Tri mesiace študovala mikróby v Grónsku, tri týždne pracovala v simulovaných podmienkach červenej planéty. Dostala ponuku z NASA a prestížnych univerzít, no ona sa rozhodla vrátiť domov. Michaela Musilová tvrdí, že aj na Slovensku sa dajú plniť sny o vesmíre. Ten jej nájdete v nasledujúcich riadkoch.
Grónsko, oblasť niekde za polárnym kruhom. Pri polozamrznutej rieke stojí niekoľko stanov. Patria výskumníkom z celého sveta a z jedného z nich vychádza drobná blondínka. Predmet jej záujmu sa skrýva v snehu a ľade. A to doslova – mikróby, ktoré tu žijú, voľným okom neuvidíte. No pritom dokážu neuveriteľné veci.
Teraz strih o niekoľko mesiacov neskôr: v červenej pustatine v americkom Utahu stojí neveľký obytný valec. V jeho útrobách sa na ploche približne osem krát osem metrov tiesni skupina šiestich vedcov a filmár. Spolu s laboratórnym vybavením a malým skleníkom. Z ktorého vychádza opäť tá drobná blondínka. Keď sa chce „vyvetrať“ vonku, musí si navliecť skafander a pripraviť zásobu kyslíka. Odber vzoriek pôdy jej v neforemnom obleku namiesto niekoľkých sekúnd trvá aj desiatky minút.
A opäť strih o niekoľko mesiacov neskôr. Tá istá mladá žena sedí v Bratislave a vyhlasuje, že nastal ten správny čas vrátiť sa. A vypustiť do vesmíru napríklad prvú slovenskú družicu. Zoznámte sa s Michaelou Musilovou, ktorej rozprávanie znie tak trochu ako zo sci-fi knižky.
Namiesto kultúry hviezdna obloha
„Vesmír ma zaujímal odmalička, keď som mala asi osem rokov, podarilo sa mi navštíviť jedno zo stredísk NASA, odkiaľ mám fotku v skafandri,“ spomína na prvé kontakty s vedou. Fotografia dodnes visí na chladničke u Michaeliných rodičov. Ona samotná má medzičasom ďalšie zábery v skafandri. Tentoraz v skutočnom a v reálnej situácii. Hoci jej noha atmosféru našej planéty neopustila. Spočiatku to však na „vesmírnu“ kariéru vôbec nevyzeralo. „Vyrastala som v prostredí orientovanom skôr na humanitné vedy, otec diplomat, mama archeologička,“ vysvetľuje. Dievča, čo študovalo v Ríme na francúzskom lýceu, tiež pôvodne uvažovalo nad kultúrno-historickým zameraním. Okrem toho tancovala, maľovala, fotografovala... A potom prišiel ON. Presnejšie film oscarového Jamesa Camerona Mimozemšťania z hlbín o svete tajuplných tvorov na dne oceánov. „Mala som šestnásť rokov a bola som úplne fascinovaná myšlienkou, že aj ja raz nájdem takého svojho mimozemšťana,“ smeje sa. Stredobodom záujmu sa tak definitívne stali vedy prírodné, najmä biológia a všetko spojené s vesmírom. „Keďže na Slovensku sa nič podobné študovať nedalo, musela som sa poobzerať v zahraničí,“ hovorí Michaela Musilová. Okrem toho začala brigádovať a šetriť na školné.
Nový HN magazín je každý piatok (najbližšie 31.12.) vložený v HN. Hľadajte Hospodárske noviny vo svojom stánku alebo nákupnom centre po celý víkend. Sledujte nás aj na Facebooku.
Extrémy a opäť extrémy
Prvou destináciou sa stal Londýn, kde študovala planetárne vedy. „Robila som všetko – od čašníčky a hostesky až po sprievodkyňu v observatóriu,“ spomína. A skúšky skladala na výbornú – aj aby dostala štipendium. V Londýne objavila tiež smer, ktorému sa chcela naplno venovať. „Sama pre seba som si to najprv nazvala vesmírnou biológiou, až neskôr som zistila, že sa to volá astrobiológia,“ hovorí Michaela Musilová. Začala prenikať do neveľkej skupiny odborníkov, ktorých záujmom sú takzvané extrémofily – teda organizmy schopné fungovať v naozaj nehostinných podmienkach panujúcich aj na okolitých planétach. „Zamerala som sa na mikróby, ktoré žijú na ľadovcoch. Teda v prostredí krajne nevhodnom na prežitie.“ Vďaka množstvu nápadov sa jej podarilo vyhrať projekt, vďaka ktorému sa ocitla na takmer tri mesiace v Grónsku. To už ako poslucháčka prestížneho Caltechu, teda Kalifornského technologického inštitútu. Ako jedna z dvojice vybratej z tisícky záujemcov. „Zaujímalo ma, ako je možné, že niektoré mikróby fungujú na povrchu ľadovcov s minimálnym množstvo živín či tekutej vody. A zistila som, že sú nesmierne prispôsobivé a dokážu si samy vytvárať dostatok biologických látok na prežitie.“ Okrem vlastnej výživy tak cez topiaci sa sneh obohacujú aj okolité prostredie a postupne až oceán. No majú aj odvrátenú stranu – tmavá hmota, ktorú produkujú, priťahuje slnko a roztápa ľadovce. V čase globálneho otepľovania žiadna veľká výhra.
