Súťaž má päť kategórií: Feeling at home pre rodinné domy a menšie projekty, Living together pre mestské rezidenčné projekty, Working together pre komerčné a priemyselné budovy, Sharing public spaces pre verejné budovy a priestory a Building outside the box, ktorá sleduje inovácie. Medzinárodná porota zároveň vyberá držiteľa hlavnej ceny Grand Prize.

Tú tento rok získal projekt Đạo Mẫu Temple and Museum v Soc Son vo Vietname, víťaz kategórie Sharing public spaces. Návrh ateliéru ARB Architects vznikol pre ľudového umelca Xuân Hinha a na ploche 5 000 štvorcových metrov prepája duchovnú estetiku so súčasným životom.

Výnimočný je použitím približne šiestich miliónov recyklovaných hlinených škridiel z viac než 500 miestnych domov. V kategórii Feeling at home uspela vila Ca na Birgit od TEd‘A arquitectes na útesoch Ses Penyes Rotges na západe Mallorky.

Rodinný dom z lokálnych tehál reaguje na prostredie, klímu aj limity pozemku. Architekti riešili, ako mu dopriať výhľad na more a zároveň súkromie. Dosiahli to dvoma paralelnými stenami, ktoré výhľad rámujú a chránia obyvateľov pred neželanými pohľadmi.

Funkcionalistická ikona Tatier sa vracia. Hotel Morava pamätá prvú republiku aj socializmus

Ocenenie Living together získal projekt Social Atrium – 54 Dwellings in the Besòs v Barcelone od štúdia Peris+Toral Arquitectes. Polyfunkčná budova s 54 sociálnymi nájomnými bytmi pracuje s bioklimatickým „sociálnym átriom“, ktoré prepája bývanie s občianskou vybavenosťou na prízemí.

Tehly vypaľované biomasou na fasádach pomáhajú regulovať klímu v budove. Kategóriu Working together vyhral mexický projekt La Hacienda Jalisco od ATELIER ARS. Skladový a administratívny komplex na výrobu tequily Clase Azul využíva lokálnu keramiku a kameň z výkopových prác priamo na pozemku, vďaka čomu je stavba pevne ukotvená v sopečnej krajine.

Najexperimentálnejšiu polohu tehly ukázal víťaz kategórie Building outside the box – Endless Brick Playground. Projekt vznikol ako súčasť výučby základov murovania na Fakulte architektúry Čínskej akadémie umení v Chang-čou. Študenti počas piatich týždňov navrhujú konštrukcie výlučne z červených tehál.

Porota tento rok udelila aj špeciálnu cenu konceptu sociálneho bývania v belgickom Kortrijku, ktorý premieňa štvrť s 54 domami na moderné záhradné mesto. Projekt posilňuje vzťah obyvateľov k prírode a pracuje s opätovným využitím materiálov – fasády sú vytvorené z recyklovaných tehál a škridiel.

Víťazov Brick Award 26 vyberala medzinárodná porota zo zoznamu 50 projektov z 21 krajín. Hodnotila inovatívny dizajn, kvalitu práce s tehlou, architektonické riešenie, udržateľnosť, klimatickú odolnosť, energetickú efektívnosť, dostupnosť bývania aj schopnosť stavby zapadnúť do kultúrneho kontextu.

Po dokončení obrázka zostal sedieť na vrchole veže mosta Bolte Bridge s nohami prehodenými cez okraj a v príspevkoch, ktoré zverejnil na Instagrame, žiadal zníženie daní v Austrálii a sendvič s arašidovým maslom, ktorý mu mal na vežu dopraviť dron, kým bude ochotný zliezť.

Polícia pre 22-ročného muža na veži uzavrela jeden jazdný pruh na moste, čo narušilo dopravu.

Podľa informácií spravodajského servera The Guardian trvala patová situácia medzi umelcom a políciou takmer deväť hodín, kým sa Gibson-Burrell rozhodol zliezť a polícia ho následne zatkla za vandalizmus.

Podľa vyhlásenia melbournskej polície na mieste zasahovali početné sily vrátane uniformovaných policajtov, diaľničných hliadok, tímu pre kritické incidenty, pátracích a záchranných jednotiek, ako aj vodnej polície.

Graffiti na moste sa veľmi podobá symbolu vtáka Pam (Pam the Bird), ktorý sa v posledných rokoch objavil na desiatkach budov v Melbourne vrátane železničnej stanice Flinders Street zapísanej v zozname kultúrneho dedičstva.

Polícia vo vyhlásení neuviedla, čo Gibsona-Burrella nakoniec prinútilo zliezť, dodala agentúra Reuters. Sendvič s arašidovým maslom to zrejme nebol, pretože umelec sa na instagramovom konte posťažoval: „To je fakt drzosť poslať sem hore dron bez sendviča.“

Presne o 93 rokov neskôr, 29. júna 2026, budovu po komplexnej rekonštrukcii slávnostne otvorili znova. Národná kultúrna pamiatka tentoraz vstupuje do prevádzky ako štvorhviezdičkový Hotel Sorea Morava.

Horizontálna biela stavba pod tatranskými štítmi zostala na prvý pohľad povedomá. Zachovala si rytmus okien, členenie jednotlivých častí aj charakteristickú zubatú fasádu ubytovacieho krídla.

Za obnovenými stenami sa však už nenachádza retrohotel pripomínajúci éru odborárskych rekreácií. Nové izby, spoločenské priestory a oddychová zóna ukazujú, že cieľom nebolo zakonzervovať rok 1933 ani socializmus, ale pripraviť pamiatku na ďalšiu prevádzku.

Ľudia čoraz častejšie vyhľadávajú veci, na ktorých je jasne vidieť odtlačok prsta, trasúcu sa líniu či „nedokonalú“ asymetriu. Tento trend nie je len nostalgickým únikom pred technologickým pokrokom, ale hlbokou psychologickou reakciou na digitálnu presýtenosť, v ktorej sa hodnota „ľudskej chyby“ stáva novou a nesmierne vzácnou komoditou.

Máme ešte vlastný vkus alebo sme obeťami algoritmov? Sociálne siete z nás robia kópie

Dôkaz existencie inej bytosti

V digitálnom svete sa dokonalosť stala novým bežne dostupným štandardom. Algoritmy nám dennodenne servírujú bezchybné kompozície, vyretušované fotografie a hyperrealistické vizualizácie, ktoré nemajú žiadne viditeľné vady.

V tomto prostredí však paradoxne narastá hodnota niečoho, čo AI – zo svojej matematickej podstaty – nedokáže autenticky napodobniť: ľudskej nedokonalosti. Keď si dnes spotrebiteľ kúpi ručne točený keramický hrnček, nekupuje si len nádobu na kávu.

Kupuje si fyzický záznam času a energie, ktoré niekto vložil do práce pri hrnčiarskom kruhu. V každej drobnej nerovnosti na stene hrnčeka vidíme príbeh, moment, keď sa hrnčiarovi pošmykla ruka alebo keď sa hlina správala inak, než pôvodne očakával.

Pre našu psychiku je tento vnem kľúčový, pretože v ére generatívnych modelov, ktoré vytvárajú obsah bez fyzického tela a osobnej histórie, sa „chyba“ stáva najsilnejším dôkazom existencie inej ľudskej bytosti. Je to certifikát pravosti, ktorý digitálny pixel nikdy nedokáže vydať bez ohľadu na to, aký sofistikovaný prompt zadáme.

Hmatateľnosť ako obranný mechanizmus

Príkladom je osud návrhu Národnej knižnice od Jána Kaplického. Jednou z nemnohých výnimiek je takzvaný Tancujúci dom architektov Vlada Miluniča a Franka Gehryho na Rašínovom nábreží.

Za 30 rokov, ktoré 20. júna uplynú od oficiálneho začatia skúšobnej prevádzky domu, sa táto netradičná stavba stala jedným zo symbolov mesta a turistickým magnetom.

Aj tento projekt však nebol jednoznačne prijatý. Jeho zástancovia oceňovali odvážnu modernú architektúru, ktorá Prahe chýba, odporcovia argumentovali predovšetkým tým, že sa do historickej Prahy nehodí a naruší mestské panorámy.

V miestach, kde v rokoch 1993 až 1996 vznikla budova Tančiaceho domu, stával dom, ktorý bol zničený pri americkom nálete 14. februára 1945. O zástavbe prieluky bolo rozhodnuté už v roku 1963, no zásadný krok sa uskutočnil až v roku 1992, keď pozemok zakúpila holandská poisťovňa Nationale Nederlanden.

Na realizáciu bol vybraný projekt českého architekta chorvátskeho pôvodu Vlada Miluniča, ktorý si na spoluprácu prizval renomovaného kanadsko-amerického architekta a dizajnéra Franka Gehryho.

Kultúrnu víziu nahradil komerčný projekt

Myšlienku zastavať parcelu oprášil začiatkom 90. rokov práve Milunić spolu s prezidentom Václavom Havlom, ktorý býval v susednom dome.

Pôvodná idea počítala so vznikom domu s knižnicou, divadlom a kaviarňou, ktorý by nadviazal na kultúrnu líniu od Rudolfina cez Národné divadlo k Mánesu.

