť aj na Slovensku. V našom prípade dostáva úspešný medailista z majstrovstiev sveta, Európy či olympijských hier pravidelný mesačný príspevok do 500 eur. Zatiaľ tieto kritériá spĺňa strieborný z olympiády v Aténach Jozef Krnáč a bronzová z európskeho šampionátu v Gdansku Miroslava Jánošíková.
A na túto mesačnú rentu mu prispieva džudistický zväz, olympijský výbor či ministerstvo školstva?
My, teda Slovenský zväz džuda, sme založili takýto fond na podporu športovcov. No sú v ňom hlavne moje peniaze. Slovenský zväz džuda do tohto fondu prispieva sumou vo výške 1 % z predaja licenčných známok. Chcel som vydať takýto signál aj iným športovým hnutiam na Slovensku, ktoré by sa k tejto myšlienke mohli pridať. Dal som tam 50-tisíc eur s tým, že nám to na vyplácanie renty postačí na niekoľko rokov dopredu.
Takmer polovicu roka trávite v Ázii, kde vaše spoločnosti stavajú a prevádzkujú hotelové rezorty. Neprekáža vám, že ste tak často mimo Slovenska?
Práveže to mi najviac vyhovuje. Je to najlepšie spojenie práce a relaxu, aké si viem predstaviť. Mám tam množstvo voľného času na relax na rozdiel od Slovenska, kde ho mám nedostatok. Bývam v Singapure, tam sídlia moje firmy a odtiaľ riešim tento hotelový biznis.
Okrem toho vám patrí aj najväčšia stávková kancelária v Rumunsku. Z čoho máte vyššie príjmy – z hotelierstva v Ázii či zo stávkových kancelárií na Balkáne?
Lepší profit je zo stávok ako z hotelov v Ázii. V Rumunsku sme najväčšia spoločnosť tohto typu a je to moja najlepšie fungujúca firma na Balkáne. S týmto stávkovým biznisom je dosť roboty najmä po tom, čo sme od Penty kúpili aj pobočku kancelárie Fortuna v Chorvátsku. Nie sme tam zatiaľ jednotka na trhu tak ako v Rumunsku, ale som presvedčený, že to bola dobrá investícia.