O geniálnom, ale nedocenenom českom spisovateľovi, vynálezcovi, fyzikovi a filozofovi Járovi Cimrmanovi sa verejnosť prvýkrát dozvedela v roku 1967 v programe Nealkoholická vinárna u Pavouka. Kedy ste sa s Járom „stretli“ po prvý raz vy?
- Dnes sa môže zdať, že stačilo mať dobrý nápad a Jára Cimrman bol tu. Tento proces je však u väčšiny umeleckých skupín dlhší. Na začiatku je síce nejaký nápad, ale to je len vykročenie do neznáma, pretože mnohé ďalšie nápady môžu teoreticky vyzerať dobre, ale v praxi fungujú inak.
O geniálnom, ale nedocenenom českom spisovateľovi, vynálezcovi, fyzikovi a filozofovi
Járovi Cimrmanovi sa verejnosť prvýkrát dozvedela v roku 1967 v programe Nealkoholická vinárna u Pavouka. Kedy ste sa s Járom "stretli" prvý raz vy?
- Dnes sa môže zdať, že stačilo mať dobrý nápad a Jára Cimrman bol tu. Tento proces je však pri väčšine umeleckých skupín dlhší. Na začiatku je síce nejaký nápad, ale to je len vykročenie do neznáma, pretože mnohé ďalšie nápady môžu teoreticky vyzerať dobre, ale v praxi fungujú inak. Jiří Šebánek teda prišiel s nápadom založiť divadlo. Samozrejme, nebola to originálna myšlienka, ale bola aspoň konkrétna. Cimrman bol v tom čase náhodná postava z Vinárny u Pavouka, šofér parného valca, ktorý vystavoval svoje diela, čo prešiel valcom. Šebánek potom navrhol, aby autorom ďalších hier bol práve Jára Cimrman (v prípade zlého konca by to nebolo na nás). Myšlienka založenia divadla a jeho pomenovania podľa človeka, ktorý ani neexistoval, sa nám zapáčila a niekde na tomto mieste sa začalo rodiť Divadlo Járy Cimrmana. Aj keď, pravdaže, nemalo ten lesk, aký má dnes, pretože za ním nič nebolo. Prvé tri hry, ktoré sme napísali Zdeněk a Jiří Šebánek a ja, boli zo súčasnosti. Na začiatku totiž nebol Cimrman ani zasadený do dobového prostredia: moja hra o stratení triednej knihy bola nadčasová, Šebánek mal v Zabíjačke premietača a Svěrák vo svojej jednoaktovke dokonca príslušníka SNB. Až neskôr som priniesol do divadla staré časopisy, ktoré nás tak očarili, že vznikla tzv. doba Cimrmanova, to znamená koniec 19. a začiatok 20. storočia. Neskôr sme si tiež vymysleli, že podľa Cimrmanovho odkazu, ak jeho hru nájde nejaký autor, môže ju priblížiť súčasnému divákovi zmenou deja a postáv. Jediné, čo musí ostať, je myšlienka. A tak sa literárnym kotrmelcom zdôvodnilo, prečo sa hra z 19. storočia odohráva v súčasnosti.
V rozhovore pre Lidové noviny ste spomínali, že práve nostalgia za starými časmi bude človeka sprevádzať stále, takže nedostatku divákov sa nemusíte báť. Na rozdiel, napríklad, od kabaretov Jiřího Suchého, o ktorého v poslednom čase klesol záujem...
- Ja som to skôr myslel tak, že Šlitr so Suchým robili kabaret, v ktorom najdôležitejšiu úlohu zohrala hudba. So svojím druhom humoru a typom malého divadla sa potom akoby niesli na vlne hudby, ktorá oslovovala mladých ľudí na celom svete a stala sa pre nich kultovou. A keď sa pominula, znížil sa aj záujem o Semafor so Šlitrom a Suchým. My sme, naopak, neboli nikdy programovo "in". Robili sme humor zo starej doby a nezáviseli od žiadnej módnej vlny. Samozrejme, je tam mnoho ďalších prvkov, ktoré prispeli k popularite divadla Járy Cimrmana, to je však skôr predmetom štúdie, ktorú som si vždy želal prečítať od nejakého kritika alebo teatrológa, ale zatiaľ som sa nedočkal. Bystrých postrehov áno, ale to hlavné, prečo má toto divadlo taký úspech, ešte vyslovené nebolo.
Čo teda podľa vás najviac ovplyvnilo popularitu smoliarskeho génia Járy?