Vo veku 96 rokov zomrel architekt Frank Gehry, spoluautor Tancujúceho domu v Prahe

Na tento nekomerčný projekt sa však nepodarilo získať investora. Nationale Nederlanden si ako podmienky stanovila komerčné využitie objektu a spoluúčasť niektorého z popredných svetových architektov.

Milunić najprv uvažoval o Francúzovi Jeanovi Nouvelovi (neskôr podľa jeho projektu vznikol Zlatý Anjel v Prahe na Smíchove), uspel až u Franka Gehryho.

Ako neskôr Milunić poznamenal, hokejový fanúšik Gehry vtedy povedal, že pre krajinu, ktorá dala Amerike Jaromíra Jágra, urobí čokoľvek.

Posledný tanec s Tancujúcim domom. Frank Gehry a jeho stavby, ktoré zmenili mestám siluetu

Gehry je známy napríklad vďaka stavbe Guggenheimovho múzea v španielskom Bilbau, ktorá však bola dokončená až rok po Tancujúcom dome. Údajne práve na pražskej zákazke si Gehry overil možnosti 3D počítačového modelovania, ktoré potom úspešne využil aj v Bilbau a ďalších projektoch.

Legendárny architekt zomrel v roku 2025 vo veku 96 rokov vo svojom dome v Santa Monice v Kalifornii.

Z kontroverznej stavby sa stal symbol Prahy

Základný kameň Nationale Nederlanden Building, ako bola budova oficiálne pomenovaná, bol položený 3. septembra 1994.

Stavba je založená na železobetónovej doske podopieranej sústavou vŕtaných pilotov. Na železobetónovej konštrukcii je pripevnených 99 originálnych fasádnych panelov.

Neoficiálny názov dali stavbe dve veže pripomínajúce postavy tanečníkov. Preto sa budove niekedy hovorí aj Ginger a Fred podľa Ginger Rogersovej a Freda Astaira. Na vrchole veže symbolizujúcej postavu muža je kopuľa s konštrukciou z rúrok potiahnutá sieťovinou z nehrdzavejúcej ocele – hlava medúzy.

Výškové budovy prepísali panorámu Bratislavy. Satelitné snímky ukazujú zmenu za posledné desaťročia

Dom má deväť podlaží s vertikálnym delením na dve časti. Vďaka tvaru budovy je každé poschodie iné. To je príčinou aj určitej nepraktickosti – nesymetrické miestnosti sa ťažko zariaďujú, šikmé steny sa na človeka „rútia“.

V budove, kde časť interiéru navrhla známa architektka Eva Jiřičná, je v súčasnosti hotel, reštaurácia, bar a galéria.

Tancujúci dom získal v roku 1997 najvyššie ocenenie v kategórii dizajnu v prestížnej ankete amerického časopisu Time. V domácej ankete časopisu Architekt sa dostal medzi päť najvýznamnejších českých stavieb 90. rokov.

Česká národná banka ho vybrala ako príklad súčasnej budovy na jednu z desiatich mincí, ktoré vydala v rámci cyklu Desať storočí architektúry. Fotografia domu dnes nechýba v sprievodcoch ani v publikáciách o architektúre.

Dnes je tento proces nahrádzaný elegantným, no nebezpečným mechanizmom: algoritmus nám neponúka to, čo by nás skutočne obohatilo, ale to, čo podľa štatistík s najväčšou pravdepodobnosťou „olajkujeme“.

Výsledkom nie je rozvoj osobnej identity, ale čoraz väčšia uniformita. Všetci jeme to isté, cestujeme na tie isté miesta a zariaďujeme si byty v identických tónoch sivej a béžovej, pretože nám to feed naservíroval ako „overený štandard“.

Sociálne siete ako pasca. Porovnávanie sa v nás vyvoláva pocit nedostatočnosti, zraniteľní sú všetci

Koniec náhodných objavov

Proces vytvárania vkusu bol historicky organický. Znamenalo to vycibrený cit, ktorý ste si budovali čítaním kníh, ktoré neboli v rebríčkoch, alebo návštevou miest, ktoré neboli na žiadnej „must-see“ mape. Dnešný svet sociálnych sietí funguje na presne opačnom princípe – na princípe uzavretých slučiek.

Algoritmy sú navrhnuté tak, aby vás „uzamkli“ do bubliny toho, čo už funguje. Ak raz kliknete na konkrétny typ interiéru, minimalistickú módu alebo tip na dovolenku, systém vás okamžite vyhodnotí a začne vám predkladať len variácie toho istého.

Namiesto objavovania niečoho nečakaného dostávate sterilnú echo-komoru. Vkus sa tak stáva predvídateľným, a tým pádom aj nudným. Stagnujeme v mantineloch, ktoré definovali programátori v Kalifornii, nie naša vlastná potreba skúšať a hľadať.

Niekto v nej vidí elektrorozvodňu, iný vojenský bunker, ďalší socialistický pamätník. Len málokomu však napadne, že ide o kostol. A ešte menej ľudí je pripravených na to, aký pocit v nich vyvolá vo vnútri.

Nad talianskym Terstom, takmer na hranici so Slovinskom, stojí pútnický kostol Monte Grisa.

Ikonická brutalistická stavba patrí medzi najvýraznejšie ukážky povojnovej sakrálnej architektúry v Európe. Milovníci architektúry ju poznajú z učebníc, odborných prednášok alebo univerzitných skrípt. Pre bežných cestovateľov však býva prekvapením.

Na prvý pohľad nepôsobí ako miesto modlitieb. Betónové trojuholníkové tvary pripomínajú skôr vojenský objekt z čias studenej vojny alebo futuristickú kulisu dystopického filmu.

Z diaľky človek ľahko uverí tomu, že ide o priemyselnú stavbu alebo pozostatok minulého režimu. Skutočnosť je však iná.

Monte Grisa je mariánsky pútnický kostol stojaci približne osem kilometrov severne od centra Terstu na okraji krasovej plošiny (medzi obcami Opicina a Prosecco) vo výške zhruba 300 metrov nad morom.

Práve jeho poloha z neho robí jeden z najvýraznejších orientačných bodov širokého okolia. A tiež miesto s jedným z najkrajších výhľadov na Terst, morský záliv aj pobrežie. Lenže výhľad nie je to jediné, čo si návštevníci odvezú.

Rozsiahla modernizácia župného planetária pokračuje ďalším krokom. Trnavský samosprávny kraj vyhlásil verejné obstarávanie na druhú etapu investície za viac ako 3,3 milióna eur z eurofondov, pričom prvá etapa stavebných prác už prebieha.

Nová kupola aj 3D premietanie

Druhá etapa sa má sústrediť najmä na obnovu hlavnej premietacej sály. Pribudnúť majú nová kupola, miesta na sedenie pre 78 návštevníkov a technológia, ktorá umožní 2D aj 3D premietanie.

Súčasťou prác bude aj obnova interiéru, elektroinštalácie či vzduchotechniky. Projekt zároveň počíta s vyšším komfortom pre návštevníkov a bezbariérovým prístupom.

Z hostinca skvost, ktorý prežil vojny aj chátranie. Trnavské divadlo obnovilo historickú Zrkadlovú sálu

Nejde teda iba o výmenu techniky v jednej sále. Ak sa zámer podarí dotiahnuť, planetárium môže získať podobu kultúrno-vzdelávacieho priestoru, ktorý nebude určený len na školské exkurzie, ale aj pre rodiny, na prednášky, komunitné podujatia či popularizáciu vedy pre dospelé publikum.

Miesto s dlhšou históriou, ako sa zdá

Hlohovecká hvezdáreň má za sebou viac než päť desaťročí. Vznikla 1. januára 1972 ako Krajská hvezdáreň v Hlohovci pre vtedajší Západoslovenský kraj, ktorý zahŕňal dnešný Bratislavský, Trnavský, Nitriansky a časť Trenčianskeho kraja.

Jej vzniku predchádzali 18-ročné úsilie členov astronomického krúžku a ľudová hvezdáreň s takmer šesťmetrovou kupolou na Závodnom klube Slovakofarmy.

Pod Trnavou vznikne nová expozícia. Projekt za vyše 300-tisíc eur má prilákať aj zahraničných návštevníkov

Samotné planetárium sa začalo budovať v roku 1985 a slávnostne ho otvorili 5. júla 1989. Dodávateľom pôvodnej technológie bola nemecká spoločnosť Zeiss, známa optickými prístrojmi a planetáriovými systémami.

Inštitúcia sa postupne profilovala nielen ako miesto na verejné pozorovania, ale aj ako vedecko-vzdelávacie pracovisko. Venuje sa popularizácii vedy a techniky, výskumu Slnka a premenných hviezd.

Technologická obnova sa nezačína úplne od nuly. Pôvodný mechanický projekčný systém bol v roku 2019 vymenený za digitálny a v rokoch 2021 a 2022 pribudli ďalšie multimediálne a vzdelávacie technológie.

Dejiny ľudského odievania sa však nezačínajú nutkaním urobiť dojem, ale potrebou prežiť. Kedy presne si človek prvý raz zakryl telo kožou, kožušinou či rastlinným materiálom, presne nevieme – tieto materiály sa totiž rokmi rozkladajú a najstaršie odevy sa nezachovali.

