Takže otázka identity?
Áno, kto som ja, ale aj v takom širšom kontexte, kde žijem, z čoho čerpám, čo počúvam, aké sú moje záujmy, čo hýbe mojím vnútrom. Keď človek rozpozná seba, bude sa môcť podľa toho správať – a bude mať aj čo zlepšovať. Moji študenti majú šestnásť rokov – to je taký zlatý vek. Ešte stále sa môžu vyvíjať.

HN

​Celý rozhovor si môžete prečítať v HNmagazíne, ktorý je vložený v piatkových Hospodárskych novinách.

Podľa neurobiológov sa človek môže vyvíjať stále.
Ja tomu úplne neverím, moja skúsenosť je, že neskôr sa už tak zásadne nemeníme. Oni ešte žijú naplno – ako keď na jar rastie kvet; ešte nemusia uvažovať, čo bude na jeseň. Mladosť v sebe nesie čosi živé až živelné, je o pochybeniach, ale aj opravách. O tom sa dá od študentov veľa poučiť.

Učí sa vám po tom prvom roku ľahšie?
Určite, rok je potrebný na zoznámenie sa. Samotné učenie však pre mňa nie je až také náročné, akurát, že do školy treba aj dochádzať a ja som už po hodinovom šoférovaní v rannej zápche občas unavený. No, samozrejme, pedagogické skúsenosti treba zbierať, aspoň tých päť-šesť rokov, aby tomu človek naozaj začal rozumieť. Ja by som po tom čase mal ísť akurát do dôchodku (úsmev). Učiteľsky som junior, hoci vekovo som už senior. Priemer učiteľov je tu okolo tridsať - tridsaťpäť rokov, no práve oni sú moji tútori, ich sa chodím pýtať na rady. Som však rád, že som sa dostal medzi mladých, vnímam to ako dar. A je pre mňa dobré vidieť, že svet ide ďalej a pôjde ďalej aj bez toho, aby sme sa my starší cítili povinní moralizovať – navyše so zdvihnutým prstom. Musím sa usmiať aj svojej prílišnej snahe pripomínať študentom na hodinách, že toto je dobré a toto je to zlé, a opakoval som im to aj viac ráz, aby si to vsugerovali, a potom som sa dozvedel, že ma zhodnotili...

...ako premotivovaného, nie? Už som to niekde čítala a pobavilo ma to.
Áno, tak už si odvtedy dávam na to pozor (úsmev).

Sú situácie, že dostáva v škole zabrať aj vaše ego?
Ani nie. Naozaj to nevnímam tak, že keď idem po chodbe, mali by všetci študenti stáť v pozore a zdraviť ma – dobrý deň, pán Bezák. Toto ja k životu nepotrebujem. Skôr na hodinách vnímam, ale to ani nie je voči mne, že pozerajú do mobilov, že ich majú až akoby prilepené v rukách. Uvedomujem si, že je to generácia, ktorá s tým vyrastá, ktorej je to vlastné. Čo im to z rúk budem brať, aj keď ma práve v tej chvíli nepočúvajú?

Reagujú študenti aj na to, čo sa deje okolo vás?
Ja som sem išiel aj preto, lebo ich to nezaujíma – nejaký bývalý trnavský arcibiskup. Dúfal som, že vstúpim do prostredia, kde budú mladí ľudia, ktorí nežijú mojou kauzou.

Myslím skôr tie aktuálne veci.
To áno, keď bola manifestácia po smrti Jána a Martiny, mnohí študenti sa jej zúčastnili, a potom sme o tom debatovali. Témy, čo sa dejú vo svete, sledujú aj oni. Samozrejme, už vedia, kto som. Ale majú svoj svet a ja do toho ich sveta až tak nepatrím, to musím otvorene povedať. Majú iné záujmy, ako si myslíme, keď dvíhame prst a upozorňujeme ich – všimni si toto! Všetci dospelí sme premotivovaní (úsmev).

Na konci leta ste verejne vyjadrili podporu kandidátke na prezidentku Zuzane Čaputovej. Krátko predtým ste spomenuli, že to bude tak trochu aj test zmýšľania Slovenska. Čo ste sa teda dozvedeli?
Samoz...

​Dubček sa vzadu nikdy nepripútaval a to sa mu zrejme stalo osudným. Z auta vypadol a okrem poranenej chrbtice mal viacero vážnych zranení. O život bojoval viac ako mesiac. Nehoda, ktorú vtedajšia polícia vyšetrila dosť nedbalo, sa čoskoro stala predmetom rôznych teórií a konšpirácií. Aj preto, že šofér, ktorý viezol Dubčeka prvýkrát, odmietol na súde vypovedať.

Premiér Robert Fico si na 49. výročie invázie vojsk Varšavskej zmluvy do Československa uctil pamiatku Alexandra Dubčeka:

​Nejasnosti sa týkajú napríklad polohy tiel, ako ich našla záchranka, z miesta záhadne zmizla Dubčekova aktovka, špekulovalo sa tiež, prečo ho odviezli do Nemocnice Na Homolce v Prahe, keď boli bližšie zdravotnícke zariadenia a s lepším vybavením na takéto vážne stavy.

Teóriu o atentáte však spochybňuje aj historik Stanislav Sikora. „Musím konštatovať, že seriózny historik nemá možnosť sa k týmto záležitostiam meritórne vyjadriť, lebo nemá k dispozícii objektívne overené fakty.“

Vychádzajúc z československých politických tradícií konštatuje, že atentáty na politických predstaviteľov neboli pre naše územie charakteristické. Jediným československým politikom, na ktorého spáchali atentát, bol totiž minister financií Alois Rašín, a to ešte v roku 1923.

​„Skôr by som povedal, že Dubček ako poslanec Federálneho zhromaždenia sa už v tom čase nenachádzal v siločiarach hlavného prúdu politického vývoja a vtedajšia spoločnosť bola priam zahltená inými kauzami – napríklad veľkou i malou privatizáciou, procesom rozpájania česko-slovenskej federácie a v širších súvislostiach aj bojom o charakter česko-slovenského štátu a neskôr českého a slovenského,“ dôvodí.

„S najväčšou pravdepodobnosťou nešlo o atentát, ale o zhluk nešťastných náhod a o mimoriadnu ľahostajnosť a nezodpovednosť pri ich vyšetrovaní, prameniacich v spomínaných dobových okolnostiach.“

​Dubček za necelých 19 rokov prešiel v aparáte KSČ všetky „priečky“ – od okresného tajomníka KSS v Trenčíne až po prvého tajomníka ÚV KSČ v Prahe vrátane práce v aparáte ÚV KSČ a ÚV KSS. Nerozhodný a váhavý bol najmä podľa dogmatikov a konzervatívcov, ktorí hneď a na všetko mali jednoznačné stanovisko a nepripúšťali nijaké diskusie. A tí istí ho aj považovali za ľahko ovplyvniteľného, lebo sa obklopoval odborníkmi, od ktorých si dal poradiť. Čo sa týka reformy socializmu sovietskeho typu v bývalej ČSSR, tá mohla byť len veľmi ťažko uskutočniteľná. Hlavne preto, že zásada partnerských vzťahov v Národnom fronte, prehĺbená tzv. Šikova hospodárska reforma, a to všetko v podmienkach neuveriteľného boomu slobody v masmédiách, v sebe obsahovali potenciál, ktorý by v podmienkach nerušeného vývoja spoľahlivo viedol k demokracii západného typu so všetkými geopolitickými dôsledkami. A to sovietski politickí šachisti vedeli veľmi dobre...