Dieťa šťasteny? Zabudnite
Michaela Musilová však varuje pred neuváženými zásahmi. „Ak by sme ich chceli zničiť, mohli by sme kontaminovať momentálne najväčšie zásobárne sladkej vody na svete,“ upozorňuje. Grónske baktérie ju však priviedli k úvahám o ich praktickom využití. A tiež k ďalšiemu zaujímavému projektu v rámci americkej NASA. No cesta tam nebola jednoduchá. Ako cudzinka totiž nemohla v rámci NASA oficiálne pôsobiť. „Skontaktovala som sa s jedným profesorom, ktorému sa páčili moje nápady. Presvedčila som ho, aby sme skúsili nájsť cestu, ako ma tam dostať.“ Trvalo to pol roka zháňania rôznych potvrdení a povolení. Nakoniec sa však Michaela Musilová ako „pridružený výskumník“ mohla pustiť do práce na projektoch súvisiacich s vesmírom. Keďže jej výskum bol spojený s prípravou vozidla Curiosity, ktoré sa v tom čase chystalo na misiu na Marse, ako odmena za výskum sa naň mohol dostať Michaelin podpis. A tak spolu s Curiosity je dnes na červenej planéte aj malá slovenská stopa.
„V jednom rozhovore sa ma pýtali, či som dieťa šťasteny. Musela som sa len smiať, pretože žiadny krok v mojej kariére sa nedial ľahko,“ hovorí mladá vedkyňa. Aj preto má vraj na každú situáciu nachystaných hneď niekoľko záložných plánov. „Vždy sa snažím dosiahnuť to najťažšie a najmenej pravdepodobné. Čo občas nevyjde, ale čoraz častejšie sa to podarí. Treba ísť jednoducho vytrvalo za svojim cieľom.“
Z Grónska na Mars
Tak sa začala aj ďalšia zaujímavá misia. Na Mars. Samozrejme, nie na ten skutočný. Ako špecialistku na organizmy fungujúce v extrémnych podmienkach ju vybrali na projekt, ktorý v rámci simulovaných podmienok skúmal možnosti prežitia na Marse. „Bol to veľký úspech, pretože doň vybrali mňa osobne aj všetky tri moje projekty,“ netají nadšenie. Tri týždne strávila v kapsuli uprostred púšte v Utahu, kde sa podmienky podobali tým marťanským. Zvyšné vytvorili umelo – posádka mala obmedzené množstvo vody, priestoru aj kyslíka. Keď sa chceli pohnúť mimo základne, museli si obliecť skafander a boli limitovaní časom. „Mali sme množstvo povinností, spávali sme tak štyri hodiny denne,“ spomína. No najťažšie boli podľa nej medziľudské vzťahy. „Dvaja kolegovia si príliš nesadli a často sa hádali. V takom obmedzenom prostredí sa im však nedalo vyhnúť, takže v ich konfliktoch sme boli nechtiac zainteresovaní všetci.“
Michaela patrila k tým najodolnejším, mala tiež na starosti aj skleník, kde pestovala zeleninu a bylinky na spestrenie jedálnička. „Viete, po troch mesiacoch v Grónsku, kde sme každý druhý deň jedli tuniaka z konzervy a fungovali na kýblikovej sprche ľadovou vodou raz za týždeň, mi marťanská misia nepripadala náročná,“ smeje sa. Aj preto v púšti mnohým pomáhala, delila sa s nimi o svoje jedlo a povzbudzovala ich.
Dostať Slovensko do kozmu
No najmä sa venovala výskumu. Ktorý potvrdil, že grónske mikróby si poradia aj s náročnými marťanskými podmienkami. Kde sa k extrémnym teplotným rozdielom pridáva aj kozmické žiarenie. Výsledky sú povzbudzujúce a naznačujú ďalšie možnosti využitia. „Cesta na Mars bude trvať minimálne niekoľko desaťročí. Ale mnou objavené mikroorganizmy by mohli na Zemi pomáhať napríklad pri zúrodňovaní púští,“ približuje vedkyňa.
Ktorá sa po získaní doktorátu na univerzite v Bristole rozhodla pre trochu netradičný návrat na Slovensko. Netradičný preto, lebo v ponuke bola ďalšia spolupráca s NASA či s niektorou z prestížnych britských univerzít. „Myslím si, že teraz je ten správny čas, pretože verím, že by som mohla pomôcť posunúť vesmírne aktivity u nás ďalej.“ Jedným z dôvodov je aj to, že po niekoľkoročnej snahe Slovenskej organizácie pre vesmírne aktivity (SOSA) propagovať dôležitosť vesmírneho výskumu sa Slovensko stalo spolupracujúcim členom Európskej vesmírnej agentúry. Podľa Michaely Musilovej máme teraz päť rokov na to, aby sme presvedčili, že si zaslúžime plnohodnotné členstvo. A zároveň, že sa Slovensku oplatí investovať do tohto sektoru. „Vidím tu veľký potenciál, máme veľmi šikovných ľudí, či už mladých výskumníkov alebo skúsených vedcov.“ Ako príklad uvádza Jána Baláža z Ústavu experimentálnej fyziky SAV v Košiciach, ktorý sa podieľal na výrobe súčiastok pre sondu Rosetta. Tá vlani po desiatich rokoch doputovala ku kométe Čurjumov-Gerasimenko, ktorú skúma. „No tých aktivít je oveľa viac, na budúci rok by sme mali do vesmíru poslať prvú slovenskú družicu, postupne by som rada vybudovala aj astrobiologické laboratórium,“ vyratúva. Momentálne pomáha najmä kontaktmi z medzinárodných vesmírnych agentúr a buduje si slovenskú vedeckú bázu. A nevzdáva sa svojho veľkého sna – dostať sa raz do kozmu naozaj.