Archeológovia tu teda pracujú najmä s nepriamymi dôkazmi. Genetické výskumy šatových vší však naznačujú, že ľudia mohli nosiť oblečenie už približne pred 170-tisíc rokmi, hoci staršie odhady sa pohybujú aj v širšom rozpätí.

V teplákoch do školy. Ako sa zmenila kultúra obliekania a čo dnes učiteľ už nesmie kritizovať?

Priamejšie stopy ako materiál prvých odevov prinášajú až nástroje: kostené šidlá, nástroje na opracovanie koží a najmä ihly s uškom, ktoré sa objavujú približne pred 40-tisíc rokmi v Sibíri.

Tie už naznačujú, že odievanie pokročilo od „prehodím si cez seba kožušinu“ k šitiu priliehavejších a technicky premyslenejších odevov. Dopracovať sa k takémuto kúsku však vyžadovalo veľa úsilia – uloviť alebo získať zviera, stiahnuť kožu, vyčistiť ju, zmäkčiť, narezať, prepichnúť, zošiť a prispôsobiť pohybu tela.

Posun k vláknam

Ďalší veľký zlom nastal vtedy, keď ľudia pokročili od zošívania kože k výrobe samotného materiálu. S nástupom poľnohospodárstva a usadeného života sa odev postupne prestával spoliehať len na kožu, kožušinu a náhodne dostupné prírodné materiály.

Ľudia začali cielene pestovať, spracúvať a tkať vlákna – najmä ľan, lykové vlákna rastlín a neskôr v niektorých regiónoch aj vlnu či bavlnu.

V neolitickej Anatólii to dokladajú napríklad textilné fragmenty z Çatalhöyüku, datované približne do rokov 6 700 – 6 500 pred n. l. Novšie analýzy ukazujú, že nešlo o ľan, ako sa dlho predpokladalo, ale pravdepodobne o lykové vlákna z vnútornej kôry stromov, najmä duba.

V starovekých spoločnostiach sa potom tkanina stala dominantným civilizačným materiálom. V Egypte sa pre horúce podnebie a dostupnosť nílskej úrodnej pôdy presadilo ľanové plátno, v Mezopotámii zohrala zásadnú úlohu vlna viazaná na chov oviec a v civilizácii údolia Indu patria bavlnené textílie z Mohendžo-dara k najstarším dokladom pestovania a spracovania bavlny.

Odev už nebol len ochranou tela pred chladom a počasím. Stal sa výsledkom poľnohospodárstva, remesla, obchodu a spoločenského poriadku. Dal sa farbiť, skladať, riasiť, zdobiť, dediť aj používať ako znak postavenia.

Slovenská dizajnérka: Chýba nám infraštruktúra aj ľudia, no v prázdnom priestore si určujem vlastné pravidlá

Ľan a konopa

V tradičnej vidieckej kultúre Slovenska sa za jednou košeľou skrýval celý rok práce. Ľan a konopa boli začiatkom dlhej a namáhavej cesty k plátnu. Bolo ich potrebné zasiať, dopestovať, vytrhať, sušiť, močiť, opäť sušiť, lámať, trepať, česať, spriadať na priadzu a napokon utkať. Až potom sa z plátna mohlo strihať, šiť, vyšívať, farbiť alebo zdobiť.

Každý kus odevu v sebe „konzervoval“ hodiny fyzickej práce, zručnosti a trpezlivosti, najmä žien, ktoré zabezpečovali textilnú výrobu v domácnostiach.

Etnologické pramene ukazujú, že ľan sa výraznejšie pestoval najmä v severnejších oblastiach Slovenska, napríklad na Orave, Liptove, Spiši či v Turci, zatiaľ čo konopa bola rozšírená najmä na západnom a južnom Slovensku.

Z jemnejšieho ľanového plátna vznikali košele, rukávce, rubáše, čepce či obradové textílie, pevnejšia konopa slúžila na hrubšie plátno, pracovné odevy, vrecia, plachty a hospodársky textil.

Plátno sprevádzalo človeka od narodenia po smrť – v perinkách, výbave, svadobných daroch, posteľnej bielizni aj smrtných plachtách. Utkané plátno bolo výsledkom práce celej domácnosti – od poľa cez praslicu a krosná až po posledný steh.

Opravované, prešívané

Dnes je módne hovoriť o udržateľnosti. Kedysi to však bola praktická nevyhnutnosť. V tradičnom slovenskom prostredí sa šaty nevyhadzovali, ale nosili, opravovali, prešívali a dedili, kým to materiál zniesol.

Na začiatku 19. storočia patrila Trnava k významným kultúrnym a obchodným mestám v monarchii, chýbali jej však reprezentatívne divadelné priestory.

V tom čase sa predstavenia bežne hrávali v tanečných sálach, v mestských spoločenských priestoroch alebo v hostincoch. Mesto sa tak rozhodlo prestavať pôvodný objekt na divadlo. Slávnostne ho otvorili 26. decembra 1831.

V časti od námestia spočiatku naďalej fungoval hostinec. Divadelná sála s hľadiskom pre viac ako 500 divákov vznikla z dvorovej časti, na mieste pôvodnej drevenej tanečnej dvorany.

Zaujímavosťou je, že budova vznikla v období epidémie cholery. Historikov fascinuje, že mesto napriek tomu investovalo do kultúry.

Počas secesnej úpravy v roku 1907 vznikla na poschodí impozantná Zrkadlová sála Pannonia a hostinec na prízemí prebudovali na vstup do divadla. Na svoju dobu išlo o architektonický skvost.

Súdobá štuková výzdoba, plynové lustre, balkón pre orchester a ikonické oblé zrkadlá. Prestavaný hostinec prijal nový názov – hotel Pannonia.

Pod Trnavou vznikne nová expozícia. Projekt za vyše 300-tisíc eur má prilákať aj zahraničných návštevníkov

Tento výraz – Pannonia – sa neskôr ujal ako označenie tých najlepších hotelových a reštauračných zariadení vo vtedajšom Uhorsku a stal sa synonymom najvyššieho štandardu služieb. Pannonia sa stala miestom pravidelných mestských bálov a slávnostných akcií.

Divadlo prežilo Rakúsko-Uhorsko, obe svetové vojny, komunizmus aj obdobie normalizácie. V 20. storočí však takmer zaniklo. V 60. rokoch 20. storočia ho pri živote držali najmä ochotníci. Nový profesionálny súbor vznikol až v roku 1974 ako Divadlo pre deti a mládež.

V novodobej histórii budova dlhodobo trpela vlhkými múrmi, opotrebovaným interiérom a poškodenou fasádou. Trnavský samosprávny kraj, zriaďovateľ divadla, preto investoval do viacerých vĺn rekonštrukcií.

V roku 2018 sa začalo s obnovením prednej fasády na Trojičnom námestí, o dva roky neskôr s bočnou fasádou na Divadelnej ulici.

Britský cestovateľský web objavil Trnavu. Malý Rím zaujal atmosférou aj pamiatkami

K rekonštrukcii Zrkadlovej sály, započatej v roku 2023, Trnavský samosprávny kraj pristúpil s citom a s ohľadom na jej bohatú a slávnu minulosť.

Obnovil sa pôvodný reprezentatívny portál do sály, zrenovovala sa parketová podlaha, nainštalovala sa nová vzduchotechnika, elektroinštalácia a vykurovanie.

Nové lustre sú takmer identickou imitáciou pôvodných plynových. Na podobu z roku 1907 nadväzuje aj výzdoba na stenách. Počas rekonštrukcie boli do Zrkadlovej sály umiestnené dve nové zrkadlá, ktoré sú presnými kópiami jestvujúcich.

Zrkadlová sála dodnes hostí koncerty, vernisáže, divadelné plesy, konferencie, udeľovania cien, svadby a mnohé ďalšie spoločenské udalosti.

Projekt s názvom Dom hudby a jeho príbehy má spojiť viacero vrstiev dejín. Pripomenie hudobný odkaz Mikuláša Schneidera-Trnavského, históriu samotnej budovy aj príbeh uhorskej koruny, ktorá mala byť podľa dostupných informácií v dome v minulosti ukrytá.

„Využívame potenciál silného príbehu Domu hudby pre rozvoj cestovného ruchu a zároveň zveľaďujeme župný majetok. Výsledkom bude moderná prezentácia kultúrneho dedičstva Trnavského kraja a nový, ale historicky veľmi vzácny priestor prístupný verejnosti,“ povedal trnavský župan Jozef Viskupič.

Projekt realizuje Krajská organizácia cestovného ruchu Trnavský kraj s podporou Trnavského samosprávneho kraja. Financovaný je z prostriedkov Fondu na podporu cestovného ruchu.

Pivnica má dostať celoročné využitie

Dom hudby je súčasťou župného Západoslovenského múzea a sídli v ňom aj Trnavské osvetové stredisko. V rámci rekonštrukcie vznikne v jeho pivnici multifunkčný priestor, ktorý má byť prístupný počas celého roka.