...

„Alexander Stepanovič, potrebujem s tebou dnes nutne hovoriť... Povedali mi, že u vás prebieha predsedníctvo. Nezdržujem ťa príliš týmto rozhovorom?“ začína Brežnev naoko zmierlivo. „Nie, prosím, súdruhovia mi už povedali, že chceš so mnou hovoriť...“ odpovedá Dubček.

Premiér Robert Fico si dnes uctil pamiatku Alexandra Dubčeka:

​„Znova sa na teba obraciam, aby som vyjadril svoje znepokojenie nad tým, že prostriedky masovej propagandy nielen nesprávne vysvetľujú naše porady z Čiernej nad Tisou a Bratislavy, ale zosilňujú útoky na zdravé sily, hlásajú antisovietizmus a antisocialistické idey... Na našom politbyre sme si vymenili názory a dospeli sme jednomyseľne k záveru, že existujú všetky dôvody pre to, aby sme hodnotili vytvárajúcu sa situáciu ako porušenie dohody dosiahnutej v Čiernej nad Tisou. Mám na mysli dohodu, ktorú sme spolu uzavreli medzi štyrmi očami... mám na mysli dohodu medzi naším politbyrom a predsedníctvom vašej strany,“ prízvukuje Brežnev a naráža na stretnutie, na ktorom sa 29. júla snažil česko-slovenskej politickej špičke na čele s Dubčekom veľmi jasne naznačiť nespokojnosť s vývojom v krajine v srdci Európy.

„Už som vám hovoril, aké opatrenia činíme, aby sme skoncovali s antisovietskymi a antisocialistickými vystúpeniami prostriedkov masovej propagandy. Už som vám povedal, aké opatrenia a v akom poradí budeme vykonávať. Ale tiež som vám povedal, že ich nemožno urobiť za jeden deň. Potrebujeme na to čas...“ bráni sa Dubček.

Brežnev však ďalej namieta, že ubehol viac ako jeden deň a podľa nich sa nič významne nezmenilo. Apeluje na Dubčeka, pripomína personálne výmeny, na ktorých sa vraj v Čiernej nad Tisou dohodli. Ten opakuje, že potrebujú čas, oveľa viac času, ako je im sovietske vedenie ochotné dať. A tiež, že viaceré dôležité otázky treba najprv prerokovať v pléne. Brežnev opäť nalieha, pripomína konkrétne dátumy, Dubček kľučkuje a opakuje, že plénum bude a až ono rozhodne.

„Ak tomu dobre rozumiem, neplánuješ ani dnes prejednávať tieto otázky,“ kontruje ro...

Článok vyšiel v rubrike Pohnuté osudy v HN magazíne v januári 2017.

Démonickým pohľadom zhypnotizuje klávesy a tie potom krkolomným pohybom rúk roztancuje. Zakaždým, keď si sadne za klavír, organ či syntetizátor, vzbudzuje úžas. Svojou hudbou dokázal zaujať predavačky v trafike, kam si chodil kupovať cigarety, učňov, stredoškolákov, vysokoškolákov, intelektuálov i bohémsku spoločnosť. Vargova komplikovaná tvorba spôsobila prievan v slovenskej hudbe.

​Ľudia jej nie vždy rozumeli, ale nesmierne ich k sebe priťahovala. A priťahuje. Marián Varga – jeden z našich najvýraznejších hudobných umelcov 21. storočia oslavuje sedemdesiat rokov.

Detstvo bez príkazov
Pritom mohlo byť všetko úplne inak. Jeho rodičia neboli príliš nadšení z toho, že sa ich syn rozhodol venovať hudbe. „Otec sa vyslovene desil toho, že by mal mať doma muzikanta, čo bol v jeho očiach ekvivalent blbca,“ spomína Varga v publikácii O cestách, ktoré nevedú do Ríma, kde s ním viedol rozhovory Peter Uličný. Ani Mariánova mama tomu nebola príliš naklonená.

Marián Varga počas sólo koncertu. archív Mariána Vargu

Prevažovala v nej síce bohémska povaha, ale ako matematička vnímala aj racionálnu stránku života. Marián ani sestra Zuzana však nevyrastali v prísnej výchove. Rodičia im mnohé veci tolerovali a dovoľovali, čo podľa Mariánových slov obaja niekedy zneužívali. Jeho živá povaha k sebe odjakživa priťahovala ako magnet, inak to nebolo ani v detstve: „Ja som patril k chalanom, ktorí neomylne vyhľadávajú kamarátov medzi tými ,zlými‘. Bral som to tak trochu aj pragmaticky. Veril som, že keby bolo zle, tak ma ochránia.“

S Mariánom boli problémy. Nestal sa však pouličným výtržníkom, lotroviny vyvádzal najmä v škole. Odvrával učiteľom a fajčiť začal už od šiestej triedy. Tu boli zárodky jeho celoživotného boja s autoritami i závislosťami. No jeho bystrá hlava to vyvažovala. Rodičia nerezignovali a záchranným kolesom sa stala hudba. Približne v tom období sa začala ukazovať aj Mariánova nepraktická časť povahy. „Na geometrii som mal vždy problémy s výkresmi. Tie za mňa musel robievať môj otec. Chudák, bol presvedčený, že aj zo mňa by raz mohol byť stavebný inžinier,“ tvrdil Varga v spomienkach.

Konzervatórium rozhodlo
Po základnej škole sa dostal na bratislavské konzervatórium a všetko vyzeralo sľubne. Prišiel mimoriadne pripravený aj vďaka súkromným hodinám u Jána Cikkera, ktorý rozpoznal chlapcov talent. Varga však čoskoro prekukol poriadok panujúci na chodbách konzervatória a zo školy si spravil cirkus. Nie všetky predmety ho bavili, nie všetko robil podľa zabehnutých postupov.

Marián s učiteľkou klavíra Stellou Ondreičkovou. archív Mariána Vargu

​To zasa nevedeli akceptovať pedagógovia, hoci s niektorými vychádzal dobre – zvlášť pekné spomienky má na Romana Bergera, ktorý ho učil klavír. Ale bolo tu aj čosi iné, čo mátalo jeho pubertálny vek: „Problém bol v tom, že som sa pred svojimi podarenými kamarátmi za to konzervatórium hanbil.“ Zo školy ho vyhodili a nevyšli ani pokusy doštudovať na skalickom gymnáziu a košickom konzervatóriu.

