Zá-zá, pocu-pocu... Toto nie sú zaklínadlá, ani vábenie hydiny na kŕmenie. Japončinár vie. Prší. A vie aj ako. Prvé značí „leje“, druhé „kvapká“. Japonských citosloviec pre tento meteorologický úkaz je veľa. Vlastne, japonských citosloviec je veľa celkovo. A kto sa chce dohovoriť, či aspoň dorozumieť, musí ich poznať – respektíve zbierať. Áno, až toľko ich japončina má. Až toľko, že to, o čom je reč, niekedy človek viac vytuší, než doslovne preloží. Snaha o najpresnejší preklad je vždy priam kreatívny proces.
Možno preto, že sú Japonci vnímaví a citliví na detaily, je aj ich jazyk rozpradený na najjemnejšie významové vlákna, z ktorých každé má ešte svoj samojediný odtieň. Ostrieľaní japanológovia bez problémov rozlíšia cícerkové závoje dažďa zá-zá, ťažký cupot kvapiek pocu-pocu alebo pichľavé mrholenie šito-šito. No i to je príliš jednoduchý príklad.
Sú totiž výrazy, ktoré nemajú také príjemné slovenské (prípadne anglické) ekvivalenty. Dážď vie po japonsky pršať ešte množstvom ďalších spôsobov.
Navyše okrem zvukomalebných giongo existujú tiež akési stavové citoslovcia gitaigo. Hľadať k nim prekladové alternatívy je fuška. Pikaču (to animované žlté zvieratko z Pokémonov, ktoré registrujete, aj keď nechcete:) sa tak volá podľa toho, že elektricky žiari pika-pika.
Rovnako žiari, leskne sa, vyleštená podlaha. Hviezdy sú ale kategória žiarivosti trblietavej, kira-kira, slnko zase žiari svietivo san-san. Niežeby sa žiarenie či pršanie nedalo vyjadriť slovesom. Plynulá reč pera-pera však odsýpa spontánnejšie. Netreba „ohriať jedlo v mikrovlnke“. Stačí ho jednoducho „cinknúť“. Čin!
Záber z filmu Lost in Translation - Stratení v preklade.
Takáto forma slov zároveň dynamicky prehlbuje ich zmysel, keď empíriu bližšie konkretizuje fonetickým pripodobením. „Goro-goro sem ten vozík, prosím ťa.“ Počujete kostrbatý hrmot koliesok, rolujúcich po betónovej dlažbe? Goro-goro. A rušivé žabacie škvŕkanie v bruchu? Goro-goro.
Vybaví sa vám medzi prstami mäkký hutný pocit, akoby ste štípali líčko bucľatého poča-poča bábätka? Kĺzavá hladkosť sube-sube? Pomocou fantázie azda áno. Keď nie je čas na hľadanie v slovníku, možno obsahu citoslovca porozumieť aspoň improvizovane. Naznačuje ho kontext, ale aj samotné znenie slova.
Ak ste mali japonský jazyk v povedomí ako náročný, teraz si už iste myslíte, že toto sa dá zvládnuť jedine v nasledujúcom živote, v prípade, že by ste sa narodili niekde na Šikoku. Avšak, čo si treba všimnúť je, ako to celé krásne farbisto a pocitovo ilustratívne funguje. Intuitívne.
Zajac skáče po slovensky „hop-hop“, po japonsky pružne pjon-pjon, lopta sa odráža duto pon-pon. Trma-vrma, zmätok a rozruch je goča-goča. Nadýchaný chlieb? Fuwa-fuwa. Len to prejde perami a predstavím si jemný bochník zo Stredy nad Bodrogom alebo vatové oblaky. Nervózny tlkot srdca doki-doki.
Slovná zásoba slovenčiny takýmito vychytávkami neveľmi disponuje a na preklad živej reči musíme použiť často klišéovité a stuhnuté opisy. Iba žeby sme sa inšpirovali Alicou z ríše divov a zmontovali na jej spôsob dáke zmysluplné nonsensy. Nuž, pan-pan je „ťap-ťap“, ale čo ak je niekto chudý a kostnatý gari-gari?
Až to hrká... „Hrkostnatý.“ Alebo takmer úderné ticho, často zarazené mlčanie šín, kde sa „í“ útrpne tiahne priestorom od jedného zúčastneného objektu k druhému? Knižne: ticho, čo sa dá krájať. Ale takto nerozprávame, však? Nastalo... „pssstno.“ Hm. Rozšafné vystrájanie wai-wai? Poď von, budeme wai-wai! Poď von, budeme „juchúchichatieť“. Ach.
Záber z filmu Lost in Translation - Stratení v preklade.
Ak ste videli film Lost in Translation - Stratení v preklade, asi mu už veríte. Nielen význam, atmosféra bežného hovoru dostáva úplne iné nuansy, a žiaľ, stráca na pôvabe.
Skutočne sa oplatí nahliadnuť do zákulisia reči krajiny, zrkadlí sa v nej duch jej obyvateľov. A ešte ostrovné, hrdo sa strážiace Japonsko, kde jazyk, kultúra a myslenie, všetko, čo robí ľudí ľuďmi, vo vákuu unikátne kvasilo a zrelo celé stáročia...
Ľubozvučná slovenčina má, i keď je „krásota, je milota, je rozkoš“, podobných hravo úderných a chytľavých slovíčok pomenej. Hoci je vycibrená, že sa cudzincom – i našincom – hlavy točia, veď jej zriaďovateľ „Štúr bol hustý“, uznala írečito deva japonská uňho na káve.
No možnože pár rezkých „citoslovíčok“ reprezentatívne zarezonuje. Už dnes napríklad vieme potvrdiť nenápadne ambiciózne užívanie termínu „šup-šup“, zásluhou exštudenta slovenského jazyka Y.L. paradoxne pomaličky prenikajúceho juhokórejským územím.
Edita Treščáková
Ukončila štúdium žurnalistiky na Univerzite Komenského v Bratislave, študovala japonský jazyk a kultúru na Univerzite Karlovej v Prahe a Tokyo University of Foreign Studies.
Žije striedavo na Slovensku a iných krásnych miestach, no v duši je verná Japonsku, ktorému sa snaží porozumieť a predstaviť ho v trochu inej, možno menej mýtickej či stereotypnej rovine. Predovšetkým ľudsky. Stojí aj za facebookovskou stránkou One in Japan.
Zápisky z Japonska nájdete na HNonline.sk každú druhú nedeľu.
V prvom diele sme sa venovali "wasuremono" – zabudnutým veciam.