Prečo ste vy, vaša rodina a tisíce ďalších ľudí na Slovensku, pomáhali v tých napätých časoch druhej svetovej vojny prenasledovaným Židom?
- Keď sme videli tú tragédiu a biedu ľudí utekajúcich a prenasledovaných, museli sme ich prijať a ochrániť. Činy mojej rodiny a aj ostatných "spravodlivých" boli samozrejmé, cúvnutie by vyvolalo hanbu pred sebou samým. Bolo to hrdinstvo prostých ľudí, obetavosť a sebazaprenie skutočných kresťanov. Tak sa vytvorili krásne priateľstvá a duchovné príbuzenstvá, aby sa už nikdy sebe nestratili. Často od nich počúvame krásne slová - si moja druhá mama, a od ich detí: si naša safta (stará mama). Oni zostali naši druhí, ako v ten deň, keď prekročili prah našich domovov. Už vtedy sme cítili, že prišli naši drahí blížni a nevzdali sme sa ich za žiadnych ťažkých okolností.
Koľko sa podarilo zachrániť a koľko je na Slovensku "spravodlivých medzi národmi"?
- Najnižší odhad je, že Slováci zachránili vyše desaťtisíc Židov. No odvážim sa tvrdiť, že ich bolo ešte viac. Ja a moja rodina sme zachránili trinástich. No cifra vyznamenaných je problematická, keďže s vyšetrovaním prípadov zachraňovania na Slovensku sa začalo až v 90. rokoch. Viac spravodlivých je pod zemou, než tých, čo ešte vtedy žili alebo žijú. Musíte chápať, že mladých ľudí ako ja, ktorí zachraňovali, bolo menej, Aj keď sa môže vyznamenávať in memoriam, často zomreli aj svedkovia. A zomierali aj zachránení. Množstvo príbehov tak zostalo nedopovedaných. No aj s tými 439 zápismi, ktoré eviduje Jad Vašem, sme medzi prvými v prepočte na obyvateľa.
Prečo to tak je?
- Som presvedčená, že je to tým, že Slováci sú kresťanským národom. Hnutie zachraňovania vzniklo spontánne a pomáhali mu cirkvi. Či už pastierskymi listami, alebo kňazi priamo vystavovali krstné listy a kláštory, fary prenasledovaných ukrývali. Naša viera je pokračovaním Starého zákona, Izrael je vo viere naším starším bratom.
Deportácie Židov sa však odohrávali počas existencie Slovenského štátu, na čele ktorého stál kňaz. Aj z tohto dôvodu bolo Slovensko podrobené oficiálnej kritike Vatikánu. Ako teda vnímate rolu katolíckej cirkvi v tomto období?
- Prenasledovaní hľadali útočisko v kláštoroch, sirotincoch, na katolíckych aj evanjelických farách. Rehoľné sestry dokonca odmietli vyznamenania, pretože podľa vlastných slov konali iba svoju povinnosť. Napríklad, pred pár rokmi ma navštívil pán inžinier Filo, jeden z prenasledovaných košických Židov. Vyrozprával mi príbeh z jeho dediny z čias, keď sa blížil front a ich čakali transporty. Tamojší gréckokatolícky kňaz 50 až 70 Židov ukryl na fare a v miestnych rodinách. Podobne to bolo aj s mnohými detičkami, židovskými sirotami, ktoré sa podarilo zachrániť pred istou smrťou v nacistických koncentračných táboroch. V jednej dedinke pri Bánovciach nad Bebravou zas vôbec neprebiehali arizácie a židovské deti tam chodili verejne do školy. Ľudia tam boli súdržní, a preto sa neprezradili. Väčšina kňazov sa snažila prenasledovaným pomáhať a mnoho ich zomrelo bez toho, aby ich svedectvá boli povedané.
A čo neslávny topoľčiansky pogrom? Slovenská televízia nedávno odvysielala kontroverzný dokument Miluj blížneho svojho...
- Išlo nepochybne o tragickú udalosť. No nikto, ani v dokumente, ani v médiách, ktorý topoľčiansku tragédiu rozoberali, nehovorili o tých, ktorí zachraňovali. Mnohí pritom aj v tejto najnebezpečnejšej situácii Židov milovali, riskovali svoje životy, životy rodín a neraz obetovali aj svoje životy. Nik si nespomenul na obyvateľov Topoľčian vyznamenaných ako spravodlivých medzi národmi. Keď napríklad v miestnej nemocnici počas vojny ukryli pred vyčíňajúcimi Nemcami 70 Židov. Aj takéto prípady sme skúmali. Asi by som sa mala spýtať mojej druhej rodiny v Izraeli, či v čase vysielania tohto jednostranného dokumentu nepukali slovenské kamenné tabule na Jad Vašem či múr so slovenskými menami v národnom múzeu holokaustu vo Washingtone.
