StoryEditor

Ľubomír Feldek: Ako politický rebel by som bol populárnejší

17.11.2005, 23:00
Ideológie neprežívame fanaticky. Asi preto, že sa necítime spasiteľmi sveta. Nevychádzajú z nás, len k nám prichádzajú, a my máme v sebe zdravý, slovenský mechanizmus nič nerobiť dôsledne a všetko oklamať, hovorí slovenský spisovateľ Ľubomír Feldek.

Patríte k členom tzv. trnavskej skupiny konkretistov, ktorá na Slovensku spolu s Miroslavom Válkom a Milanom Rúfusom prerušila líniu socialistického realizmu. Išlo o spontánnu reakciu na kult osobnosti?
- Určite to bolo aj šťastie, pretože po februári 1948 bol vývoj prerušený a na kratšie obdobie nastalo temno. Socializmus mal tendencie - rovnako ako všetky veľké sociálno-inžinierske koncepcie - postaviť všetko odznova, na zelenej lúke. Podobne ako si to povedali v Rusku počas októbrovej revolúcie. Platilo to aj pre vzťahy medzi mužom a ženou. Zhodou okolností som teraz študoval Jesenina a žasol nad tým, koľko mal za svoj krátky, tridsaťročný život žien. Odbočil som síce, ale nie je to nepodstatná odbočka. Zhováral som sa so znalcami tohto obdobia, a tí mi povedali, že to bolo v tom čase v Rusku normálne. Pri veľkých revolúciách ľudia zvrátia všetko, aj to, čo ľudská prirodzenosť budovala tisíce rokov. Mnohí boli z nových vzťahov nešťastní, končili sa tragédiami. Napríklad jedna z Jeseninových žien spáchala samovraždu na jeho hrobe. Február v roku 1948 však u nás nebol až taký dramatický. Predsa len žijeme v strednej Európe a ja osobne si o Slovákoch myslím, že neprežívajú ideológie tak fanaticky.
Prečo nie?
- Asi preto, že sa necítime spasiteľmi sveta. Ideológie nevychádzajú z nás, len k nám prichádzajú a my máme v sebe zdravý, slovenský mechanizmus nerobiť nič dôsledne a všetko oklamať. Takže ani počas februára 1948 - rovnako ako počas slovenského štátu - sa väčšina Slovákov nedala úplne sfanatizovať. Samozrejme, nová koncepcia sa dotkla aj kultúry a niektorí podľahli. Keby ste si pozreli Kultúrny život z roku 1951, našli by ste tam články dožadujúce sa čo najprísnejšieho potrestania Laca Novomeského, Ivana Horvátha či Vladimíra Klementisa. Keď v roku 1956 nastúpil Chruščov, zrazu sa zistilo, že išlo o obludný omyl. Vtedy prichádzala naša generácia. Nerobil by som z nás však nijakých hrdinov. Jednoducho sme mali veľké šťastie a mohli na celú situáciu zareagovať.
Ale nie nadlho, váš debut, aj vy sami, ste sa stali obeťou politických perzekúcií...
- Nejako nám nedošlo, že Chruščov síce demaskoval Stalina a začal sa tzv. odmäk, ale celý fígeľ bol v tom, že v Budapešti vypuklo povstanie, ktoré Rusi vyriešili tankami. Tým sa odmäk skončil. To bola jedna z príčin, prečo sa všetko zabrzdilo v zárodku. Číslo Mladej tvorby aj moja kniha boli scenzurované a začali sa celoštátne previerky. Ich súčasťou bolo posvietenie si na ľudí, ktorí sa za tie dva roky stihli odhaliť. Ja som dostal prevýchovný trest na dva roky do výroby, ale tieto veci by som nikdy nedramatizoval.
Nie je trochu zvláštne, že po týchto skúsenostiach i protikultovému postoju konkretistov ste po roku 1977 do KSČ nakoniec vstúpili...
