"Mémy sú všetky slová vašej slovenskej zásoby, všetky historky, ktoré rozprávate, všetky vedomosti a návyky, ktoré ste sa naučili od iných ľudí, aj všetky hry, ktoré hráte. Sú to piesne, ktoré si spievate, i zákony, ktoré dodržujete. Či už idete autom po pravej (alebo ľavej!) strane vozovky, obedujete kari s pohárom piva alebo pizzu s kolou, pohvizdujete si melódiu z obľúbeného seriálu alebo si len s niekým podávate ruku, máte do činenia s mémami. Každý z týchto mémov má za sebou unikátnu evolúciu a neopakovateľnú históriu, avšak všetky sa kopírujú prostredníctvom vášho správania."
Úvodný citát pochádza z knihy Susan Blackmoreovej, ktorá prednáša psychológiu na bristolskej univerzite. Zaoberá sa výskumom v oblasti evolučnej psychológie a memetiky. Jej kniha Teória mémov, ktorú v českom preklade vlani vydalo nakladateľstvo Portál, je prvou možnosťou bližšie sa oboznámiť s touto pozoruhodnou a mimoriadne plodnou teóriou v nám blízkom jazyku.
Skôr než sa dostaneme k zaujímavým aplikáciám teórie mémov na vývoj kultúry, sexuality či dobročinnosti, bude zrejme dobré vysvetliť si základné pojmy. Sociologický slovník charakterizuje mém ako kultúrny ekvivalent génu. Pojem zaviedol Richard Dawkins. Podľa neho je jednoduchý mém akousi jednotkou kultúrnej informácie, vzorcom poznávania správania. Prenáša sa kopírovaním, prenosom z jedného mozgu do druhého komunikáciou. Zložité mémy sú napríklad vedecké teórie alebo náboženské idey. Teória mémov sa snaží postihnúť skutočnosť, že niektoré javy (móda, náboženstvo) žijú samy osebe v spoločnosti a spolu s génmi urýchľujú evolúciu človeka. Mémy sa z historického hľadiska šíria čoraz rýchlejšie, vývoj akceleroval najmä v posledných storočiach vďaka tlači a v súčasnosti vďaka elektronike.
Skákajúce myšlienky
Blackmoreová vo svojej definícii zdôrazňuje predovšetkým schopnosť imitácie, ktorú považuje za kľúčovú. Základnou myšlienkou knihy je, že ľudská unikátnosť spočíva v schopnosti napodobovať druhých. Imitácia je pre nás taká samozrejmá, že o nej ani neuvažujeme. Mémy sa skladujú v ľudských mozgoch (ale aj v knihách a v iných médiách) a z človeka na človeka sa šíria imitáciou, preskakujú z mozgu na mozog. Pod pojmom imitácia má na mysli odovzdanie informácie prostredníctvom jazyka, čítania alebo priamej výzvy, prípadne akéhokoľvek ďalšieho prostriedku či správania. Do imitácie zahŕňa všetko napodobňovanie myšlienok a správanie iných osôb. Dôraz na imitáciu umožňuje vylúčiť z hry všemožné javy, ktoré sa nedajú kopírovať, a teda nemôžu byť mémami.
Ako autorka upozorňuje, nie všetky myšlienky sú mémy. Naše bezprostredné vnímanie a emócie sa zo zásady nedajú označiť za mémy, pretože sú len naše vlastné a mnohé z nich nikdy nedáme ďalej. "Môžeme si vybaviť nádhernú spomienku alebo sa zasnívať nad sexom či jedlom bez toho, aby sme sa uchýlili k myšlienkam, ktoré sme prevzali od niekoho iného." Je nebezpečné hľadať mémy všade a dávať ich do súvislosti so všetkým, čo sa objaví v našich hlavách. Niektoré mémy sú evidentne škodlivé, im samotným je to však jedno, budú sa ďalej šíriť už len preto, že môžu.
Darwinov bratranec
Niektorí kritici obviňujú memetiku z toho, že len parazituje na genetike a nasilu hľadá vzájomné paralely. Blackmoreová upozorňuje, že gény aj mémy majú spoločné niektoré základné charakteristiky, čo však neznamená, že sa v iných ukazovateľoch môžu od seba odlišovať. Gény sú návody na výrobu proteínov, mémy návody na rôzne typy správania. Autorka považuje mémy za príklad vynikajúceho použitia analógie vo vede, silný mechanizmus známy z jedného odboru sa uplatňuje v celkom novej oblasti. Jedna z najsilnejších myšlienok všetkých prírodných vied -- vysvetlenie všetkej diverzity živého sveta jednoduchým princípom prírodného výberu -- ponúka možnosť vysvetliť všetku diverzitu myšlienok a kultúr jednoduchým procesom memetickej selekcie. Obe vysvetlenia tak podľa nej zapadajú do všeobecnej evolučnej teórie. Podľa memetiky gény nie sú jedinými replikátormi na svete, sú nimi aj mémy. Na rozdiel od génov sa s nimi spája niekoľko nejasností (napríklad nevieme špecifikovať jednotku mému, nepoznáme mechanizmus, ktorým sa mémy kopírujú a skladujú, nie je isté, či je imitácia jediným spôsobom ich šírenia), ktoré však v princípe neohrozujú memetickú teóriu.