Čo znamenalo schválenie tzv. židovského kódexu?
- Keď sa začalo hovoriť o obmedzovaní práv židovskej komunity na Slovensku, teda práve v čase vytvorenia slovenského štátu, mnoho Židov odchádzalo do Ameriky, Švajčiarska, Austrálie či Palestíny. Druhú vlnu odlevu odštartoval ten nešťastný židovský kódex, ktorý schválili v septembri 1941. Prezident Jozef Tiso, ktorý pritom zákon nikdy nepodpísal, potom proti nemu a vôli jeho autora Vojtecha Tuku začal vydávať prezidentské výnimky. Mnohí Židia mali pracovné povolenia, a dokonca aj Frici Grünwald, ktorého sme roky ukrývali, ho istý čas mal. Takto bolo zachránených desaťtisíce ľudí. Žiaľ, Tukovi sa podarilo zorganizovať deportácie ďalších desaťtisícov.
Na jednej strane prezident Tiso udeľoval výnimky, na druhej strane verejne hovoril o Židoch aj ako "škodcoch"?!
- Naša rodina rozhodne výroky tohto typu odsudzovala. Niektorí to však ospravedlňovali tým, že na seba príliš upozornil, keď nepodpísal kódex a začal vydávať výnimky. Ale ospravedlniteľné vonkoncom nie sú. My sme totiž tápali medzi tým posledným, čo nás čakalo a medzi tým, čo sme žili. Na druhej strane, treba sa však pozrieť aj na konkrétne činy predstaviteľov vtedajšej vlády. Napríklad rabín Frieder bol veľmi váženým duchovným a požíval veľkú úctu. Mal prezidentskú výnimku, a tak sa mohol aj slobodne pohybovať. Editka Grünwaldová, ktorú sme ukrývali, bola švagrinou Dr. Friedera. Tento rabín mal tiež ponúknuté z viacerých kláštorov, že až dôjde k najhoršiemu, nájde v nich útočisko a pri konci vojny sa ukrýval v Beckove. Vedel o tom, čo prezidentská kancelária robila v prospech prenasledovaných a mal byť v Tisovom procese korunným svedkom, no krátko pred ním za záhadných okolností zomrel. Dokonca aj Alexander Mach niečo iné hovoril, a často inak konal. Papier znesie všetko. Napríklad Židov, ktorých sme cez vojnu ukrývali, sme zachránili aj vďaka nemu. Bohužiaľ je tiež pravda, že sa zasadil za veľa deportovaných. A považoval sa za radikálne krídlo v strane, takže nás prekvapilo, keď ho ľudový súd odsúdil iba na niekoľko rokov väzenia. Potom sme zistili, že v tom bolo zaangažovaných viacero židovských rodín.
Pri zachraňovaní Židov však išlo o život. Bolo to napríklad vtedy, keď vás udala rodinná pomocníčka, ako píšete vo svojej knižke?
- Áno, potom u nás vykonali prehliadku. Lenže zrejme mali z ministerstva vnútra príkaz, aby nám nerobili nepríjemnosti. Nakoniec sme pred nimi izbu, v ktorej sme ukrývali Židov Friciho a Lilku, ani nemuseli odomknúť. Naša mamička ju roky po vojne pozvala raz na nedeľný obed, lebo nás chcela odprosiť. A my sme jej aj odpustili. Neviem, čo ju mohlo motivovať. Čo by nám tak závidela, keď nám išlo o život a žili sme z ruky do úst. Odpustila som jej, aj moji rodičia a rodina Grünwaldovcov.
Koho ste sa najviac báli: gestapa v Bratislave, gardistov, susedov, koho?
- Ústredie gestapa či veliteľstvo Hlinkovej gardy, tak tým sme sa snažili vyhýbať a zďaleka ich obchádzali. Najviac sme sa báli azda bratislavských Nemcov. Poviem vám jeden príklad. Mali sme susedov Nemcov. Tí sa jedného dňa dopočuli, že Hitler ide obsadiť Bratislavu a už ho chceli ísť k mostu vítať. A potom často chodievali v národných krojoch k mostu, keď sa rozšírili chýry, že Hitler má zabrať aj slovenskú metropolu. Mali to ako nejaké pietne miesto.
Protestovali ľudia voči deportáciám?
