Na ako dlho ste pricestovali?
Na tri dni.
Čo tu budete robiť?
Reportáž o New Yorku päť rokov po útoku.
Á, takže druhý Dan Rather.
To ešte nie.
Tak nech sa vám darí...
Nič ponižujúce, len zopár otázok a odtlačky prstov. To je všetko. Žiadne vyzliekanie do trenírok. Vyhadzovanie pokrčených košieľ a zubných kefiek z batožiny. Ani chemický rozbor mejkapu...
Plné prázdne mesto
Na prvý pohľad ide v hlavnom meste sveta všetko akoby po starom -- mesto plné farieb, miestami ošarpaný Brooklyn, pyšný Manhattan, dezorientovaní taxikári, ktorým treba povedať, ktorou cestou sa vydať a že odbočovať do jednosmerky sa nevyplatí. Plné kaviarne, čínske reštaurácie a obrovské výpredaje. Rovnako ako pred pádom dvojičiek sa po uliciach pohybujú ľudia, ktorí sa najradšej rozprávajú sami so sebou a v Central Parku behajú matky s kočíkmi. A nikomu tu -- s výnimkou turistov -- nepripadá zvláštne, keď sa niekto vyberie na nedeľnú prechádzku s hokejovou prilbou na hlave.
Metro funguje celú noc. Za päť rokov ubudla len jedna stanica... A práve tam sa ilúzia končí.
Zo žiadneho obrázku na svete si nemožno predstaviť skutočný rozmer obrovskej diery, ktorá zostala po komplexe budov Svetového obchodného centra. A už nič nepriblíži pocit, ktorý ponúkal pohľad z dvojičiek, vysokých takmer pol kilometra. New Jersey, Bronx, Socha slobody, susedná veža aj dvestometrové okolité domy už nikdy nebudú také malé.
Hore nik nepozerá
Svet už nikdy nebude taký ako predtým, hlásili správy po jedenástom septembri. Banálna veta? Na juhu manhattanského ostrova sa zhmotní do konkrétnych obrazov. V predstavách začínajú vystupovať živí ľudia, skáčuci z mrakodrapov a robiaci tak zdanlivo najnezmyselnejší krok svojho života. Vidieť aj hasičov, ktorí vbiehajú na miesto, aby sa z neho už nikdy nevrátili. Opačným smerom utekajú zamestnanci, ktorí už v živote nezabudnú.
Vo vzduchu sa zrazu vznáša prach a dym a naokolo nič nevidieť. Je to len chvíľa, ale strašne bolí. Preberiete sa a pozeráte do jamy. Niekoľko stavebných mechanizmov, okolo policajti, novinári a turisti. Fotografie, vlajky, niekoľko kvetov a odkazy...
Minúta rýchlovýťahom na vyhliadkové poschodie je už zabudnutá a hore nikto nepozerá. Z budov nechali stáť len jeden kríž -- kedysi jeden z nosníkov.
Bolo to dávno
Trosky kedysi najvyšších budov na svete dnes ležia na kedysi najväčšom smetisku sveta Fresh Kills Landfill v mestskej časti Staten Island. Miesto, na ktorom stáli, sa zmenilo na nepoznanie -- je staveniskom, pietnym miestom i atrakciou zároveň. Tretia funkcia prevláda. Svetové centrum spomienok, komentárov, fotografií.
"Môžeme si za to sami," oznamuje expert s chladnou hlavou televíznemu štábu. "Boli tu naši blízki," spomína matka obete, inak jedna z dobrovoľných sprievodkýň. "Boli sme tu," zubia sa turisti na fotkách. Poľská skupina uháňa cez ulicu za farebným dáždnikom, výprava frankofónnych Kanaďanov počúva výklad sprievodcu. Okolo prechádzajú poschodové autobusy s otvorenou strechou. Počuť nemčinu, holandčinu, japončinu... Treba už ísť. O minútu sa všetci nahrnú do Kostolíka sv. Pavla.
Plot okolo cintorína, ktorý dlho pripomínal tragédiu rozvešanými fotkami a kvetmi, je holý. Za ním chrám, po útoku dočasné ubytovanie pre záchranárov, dnes pútnické miesto, informačná kancelária i predajňa pamiatok. Kostol stále slúži aj svojmu pôvodnému účelu. Podobne ako iné okolité budovy.
V mnohých z nich už tragédiu nevidno. Veľké zľavy plnia obchodný dom Century 21 na prasknutie, čas obeda vytvorí v reštaurácii Burger King dlhé rady, turisti vláčia ťažké kufre do hotela Millenium Hilton. Susedný komplex Svetového finančného centra otvorili pre pracovníkov pol roka po septembrovom útoku.