- Prvkov, ktoré ovplyvnili to, akí sme dnes, bolo naozaj niekoľko a my sme sa k nim často dostali šťastnou náhodou. Samozrejme, dôležitú úlohu zohral aj náš sklon a intuícia. Očarilo nás, napríklad, obdobie naivných obrodencov. V čase, keď sa rodil sebavedomý český podnikateľ, vznikala sebavedomá česká buržoázia a Čechy sa stavali najpriemyselnejšou krajinou Rakúsko-Uhorska, začalo vznikať aj české starovlastenectvo. Rovnako ako kult Čecha proti Nemcovi, ktorý je, samozrejme, nepriateľ. A to sa nám zdalo smiešne. Kedysi, keď niekto emigroval kvôli podnikaniu do Berlína, považovali ho za odrodilca, ktorý by sa mal "zabiť čepeľou do zradnej hrude", ako sa spieva v jednej starej českej piesni. Dnes to berieme normálne. Tu sa teda ukazuje zásadný rozdiel vo vnímaní diváka, ktorý je pre nás zdrojom humoru. Čiže z toho českého vlastenectva, na ktoré sa hráme - ako napríklad v opernej hre o úspechu českého inžiniera v Indii, ktorý sľubuje z rodiaceho sa cukrovaru vyrábajúceho sajrajt urobiť pivovar - si robíme srandu a dávame divákovi na vedomie, že je človek modernej doby, ktorá to už má za sebou. A že sme emancipovaný národ, ktorý sa nemusí vydeľovať od cudzincov a nepríčetne sa chváliť.
Práve tu je pravdepodobne rozdiel medzi českým a slovenským humorom, ktorí vy robíte s oveľa väčším nadhľadom a odstupom...
- Áno, sme v niečom napred. Aj keď Slováci napríklad dvojicou Lasica - Satinský dokázali, že ich elita dozrela. Na druhej strane je zasa pravdou, že slovenské povedomie je trochu "oneskorené". To je však dané historicky. Ale až sa opäť stretneme v Európskej únii, všetko sa vyrovná.
Tvrdí sa, že humor vášho divadla si môžu vychutnať len Česi, pretože je rýdzo český, pražsko-intelektuálny. Je to pravda?
- Práve počas týchto predstavení v Bratislave sa potvrdzuje, že slovenské mladé publikum reaguje takmer rovnako ako české. Je pravda, že pred niekoľkými rokmi sme chodili na napoly zarezervované predstavenia pre nóbl spoločnosť, ktorá nereagovala tak spontánne. Ale dnes, keď sú vstupenky pravdepodobne lacnejšie, som sa díval do samých mladých tvárí...
Kedysi boli recenzie na vaše filmy pomerne kritické. Vyčítala sa im predovšetkým nedostatočná ideovosť. Ako sa vám darilo počas komunizmu realizovať svoje "neideologické" scenáre?
- Na začiatku sme sa k filmu nemohli dostať. Stalo sa nám napríklad, že náš scenár mal režírovať Jiří Menzel, a ten si myslel, že bol zamietnutý kvôli nemu, preto sa ho chcel vzdať. Ale ani keď požiadal Oldřicha Lipského, ktorý bol v strane a mal v Barrandove významné postavenie, neuspel. Potom nás pán Lipský primal k tomu, aby sme ústrednému dramaturgovi Barrandova Ludvíkovi Tomanovi ponúkli scenár na námet o kondiciograme. Tak vlastne vznikol film Jáchyme, hoď ho do stroje, ktorý Toman považoval aj za svoje "dieťa" a dal mu zelenú. Jeden z dôvodov Jáchymovho úspechu bolo to, že na začiatku normalizácie sa točili len kraviny a zrazu sa natočil film, ktorý sa z tejto definície vynímal. A to mu zaistilo priazeň publika. Barrandov si uvedomil, že nemôže vyrábať filmy, ktoré sú síce politicky pochvalné, ale na ktoré nik nechodí.
Humor vašej dvojice často pôsobí metódou, pri ktorej sa divák v prvej fáze smeje, v druhej sa len usmieva, a nakoniec sa zamyslí, ako napríklad v prípade filmu Na samotě u lesa. Písali ste scenáre aj s týmto zámerom?
- Tu by som celé vysvetlenie asi viedol inou cestou. My sme si so Zdeňkom povedali, že metóda, ktorou budeme písať, bude jednoduchá - budeme písať tak, aby sa to páčilo nám, a dúfať, že sa to páčilo aj iným. Dnes sa Zdeněk spolu so synom dostal už na veľmi profesionálnu úroveň filmového priemyslu, kde hrajú úlohu PR agentúry, a tu sa asi musí kalkulovať. My sme však nekalkulovali tým spôsobom, že - pozrite, tak toto sa nám zdá trochu ženantné, ale ľuďom sa to bude páčiť. Presne toto nám bolo cudzie. Nám sa páčilo, keď sme napísali komédiu, ktorá bola založená na realistickom príbehu, ktorý sme sami prežili a chceli ho do filmu čo najlepšie transformovať. Aj tragický, aj vtipný. Nesnažili sme sa miešať rôzne polohy ako Čapkov psík s mačičkou, keď piekli tortu. Snažili sme sa filmový príbeh jednoducho viesť pravdivo.
Ste jedným z tvorcov zlatej éry československého filmu 70. a 80. rokov. Ako vidíte český film dnes?
- Na túto otázku by Zdeněk odpovedal inak ako ja, pretože film som opustil a sústredil sa len na divadlo. Myslím si však, že je dosť českých tvorcov, režisérov a scenáristov, ktorí sa mi páčia. Či už ide o Zelinkových Samotárov, Hřebjekove Šakalí léta a iné filmy mladej filmárskej generácie.