Marián odmietol aj veľkorysú ponuku strýka Alojza Winklera na zaplatenie štúdií u popredného zahraničného komponistu Pierra Bouleza: „Asi som bol už na slovo ,štúdium‘ alergický. Odvtedy som školské lavice nevidel.“ Zároveň sa mu vtedy súdobá vážna hudba sprotivila. V jej elitárnosti videl slepú uličku. Omnoho atraktívnejšia sa mu zdala rocková hudba, respektíve bigbít, ako sa jej u nás vtedy hovorilo. Varga si myslel, že toto preniknutie bude iba krátkodobým výletom, ale zostal v nej viac-menej dodnes: „Nepálil som za sebou nijaké mosty, netúžil som stať sa bigbiťákom na večné časy.“

Po vyhodení z konzervatória sa bezcieľne potuloval po Bratislave, až sa v jednej krčme zoznámil s Vladimírom Kaššayom, členom už zabehnutej skupiny Prúdy. Do kapely ho prijali s nadšením. Videli v ňom nielen šikovného interpreta, ale aj schopného skladateľa ovládajúceho zákonitosti kompozície. Pochádzal síce z opačného spektra, ale nebránil sa poznávaniu nových impulzov. No práve chýbajúce skúsenosti s nažívaním v kapele sa začali čoskoro prejavovať. Spojenie Vargovho rozmanitého aranžérstva a civilného pesničkárstva Paľa Hammela však fungovalo.

Výsledkom tejto kombinácie bola platňa Zvonky zvoňte, ktorá sa u nás stala najsilnejšou generačnou výpoveďou éry sixties, čoho si je vedomý aj Varga: „Prechod medzi svetom konzervatória a bigbítom bol vzrušujúci a celý ten duch doby, naplnený očakávaním a nádejou, sa už nikdy nezopakoval. Bolo to zrejme posledné obdobie, v ktorom sa dokázala esteticky zjednotiť celá generácia.“

Ťažká povaha...
Varga býval odjakživa prísny na seba, na tvorbu, ktorú komponoval a na spoluhráčov, s ktorými tvoril a hrával. Správal sa puntičkársky, no iba preto, aby umelecký výsledok dokázal preniesť aj na pódiá. Koncertovanie zbožňoval. No koncerty namiesto radosti prinášali často pocity frustrácie. Marián cítil, že v Prúdoch sa ako interpret naplno nerealizuje. Rozpady kapiel a rozchody so spoluhráčmi patria k rockovej hudbe odjakživa.

​V Mariánovom prípade sa objavovali a vracali cyklicky. Niektorí muzikanti pre neho zohrali iba epizódnu úlohu, napríklad gitarista Pavel Váně, ktorého Varga neváhal vyhodiť uprostred šnúry. S inými, najmä Paľom Hammelom, prežil turbulentný vzťah: „On je človek iného založenia a rokmi sa tá naša vzdialenosť ešte zväčšovala. No ale nikdy sme si nepovedali to povestné nikdy,“ prezradil na margo Hammela. Vracal sa k nemu aj v časoch fungovania skupiny Collegium Musicum, ktorú po opustení Prúdov založil v roku 1969 spolu s Dušanom Hájekom a Fedorom Frešom. Ich prvé album bol ešte opatrným náznakom toho, čo naplno prepuklo v geniálnom albume Konvergencie.

Nielenže s ním bol Varga spokojný, čo nebývalo u neho pravidlom, ale mala aj veľký komerčný úspech. Na tantiémach zarobil približne 250-tisíc korún. Opäť sa však prejavila Vargova osobnostná črta – nepraktickosť: „Dovtedy som bol zvyknutý skôr na celkom opačnú situáciu, takže som si prvýkrát uvedomil, že mať peniaze je ešte väčší stres, ako ich nemať. Sedel som doma, premýšľal a telefonoval kamarátom a známym, či náhodou niekto nepotrebuje požičať, to sa mi videlo najrozumnejšie riešenie,“ priznáva Varga. S peniazmi nikdy nevedel hospodáriť. Namiesto investícií a skupovania nehnuteľností šli peniaze do hudby, partitúr a kníh. Nemalé sumy pretelefonoval aj počas niekoľkohodinových debát s priateľmi. Marián dokázal byť dobrým priateľom.

Svoje by o tom vedel rozprávať Radim Hladík, ktorého úmrtie Vargu nedávno veľmi rozrušilo. Alebo Dežo Ursiny, veľký konkurent, s ktorým sa zblížil až tesne pred jeho smrťou, či Dušan Mitana, s ktorým sa stretáva dodnes. Práve s Mitanom našli spoločnú reč nielen pri literatúre, ale aj pri chorobách a depresiách.

... a krehká schránka
Vo svete umenia držal opraty pevne v rukách a presne vedel, čo má so svojimi víziami robiť. V súkromí to už vyzeralo inak. Hektický život umelca s vyše dvesto koncertmi ročne si vyžiadal svoju daň: „Ale u mňa ten alkohol začiatkom sedemdesiatych rokov ešte nebol problém číslo jeden. On sa totiž príliš nedopĺňal s práškami, ktoré som vtedy užíval... Nešlo o nijaké ,beatnické‘ experimentovanie.

Bola to doslova vec prežitia... Väčšina alkoholikov s obľubou a neochvejnou istotou tvrdí, že má pitie pod kontrolou. Aj ja som mal spočiatku tendenciu tieto problémy bagatelizovať. Neriešiť to,“ priznáva Varga. Prešiel si alkoholickým obdobím, ktorého počiatky badať už v mladistvom veku: „Pil som pravidelne zhruba od čias Prúdov, ale to ešte bolo také to pitie ,pre radosť‘.“ Podceňovanie situácie ho dostalo až na protialkoholické liečenie v Nitre: „Vtedy som vnímal len ten ponižujúci pocit, nedôstojnosť toho všetkého, čo sa okolo mňa dialo.“

K tomu sa ešte pridružili silné depresie, ktoré sa občas ozývajú aj dnes. Našťastie, nedokázal tvoriť pod vplyvom alkoholu. Komponovanie totiž vnímal ako silne racionálny proces. Preto sa uňho striedali fázy pitia s abstinovaním. Vtedy sa dokázal udržiavať v bdelom a čulom stave, pričom pri komponovaní nespal aj tri noci. Bol totiž presvedčený, že každé upadnutie do spánku je ako mikrosmrť, ktorá zabíja myšlienky toho dňa.

O tomto zvláštnom rituáli hovorí jeho manželka Jana: „Keď sme sa zoznámili, a ešte dlho potom, takmer nespal. Nedokázal prestať čítať, počúvať hudbu, debatovať o tom všetkom – osobne či po telefóne – nepretržite celé dni a noci. Zdolal niekoľko debatérov za noc. A potom to zasa niekoľko dní a nocí dospával.“

Fotenie pre album Zelená pošta s Pavlom Hammelom v roku 1972. archív Mariána Vargu

​Marián potreboval, aby nad ním niekto držal ochrannú ruku. Či už to bol Ján Cikker počas štúdií, alebo spisovateľ a minister kultúry Miroslav Válek, ktorý si ho ako umelca veľmi vážil. Obojstranný rešpekt Marián nezneužíval a pred štátnou mocou sa nikdy nesklonil, ani nerobil umelecké ústupky. Tým tretím anjelom strážnym sa stala manželka Jana.