Utáraný živočích
Zaujímavou teóriou S. Blackmoreovej je, že za veľkosť našich mozgov a pôvod jazyka vďačíme práve mémom. Bod zvratu v dejinách podľa nej nastal vtedy, keď sme sa začali imitovať. V tom okamihu vstúpil ako replikátor nového typu do hry mém. Sociálne schopnosti, ktoré boli podľa iných autorov bezprostredne zodpovedné za závratný rast našich mozgov, boli podľa nej skôr podmienkou než príčinou rozvoja -- umožnili nám totiž, aby sme sa začali imitovať. Ako upozorňuje, treba napodobovať správnych ľudí a správne činnosti, imperatív znie: Imituj najlepšieho imitátora! A maj s ním deti. Hlavnou funkciou nášho prerasteného mozgu je podľa tejto teórie všeobecná schopnosť imitovať a po druhé schopnosť imitovať práve tie mémy, ktoré sa ukázali dôležité počas evolúcie nášho druhu.
Dôležité v tejto súvislosti je odpovedať na otázku, prečo neustále hovoríme. Podľa memetiky sa vôbec nemusíme pýtať, čím jazyk slúži génom, stačí sa pýtať, aké výhody poskytuje mémom. A na túto otázku sa odpovedá veľmi ľahko: mémy sa šíria hovorením. Ako konštatuje autorka, niektoré mémy sa dajú vysloviť prekvapujúco ľahko, samy nás nútia, aby sme ich dávali ďalej. Trochu komické je na jej teórii zistenie, že sú to predovšetkým šťavnaté ohovárania, desivé správy, rozmanité nádejné vyhliadky či užitočné rady. Mém mlčanlivosti nám je proti srsti, prekvapujúce je zistenie, že hlavnou funkciou jazyka je šírenie klebiet, ktoré stmeľujú sociálne skupiny.
Ešte trochu sexu
Mediálne najobľúbenejším mémom je popri jedle a moci nesporne sex. Memetika nepopiera vplyv génov, ale mnohé doterajšie fenomény interpretuje po svojom. Ak sa potvrdia zistenia, že homosexualita má genetické pozadie, môže časom táto menšinová orientácia čiastočne vymiznúť. Zrušenie jej tabuizácie, šírené v moderných spoločnostiach, povedie na krátke obdobie k akémusi homosexuálnemu boomu, homosexuáli začnú legálne nadväzovať vzájomné vzťahy a nebudú plodiť žiadnych potomkov, ako to robili doteraz, keď ich tabu dotlačilo k bisexualite a vzťahom s opačným pohlavím. Na rozdiel od genetického hľadiska vyzerajú v súvislosti s mémami aj celibát, kontrola pôrodnosti či adopcia ako normálne a úspešné stratégie. Nemusíte sa totiž rozhodnúť iba pre namáhavé šírenie svojich génov prostredníctvom vlastných potomkov (mémy sa týmto vertikálnym spôsobom šíria pomerne ťažko), ale môžete dať prednosť šíreniu mémov. Pri horizontálnom prenose môžu mémy cestovať celkom nezávisle od génov, a práve moderná spoločnosť je svetom horizontálneho prenosu. V tomto prostredí prestáva z hľadiska mémov záležať na ich vzťahu k reprodukčnej úspešnosti toho, kto ich šíri. Manželstvo, plodenie, výchova detí a dokonca aj samotný sex znamenajú pre mémy ohromnú stratu času.
V oblasti kontroly pôrodnosti sme podľa autorky svedkami skutočnej bitky medzi génmi a mémami, v ktorej sa bojuje o replikačnú mašinériu -- v tomto prípade o ženské telo a myseľ. Každej žene je dopriate iba obmedzené množstvo času a energie. Ženy, ktoré venujú viac času mémom (vzdelanie, kariéra a pod.) a menej génom, sú dnes najmä vďaka médiám viditeľnejšie pre ostatné, a preto sú častejšie napodobované. Ak je táto úvaha správna, potom sa nám ťažko podarí dosiahnuť zvýšenie pôrodnosti, pretože mémy pracujúce proti nej si udržujú prevahu, konštatuje autorka. Zaujímavým paradoxom je tvrdenie memetiky, že čím viac okolo nás bude pornografických časopisov, sexuálnych materiálov na internete a sexshopov, tým menej sa bude rodiť detí. Predaj sexu totiž v moderných spoločnostiach nesúvisí so šírením génov, sexualita sa stala doménou mémov.