Hlavným lákadlom má byť interaktívna multimediálna prezentácia. Tá príde v druhej fáze projektu a pomocou digitálnych technológií má návštevníkom priblížiť dejiny Domu hudby, život a dielo Mikuláša Schneidera-Trnavského aj príbeh Gabriela Betlena.

Britský cestovateľský web objavil Trnavu. Malý Rím zaujal atmosférou aj pamiatkami

Celkový rozpočet projektu presahuje 316-tisíc eur. Fond na podporu cestovného ruchu naň prispel sumou 284 706,15 eura, zvyšok tvorí desaťpercentná spoluúčasť Krajskej organizácie cestovného ruchu Trnavský kraj.

Stavebné práce by podľa plánu mali trvať tri mesiace. Následne príde príprava interaktívneho obsahu expozície a inštalácia digitálnych technológií.

Dom spojený s hudbou aj dejinami

Dom hudby patrí k miestam, ktoré majú pre Trnavu širší než iba regionálny význam. Budova je spätá najmä s Mikulášom Schneiderom-Trnavským, skladateľom, pedagógom a jednou z výrazných osobností slovenskej hudby.

Schneider-Trnavský pôsobil ako regenschori v Katedrále svätého Mikuláša v Trnave. Do dejín sa zapísal najmä duchovnou a vokálnou tvorbou, ale aj ako hlavný redaktor Jednotného katolíckeho spevníka z roku 1937.

Pri Košiciach otvorili vyhliadku na stredovekom hrade Sokoľ. Z nenápadného kopca má byť nový cieľ výletov

V Dome hudby sa už dnes nachádza expozícia venovaná jeho životu a dielu. Návštevníkom približuje skladateľa aj cez autentický priestor jeho pôvodnej pracovne a jedálne.

Budova však nesie aj ďalšie historické vrstvy. Pôvodne barokový objekt bol v polovici 18. storočia upravený ako meštiansky dom a spája sa aj s príbehom uhorskej kráľovskej koruny, ktorá tu mala byť ukrytá počas turbulentného obdobia uhorských dejín.

Starý priestor, nový spôsob rozprávania

Nová expozícia má pracovať práve s týmto typom príbehov. Jej cieľom nemá byť iba klasické vystavenie historických predmetov, ale ich sprístupnenie formou, ktorá je bližšia dnešnému návštevníkovi.

„Vďaka tomuto projektu získa destinácia unikátny bod záujmu, ktorý prepojí autenticitu miesta s požiadavkami súčasného návštevníka na interaktivitu a digitálnu prezentáciu faktov. Našou ambíciou je na históriu Trnavy spojenú s hudbou prilákať aj zahraničných návštevníkov z Maďarska, Rakúska a Nemecka,“ doplnila Agáta Mikulová, výkonná riaditeľka Krajskej organizácie cestovného ruchu Trnavský kraj.

V Nitre ožije zabudnutá trať a ľuďom sa otvoria tradičné vinárske hajlochy. Na akcie láka Radošina aj Vinodol

Pre kraj ide zároveň o spôsob, ako rozšíriť ponuku kultúrneho cestovného ruchu v Trnave. Namiesto budovania novej atrakcie na zelenej lúke projekt využíva priestor, ktorý už má vlastnú historickú pamäť.

Ak sa zámer podarí dotiahnuť do konca, Dom hudby môže získať ďalšiu vrstvu. Z miesta, ktoré pripomína významnú hudobnú osobnosť, sa môže stať širší príbeh o Trnave ako meste, kde sa dejiny neodohrávali iba na námestiach a v chrámoch, ale aj v podzemí starých meštianskych domov.

Ikonický Kamzík prechádza postupnou obnovou zameranou na kvalitu verejného priestoru a bezpečnosť pohybu. Pribudli no...

Krikľavé farby na šatách a klobúkoch si potom panovníčka obľúbila nielen preto, aby ju jej poddaní v dave ...

Nie je postavené na trvácnosti ani na predstave, že raz skončí drahým predajom v súkromnej zbierke. Vzniká na pláži, v lese či vo voľnej krajine a často ho zmaže príliv, vietor alebo obyčajný pohyb ľudí okolo.

Práve v tom je však jeho čaro. Welšan Jon Foreman nepracuje proti prírode, ale s ňou.

Z kameňov, listov, piesku, dreva či ďalších nájdených materiálov skladá presné obrazce, špirály a farebné prechody, ktoré na fotografiách pôsobia až neprirodzene dokonalo. Mnohí si myslia, že ide o výtvory umelej inteligencie, v skutočnosti sú však výsledkom ručnej práce priamo v teréne.

Foreman pochádza z Walesu a jeho meno je dlhodobo spä...

Hlavnú cenu v kategórii budovy získalo Národné olympijské centrum plaveckých športov v Košiciach. Projekt vznikol rekonštrukciou plavárne z roku 1985, pri ktorej sa podarilo zachovať a znovu využiť pôvodnú oceľovú konštrukciu.

Dnes ide o športové centrum, ktoré spĺňa štandardy Medzinárodnej plaveckej federácie. Porota tak ocenila nielen novú prevádzku, ale aj prístup k pôvodnej stavbe.

Medzi inžinierskymi stavbami zvíťazil úsek rýchlostnej cesty R2 Kriváň – Mýtna. Ide o technicky náročnú realizáciu, ktorá vedie z údolia rieky Slatina do terénu Veporských vrchov.

Najvýraznejším prvkom tejto stavby je estakáda tvorená tromi hlavnými mostnými objektmi s celkovou dĺžkou viac ako šesť kilometrov. Práve ona patrí k najvýraznejším technickým riešeniam tohto ročníka.

Silný ročník pre východ Slovenska

Košice a východ Slovenska zaujali aj v ďalších kategóriách. Cenu za výnimočné a progresívne projektové riešenie získal II. úsek rýchlostnej cesty R2 Košice, Šaca – Košické Oľšany.

Ocenenie putovalo aj do Vranova nad Topľou. Modernizácia kultúrneho centra získala Cenu Ministerstva dopravy Slovenskej republiky za celospoločenský prínos v oblasti architektúry a stavebníctva.

Manažér poľského Budimexu pre HN: Ak by sme razili tunely na D1 Turany – Hubová, použili by sme nový štít

Výrazný výsledok zaznamenal aj Prešov. Futbal Tatran Aréna sa stala držiteľom Ceny verejnosti, pričom v online hlasovaní získala 112 818 hlasov.

Podľa organizátorov bolo od 13. marca do 13. apríla 2026 odoslaných viac ako 280-tisíc hlasov. Prešovský štadión tak patril k najsledovanejším projektom celého ročníka.

Ocenenie si odniesli aj Malacky. Šport Aréna získala cenu za mimoriadnu kvalitu realizácie stavby, čím potvrdila silné zastúpenie športových projektov medzi tohtoročnými víťazmi.

Ocenili aj bývanie, retail a priemysel

Medzi ďalšími ocenenými sú aj stavby, ktoré reprezentujú mestský rozvoj, bývanie či priemysel. Cenu za bytový alebo rodinný dom roka získal Polyfunkčný komplex Muchovo námestie v Bratislave, I. etapa.

Porota pri ňom vyzdvihla kvalitu realizácie aj mestotvorný význam. Projekt zároveň zapadá do témy dostupnejšieho bývania v hlavnom meste.

Tunel Čebrať pri Ružomberku je úplne stavebne aj technologicky dokončený, povedal Choma

V Bratislave uspelo aj rozšírenie nákupného centra Aupark. Získalo cenu za nápaditý architektonický koncept, ktorý prepája mesto a prírodu a pracuje aj s princípmi opätovného využitia pôvodných prvkov.

V Prievidzi zaujal Retail park COOP Jednota, ktorý získal cenu Únie miest Slovenska za celospoločenský prínos v rozvoji miest a obcí Slovenska. V kategóriách zameraných na výrobu a inovácie uspeli Výrobná hala PE system v Novákoch a Porsche Smart Battery Shop v Hornej Strede.

Tohtoročná Stavba roka tak opäť ukázala, že pozornosť poroty nepatrí len veľkým mestám alebo reprezentatívnym novostavbám. Medzi víťazmi sú rekonštrukcie, verejné budovy, technická infraštruktúra aj projekty, ktoré menia fungovanie miest a regiónov.

Interiérové štúdio LaLa Living pracovalo na kompletnej rekonštrukcii rodinného domu takmer rok. Jeho obyvatelia túžili po sviežom, farebnom, ele...

Som odevný dizajnér. Venujem sa tvorbe módnych kolekcií, dizajnu odevov na každodenné nosenie, kostýmov pre divadlo a krajčírskej výrobe na mieru. Popri tom sa venujem aj aktivitám spojeným s mojou profesiou, ako sú prednášky a školenia.

Módny dizajn nie je na Slovensku práve najtradičnejšia kariérna voľba. Pamätáte si na ten prvotný impulz z minulosti, keď ste si definitívne povedali, že toto je cesta, ktorou chcete ísť a že sa tým dokážete uživiť?