Nie je vám to ľúto?
- Ani nie, mne divadlo vyhovuje.
Na javisku pôsobíte stále ako "mladý, nezbedný mudrlant", podobne ako napríklad vo filme Marečku, podejte mi pero. Patrili ste v škole k "parchantom"?
- Myslím, že nie. Pre svojich priateľov som bol vždy skôr iniciátorom rôznych akcií, a nie triedny "šašek". Inicioval som napríklad zakladanie časopisu alebo divadelných krúžkov.
Niektorí tvorcovia znenávidia svoje diela, na ktorých pridlho pracujú, alebo sa nimi pridlho zaoberajú. Divadlo Járy Cimrmana však hrá všetky doteraz napísané hry. Neunavuje vás to?
- Myslím si, že to zodpovedá otázku o popularite Járy Cimrmana. Novú hru sme napísali ešte v období, keď sa staršia hra mohla stále uživiť. Voskovec a Werich, napríklad, napísali jednu hru a hrali ju nonstop aj 200 repríz. Keď išla návštevnosť dole, napísali novú. Keď sme napísali novú hru my, hrali sme ju síce častejšie, ale na repertoári sme mali ďalšie štyri alebo päť hier. Potom sa stáva, že najstaršie veci prídu na rad len raz, dvakrát za mesiac a nikdy nás nenudia. Tým sa vlastne vytvoril taký zvláštny seriál, ktorý získava divákov - "štamgastov".
Prečo sú ženy v živote Járy Cimrmana často zobrazované ako zvodkyne? Vo vašom súbore dokonca nikdy neboli a stále nie sú žiadne ženy. Priveľmi by vás rozptyľovali?
- Asi áno. Ale my sme založili divadlo ako chlapská partia a už nám to zostalo.
Neprítomnosť ženy je však i literárne plodná. Vždy sa totiž musí vymyslieť iný spôsob, ako "tú ženskú" zobraziť. Raz je to princezná zakliata do chlapa, inokedy - napríklad v Záskoku
- je to chlapec vychovávaný rodinou ako dievča, aby nemusel na vojnu, alebo si ju hostinský vymyslí, aby udržal hostí - píše za ňu listy a vystrkuje z okna svoju ruku so ženským rukávom...
Tento rok ste sa zapojili do demonštrácie proti porušovaniu ľudských práv na Kube, verejne podporujete pravicovo-konzervatívny Respekt, podporovali ste Václava Havla, vyjadrovali sa ku kríze v Českej televízii. Stále máte chuť verejne sa angažovať?
- Pre mňa je spoločenská angažovanosť takmer to isté ako dýchať vzduch. Je absurdné, keď sa niekto chváli, že ho nezaujíma politika. Čo je tu na chválenie? Veď nezaujímať sa o politiku znamená, že necháte ktoviekoho, aby za vás rozhodoval o vašom súčasnom i budúcom živote, o živote vašich detí i vnukov. A to je predsa oveľa dôležitejšie než to, či vyhrá v nedeľnom zápase Baník Ostrava alebo pražská Sparta. Neberiem to ľuďom, aj ja drukujem nášmu futbalovému alebo hokejovému tímu, keď hrajú s cudzím, ale nie je to pre mňa to hlavné. Politika je predsa dôležitejšia hra, ktorej dôsledky môžu byť až desivé.
Patríte k ľuďom, ktorých české médiá najčastejšie spomínajú. Pred vami sa v zozname napríklad umiestnili také hviezdy ako Gott, Vondráčková, Polívka. Lichotí vám to? Naďalej totiž máte veľkú možnosť ovplyvniť verejnú mienku...
- Veď práve. Ľudia, ktorí majú väčšiu možnosť osloviť verejnosť, by sa nemali tejto zodpovednosti vyhýbať. Aj keď niektorí, ako napríklad spomínaný Karel Gott, hlásajú také názory, že človeku ostáva rozum stáť. Ako napríklad ten, že skupina ľudí ovláda celý svet a on to všetko vie.
Ladislav Smoljak (Praha, 1931): scenárista, režisér, herec, spisovateľ, člen populárnej dvojice Smoljak - Svěrák. Pôvodným povolaním je učiteľom matematiky a fyziky. Niekoľko rokov strávil pred školskými lavicami, neskôr bol dokonca novinárom. Od roku 1967 je jeho život spätý najmä s nedoceneným českým géniom Járom Cimrmanom, keď v tom istom roku sa stal spoluzakladateľom, spoluautorom a režisérom hier Divadla Járy Cimrmana. Medzi najobľúbenejšie tituly patria napríklad jednoaktovky Vyšetřování ztráty třídní knihy, Němý Bobeš, Švestka, Záskok, Dobytí severního pólu atď. Uznanie získal aj spoluautorstvom na scenároch veselohier ako Jáchyme, hoď ho do stroje, Marečku, podejte mi pero, Na samotě u lesa, Kulový blesk, Jára Cimrman ležící, spící atď.