- Želal si to môj priateľ Miroslav Válek. Môj vstup do KSČ však nemôžete odtrhnúť od toho, čo som robil. V tom čase som pracoval vo vydavateľstve Slovenský spisovateľ - no, a teraz sa budem musieť chvastať - ale počas môjho pôsobenia sa vyriešili prakticky všetky problémy, ktoré mali ľudia v redakcii. Každého básnika či prekladateľa, ktorý doniesol pôvodnú knižku a bol dovtedy zakázaný, sa mi podarilo vydať. V roku 1962 sa, napríklad, dostal do problémov Rudo Sloboda. Tak som mu v roku 1973 posunul prerozprávanie Iliady a problém sa vyriešil. Trvalo to až do chvíle, kým Miro Válek nepovedal, že vedúci redaktori by mali byť v strane, že nám nemôže pomáhať, keď mu nechceme vyhovieť. Tri razy som odmietol a nakoniec som mu tú radosť urobil.
Ako sa na to pozeráte dnes?
- Z nijakého ľudského života sa nedá, samozrejme, vybrať jeden jediný fakt - v mojom prípade napríklad členstvo v strane - a zabudnúť na protesty proti väzneniu Václava Havla. Bol som nedisciplinovaný straník. Ale nechcem povedať, že som bol jediný. Na Slovensku bolo veľa ľudí, ktorí boli v strane a spravili veľa dobrých skutkov. Dejiny sú za posledných pätnásť rokov zjednodušené, každého máme zaradeného na základe jednej veci. Vy budete mať o pol piatej špinavé ruky a zaradíme vás medzi špinavých ľudí. Píšu sa trochu rafinovane. Veľmi krásny spôsob je, že si niečo nevšimneme, nezbadáme, nespomenieme alebo, naopak, niečo spomíname tisíckrát. Tento druh písania dejín nemám rád.
Na druhej strane ste boli jedným zo spoluzakladateľov VPN. V jednom rozhovore ste sa vyjadrili, že osudný omyl VPN bol, že rozdelenie štátu prenechali ľuďom, ktorí "mysleli len na to, ako si dve mafie rozdelia, čo tu bolo". Boli ste vnútri VPN, nedali sa prekuknúť?
- Ťažko povedať. Pre mňa to bola dosť bezvýchodisková situácia, pretože moji kamaráti nediskutovali o otázkach týkajúcich sa národa či riešenia štátoprávnosti. Spisovateľovi je to bližšie. Už tým, že žije jazykom, pretože od jazyka cez národ to vždy vedie práve k štátoprávnosti. Darmo sa hovorí, že štúrovci nikdy nehovorili o štátnosti. Akožeby nie? Oni len používali takú terminológiu, akú v tom období mohli. Ale keď hovorili o hornouhorskom okolí, vždy mali na mysli istý druh samostatnosti. Je prirodzené, že Slovensko k nej muselo dospieť.
Ale vy ste presadzovali konfederáciu.
- Kamaráti vo VPN mi hovorili, že som politický analfabet, pretože konfederácia sa nikdy nevydarila a nikde neexistuje. Asi som naozaj hovoril o niečom neexistujúcom. V podstate to je hrozné, ale hovoril som presne to isté, čo potom použil Mečiar v programe HZDS. Pretože on, ak sa pamätáte, vyhral voľby aj s programom konfederácie. Na Slovensku bol v tom čase len jeden jediný jasnozrivý politik.
Ktorý?
- Ján Slota. Darmo si z neho robíme srandu, je to najjasnozrivejší slovenský politik (smiech). Presne odhadol, čo bude v čase, keď ešte Mečiar dokopával Čechov do federácie. Mečiar bol geniálny v inom - bol oportunista, vždy vedel, kde má v danej chvíli byť. Na rozdiel od spisovateľov, ktorí musia byť na nesprávnom mieste, inak by nič nezažili. Takže ja som spisovateľ, nemám, chvalabohu, žiadny politický talent a viem o tom. Pretože najstrašnejšie je, keď niekto nemá politický talent a nevie o tom.
Na adresu nežnej revolúcie zazneli aj názory, že bola vopred naplánovaná. Je táto hypotéza reálna?
- Ťažko povedať, lebo mne nikto nič dôverné nespomenul. Existuje však niekoľko vysvetlení. Napríklad jeden spôsob je, že november pripravila štátna bezpečnosť. Ale nepripravila ho vtedy, v novembri, ako si to niektorí "zifčákovia" myslia. Nie, oni ho zorganizovali už v 50. rokoch, keď začali ľudí vraždiť, vešať, posielať do Jáchymova, týrať. Vtedy sa začal napĺňať pohár, ktorý v novembri 1989 pretiekol.