Asi som to mal vždy nejak v podvedomí, lebo mamina je krajčírka a od detstva som mal okolo seba veľa odevov a dizajnov, ktoré neboli bežne predajné v obchodoch na Orave. Práve tým, že to nie je bežná kariéra, som to nebral ako cestu, ktorou by som sa mohol vybrať a živiť, ale po strednej škole som sa predsa rozhodol to aspoň na rok vyskúšať a zostal som pri tom dodnes. Každopádne sen to nebol, skôr náhoda, ktorá ma zlákala.

Žijeme v dobe, kde sa mikrotrendy na sociálnych sieťach striedajú obrovskou rýchlosťou. Ako vnímate tento tlak na neustálu novosť? Dá sa pri Vašom dôraze na trvácnosť a poctivé remeslo vôbec reagovať na sezónne trendy?

Celkom určite sa to dá, umelec tvorí primárne z pocitu a vlastnej potreby sa realizovať a interpretovať okolitý svet cez svoje umenie. Nie je nikde napísané, že každý dizajnér musí podliehať tlaku a tempu, akým sa uberá globálny trh, aj keď sa to často vyžaduje. Nikdy som sa nesnažil na trendy nejako veľmi reagovať, skôr na náladu spoločnosti, či už domácej alebo globálnej. Samozrejme, ale mám prehľad o tom, čo sa nosí a čo je aktuálne hype. Trendy dnes v podstate nemajú zmysel. Človek by mal dbať na vlastnú estetiku a komfort a takisto umelec by mal tvoriť v takom tempe, aby nevyhorel.

Dendis: Pokiaľ dizajnér dlhodobo tlačí jednu estetiku, ľudí to postupne unaví. FOTO: archív Pavla Dendisa

Aké sú podľa Vás najsilnejšie vizuálne a odevné trendy súčasnosti, ktoré vás osobne bavia, a ktorým sa, naopak, vo svojej tvorbe zámerne a radikálne vyhýbate?

Veľmi sa mi páči, že sa vracia trend aristokracie prelomu 18. – 19. storočia. Vnáša to do módy vzdušnosť, remeslo a detaily, ktorým sa mnohí dizajnéri vyhýbali a pre značky tvorili merch a logomániu. Na druhú stranu mnohé zna...

Po desaťročiach premien a dlhom období nečinnosti kino opäť ožilo – tentoraz ako moderný multižánrový kultúrny priestor.

Projekt kina, pôvodne nazývaného Kino Republika, vznikol v polovici roku 1925 v architektonickej kancelárii ...

Kasárenský komplex vybudovali v rokoch 1882 až 1883 a počas nasledujúcich desaťročí slúžil rôznym účelom – od vojenského zázemia až po administratívne či technické priestory....

V prvých rokoch prevádzky patrila k dvom najstarším fungujúcim lekárňam. Vtedajší Prešporok mal v tom čase zhruba 10 000 obyvateľov. Keď sa v 17. storo...

Súčasťou aktuálneho ročníka je aj Cena verejnosti 2025. O nej rozhoduje internetové hlasovanie, do ktorého sú zaradené všetky prihlásené stavby.

Najvýraznejšie v zozname pôsobia športové projekty. Medzi nomináciami sú Šport Aréna v Malackách, Tréningové centrum Košická Futbalová Aréna, Národné olympijské centrum plaveckých športov Košice aj Futbal Tatran A...

Kedysi však v triedach celkom bežne zaznievalo: Čo to máš na sebe? Naozaj nevieš, čo to znamená slušne sa obliekať? Maž domov prezliecť sa! A zajtra príď ostrihaný ako normálny človek!

Nie sú to vety z temných päťdesiatych rokov, keď komunisti upevnili moc, čo sa prejavovalo aj kontrolou nad tým, kto je ako oblečený. Toto bežne hovorili učitelia na stredných školách, gymnáziách a odborných učilištiach ešte v druhej polovici osemdesiatych rokov.

Ak by v roku 1986 prišla do svojej triedy na gymnáziu v Ostrave-Zábrehu študentka s odhaleným pupkom, v ktorom sa blyští kamienok, a v teplákoch, ktoré zozadu vyzerajú, akoby bol človek vypchatý plienkami, väčšinu pedagogického zboru by trafil šľak. Tí odolnejší, ktorí by zázrakom prežili, by sa postarali o to, aby sa dievča nedostalo k maturite.

Obleč si ten mundúr!

Prehnané? Vôbec nie, absolventi tohto vzdelávacieho ústavu dodnes spomínajú na tamojšie mimoriadne tvrdé podmienky.

Ešte v roku 1987 riaditeľ na triednej schôdzke dôrazne odporučil rodičom, aby svoje deti poslali k maturite vo zväzáckych krojoch. Čo sa aj stalo, pretože vo väčšine rodín potom zaznelo: Preboha, neblbni, to prežiješ, obleč si ten hlúpy zväzácky mundúr, mlč a hlavne odmaturuj!

Takto si na koniec osemdesiatych rokov zaspomínal v rozprávaní pre Pamäť národa terajší profesor Ostravskej univerzity, uznávaný odborník na barokovú literatúru Jan Malura, bývalý študent spomínaného gymnázia: „Triedna nám povedala, že máme chodiť oblečení slušne.

Slušne znamená nemať džínsy, nemať tričká s nápismi, nemať dlhé vlasy, nemať odznaky s emblémami rockových kapiel. Na vrátnici mali službu študenti vo zväzáckych krojoch.

Niektorí učitelia na nás kvôli oblečeniu bežne kričali. Spätne sa mi javí neuveriteľné, že to niekde takto vyzeralo ešte v druhej polovici osemdesiatych rokov.“

O jednom profesorovi ruštiny, ktorý na gymnáziu vyučoval od päťdesiatych rokov až do novembrovej revolúcie, sa v Ostrave dodnes rozprávajú legendy, pretože ho dlhé vlasy a tričká so zahraničnými nápismi privádzali do takého stavu, že na študentov kričal: Ty hajzel!

Kto mal niekde nejaký nápis, bol považovaný za diverzanta, ktorý dáva najavo obdiv k prehnitému Západu a odmieta budovať socialistickú spoločnosť. To bol tiež dôvod, prečo sa oblečenie žiakov často detailne preberalo...

Nemá byť „len” sprievodným podujatím kultúrnej sezóny, ale funkčnou infraštruktúrou. Miestom, kde sa o móde nielen diskutuje, ale kde sa s ňou aktívne pracuje.

Trenčín sa nám tradične spája s označením...

Trnavská župa ho s prestávkami ponúkala viackrát neúspešne na predaj. Jedného dňa v roku 2016 zbadal Pavel Bohdal inzerát v novinách.

S manželkou Katarínou už dlhšie hľadali nehnuteľnosť s historickou hodnotou, do ktorej by mohli vložiť celoživotne nadobudnu...

V intímnom priestore plnom jemných vôní, upokojujúcej hudby, interaktívnych materiálov a svetelných efektov si môžu na chvíľu ľahnúť, prikryť sa záťažovou dekou a oddýchnuť...

„V dnešnej dobe sú deti často prestimulované, zahltené informáciami alebo prechádzajú náročnými životnými obdobiami so zvýšeným stresom. Snoezelen im poskytuje bezpečný priestor, v ktorom môžu situáciu lepšie zvládnuť, zrelaxovať sa, upokojiť sa,” vysvetľuje starosta bratislavskej mestskej časti Devínska Nová Ves, Dárius Krajčír.

Iniciatíva priamo zo školy a jej realizácia je...

Ako jeden z významných anglických parkov v regióne zohrával dôležitú úlohu nielen v dejinách krajinnej architektúry, ale aj v mestskom spoločenskom živote.

Dlhé roky však trpel nedostatočnou údržb...

Rok 2026 však prináša zásadný obrat. Do popredia nastupuje „neuroestetika“ a takzvaný „Dopamine Decor“. Už nejde o to, ako byt vyzerá na fotke, ale ako vplýva na vašu biochémiu.

Ak sa pozrieme na dáta z platforiem ako Pinterest alebo WGSN (globálna autorita na predpovedanie trendov), vidíme jasný prepad vyhľadávania výrazov spojených s minimalizmom a nárast dopytu po...

Olympics.com opisuje Athletes Parade ako jeden z vizuálnych vrcholov ceremoniálu – od Armaniho pre Talianov, cez Moncler pre Brazíliu až po virálnych Mongolov. Ako však obstáli reprezentácie Slovenska a Česka?

Príbeh legendy, ktorý nikoho nedráždi

Slovenská kolekcia od značky 4F stavila na príbeh. Inšpiráciou sa stal legendárny krasokorčuliar Ondrej Nepela a jeho povinný cvik „loop“, z ktorého vznikol hlavný grafický motív.

To, čo marketing komunikuje ako symbol spolupatričnosti a tímu, ľudia čítajú jednoduchšie: kolekcia je uhladená, farebne striedma, bezpečná. Nevyvoláva vášne, neprovokuje, nepôsobí cudzo.

Najčastejšia výčitka sa netýkala dizajnu, ale pôvodu: „Prečo nás oblieka poľská firma?“ zaznievalo opakovane.

Pre väčšinu publika je však výsledok dôležitejší než pas výrobcu – a ten pôsobí ako reprezentatívna uniforma, ktorú si viete predstaviť aj na fanúšikovi v hľadisku.