Mariánova opora
S ňou sa zoznámil niekoľko rokov po rozvode s prvou ženou: „Vošla do môjho života nenápadne, najskôr ako anjel strážny, a stalo sa, čomu nikto neveril. Oženil som sa znova,“ spomína Marián. Pritom to nešlo až tak hladko. Janina rodina sa bála života so starším umelcom a nad ním zase držala ochrannú ruku sestra Zuzana, ktorá sa obávala ďalšieho bratovho sklamania. Jana si spomína na svoje počiatočné obavy: „Rešpekt z mojej strany ma chvíľu držal v určitom odstupe. Myslela som si, že zamilovanosť vyplýva len z tej fascinácie. Ale pomaly sme si na seba zvykali. A ja som v ňom spoznávala síce komplikovaného, ale čistého človeka.“

Napokon všetko dobre dopadlo a Marián tvorí s Janou pár už tridsaťjeden rokov. Hoci dokázala prekuknúť a zvládnuť zložitú povahu, do tvorivého procesu génia nenahliadla: „Tvorba je pre neho tak výsostne  intímna záležitosť, že ja som ani za desiatky rokov nezískala tú výsadu, aby som mohla ,byť pri tom‘. Navyše sa odohráva v jeho hlave, myslím, že je to nepretržitý interaktívny proces, o ktorom ani nemusím vedieť, že práve prebieha – keď napríklad niečo počúva alebo číta. Hovorí, že väčšinou sú to veľmi rýchle a veľmi koncentrované záblesky s veľmi jasnými riešeniami. Isté je, že keď niečo píše, tak si vyžaduje absolútne súkromie,“ tvrdí Jana Vargová. Mariánovi démoni prichádzali a odchádzajú v návalových vlnách, ale odvtedy už nebol na ne nikdy sám.

Slobodné činy legendy
„Málokto je svojou hudbou taký definovateľný ako Marián.“ Tento výrok Ladislava Snopka na Vargu dokonale sedí. Manželka Jana sa o jeho hudbe zas vyjadrila: „ Je v nej zakódovaný slobodný duch tvorcu. A potom si tiež myslím, že spĺňa najvyššie estetické kritériá, teda má univerzálnu hodnotu.“ A podstatné je podľa nej ešte čosi: dodnes s tou hudbou nekupčí a nevymieňa ju za výhody.

Práve pre ten unikátny mix hudobnej geniality a morálnej integrity je dnes Marián Varga tým, čím je. Legendou. A nič na tom nemení ani fakt, že on sám to slovo nenávidí.

​Nie je veľa Slovákov, ktorí to dotiahli na svetové filmové plátno. Vlastne by sa dali zrátať na prstoch jednej ruky. Napriek tomu, keď sa povie Jozef Gabčík, len málokto na Slovensku presne vie, kto sa za týmto menom skrýva. Hoci je po ňom pomenovaná ulica či obec a učia sa o ňom aj študenti vojenských akadémií vo West Pointe alebo vo francúzskom Saint Cyre. Možno aj preto, že mu v rôznych režimoch nevedeli prísť na meno. Hrdina, atentátnik, vrah? Keď sa to v osemdesiatych rokoch minulého storočia v názve knihy Kto ste, Jozef Gabčík? pýtal historik Milan Varsik, odpoveď nebola jasná. A nie je jednoznačná dodnes, hoci jeho život nadchýna amatérov aj profesionálov. Kto teda bol tento muž a prečo by si ho Slováci mali pamätať?

Dvaja proti ríši
Je 27. mája 1942 okolo obeda. Do domu manželov Svatošových v Prahe na Melantrichovej ulici vpadne prepotený a strhaný mladík. Keď sa trochu opláchne, vytiahne z vrecka pištoľ a zašomre: „Prekliaty krám, človek sa s tým ťahá a keď to má fungovať, tak to nefunguje.“ Výčitka však nie je smerovaná tejto zbrani. Ale anglickému „stengunu“, ktorý leží v ostrej zákrute ulice v Holešovičkách. Vedľa čierneho mercedesu poškodeného výbušninou.

Viac ako pochrámané auto však mladého Slováka zaujíma osud muža, ktorý sa v ňom viezol. Toho muža, ktorému sa v ten deň o 10.35 pozeral do tváre a mieril naňho samopalom. Muža, ktorý mal jeho rukou zomrieť. Zastupujúceho ríšskeho protektora Reinharda Heydricha však už medzičasom dopravili do neďalekej nemocnice Na Bulovke. Potupne, na dodávke medzi debnami s leštidlom idúcej okolo. Gabčík však v tejto chvíli netuší, čo s ním je. Vie len, že guľky, čo sa mu mali zavŕtať do tela, zostali zaseknuté v tom „kráme“.

Znepokojuje ho aj osud ďalšieho muža, s ktorým už niekoľko mesiacov tvoria nerozlučnú dvojicu. Práve ním hodená bomba totiž bude v konečnom dôsledku pre Heydricha tým smrteľným nástrojom. Jan Kubiš, druhý zo skupiny Anthropoid, sa už tiež dopotácal do relatívneho bezpečia. Zranenia, ktoré mu výbuch spôsobil, mu medzičasom ošetrila obetavá Marie Nováková. Jej štrnásťročná dcéra Jindřiška zas bez váhania odprace zakrvavený bicykel, na ktorom Kubiš z miesta činu unikol. Obe si za to neskôr vyslúžia smrť v koncentračnom tábore Mauthausen. Rovnako ako ďalších vyše dvestodeväťdesiat ľudí, ktorí nejakým spôsobom mužom pomohli (alebo mali len smolu, že boli rodinnými príslušníkmi pomáhajúcich).

Odplata za odplatu
U Svatošovcov sa však Jozef Gabčík dlho nezdržiava a pokračuje ďalej. Ukrývajú ho ďalší spoľahliví ľudia. Napriek tomu, že už v ten večer rozhlas hlási, že „kto osoby, ktoré mali účasť na spáchaní atentátu, prechováva alebo im iným spôsobom poskytuje pomoc, alebo má vedomosť o ich pobyte a neučiní žiadne oznámenie, bude zastrelený so svojou rodinou“. Nad Prahou aj celým Protektorátom Čechy a Morava sa okrem výnimočného stavu rozhosťuje ťaživé dusno. Rozbieha sa zúrivé pátranie, ktoré v nasledujúcich dňoch a týždňoch naberá na ešte väčšej intenzite. Nielen kvôli tomu, že spočiatku neprináša takmer žiadne výsledky. Ale najmä preto, že týždeň po osudnom dni Reinhard Heydrich upadne v dôsledku otravy krvi do kómy a 4. júna skoro ráno zomiera. A Nemci chcú odplatu. Paradoxne, odplatou bol aj tento atentát. Za zatýkanie a popravy členov českého odboja, ktoré po nástupe do funkcie v Protektoráte zlorečený „pražský kat“ spustil. Aj preto sa československá exilová vláda v Londýne rozhodla – Heydrich musí zomrieť.

Odhalená záhada samopalu
Jozef Gabčík si v hlave neustále prehráva udalosti osudného 27. mája. Ráno spolu s Janom Kubišom najprv električkou odišli do Žižkova, kde si vyzdvihli bicykle. Potom pokračujú do Holešovičiek, kde zaujímajú miesta za ostrou zákrutou, v ktorej musí auto s protektorom chtiac-nechtiac spomaliť. O presnom opise ďalších udalostí už roky historici aj nadšenci diskutujú. Podľa správy gestapa sa najprv do cesty auta postavil Jozef Gabčík so samopalom Sten skrytým pod baloniakom. Zo zbrane však dávka nevyšla, na auto tak vzápätí letela z rúk Jana Kubiša odistená nálož.

