Nezvyknete koncertovať v strednej Európe, na Slovensku ste ešte neboli. Ako sa tu cítite?
Tešíme sa, že sme tu. Je to najlepší festival, na akom sme doteraz boli. Nielen tou atmosférou, ale aj organizáciou a aktivitami, ktoré vidíme okolo festivalu. Michal Kaščák (organizátor festivalu, pozn. red) je milý chlapík. Veľmi sa nám páči, čo tu robí.
Asi tak ako sa ľuďom páči vaša hudba? Označujú vás za triphopovú legendu.
Túto nálepku vytvorili ľudia v Londýne, ktorí nás chceli niekam zaradiť, ale my sme nikdy skutočne neboli súčasťou tohto žánrového zadelenia.
Ako to myslíte?
Nepočúvame to, čo si ľudia myslia, že počúvame. Máme radi napríklad české undergroundové zoskupenie Plastic People of Universe a tento štýl kapiel. Nikdy sme vlastne nepočúvali hudbu s pomalými bítmi.
No texty a témy vašich piesní sú ťaživejšie. Prečo ste takí vážni v hudbe?
Nejde len o nás, myslím si, že aj Česko a Slovensko majú v histórii veľa takej tej vážnej hudby. To isté je aj vo Francúzsku či v Nemecku. Vždy tu bola takáto hudba a my sme len jej pokračovaním. Cítime sa ako súčasť tradície hudby, ktorá nie je len o tancovaní a o tom, byť šťastný.
Ste známi ako introvertní ľudia, čo pri povolaní hudobník znie paradoxne...
Sme veľmi šťastní, že sme mali a máme taký úspech, ktorý nám dovoľuje prezentovať hudbu spôsobom, ako to chceme my. Nie sme odkázaní na to, dohadovať sa napríklad na spolupráci alebo propagácii s obchodnými reťazcami alebo podobne...
Už si môžete vyberať?
Presne, ak niečo nechcete urobiť, nemali by ste to robiť.
Väčšina hudobníkov chce na popularite aj zarobiť.
Sme šťastní, že sme sa cez túto fázu už dostali.
Nechcete byť súčasťou hudobného priemyslu?
Nie a myslím si, že to majú mladí muzikanti ťažké. Od nich práve ten biznis často chce, aby robili veci, ktoré vlastne nechcú robiť. Sú k tomu prinútení. Napríklad, tento festival je v tomto výnimkou v porovnaní s inými festivalmi v Európe.
Prečo?
Pretože je tu veľmi dobrá hudobná politika. Iné festivaly chcú ľudí nalákať na program, avšak neotvárajú im nové obzory. Je preto pekné nájsť festival, kde je aj klasická hudba alebo zaujímavá world music a aj veľa iných vecí.
Pre mnohých ľudí znamená vaša hudba veľmi veľa. Čo vlastne znamená pre vás?
Hudba je pre mňa v prvom rade synonymom veľkého úsilia. Neskladá sa mi ľahko. Viete, cítim obrovské uspokojenie, ak som schopný skomponovať niečo, čo sa mi páči.
Aj preto vám tak časovo dlho trvá vydať nový album?
Na jeseň minulého roku sme vydali album, no nie je to ľahké. Sme na turné, no do januára chceme naozaj začať písať ďalšie skladby.
Je to ťažké?
Áno, pretože chceme vydať hudbu zo správnych dôvodov a skomponovať ju je pre nás veľmi zložité. Chceme sa ubezpečiť, že máme čo povedať. Trvá nám to trochu dlhšie, aby sme ponúkli hudbu, v ktorej bude kus každého z nás.
Ste teda perfekcionisti, ako sa o vás hovorí...
Nie, to nie je perfekcionizmus. Je to len o tom, že chceme naplniť naše potreby. Nechceme vydať niečo, čo znie len „o.k.“. Chceme, aby bola naša hudba zaujímavá a kreatívna.
Nechýba vám niekedy tá inšpirácia či kreativita?
Práve nedostatok inšpirácie nás zastavil v písaní. Keď nás opustí inšpirácia, musíme zažívať rôznu hudbu, aby sme sa opäť nabili energiou na nahrávanie.
A chodíte na koncerty?
Jasné, rovnako ako hráme s rôznymi ľuďmi a potom si tieto nápady prinesieme a dáme dokopy.
Čo má väčšie čaro, vystupovať len v trojici alebo vystúpenia s inými hudobníkmi?
Vždy som mal rád aj iných hudobníkov, ale teraz s odstupom času by som skôr ako niečo veľké urobil s nimi niečo zaujímavé.
Kto je Portishead
Kapelu založili multiinštrumentalista Geoff Barrow, speváčka Beth Gibbons a gitarista Adrian Utley. Debutovali albumom Dummy (1994), ktorý im vyniesol hudobnú cenu Mercury. Po ňom nasledoval album Portishead (1997), ktorý opäť bodoval v hitparádových rebríčkoch. Spolu s orchestrom Newyorskej filharmónie vydali nahrávku Roseland NYC Live. Po dlhšej pauze, kedy sa každý venoval svojim projektom, vznikla platňa Third (2008). Minulý rok vydali pieseň Chase the Tear.