Autorka sa vo svojej publikácii, ktorá má miestami čaro nechceného a odráža priekopnícke nasadenie svojho tvorcu, zaoberá aj ďalšími oblasťami, ako je altruizmus (altruistickí jedinci budú mať okolo seba viac ľudí, a tým aj viac príležitostí šíriť svoje mémy...), náboženstvo či psychologické teórie Ja, za ktoré si vyslúžila vlnu kritiky. Mnohí jej vyčítajú, že príliš podľahla kráse teórie mémov a nekriticky ju aplikuje na najrôznejšie oblasti. Čas ukáže, či ide naozaj o novú vedeckú paradigmu, alebo len slepú uličku na rozhraní sociálnych a prírodných vied. Dnes si môžeme byť istí minimálne tým, že táto teória má v sebe veľkú príťažlivosť a mnohé jej závery sú zaujímavé a neraz dokonca aj zábavné.
Moderná paveda na každý deň
Teória mémov v spojení so Susan Blackmoreovou dáva zaujímavé odpovede na rôzne šarlatánstvo príznačné pre modernú dobu. Autorka pod súhrnnou kapitolou Mémy a mýty New Age rozoberá fenomény ako únosy mimozemšťanmi, náboženské zážitky v stave klinickej smrti, veštenie, mágiu a kšeftovanie so zdravím v podobe najrozmanitejších liečiteľov vybavených bylinkami v šope a virgulou v ruke. Spomínané fenomény nielen vedecky zdôvodňuje, ale z memetického hľadiska aj vysvetľuje, prečo sa tak ľahko šíria i v spoločnosti, ktorá sa na nedostatok vedeckých informácií nemôže sťažovať. Pomerne časté únosy mimozemšťanmi vysvetľuje spánkovou paralýzou. Ak sa niektorí ľudia počas spánku náhle prebudia, pár minút nemôžu pohnúť svojím telom. Ak nevedia, o čo ide, ich myseľ v šoku produkuje rozmanité vysvetlenia, tradičné bolo sedenie čarodejnice na prsiach spiaceho. V posledných desaťročiach, ktoré sú charakterizované kozmickým výskumom, ľudí čoraz častejšie v takýchto prípadoch unášajú mimozemšťania. Výhodou mýtu o únosoch je to, že sa dá veľmi ťažko testovať, čo ho chráni pred vyvrátením. Ľudia sú evolučne prispôsobení tak, aby sa podriaďovali vysoko postaveným samcom a súčasne sa ich báli. V minulosti bol takým dominantným samcom Boh, jeho rolu však môžu zastávať aj iné nadľudské bytosti, ktoré využívajú povery nášho technologického sveta a náš strach z vyspelých technológií. Napríklad mimozemšťania, ktorých dôverne poznáme z kina a televíznej obrazovky, takže nám nerobí veľký problém vyfabulovať detaily "skutočného" stretnutia s nimi. Zámery mimozemšťanov sa líšia podľa názorového prúdu, ku ktorému patríte, môžu to byť ekologickí záchrancovia Zeme, ale aj neúprosní agresori.
Najväčším a aj u nás úspešným propagátorom klinického zážitku so svetlom na konci tunela je pán Moody, ktorého knihy patria do povinnej výbavy domácnosti spolu s kuchárskou knihu a domácim lekárom. Autorka aj tento zážitok vysvetľuje z neurologického hľadiska, napríklad stimulácia zátylkových lalokov vyvoláva pocit letu, záblesky stratenej pamäti ("pred očami sa mi premietol celý život") a emócie náboženského charakteru. Neuróny optického systému sú usporiadané tak, že v prípade, že sa všetky náhodne prebíjajú, mozog vníma jasné svetlo v strede a tmu na okrajoch. Z memetického hľadiska je na tomto mýte dôležité to, že tam, kde kresťania vo svetle stretávajú Ježiša, rozprávajú hinduisti o svojich božstvách, ale nikdy sa nestalo, aby sa veriaci jednej viery stretol s božstvami cudzieho náboženstva. Úspešnosť mémov šíriacich tieto zážitky je napríklad v tom, ako šikovne podvádzajú, keď využívajú altruistický trik. Ľudia s takýmto "posmrtným" zážitkom radi všade rozprávajú, ako to zmenilo ich život, prestali byť sebeckými a pod. -- s kýmsi takým milým chceme súhlasiť, a jeho mémy vyhrávajú...