Druhý variant vychádza z taktiky, ktorú podľa dokumentov z britského Národného archívu Kubiš s Gabčíkom trénovali počas výcviku vo Veľkej Británii. „Prvá bomba mala byť vrhnutá na predok vozidla, aby zničila motor a auto tak zastavila,“ povedal Českému rozhlasu ešte v roku 2012 Eduard Stehlík z Vojenského historického ústavu v Prahe. „Druhá bomba potom mala smerovať do priestoru posádky, kde mala zabiť Heydricha a prípadne aj jeho vodiča. Gabčíkova úloha bola v prípade potreby ,prácu‘ dokončiť – či už streľbou zo samopalu alebo z pištole.“ Nech už útok prebehol akokoľvek, faktom je, že ríšsky protektor z neho vyviazol s vážnym zranením, ktoré mu zabránilo útočníkov prenasledovať. Za Gabčíkom sa pustil jeho šofér Johannes Klein, toho však neskôr mladý Slovák postrelil a ušiel mu.

Roky sa tiež špekulovalo o tom, prečo Gabčík vlastne nevystrelil. Neopanoval ho pohľad zoči-voči obeti či stres z toho, že zasiahne niekoho z električky plnej ľudí, ktorá sa zrazu zjavila za Heydrichom? Vlani objavil archivár Vojtěch Šustek dokument, ktorý všetky pochybnosti vyvracia. „V Archíve bezpečnostných zložiek som našiel koncept správy protektorátnej polície, určený gestapu. Je v ňom jasne povedané, že samopal Sten Gun, ktorý odhodil Jozef Gabčík na mieste atentátu, mal v nábojovej komore vzpriečený náboj,“ potvrdil pre Aktuálně.cz.

Nikdy sa nevzdáme!
Ďalšie udalosti sú tiež pomerne dobre zmapované. V dôsledku narastajúceho nemeckého tlaku sa Gabčík s Kubišom spolu s ďalšími piatimi parašutistami, ktorí sa na operácii nejakým spôsobom podieľali, ukryli v pravoslávnom kostole sv. Cyrila a Metoda v Resslovej ulici. Okrem tmy a neprestávajúceho chladu ich nivočia správy o pribúdajúcich zatknutých a popravených. Vrcholom je vypálenie obcí Lidice a Ležáky, ktoré psychicky ťažko znáša najmä Gabčík. „Veď s nami nemajú nič spoločné,“ vzdychá, keď meria nekonečné kroky sem a tam po kostole.

Svedomie a strach kvária aj ôsmeho parašutistu, Karla Čurdu, ktorý však nevie, kde sa jeho kamaráti skrývajú. Na povale u svojej mamy sa preto rozhodne pre zúfalý čin a Nemcom prezradí mená Gabčíka a Kubiša. Miesto úkrytu neskôr gestapo vymláti z civilných „spojok“ parašutistov. Siedmi muži ukrytí v kostole niekoľko hodín odolávajú vyše stonásobnej presile. Výsledkom zúfalého odporu je však smrť pre všetkých, väčšinou z vlastnej ruky. 18. júna 1942 sa tak končí aj život 30-ročného Slováka. Zbytočne? V tom sa väčšina historikov zhodne – nie. Okrem iných vecí totiž Reinhard Heydrich niesol na stretnutie s Hitlerom plán na „vyčistenie“ Protektorátu pre ďalšie potreby ríše. Obetí by tak bolo pravdepodobne oveľa viac, ako zhltla nemecká pomsta. No najmä, bol to jasný signál spojencom aj okupantom. Ten istý, ktorý kričali aj počas márnej obrany z krypty obkľúčeného kostola: „Česi sa nevzdávajú!“ (a, samozrejme, v postave Jozefa Gabčíka a aj neskoršieho SNP ani Slováci).

Neznámy hrdina
Hoci o operácii Anthropoid je známych množstvo detailov, o jednom z jeho hlavných aktérov toho až tak veľa nevieme. O Jozefovi Gabčíkovi, veliteľovi rovnomennej paraskupiny. Na rozdiel od Jana Kubiša si totiž nepísal denník. O jeho povahe či myšlienkach sa preto dozvedáme len sprostredkovane. Jeho profil pred časom zmapoval bádateľ v českom Ústave pre štúdium totalitných režimov a jeden z najväčších odborníkov na operáciu Anthropoid Jaroslav Čvančara.

„Dokončujem ďalší rukopis s doteraz nezverejnenými faktami a množstvom dobových fotografií,“ prezradil nám. Aký teda bol Jozef Gabčík? Vraj mimoriadne živý a disciplinovaný. Napriek nižšej postave, meral len 164 cm, bol fyzicky zdatný a temperamentom dopĺňal pokojnejšieho Kubiša. „Nemá toľko nápadov ako niektorí iní a je pomalší v získavaní vedomostí. Je absolútne spoľahlivý a veľmi ochotný. Dobrý vedúci,“ píše sa v akomsi vojenskom vysvedčení, ktoré dostal po výcviku absolvovanom v Anglicku. „Myslím si, že Gabčík bol typický výsadkár. Vraj veľmi veselý, vtipný a energický, no zároveň rázny a tvrdohlavý. Hovorí sa, že v jednej chvíli dokázal od rozčúlenia hádzať okolo seba predmety, ale o chvíľu sa už zase smial,“ povedala pre HN Světlana Tomanová, majorka žilinského pluku, ktorý nesie Gabčíkovo meno.

Tvrdohlavosť pritom prejavil už v mladosti. Keď sa 8. apríla 1912 narodil ako štvrté dieťa, otec František sa tešil, že bude mať pomoc okolo gazdovstva, na ktoré zarábal niekoľko rokov v Amerike. Jozefovi sa však do roľníčenia nechcelo, a preto „utiekol“ najskôr do učenia (v Pechovej Lhote a v Kostelci sa vyučil za kováča-zámočníka) a neskôr do armády. Po skončení služby pracoval v chemickej továrni na výrobu bojových látok v Žiline, kde utrpel vážny úraz (nadýchal sa jedovatého yperitu). Obdobie Mníchovskej dohody aj neskoršieho vyhlásenia samostatného Slovenska tak strávil ako správca armádnych skladov v Skalke pri Trenčíne. Keď sa tam 20. marca 1939 objavili nemeckí vojaci a žiadali kľúče, odmietol. Pred ďalším postihom a najmä pred službou pod velením okupantov utiekol do Poľska (pričom si zo skladu „pribalil“ dve zbrane a ďalšie potrebné vybavenie).

Po dobrodružnej ceste, počas ktorej pôsobil v cudzineckej légii v Alžírsku a zúčastnil sa na bojoch vo Francúzsku, sa dostal do Veľkej Británie. Po tvrdom výcviku v Škótsku nasadol 28. decembra 1941 v noci do lietadla, aby nasledujúci deň skoro ráno zoskočil do dejín druhej svetovej vojny.

​

Vo vnímaní Jozefa Tisa sme na Slovensku prešli od obdivu až po úplné zatracovanie. Aký je teda súčasný pohľad na prvého slovenského prezidenta?

Škála pohľadov zostáva v podstate rovnaká, najškodlivejšie výsledky však prináša démonizácia a legendarizácia jeho osoby. Jozef Tiso patrí do slovenských dejín so všetkými svojimi politickými aj kňazskými aktivitami, no treba ho hodnotiť triezvo, bez jedného či druhého extrému.