Ale spomína sa aj nové rozdelenie vplyvu medzi Východom a Západom. Podobne ako to bolo počas 2. svetovej vojny pri oslobodzovaní Československa.
- Druhý pohľad je, že sme používaní a ani o tom nevieme. Poviem príklad. V roku 1987 som vystúpil s prejavom na federálnom zjazde spisovateľov na Dobříši. Na protest proti nemu odišiel jeden spisovateľ. Nebola to nijaká revolúcia, len som požadoval, aby sa u nás stalo to, čo sa deje v Rusku. Ak sa tam dávali veci do poriadku, prečo sa nemohli aj u nás? A jedného dňa po zjazde sa v Bratislave zjavila istá Ruska, Táňa Čebotareva. Práve nastúpila na zahraničnom oddelení Zväzu ruských spisovateľov a pozvala ma za okrúhly stôl časopisu Vaprósy literatúry. Bola to náhoda alebo ma KGB už niekam zaradila? Neviem, v každom prípade som tam veľmi ochotne šiel a predniesol prejav, ktorý bol neskôr vytlačený. Gorbačov v podstate nehovoril nič iné ako Dubček v roku 1968 - jeho humánny socializmus bol socializmom s ľudskou tvárou. Je možné, že v pozadí sa niečo dialo. Aj na úrovni Západ - Východ, ale rozhodne to všetko prebehlo inak, ako to niekto naplánoval.
V roku 1992 ste sa dostali do konfliktu s ministrom kultúry Dušanom Slobodníkom. Na súde v Štrasburgu bol tento spor prezentovaný ako spor Feldek verzus Slovenská republika. Ako ste to znášali, pretože ste, paradoxne, jeden z mála umelcov, ktorý sa vrátil späť na Slovensko a netajíte sa ani svojou láskou k Bratislave.
- Išlo o môj vnútorný konflikt, o bezvýchodiskovú situáciu, v ktorej sa človek môže ocitnúť. Potom sa to zamotalo aj so súdom a s odsťahovaním. Ale, povedzme, že mi "zadrbalo" (smiech).
Ľutujete to? Nie, každý má odvahu napísať verše o fašistickej minulosti politika...
- Nedávno som čítal rozhovor s jedným ruským disidentom, ktorý porovnával rok v lágri na Sibíri s rokom v Paríži. Ťažší bol pre neho rok v Paríži. Samozrejme, nešlo o politický výrok, ale o výrok spisovateľa. Ak je človek spisovateľom, je absurdné, aby žil v inej krajine. Štatistiky príčin samovrážd hovoria, že exil je na treťom mieste...
Ale exilová literatúra bola vždy považovaná za kvalitnú. Typickým príkladom je Milan Kundera...
- Neviem, či je Kundera veľmi šťastný. Směšné lásky už neprekonal nikdy. Navyše exulanti často písali o domove a mnohokrát sa aj vrátili. Exilový spisovateľ môže všeličo pekné napísať, ale niekedy sa aj obesí. Ale Praha je veľmi blízko Bratislavy, takže so sebou by som to nespájal. V každom prípade sa tu cítim lepšie ako v ktorejkoľvek pražskej kaviarni.
V Česku ste získali veľkú popularitu práve vďaka nekompromisnému postoju voči vláde Vladimíra Mečiara. Pomohlo vám to v exile?
- To je pravda. Ale problém je v tom, že som skutočne nikdy nemal, nemám a nebudem mať záujem o to, aby som sa prejavoval politicky. Nemám na to talent, vedomosti ani pohotovosť. A žiť v Česku ako človek poznateľný len podľa toho, že som "ten, čo má súdny spor so Slobodníkom"? V rozhovoroch som sa tejto téme vyhýbal, ale nie preto, že by som sa k nej nechcel vyjadrovať. Len som ju nepovažoval za hlavný znak svojej identity. Nakoniec som síce bol spisovateľom, ale už nie takým populárnym ako v polohe politického rebela... Bol som však oveľa spokojnejší.
Nemali ste pokušenie využiť to?