Slovensko teda v Miláne určite neurobilo chybu. Otázkou ale je, či nemohlo urobiť väčší dojem.

4F

4F je poľská značka...

Práve tam stála desaťročia. Na snímkach zo súkromného archívu rodiny je viditeľné, že nejde o náhodný dekoratívny prvok, ale o ústredný symbol domu.

V súčasných záberoch z inter...

Vzniká nová ikona

Dôvodov, prečo práve kreslá, teda dobré kreslá, si uchovávajú svoju cenu aj dlhé desaťročia, je celý rad. Predovšetkým navrhnúť a vyrobiť kreslo, ktoré upúta tvarom a ponúkne dokonalý odpočinok, je skutočne veľmi náročné. Vývoj trvá aj niekoľko mesiacov, je potrebná obrovská skúsenosť návrhárov i remeselníkov vo výrobe.

Ukážkou môže byť napríklad lounge kreslo Cissy, ktoré pre českého výrobcu ohýbaného nábytku navrhol francúzsky dizajnér Patrick Norguet. Je to klasika, ktorá na prvé miesto dáva pohodlné a komfortné sedenie. Kreslo totiž využíva vrstvené výplne, ktoré boli oddelene navrhnuté pre sedák aj operadlo.

Výsledok? Jemná ergonómia a mäkkosť, ktorá sa prispôsobí telu. Prirodzene ho „objíma“, k tomu pridáva výraznú siluetu a špičkové remeselné spracovanie. Podrúčku tvorí jediný kus ohýbaného dreva, čo zvládne len máloktorý výrobca.

Dizajn od francúzskeho dizajnéra Patricka Norgueta v sebe spája komfort, výraznú siluetu a tradičné remeselné spracovanie, pre ktoré je značka známa. Norguet strávil v Bystrici pod Hostýnom niekoľko týždňov, spoločne so zástupcami Tonu „vychytával“ každý detail, aby všetko bolo dokonalé.

"Spolupráca s Patrickom Norguetom bola mimoriadne prirodzená, od začiatku sme zdieľali rovnaký rešpekt k remeslu aj cit pre tvar. Výsledkom je produkt, ktorý zapadá do n...

Skôr by som povedala, že prišlo postupne. A stále vlastne prichádza. Nepochádzam vyslovene z umeleckého prostredia. Ale určitú formu estetiky, precíznosti, remesla mám určite v sebe vpísanú. Je to však celé veľmi prirodzený, nenásilný proces.

Čo vás priviedlo konkrétne k odevnému dizajnu?

Tak nepriamo to bola moja mamina, ktorá sa venovala krajčírskemu remeslu. S tým odevom a procesom jeho tvorby som teda vyrastala. Vždy ma fascinovalo jej nadšenie a zápal, s akým k tvorbe pristupovala. Rovnako jej precíznosť, ktorú som po nej zdedila. A nadšené klientky, ktoré sa pravidelne vracali. Nebolo to vyslovene tak, že by som snívala o tom, že budem módna návrhárka. Spätne však vidím logiku v tom, že to u mňa k odevu ako vyjadrovaciemu prostriedku nakoniec vyústilo.

Ako by ste dnes stručne predstavili svoju tvorbu niekomu, kto sa s ňou ešte nestretol?

Vo všeobecnosti je moja tvorba charakteristická čistými líniami, tlmenou farebnosťou a špecifickou kvalitou materiálu. Prelína sa v nej precízna tradičná krajčovina s experimentálnym prístupom k forme. Často sú prítomné kontrasty. Celkovo sa snažím o určitú sofistikovanosť a silnú výpovednú hodnotu dizajnu, ktorý obstojí v čase.

Často experimentujete so strihmi a s netradičnými kombináciami materiálov. Ako prebieha váš kreatívny proces pri tvorbe nových kolekcií?

Obdobie vysokej školy som sa snažila využiť práve na experimentovanie s formami a rôznymi druhmi materiálov. Tiež ma bavilo pracovať s tradičnými textilnými technikami a kreatívne ich p...

Zlom prišiel, keď sa územia pri Dunaji a okolo dopravných uzlov začali meniť z priemyselných a logistických plôch na nové mestské štvrte. S nimi prišli rezidenčné a kancelárske výškové budovy – a postupne aj nový „downtown“, teda zóna s najvyššou koncentráciou veží.

Premenu vidno aj zhora. Satelitné snímky zachytávajú časovú os od prázdnych parciel cez stavebné jamy až po hotové bloky a veže, ktoré dnes definujú siluetu mesta.

Niektoré dominanty však stáli v Bratislave ešte pred novým tisícročím.

Keď boli veže skôr výnimkou

STVR – budova tvorby programu (1975)

Jedna z najstarších výškových dominánt mesta vznikla ešte v ére, keď sa výška chápala najmä ako znak inštitúcie.

Bývalá budova STVR má cez 108 metrov a 28 poschodí. Po jej dokončení to bola najvyššia budova v celom vtedajšom Československu.

Dnes je dlhšie mimo prevádzky a zakonzervovaná, no v panoráme západnej časti Bratislavy zostáva ľahko rozpoznateľným orientačným bodom.

Pamätám si, že ten moment prišiel úplne prirodzene. Po škole som ušila svoje prvé šaty a zrazu prišli ďalšie objednávky – jedna nevesta odporučila druhú a ja som zistila, že toto nie je len vášeň, ale aj reálna práca, na ktorej sa dá stavať. Popri budovaní vlastnej značky som na začiatku pôsobila na Strednej umeleckej škole v Trenčíne, kde som učila odevný dizajn. To mi dodalo stabilitu, pretože som podnikanie budovala postupne a s komfortom toho, že ak by sa to nepodarilo, mám zamestnanie. Postupne však počet neviest prevýšil moje kapacity – keďže tvorbe svadobných šiat som sa venovala vo voľnom čase po práci. A zrazu som stála pred voľbou – škola alebo podnikanie.

Svadobné šaty vás pôvodne vraj našli „náhodou“. Ako sa to vlastne stalo – a čo rozhodlo, že sa im venujete naplno? Čomu ste sa chceli venovať ako dieťa?

Svadobné šaty ku mne prišli úplne neplánovane – keď som končila štúdium na Vysokej škole výtvarných umení, vôbec som netušila, že moja kariéra sa bude uberať týmto smerom. Moja diplomová práca bola dokonca zameraná na unisex ready-to-wear kolekciu. V tom čase sa však začali vydávať moje kamarátky a známe, ktoré neboli spokojné s ponukou v salónoch a túžili po originálnom kúsku. Keď ma oslovili, aby som im navrhla svadobné šaty, rozhodla som sa to skúsiť – a zistila som, že ma baví nielen samotná tvorba, ale aj počúvanie ich príbehov a snov, ktoré sa do šiat premietali. Vtedy som si uvedomila, že toto je oblasť, kde viem spájať estetiku s emóciou, a práve to robí moju prácu výnimočnou. Pravdou však je, že šaty, šitie pre Barbie a listovanie v módnych časopisoch ma fascinovalo už od detstva – moje smerovanie teda bolo úplne prirodzené.

Aké bolo vaše najväčšie prekvapenie, keď ste začali sama podnikať – čo ste si o móde mysleli predtým a čo vás realita naučila?

Najväčším prekvapením pre mňa bolo, že móda nie je len o šití a navrhovaní, ale aj o veľkej dávke manažmentu. Predstavovala som si to romanticky – že budem len tvoriť krásne šaty, no zistila som, že rovnako dôležité sú účtovníctvo, plánovanie, práca s tímom a komunikácia s klientkami. Naučila som sa, že úspech nie je len o talente, ale najmä o vytrvalosti, schopnosti riešiť problémy a nikdy sa nevzdať. Dnes viem, že každá kríza priniesla aj niečo dobré – prinútila ma posunúť sa ďalej, byť kreatívnejšia a hľadať nové cesty, ktoré by mi predtým ani len ...

Už na prvý pohľad je zrejmé, že projekt spája hudobnú históriu s interiérovým dizajnom polovice 20. storočia, takzvaným štýlom mid-century.

Kľúčovým prvkom je bezpochyby odvážne a nevšedné využitie farieb. Farebná premena dáva domu jeho emocionálnu identitu a udáva tón každej miestnosti.

Miestnosti, ktoré majú rytmus

Za renováciou stál súčasný majiteľ domu, americký producent Chris Behlau, ktorý oslovil na spoluprácu odborníka na štýl mid-century a zakladateľa berlínskeho štúdia Original in Berlin, Larsa Triescheho.

Triesch dostal úplnú slobodu na vytvorenie priestoru, ktorý by inšpiroval umelcov počas nahrávania. Práve preto sa rozhodol definovať interiér domu práve prostredníctvom farieb.

Na kúpu domu nemali financie, tak si vlastnoručne postavili drevostavbu

Sýte farebné pigmenty a vrstvené tóny slúžili ako východiskový bod pre celý návrh priestorov, od výberu nábytku až po kombinácie materiálov.

Neprehliadnuteľný interiér

V rámci renovácie sa podarilo oživiť historickú nehnuteľnosť vďaka širokej palete odtieňov a originálnemu prístupu ku každej miestnosti.