A darí sa to?

Podľa môjho názoru v súčasnosti prevláda skôr legendarizácia. Postava Jozefa Tisa tak dlhodobo traumatizuje slovenskú spoločnosť.

Prečo sa s ním podľa vás nevieme stále vyrovnať?

Práve pre rozdielnosť pohľadov. Pritom Tiso je slovenský politik, o ktorom je, popri Štefánikovi a Štúrovi, napísaných asi najviac historických biografií. Takže bežný čitateľ si môže z nich vytvoriť vlastný obraz. Démonizácia vyplýva najmä z toho, že politické aktivity Jozefa Tisu boli najvýraznejšie, keď stál na čele vojnového slovenského štátu a jeho totalitného režimu s výraznými fašistickými prvkami.

A to nielen ako predseda vlády a potom prezident, ale aj ako predseda vládnucej štátostrany (HSĽS), ako najvyšší veliteľ Hlinkovej gardy a najvyšší veliteľ armády. A práve toto obdobie a jeho vtedajšie najvyššie funkcie sa v zjednodušenej podobe hodnotilo a podnes hodnotí viac ideologicky a politicky než historicky. Takýto účelový prístup je spravidla rámcovaný démonizáciou alebo legendarizáciou Tisovej osobnosti, bez ohľadu na analýzu a pátranie po príčinách a pohnútkach jeho politiky, či už pred rokom 1938 alebo v čase existencie prvej Slovenskej republiky.

TASR/ Štefan Puškáš

​Historik Ivan Kamenec.

No ako pripúšťate aj vy, v poslednom čase pribúda tých, ktorí ho považujú za mučeníka a ochrancu Slovákov, dokonca aj v radoch mladých historikov. Prečo?

Nedá sa povedať, či je to medzi mladými alebo starými historikmi či občanmi vôbec. Hodnotenie tejto osobnosti nespočíva v generačnej, ale vedomostnej rovine. Legendarizácia Tisa vychádza najmä z faktu, že je spájaný s prvým moderným, hoci satelitným a nedemokratickým slovenským štátom. Navyše bol aktívne politizujúcim kňazom.

Tento fakt nesporne ovplyvňoval a dodnes ovplyvňuje postoje veriaceho kresťanského obyvateľstva voči osobnosti Tisa. Okrem toho, k mytologizácii Tisovej osobnosti prispel aj fakt, že jeho život sa skončil tragicky – na popravisku, odkiaľ sa začína odvíjať aj jeho martýrska legenda. Historici sú tu vo veľmi komplikovanej situácii, ak sa usilujú o racionálnu a objektívnu analýzu tejto kontroverznej postavy politika a kňaza.

Prečo?

Okrem toho, že historik je profesionálnym bádateľom, má aj svoje občianske názory, ktoré tiež determinujú jeho postoje k jednotlivým dejinným udalostiam a osobnostiam. To treba rešpektovať, no zároveň treba dávať pozor, aby tento „súkromný“ individuálny názor neprevážil nad objektívnym poznávaním problémov.

A ešte jedna vec, ktorej sa často nevieme vyhnúť: Historik by sa nemal pasovať do pozície prokurátora, sudcu alebo obhajcu. Preto nemôže hovoriť o vine či nevine Tisovej (a žiadnej inej) osobnosti.

HN

​​Článok vyšiel  v HN magazíne. Aktuálne číslo si môžete zakúpiť spolu s Hospodárskymi novinami už tento piatok 17. marca.

O čom teda?

Mal by v prvom rade hovoriť o jeho zodpovednosti. V tomto prípade o politickej a morálnej zodpovednosti politika a kňaza, ktorý stál na čele štátu. Tu nemožno hodnotiť jeho úmysly či dobré predsavzatia, ale jeho skutočné činy (neraz i zločiny), za ktoré nesie plnú zodpovednosť. Na tento faktor sa často (a nielen v prípade Tisovej postavy) zabúda.

Takže keď sa spýtam, či bol Tiso zradca alebo záchranca Slovákov, čo odpoviete?

Vaša otázka je postavená presne v duchu dvoch extrémov, o ktorých sme hovorili na začiatku. Je to rovnaké, ako sa pýtať, či bol vinný alebo nevinný. Na to neviem kvalifikovane odpovedať, lebo to je parketa pre právnu teóriu a prax.

Ale ako historik sa snažím skúmať a rekonštruovať jeho politické aktivity, hovoriť o jeho politickej a morálnej zodpovednosti, a výsledky svojich poznatkov predkladať čitateľom či poslucháčom. Pravdaže, bolo by naivné očakávať, že tieto názory sa stretnú so všeobecným súhlasom a pochopením.

​Takže z vášho pohľadu je Tisova zodpovednosť jednoznačná?

Presne tak. Za všetko dobré, ale aj za všetko zlé, čo sa v slovenskom štáte udialo. A toho zlého bolo, žiaľ, omnoho viac. Slovenská republika bola takzvaný vzorový štát, ktorý vytvorili nacisti, nie Tiso. On sa však stal v ich rukách najefektívnejším nástrojom nielen budovania totalitného režimu, ale aj úzkej kolaborácie s hitlerovským Nemeckom. To si treba uvedomiť.

Tiso sa stotožnil s myšlienkou, že v danej situácii je satelitné postavenie Slovenska voči Nemecku a úzka kolaborácia s ním to najlepšie riešenie aj pre budúcnosť, tvrdiac, že ak nebude existovať slovenský štát, nemôže existovať ani slovenský národ. Bol to jeho tragický omyl nielen ako politika, ale aj ako kňaza a človeka.

Bol to viac kňaz alebo politik? Alebo jednoducho len pragmatik?

Práve to bola jedna z hlavných dilem Tisovho politického, profesionálneho i súkromného života, ku ktorej sa sám často vracal. Bol totiž „homo politicus“ dávno predtým, než zastával kľúčové funkcie v štáte. Politikou sa intenzívne zaoberal už dvadsať rokov pred vytvorením slovenského štátu.

Pritom nikdy nezanedbával svoje kňazské povinnosti, ani keď bol v najvyšších politických a straníckych funkciách. Predovšetkým sa však neúnavne angažoval v politike a vo verejnom živote vôbec: rečnil, písal, vyjednával, prijímal oficiálne i neoficiálne politické či diplomatické návštevy. Sedemkrát sa stretol s Adolfom Hitlerom a aj tam, na nevôľu führerovho okolia, súkromne vykonával bohoslužby.

Treba povedať, že prevažnou časťou slovenského obyvateľstva bol rešpektovaný a pokiaľ je to u politika možné, tešil sa aj popularite. Jeho popularita však nevyplývala z jeho politických schopností, ale prevažne z toho, že bol kňazom. O to je však jeho zodpovednosť väčšia. Bolo niekedy až trápne, a pre mnohých úprimne veriacich ľudí nepochopiteľné, keď vo svojich verejných prejavoch a článkoch presviedčal, že všetky protidemokratické i antihumánne kroky štátu a jeho režimu sú v úplnom súlade s kresťanským učením a s kresťanskou morálkou.

Ako politik?