Uniforma umlčuje
Iné je to na hasičskej stanici č. 10. Jej múr zdobí dvadsaťmetrový reliéf venovaný 343 hasičom, ktorí zostali pod troskami dvojičiek. Vchádzame otvoreným zadným vchodom. Dvaja zo záchranárov, ktorí evidentne zažívajú jednu z tých obyčajnejších služieb, reagujú prekvapene. So širokým úsmevom nás vypoklonkujú k predným dverám so zvončekom. Tam nás o sekundu neskôr s rovnako širokým úsmevom privítajú. Pred fotoaparátom ochotne zapózujú, rozprávať o 11. septembri sa im však nechce. Na to sú nadriadení. Skutočný dôvod je zrejme niekde inde. Pre mnohých z nich je to príliš citlivá téma, aby sa s ňou zdôverili neznámym Stredoeurópanom. Mnohým z nich na mieste zahynuli kolegovia.
Zdá sa, že uniforma všeobecne mení väčšinu Newyorčanov na robotov, odolných voči otázkam. Podobne ako hasiči zareagoval aj starší strážnik v kostole. Pamätá si, ale ako profesionál sa "domnieva, že nemôže hovoriť". Iní, napríklad ochrankári v Svetovom finančnom centre, hovoria, ale diktafón odmietajú. Ani sa -- na rozdiel od fotogenických hasičov -- nehodlajú dať zvečniť: "Dnes neviete, či vás niekto práve pri tomto rozhovore nesleduje." Kto, to nespresnia.
Ahoj, som novinár
Obavám sa, či -- na Američanov možno nezvyčajnej -- uzavretosti sa možno príliš čudovať. Už päť rokov zažívajú nájazdy novinárov a médií všetkých významov a národností. Mikrofóny a kamery útočia na ich spomienky. Novinári robia svoju prácu. Zažívajú sprostredkovane, aby sprostredkovali ďalším, ktorí nezažili. V záujme autentickosti naháňajú obete. A najvhodnejšími respondentmi sú tí, ktorí si takpovediac podali ruky so smrťou. Hasiči, policajti, zdravotníci... Rizikové, najviac ohrozované skupiny sa preto naučili mlčať. Menej príležitostí hovoriť pre verejnosť dostávajú civili.
Preto sú menej vyčerpaní, o to ochotnejší. Bez uniformy sa jednoducho spomína ľahšie. Na dym, evakuáciu, sirény či priamy televízny prenos, ktorý zachytil druhé lietadlo, nalietavajúce na južnú vežu. "Nepozerala som sa hore. Viete, keď niekam chodíte každý deň, nenapadne vám dvíhať hlavu a sledovať, či sa hore niečo nedeje," hovorí Alicia, sprievodkyňa pamätníka Ground Zero, predtým zamestnaná v jednej z budov WTC.
"Niekto spravil chybu, inak by sa to nemohlo stať," uvažuje dôchodca Buck. Niekto v uniforme by si podobnú vetu určite odpustil.
Káva zo Starbucksu
Sedem čínskych kozmetičiek v prázdnom nechtovom štúdiu pri zmienke o 11. septembri zmĺkne. Tvária sa, že sa do New Yorku prisťahovali pred týždňom. Skúšame im veriť. Z oblasti dolného Manhattanu sa po útoku mnoho ľudí odsťahovalo alebo tam prestalo pracovať. Nahradili ich noví, ktorí z rôznych dôvodov nechcú šíriť informácie z druhej ruky. Newyorčania, ktorí zostali, hovoria o zmenách, ktoré pád dvojičiek priniesol mestu a svetu.
Ich osobný život však akoby bežal v starých koľajach.
"Ja osobne? Stále chodím do tej istej školy, bývam v tom istom byte, kupujem si kávu v tom istom Starbuckse," presviedča nás študentka Carolina. Sťahovať sa nemieni, hoci pri nezvyčajnom zvuku sa "odvtedy" vždy pozrie na oblohu.
Krehké pyramídy
Koniec leta pred piatimi rokmi ničím nenaznačoval, že budovy, tvoriace spolu s Empire State Building základ panorámy Manhattanu, čaká rýchly koniec. Zdali sa neporaziteľné a pôsobili sebaisto -- takmer ako pyramídy. "Dnes nie. Môžeme tam ísť budúci rok," povedali sme si vtedy. O niekoľko dní už nebolo kam.
Hovorí sa, že zmena je život. Sem však prišla ako smrť. Zanechala horu tiel, skla, betónu a ocele. Akokoľvek veselo bude veľké jablko pôsobiť, nad zrušenou stanicou metra bude niečo chýbať.