Na unikátnom pozadí teraz získava nábytok a zberateľské dizajnové kúsky nový rozmer; objekt sa mení z neutrálnej schránky na aktívnu.

Architekt má dom menší ako garsónka. S manželkou vás presvedčia, že na život stačí 19 m2

Dáva tak vzniknúť prostredie, ktoré podporuje kreativitu, introspekciu a experimentovanie. A to je v hudobnom prostredí úplne zásadné.

Zappa Nest sa tak stal nielen poctou odkazu speváka, gitaristu a skladateľa Franka Zappu, ale aj kreatívnym spojením farby, dizajnu a hudby pre inšpiráciu novej generácie umelcov.

Prvá etapa má začať dvoma kancelárskymi budovami Istropolis Atrium a Istropolis Tower a rezidenčným Blokom A so 122 bytmi. Práve tieto prvé budovy nastavia život projektu: materiály, rytmus fasád, mierku prízemí a najmä to, či vznikne prirodzený mestský parter.

Stručný nekrológ Franka Gehryho už vyšiel, dnes by som sa však rád vrátil k jeho životu a tvorbe trochu šírejšie.

Narodil sa 28. februára 1929 v židovskej rodine ako Ephraim Goldberg, a to v kanadskom Toronte. Predkovia jeho otca prišli z cárskeho Ruska, matka pochádzala z poľskej Lodže. Ako chlapec si vraj staval modely miest z odrezkov dreva a ďalších materiálov v dedkovom obchode.

Už ako dieťa sa stretol s antisemitizmom, a preto si zmenil meno na Frank Gehry. V roku 1947 sa rodina presťahovala do Kalifornie, kde sa mladý budúci architekt živil ako vodič nákladiaku. Študoval potom na University of Southern California pri Williamovi Pereirovi, neskôr známom autorovi ikonického pyramidálneho mrakodrapu v San Franciscu.

Potom študoval urbanizmus na Harvardovej univerzite. Pracoval aj v nábytkárskej firme. Po návrate do Kalifornie projektoval domy pre svojich priateľov, kde sa nebál kombinovať rôzne materiály a konštrukcie.

Výsledkom boli mimoriadne zaujímavé architek...

Keď hovorí o Cloud Dancer, zámerne sa vyhýba „opticky dokonalej“ belosti. Práve tá by podľa inštitútu pôsobila chladne a sterilne. Cloud Dancer má naopak pripomínať prirodzenú bielu – vzdušnú, mäkkú, s jemnou rovnováhou podtónov, aby nepôsobila ako laboratórium, ale ako úľava.

V pr...

Našiel dodávateľa aj remeselníka a v roku 2012 uzrelo svetlo sveta prvých deväť modelov. V tom čase rozbiehali firmu s manželkou po nociach. Keď videli, že dopyt po originálnych hodinkách narastá, zanechal miesto v reklamke a pustil sa do rozvoja firmy naplno.

Postupne sa zoznamoval s detailmi výroby, testoval rôzne druhy dreva, prácu s lasermi a navrhoval originálne dizajny. Z pôvodných deviatich modelov ich TimeWood dnes ponúka 260. „Vyrábame hodinky na zakázku, pre jednotlivcov, známe kapely, pre firmy, športové kluby, aktuálne dokončujeme kolekciu pre Spartu Praha.”

Najväčšiu krásu vidí v 

Príbeh Domu odborov, techniky a kultúry (v roku 1990 sa premenoval na Kongresové a kultúrne centrum Istropolis, pozn. red) sa začal písať v roku 1956. Pôvodným zámerom štátu bolo vytvoriť reprezentatívny priestor pre zjazdy Komunistickej strany Slovenska.

Pozrite si, ako sa naň môžeme tešiť: 

V roku 1971 bol zbúraný historický Berchtoldov palác z roku 1832, aj dokončený Dom techniky.

V galérii si pozrite fotografie srchitektonických počinov, finalistov Brick Award 2026: 

Do aktuálneho ročníka sa prihlásilo 849 diel z 21 krajín, z ktorých odborná porota vybrala päťdesiat finalistov v kategóriách od rodinných domov po verejné priestory. Tehla sa v nich ukazuje ako univerzálny nástroj prepojenia architektúry s krajinou, históriou aj človekom.

V Iráne zaujala hrobka Shafagh – obrátená kupola s kaligrafiou, ktorá premieňa cintorín na otvorené miesto pamäti. V bangladéšskej Dháke vytvára Aga Khan Academy harmonické prepojenie medzi hrou, vzdelaním a zeleným exteriérom, zatiaľ čo v indickom Chennai sa továrenská administratíva Metallic Bellows vracia k remeselným technikám a lokálnej hline, aby znížila uhlíkovú stopu.

Z Európy zarezonovala Ceramic House v Amsterdame od štúdia Studio RAP, ktorá prepája tradíciu s technológiou – jej 3D tlačená keramická fasáda vytvára digitálne prepisy remeselného muriva. V Lipsku zasa elektráreň Leipzig Cogeneration Plant využíva glazované hlinené panely ako poetický kontrapunkt technickému prostrediu. Britský projekt Park Hill v Sheffielde kombinuje pôvodný betón s jemným tehlovým murivom a dokazuje, že obnova môže byť rovnako vizuálne presvedčivá ako novostavba.

Na opačnej strane sveta stojí Múzeum holokaustu v Melbourne, ktorého fasáda z 25-tisíc hlinených a sklenených tehál prepája svetlo s pamäťou a tichom. V Brazílii zasa White Bricks House experimentuje s rozstupmi muriva a vytvára intímne filtre medzi súkromím a verejnosťou.

Brick Award tak nie je len prehliadkou estetiky, ale aj dialógom o udržateľnosti, identite a ľudskom odtlačku v architektúre. Ukazuje, že tehla – materiál, z ktorého sa stavajú mestá už tisíce rokov – má aj v digitálnej dobe stále čo povedať.

Sobášne siene, fenomén ateizácie, konzervy času: Takto vyzerajú zrkadlá dizajnu i spoločnosti dnes

Táto oblasť ožila už pred dvadsiatimi rokmi, keď tu vyrástla nová budova Slovenského národného divadla v postmodernom kabáte. Stavba na podkovovitom pôdoryse, ktorej projekt siaha až do osemdesiatych rokov, tu uzatvára rozľahlé Štefánikovo námestie.

Pozdĺž nábrežia, ktoré dostalo prívetivú parkovú úpravu a premenilo sa na promenádu, potom vzniklo nákupné centrum a tiež sa tu objavil hotel americkej siete Sheraton.

Hor sa do výšin!

Svoje definitívne miesto tu tiež našiel pomník generála Milana Rastislava Štefánika, ktorý mal búrlivú históriu, ktorú si stojí za to pripomenúť. Pôvodne stál na komornom námestí Ľudovíta Štúra. Navrhol ho architekt Vojtech Šebor a známy pražský sochár Bohumil Kafka (autor pražských pomníkov Jozefa Mánesa a Jána Žižku).

Za pomníkom stál mohutný pylón, na ktorého vrchole Kafka umiestnil plastiku leva. Toho Slováci odstránili ako prvého tesne pred vojnou. Potom zmizol

V galérii si pozrite ukážku jeho jedinečenej tvorby: 

Keď raz zbadal chalana na skejte, v tandeme s MHD ho vyhodnotil ako najefektívnejší spôsob dopravy. Kúpil si prvý skejt a presuny do školy postupne zrýchľoval. „Až kým som zlomil dosku a premýšľal, čo s tým.“ Na pokazený kus

Arabeska tak nie je len kulisou orientu, ale premysleným príbehom v priestore.

V galérii si pozrite, ako to vyzerá, keď sa stretne tradícia s modernou architektúrou a kultúrna pamäť s moderným dizajnom:

Dominantou interiéru je centrálny zelený bar, ktorý funguje ako sociálne jadro a organizuje pohyb v priestore. Nad ním sa vznáša jemná stropná mriežka, inšpirovaná tradičnou mashrabiyou, známou ako prvok, ktorý filtruje svetlo a chráni súkromie.

V Arabeske zároveň vytvára hranicu, ktorá nie je pevná, ale priepustná, dynamická, oscilujúca medzi svetlom a tieňom. Farebná paleta interiéru stavia na kontraste univerzálnej a neutrálnej béžovej, hlbokej červenej – farby vitality a vášne, a zelenej – zhmotňujúcej spiritualitu a obnovu.

Tento vizuálny príbeh sa ďalej rozvíja cez textilné vrstvenie – koberce s kaligrafiou a ornamentmi, ktoré sa zo zeme presúvajú na steny a získavajú podobu tapisérií. Textil sa tak stáva nositeľom identity a pamäti, zachytáva príbehy a pridáva priestoru haptickú i vizuálnu hĺbku.

Arabeska je výsledkom snahy preložiť princípy arabskej kultúry – otvorenosť, zmyslovosť, úctu k detailu a remeslu – do súčasnej architektonickej reči. Je to priestor, kde sa gastronómia nestretáva s architektúrou len náhodne, ale kde sa vedome prepájajú do jedného celku.