Ako kňaz – politik. Ľudia ho v takýchto prípadoch počúvali a vnímali nie ako politika, ale ako kňaza, ktorý vyšiel z kostola na verejnú rečnícku tribúnu. A v tom je problém. Treba ešte dodať, že v týchto svojich politických aktivitách sa dostával do čoraz väčších sporov s Vatikánom, ktorý nebol nadšený, že kňazi sa angažujú v politike a zvlášť, ak je to v čase vojny. Pokiaľ to chcel nejaký duchovný urobiť v medzivojnovom období, musel si z Vatikánu vyžiadať povolenie.

Tiso takéto povolenie dostal?

Nestretol som sa v archívnych dokumentoch ani v odbornej literatúre s takýmto dokumentom. To však neznamená, že ho nemal. V každom prípade Vatikán Tisove politické aktivity spočiatku toleroval. Keď sa stal prezidentom, dostal od pápeža Pia XII. aj oficiálne blahoželanie. Doteraz známe vatikánske dokumenty však jasne svedčia o tom, že vzťahy Tisa ako rímsko-katolíckeho kňaza a politika voči Svätej Stolici boli v rokoch 1939 – 1945 z viacerých náboženských i politických príčin permanentne napäté.

Vatikán so znepokojením sledoval nielen (aj keď vynútene) spojenectvo Slovenskej republiky s nacistami, ktorých ideológia bola protikresťanská, novopohanská, ale stále ostrejšie odsudzoval aj rasovú politiku a prax ľudáckeho režimu na Slovensku, ktorá kruto postihovala aj židovských konvertitov. Na vysvetlenie týchto problémov však historiografia nestačí. Treba klásť aj otázky, ktoré už patria do roviny psychológie alebo do výsostne náboženskej sféry.

Aké?

Nevieme a ani sa už nikdy nedozvieme, či si Tiso, či už ako kňaz alebo ako politik, kládol niekedy otázku o vlastnej spoluzodpovednosti za násilné vyvezenie a následné vyvraždenie 57-tisíc slovenských židov v roku 1942.

Udialo sa to v krajine, ktorá vtedy ešte nebola obsadená Nemeckom. Slovenský štát deportácie uskutočnil výlučne vlastnými mocenskými a administratívnymi silami. Vyvezené osoby zbavil nielen ich majetku a štátneho občianstva, ale za každú z nich zaplatil tretej ríši 500 ríšskych mariek. Uvedomil si Tiso ako politik a kňaz, že sa tu porušujú nielen základné ľudské a občianske práva postihnutých osôb, ale aj všeobecne platné a záväzné náboženské predpisy a princípy kresťanského učenia?

A ďalšia otázka: Ak by si bol Tiso ako najvyšší predstaviteľ štátu uvedomil svoju neoddiskutovateľnú zodpovednosť za vyššie spomínané udalosti, mohol by každý deň ďalej vykonávať svoje kňazské povinnosti? Pri hľadaní odpovedí na vyššie nastolené otázky historici znova môžu skúmať Tisovu zodpovednosť, no nie určovať jeho vinu alebo pasovať ho do polohy sebaobetujúceho nevinného politika.

Dá sa na základe týchto prejavov a ďalších dokumentov povedať, že Tiso bol antisemita?

Tiso nebol antisemita v nacistickom, teda rasovom slova zmysle. Jeho antisemitizmus vyvieral skôr z tradičných náboženských, sociálnych a nacionálnych koreňov a stereotypov. Svedčia o tom mnohé jeho prejavy a články z obdobia vojnového slovenského štátu.

Ale antisemitizmus a jeho najrôznejšie podoby nebol iba slovenskou záležitosťou a jeho nositeľom medzi slovenskými politikmi nebol iba Tiso, respektíve iní ľudácki politici. Ich zodpovednosť spočíva však v tom, že z antisemitizmu urobili oficiálnu súčasť štátnej ideológie a praktickej politiky, čo zákonite viedlo k tragédii. 

Nemohla za tým byť aj osobná skúsenosť, veď Tiso sa aktivizoval v rôznych vzdelávacích a sociálnych spolkoch bojujúcich napríklad proti úžere, ktorá sa často vyčítala práve Židom.

Áno, fungovali tu vyššie spomínané stereotypy o kolektívnej vine Židov. Antisemitizmus je totiž jedným z používaných prostriedkov, ktorým si politické strany populisticky radikalizovali svoje nacionálne a sociálne programy.

Ak by ste sa dnešných politikov opýtali, či majú antisemitské postoje alebo predsudky, tak to, prirodzene, všetci odmietnu a poprú, nik sa s tým neodváži argumentovať. Princíp kolektívnej viny však stále existuje a funguje, len dnes sa hádže niekam inam. Antisemitizmus je určitým druhom xenofóbie, ktorá je dnes zameraná proti Rómom, utečencom, prípadne susedom – vždy podľa aktuálnej potreby.

Tiso na jednej strane odsúhlasil deportácie Židov zo Slovenska, na druhej strane udeľoval aj takzvané prezidentské výnimky. Komu a na základe čoho?

Tragédia Židov, a nielen na Slovensku, sa nezačala vtedy, keď odchádzali transporty. Začala sa už v rokoch 1938 a 1939, keď sa určila skupina obyvateľstva, ktorá sa označila za nepriateľa ľudu a štátu a tej sa obmedzili najprv politické, potom hospodárske, sociálne a nakoniec občianske a ľudské práva.

Za toto všetko je priamo alebo nepriamo zodpovedný človek, ktorý stál na čele štátu v úlohe prezidenta a navyše sústredil vo svojich rukách dominantné politické funkcie a páky: Bol predsedom samovládnucej Hlinkovej slovenskej ľudovej strany, najvyšším veliteľom Hlinkovej gardy a armády.

Poďme k tým výnimkám.

Dával výnimky, lebo to umožňovali dva „výnimkové“ paragrafy Židovského kódexu. Tisovi nekritickí obhajcovia tvrdia, že prezidentských výnimiek bolo až 30-tisíc, čo je úplne nepravdivé číslo. Prezident udelil asi tisíc výnimiek, ktoré sa týkali 4 – 5-tisíc židovských občanov, lebo výnimka chránila aj najbližších rodinných príslušníkov jej držiteľa.

Aj tu sa však vynárajú otázky: Pred kým chránili výnimky ohrozené osoby? Kto prenasledoval židovských obyvateľov a zbavoval ich základných hospodárskych, sociálnych, občianskych a nakoniec ľudských práv? Kto ich násilne vyvážal za hranice?

Štát.

A kto stál na čele štátu?

Jozef Tiso.

Presne tak. Okrem toho: väčšinu z tých výnimiek, za ktoré sa muselo navyše platiť, dostali konvertiti, teda Židia, ktorí prestúpili na kresťanstvo. K podobným číslam a záverom dospel aj autor asi doteraz najkvalitnejšej historickej biografie o Tisovi, Američan James Ward.

A čo výnimky z hospodárskeho hľadiska?

To boli takzvané ministerské výnimky a bolo ich najviac. Dostávali ich najmä lekári, lekárnici, veterinári, stavební, ekonomickí a iní inžinieri, poľnohospodárski pracovníci – jednoducho odborníci, bez ktorých sa štát nemohol zaobísť.