- Ľudia sa zamkli. Vedeli, že najrozumnejšie je príliš na seba neupozorňovať. Mnohí v Bratislave sami Židov ukrývali, a tak by sa prezradili. Pomôcť im nemohli. Aj ja som nás vystavila riziku, keď som sa vtedy na gestapákov a gardistov tak rozkričala. Tá rodina však aspoň vedela, že niekto sa ich zastal. Boli prípady, keď železničiari preložili transporty do iných vagónov, ktoré sa nepohli. Nedávno sme vyznamenali jeden mladý pár z tých čias, keď zachránili jedno dievčatko z týchto transportov. Ešte nebolo vo vagóne a mladík na ňu zakričal: "Čo sa motáš, poď domov." Tváril sa, že ide o jeho dcéru, hrešil ju a ona s ním poslušne išla. O chvíľu tam už mali kontrolu. Podarilo sa im ju ukryť v postieľke, ktorú mali pripravenú pre dieťa, čo čakala manželka.
Noviny vtedy písali: "Už odbilo Židom...", našiel tento antisemitizmus ohlas medzi radovými Bratislavčanmi?
- My sme tieto noviny ani nečítali. Ľudia v Bratislave však boli pobúrení. Spomínam si napríklad na veliteľa Hlinkovej gardy Vašinu, ktorý okradol všetkých Židov, čo stretol. Vojnu som prežila na západnom Slovensku. Tu bolo úplne iné ovzdušie, než možno v iných častiach krajiny. Boli obdobia, keď sme celkom uvoľnene žili a nemuseli sa báť. Ale keď "vodca" víťazil, keď sa tu objavilo viac nemeckých vojakov a, samozrejme, v čase Povstania, vtedy išlo i život. Niekedy sme sa báli po nociach počúvať Londýn, aj steny majú uši. No v stálom strachu sa žiť nedá.
Do akej miery ovplyvnilo SNP bežný život?
- Vtedy sme ho vnímali skôr negatívne. Predtým totiž vládol relatívny pokoj. Tušili sme, že vojna sa chýli ku koncu a nechceli sme, aby naša snaha nakoniec vyšla nazmar. Obávali sme sa príchodu nemeckých divízií a počuli sme aj o zverstvách páchaných podaktorými partizánmi. Aj môj brat Jožko chcel ísť do Povstania, ale nakoniec sme mu to vyhovorili. Povstanie však zrejme bolo pre našu krajinu jediné východisko.
Keď spojenci bombardovali Bratislavu, zomrelo veľa ľudí, čo ste vtedy pociťovali?
- Hlavne to už bolo zbytočné, ale bola vojna. Prelietavali nad nami dlho. Až v ten pamätný deň, 16. júna 1944, keď Briti a Američania bombardovali "apolku", nás to zachytilo na ulici. Bolo to strašné, zomrelo mnoho ľudí. Všade ležali mŕtve telá, videli sme, ako ich odvážajú. Boli tam nevybuchnuté bomby, a preto celú našu štvrť evakuovali. V tú noc sme museli spať na Horskom parku. Zášť sme však nepociťovali a nesmiete tiež zabúdať, že Slováci pomáhali aj niektorým zostreleným americkým pilotom.
Dr. Anna Kuchárová-Bandžáková sa narodila v roku 1924 v Trnave. V roku 1950 promovala na Lekárskej fakulte UK v odbore farmácia. Po druhej svetovej vojne musela z "politických dôvodov" opustiť svoju prácu v lekárni pri Vojenskej nemocnici, neskôr pracovala v Mestskom ústave národného zdravia v Bratislave a ako farmaceutka pracuje dodnes. Počas vojny spolu s rodinou zachránila 13 Židov, spomedzi nich početnú rodinu Grünwaldovcov. V roku 1991 bola jednou z prvých, ktorú Jad Vašem vyznamenal ako "Spravodlivú medzi národmi," podobnej pocty sa in memoriam ušlo aj jej rodičom Cyrilovi, Rozálii a bratovi Jozefovi. V roku 1993 zakladala slovenskú organizáciu Spravodlivých medzi národmi, ktorej je dodnes predsedníčkou. V roku 1997 jej prezident Michal Kováč udelil štátne vyznamenanie Pribinu I. triedy. Vo svojej knižke Spomínam, keď zhasli hviezdy, napísala: "Jedným z najkrajších úkazov prírody sú hviezdy na nebi, no kedysi existovali aj také hviezdy, ktoré nesvietili. Najsmutnejšie boli na kabátoch detí..."