Bistro sa tak stáva kultúrnym zážitkom, v ktorom sa jedlo, priestor a rituál navzájom dopĺňajú a ponúkajú autentický, viacvrstvový zážitok.

V galérii si pozrite výsledok toho, keď sa spoja poctivé materiály, umenie a vidiecke prostredie:

Drevo, kameň a zeleň

Na chalupu v tvare písmena L nadväzuje priestranné posedenie pod pergolou. To je centrom rodinného života – miestom, kde manželia s odrastenými deťmi radi trávia voľný čas. Architekti preto zdôrazňovali potrebu nepreháňať to s výraznými zásahmi a namiesto toho stavať na poctivých materiáloch. Drevo, kameň, tehla či betón v čistej podobe pôsobia autenticky a nadväzujú na charakter vidieckeho prostredia.

Kľúčovou výzvou bolo citlivé modelovanie terénu. Dve výškové úrovne pozemku prepája veľkorysé schodisko, ktoré prirodzene vedie do strmších častí záhrady. Pod čerešňou vznikla drevená terasa, ktorá prináša rovinu aj do nerovného svahu a zároveň vytvára intímne miesto na oddych.

Do kompozície boli zakomponované aj dve ohniská – jedno pri chalupe, druhé situované ďalej v krajine, aby si rodina mohla vychutnávať rôzne pohľady na okolie. Poznávacím a zjednocujúcim prvkom sa stali kamenné múriky.

Kameň bol využitý aj preto, že sa našiel priamo na pozemku a ďalší doplnili miestni traktoristi. Záhrada vďaka múrikom pôsobí ucelene a ukotvene v krajine. Nie všetky zákutia však majú rovnaký charakter – časť záhrady ostala divoká, extenzívna, tvorená lúčnymi zmesami, do ktorých sa kosia len úzke romantické cestičky.

Ctí vidiek, ale prináša súčasný komfort

Autori zároveň zdôrazňovali význam stromov. Uschnuté smreky, ktoré tu vysadil pôvodný majiteľ, nahradili ovocné stromy a brezy, ktoré sú pre toto prostredie prirodzenejšie a dodávajú záhrade stabilitu aj vizuálnu pestrosť. Zeleň dopĺňajú remízky, trvalkové záhony a vo vzdialenejšej časti aj lúka – typický prvok vidieckych záhrad.

Osobitým korením projektu je zbierka umenia majiteľov. Umelecké artefakty sú roztrúsené po celom pozemku a tvoria nenútené kontrapunkty k prírode. Meditačná lavička, malá „trucovňa“ v remízke či rozmanité sochy robia zo záhrady miesto s osobitou energiou, ktorá sa neustále vracia späť k svojim obyvateľom.

Výsledkom je záhrada, ktorá ctí tradíciu vidieckeho prostredia, no prináša aj súčasný komfort a vizuálnu rozmanitosť. Je to oslava krajiny – dôkaz, že aj nenápadné zásahy dokážu premeniť miesto na priestor s neopakovateľnou atmosférou.

Výsledok si pozrite v priloženej galérii: 

Unikátny nález

Nádherná neogotická stavba sa po desiatkach rokoch čakania dočkala. S dlhoodkladanou rekonštrukciou sa začalo v júni 2024. Na jar tohto roku objavil tím archeológov z Trnavskej univerzity pod vedením Erika Hrnčiarika na území kaštieľa unikátny archeologický nález – antický vodovod.

Rímsky akvadukt sa nachádzal

Fenomén, ktorý vznikol v dôsledku ateizácie spoločnosti po roku 1948, mal nielen ideologický rozmer, ale aj prekvapivú estetickú hodnotu.

V galérii si pozrite ukážku niektorých z nich: 

V obradných miestnostiach sa koncentrovala pozornosť aj estetické cítenie architektov, dizajnérov a výtvarníkov – a výsledkom sú interiéry, ktoré aj po desaťročiach pôsobia ako časové schránky dizajnu.

Historička umenia Sabina Jankovičová sa k téme dostala

S nákladmi odhadovanými na približne 600-tisíc eur sa však natíska otázka, nakoľko je táto investícia do high-tech sanitárnych zariadení oprávnená. Nad sumou krútia hlavou nielen občania, ale podráždene reaguje aj nemecký Zväz daňových poplatníkov.

Cez víkend je na záchodoch, ktoré sa dokážu samy čistiť, rušno, počas týždňa je tu naopak málo ľudí, hovoria o hypermoderných záchodoch miestni. A prečo high-tech toaleta a nie jednoduché záchody s upratovačkou?

Stovky metrov potrubia

„Majú umožniť ľuďom, aby ich mohli kedykoľvek používať v čistom stave,“ uviedol hovorca radnice Harald Knitter pre web Bild. Okrem automatizovaného čistenia sa každý deň takisto vykonáva kontrola a v prípade potreby aj dodatočné čistenie. Mestská správa ďalej hovorí o pozitívnych skúsenostiach z iných miest.

Zástupcovia mesta v reportáži pre denník Bild takisto vysvetlili vysoké náklady na stavbu. Na komplexnú infraštruktúru k zariadeniu muselo byť položených viac než 260 metrov potrubia pre čerstvú vodu, odpadovú vodu aj elektrinu. Toaleta navyše ponúka najmodernejšiu automatickú čistiacu technológiu.

Potom, čo používateľ opustí toaletu, zabezpečuje systém s vodou a čistiacimi prostriedkami dokonalú čistotu, doplnenú o sušič kabíny na vysušenie.

„S automatizovanými toaletami sú dobré skúsenosti – na iných miestach sú medzičasom využívané oveľa častejšie než konvenčné zariadenia,“ ospravedlňuje voľbu hovorca Knitter.

Samočistiace toalety v Stuttgarte. FOTO: Stuttgart.de

Keď dávkovače nefungujú

Združenie daňových poplatníkov (BdSt) v Badensku-Württembersku na čele s jeho predsedom Eikom Möllerom však stavbu spochybňuje.

„Proti funkčným toaletám vo verejných priestoroch v zásade nič nemáme. Ak však aj menšie zariadenie stojí viac než pol milióna eur z peňazí daňových poplatníkov, treba kriticky zvážiť, či je táto suma oprávnená. Za tieto peniaze sa totiž dá postaviť rodinný dom,“ pripomína.

Nová stavba vyvolala veľa reakcií na sociálnych sieťach. „Je to jednoducho Mercedes medzi záchodmi,“ všíma si jeden z diskutujúcich, narážajúc na skutočnosť, že Stuttgart je domovským mestom tejto značky. „Kto niečo takéto schváli, mal by to zaplatiť zo svojho. Ani Rusko nie je také skorumpované,“ rozčúlil sa ďalší.

Funkčnosť zariadenia si na vlastnej koži vyskúšal aj reportér denníka Bild. Otestoval a pochválil síce jeho čistotu, ale tiež zistil niektoré nedostatky: napríklad dávkovače mydla v toalete pre handicapovaných ani v žiadnej z unisexových kabín nefungovali tak, ako mali, uzavrel nemecký portál.

Armani patril niekoľko desaťročí medzi elitu svojho odboru, do luxusnej pánskej módy priniesol svojimi elegantnými a nadčasovými výtvormi minimalistický štýl.

Rodák z Piacenzy pri Miláne svoju prvú kolekciu predstavil v talianskej metropole módy v roku 1974 a o rok neskôr tam so svojím životným partnerom, už zosnulým Sergom Galleottim založil vlastnú značku.

Vynechal týždeň módy

Tá si postupne získala celosvetovú prestíž a expandovala do oblasti kozmetiky, hudby, športu a luxusných hotelov.

Armani plánoval, že tento rok v septembri na milánskom týždni módy veľkolepo oslávi polstoročie svojej značky.

Kto je Giorgio Armani? Perfekcionista a žijúca legenda sveta módy oslavuje 90 rokov, je posadnutý hľadaním dokonalosti

Už v júni však bol pre nešpecifikované zdravotné ťažkosti vôbec prvýkrát nútený vynechať jarný týždeň módy v Miláne, kde tradične predstavoval svoje pánske kolekcie pre nadchádzajúcu sezónu.

Módna ikona zomrela vo vlastnom dome „v pokoji a obklopená svojimi blízkymi“. Svoje 91. narodeniny oslávil v júli.

Impérium za desať miliárd dolárov

Armani bol pre mnohých nadšencov módy synonymom moderného talianskeho štýlu a elegancie. Spájal v sebe talent dizajnéra s prezieravosťou podnikateľa. Hodnota Armaniho impéria sa podľa agentúry AP odhaduje na viac ako desať miliárd dolárov. Ročný obrat dosahovala približne vo výške 2,3 miliardy eur.

So svetoznámym dizajnérom sa bude môcť verejnosť prísť rozlúčiť v Miláne počas soboty a nedele. Následne bude v nezverejnenom čase jeho telo pochované na súkromnom pohrebe.

Nazývaný aj „Re Giorgio“ (Kráľ Giorgio), Armani bol známy tým, že dohliadal na každý detail svojich kolekcií a každý aspekt svojho podnikania, od reklamy až po úpravu vlasov modeliek pred ich výstupom na mólo.