- Nie, prečo? Čo je popularita spisovateľa? Literárna popularita je niečo celkom iné ako popularita politikov. Identita v národnej kultúre ľudí skôr spája ako rozdeľuje. V politike je to naopak. Ale aby som sa nevykreslil ako nejaký zbabelec, existuje hranica, ktorú nemôžem prekročiť. Vždy budem stáť za tým, že vražda Róberta Remiáša sa má vyšetriť, že Mečiarove amnestie sú podozrivé. Nebojím sa nasierať ľudí ani dnes, ale nie je to to hlavné, čo ma v živote baví.
A čo vás baví?
- Baví ma mať čitateľov bez ohľadu na ich politickú príslušnosť.
Ste neuveriteľne tvorivý. Považujete sa za grafomana?
- Zhodou okolností som sa neupil na smrť, takže to pokladám za takú šťastnú náhodu. Teraz mi vyjde Omar Chajám, ktorý o víne písal veľmi rád a často. Zjavne chcel nahnevať Arabov, ktorí majú víno zakázané. Nakoniec sa však dostal do podobnej situácie ako básnici za socializmu - do podozrenia, že nie je pravoverný. Pretože mu hrozila smrť, musel vykonať púť do Mekky, získať stupeň islamistického vzdelania (ako keby mal VUML) a vrátiť sa s titulom hadžiho. Takže keby ho začali preverovať dnešnými čiernobielymi kritériami ľudia okolo Romboidu, nedopadol by celkom dobre. Na druhej strane by sa možno ukázalo, že je lepším básnikom ako oni.
Už dnes ste považovaný za priekopníka novodobých slovenských prekladov. Prekladáte z angličtiny, francúzštiny, nemčiny, perzštiny... Študovali ste však len slovenčinu, ako je to možné?
- Preklady som, prirodzene, vždy robil so spolupracovníkom. Ruštinu a angličtinu si viem preložiť aj sám, ale vždy je dobré poradiť sa. Klasika je ľahká, zdanlivo najťažší Shakespeare je najľahší, lebo každé slovo je vysvetlené v komentároch. Oveľa ťažšia je súčasnosť, kde autori často používajú slang. Vtedy si beriem spolupracovníka aj na ruštinu. Slovensko má jednu výhodu. Množstvo diel nie je preložených alebo sú jednoducho zle preložené. V inej kultúre by to nebolo možné. Napríklad v Česku sú už špecialisti na storočia. S obľubou hovorím, že na začiatku našej národnej kultúry sú prekladatelia. Keď má národ dobre preloženú Bibliu, Shakespeara a iné základné veci, prispieva to k jeho pokoju. Nebudeme predsa do aleluja čítať české preklady.
Na druhej strane ste do detskej literatúry vniesli tzv. nonsens na štýl Lewisa Carrola, ktorý je na pomedzí detskej chápavosti. Nie je vám ľúto, že tým strácate istý okruh čitateľov?
- Isteže, nepodarili sa mi všetky rozprávky. Ani si nemyslím, že všetky sú rovnako ľahké, ale niekedy sa podarí, že napíšem rozprávku ľavou zadnou.
...ako napríklad scenár k Perinbabe?
- Ale aj Perinbaba je príbeh, ktorý sa nikdy nenakrútil tak, ako som ho napísal. Mala byť o tom, že čas na zemi beží a v rozprávke stojí. Keď potom Jakub zistí, že mu dievča v reálnom svete dospieva, neznamená to, že mu neušla. Musí tento problém vyriešiť. Keď som však prišiel na nakrúcanie, Jakub už prišiel na Zem od Perinbaby ako dospelý. Keď som sa Jakubiska opýtal prečo, odpovedal mi, že mu poslali dospelého nemeckého herca s požiadavkou, že hneď musí hrať. A bolo po mojej rozprávke...
Napriek tomu je obľúbená.
- To áno. A na tú absurditu by som povedal len toľko, a teraz nebudem pôvodný, pretože to hovorieva aj Lasica, našťastie, my nemusíme písať ani absurdnú drámu, ani absurdnú poéziu, lebo sme prežili život v absurdnom svete, ktorý sa ani nedá vymyslieť.

01 - Modified: 2003-04-06 22:00:00 - Feat.: 0 - Title: KRÁTKO 02 - Modified: 2003-04-06 22:00:00 - Feat.: 0 - Title: Voľby predsedu NS SR
menuLevel = 2, menuRoute = style/civilizacia, menuAlias = civilizacia, menuRouteLevel0 = style, homepage = false
02. júl 2022 14:43