Keď ste spomenuli Jamesa Warda, americký portál Business Insider zaradil Tisa pred časom do zoznamu 22 svetových diktátorov. Je to podľa vás namieste?

Ja by som Tisa nepovažoval za diktátora. Bol autoritársky politik s viditeľnými sklonmi k totalitnej forme vlády, čo ani sám netajil. Možno to vychádzalo aj z jeho osobného presvedčenia, že kňaz je pre (veriaceho) občana vždy najväčšou, nespochybniteľnou morálnou autoritou.

Tiso tento svoj názor jednoznačne preferoval už za prvej Československej republiky a preniesol to aj do svojich prejavov v čase slovenského štátu. Budoval si tým nie diktátorské, ale autoritárske postavenie a za pomoci svojho politického okolia aj kult vlastnej osobnosti. Svoje vodcovské postavenie uplatňoval raz vo väčšej, inokedy v menšej miere.

Za Boha a za národ, to s obľubou vyhlasoval Tiso a podobnými heslami sa dnes oháňajú aj jeho novodobí obdivovatelia. Nebola to však skôr túžba po moci ako po blahu národa?

Prirodzene, každý, kto vstupuje do politiky a chce sa tam uplatniť, musí mať ťah na moc. To sú len bájky o tom, že chce pomáhať štátu a národu. Keď sa mal Tiso rozhodovať medzi kňazským povolaním a politikou, rozhodol sa pre politiku, hoci sa mu ako absolventovi Viedenskej univerzity otvárala veľká možnosť cirkevnej kariéry.

No jeho to stále viac ťahalo k politike. Vedel svojím spôsobom veľmi dobre manipulovať s ľuďmi. V čase vykonávania najvyšších štátnych funkcií sa obklopil osobami, ktorým dôveroval, ktoré ho absolútne rešpektovali a vedel, že ho nikdy nebudú ohrozovať. Zväčša, no nie vždy, sa mu to darilo.

Už ste naznačili, že vnímanie Tisa dodnes ovplyvňuje aj jeho koniec. Bol trest smrti správny?

Žiadate, aby som hodnotil právnu stránku Tisovho procesu a konečného rozsudku. Opakujem: historik skúma zodpovednosť. V Európe je dnes trest smrti neprijateľný, neprípustný. Vidíte, aké polemiky vyvolávajú tendencie za obnovenie trestu smrti v Turecku.

Tiso bol, podobne ako iní s nacistami kolaborujúci politici v Európe, úplne oprávnene postavený pred súd. Problematické bolo nie odsúdenie Tisa, ale vynesenie najvyššieho trestu a jeho vykonanie. Tisov proces sa však stal v danej dobe objektom a prostriedkom neúprosného politického zápasu medzi komunistami a demokratmi na Slovensku. Tým, že vo voľbách v roku 1946 utrpeli na Slovensku komunisti ťažkú porážku, chceli využiť Tisov proces na oslabenie Demokratickej strany.

Jej predstavitelia totiž v rámci tzv. aprílovej dohody sľúbili, že pokiaľ bude bývalý prezident odsúdený na absolútny trest, tak rozsudok nebude vykonaný. Už počas Tisovho procesu a najmä po vynesení rozsudku sa na Slovensku rozpútali na oboch stranách politickej barikády organizované masové akcie, neprípustne zasahujúce do právomoci a nezávislosti justičných orgánov.

Takže to bol skôr politický proces o prevahu ako odstránenie symbolu kolaborácie?

Tiso bol súdený v rámci retribučného zákonodarstva. Tam neexistovala prezumpcia neviny, každý bol vopred vinný, hoci nie každý bol odsúdený. Ale nebolo to len na Slovensku. V neoľudáckych textoch sa často ozýva, že nikde nebolo retribučné súdnictvo také kruté, ako na Slovensku. To je účelové klamstvo.

Napríklad vo Francúzsku sa mnohí kolaboranti ani nedostali pred súd, rovno ich zastrelili či zlynčovali. Ale Francúzi boli napriek tomu opatrnejší, prezieravejší. Maršala Petaina, uznávaného hrdinu prvej svetovej vojny, ktorý stál na čele kolaborantskej vlády vo Vichy, síce odsúdili na trest smrti, no omilostili. A teraz ho nikto nepovažuje za martýra. Ale napríklad Antonescu v Rumunsku bol popravený, rovnako ako Quisling v Nórsku.

Môžeme sa však pozrieť na to, ako Tiso a obdobie prvej Slovenskej republiky opäť začína rezonovať v spoločnosti? Predseda Ľudovej strany Naše Slovensko Marian Kotleba žiadal pred časom minútu ticha v parlamente za Jozefa Tisa. Ako to máme chápať?

Na to si musia odpovedať nielen poslanci Národnej rady, ale aj politici, verejní činitelia a nakoniec aj my občania. Ľudová strana Kotlebu je jednoznačne fašistickou organizáciou. Mal som možnosť bližšie poznať stanovy, program, propagandistické a tlačové materiály jej predchodkyne – Slovenskej pospolitosti, ktorá bola úradmi pred pár rokmi zakázaná.

Je úplne zrejmé, že medzi Slovenskou pospolitosťou a dnešnou Ľudovou stranou Naše Slovensko existuje nielen personálna, ale aj programová, politická a ideologická kontinuita, aj keď ju „dnešní“ kotlebovci zahaľujú do opatrnejšej a sofistikovanejšej terminológie. Vojnový slovenský štát a jeho totalitný režim ako aj jeho vodcovia ďalej ostávajú pre nich vzorom. Je to zarážajúci „historický analfabetizmus“ alebo ešte nebezpečnejší arogantný politický program?

Vedia však samotní kotlebovci, kto to bol Tiso a ako naozaj fungoval slovenský štát?

To sa musíte opýtať v prvom rade ich. Myslím, že nevedia o čo ide, lebo nepoznajú základné fakty zo slovenských a európskych dejín. O to razantnejšie však útočia a odmietajú odborné práce historikov, ktorých sebavedome obviňujú z nepriateľstva voči slovenskému národu a jeho štátu.

Z nevedomosti a zaslepeného fanatizmu sa potom šíria absurdné, niekedy až morbídne interpretácie o režime vojnového slovenského štátu a o politickom či osobnom profile Jozefa Tisa.

Vzápätí sa verejne, no najmä cez sociálne siete šíria tie najabsurdnejšie teórie a nezmysly, ktorým niektorí ľudia ľahko uveria. Žiaľ, tu asi platí bonmot, že ľudí začína história zaujímať až vtedy, keď sa dejiny menia na klebety. Marian Kotleba a jeho strana to vedia efektívne využívať a zneužívať.

A nechýbajú nám tu kvalifikovaní oponenti, ktorí by tieto veci vedeli vysvetliť?

Pracovníci v spoločenských vedách tú oponentúru robia, hoci azda nie vždy dostatočne účinne a úspešne. Politici, ktorí si vždy tak radi zarečnia pri oslavách rôznych výročí, sa odvolávajú na „poučenia z dejín“, hoci tieto dejiny v celej ich zložitosti poznajú až žalostne málo. Žiaľ, asi to platí pre väčšinu spoločnosti.

Politici, rôzni verejní činitelia a veľká časť obyvateľstva od historikov totiž nepotrebuje fakty či kladenie často nepríjemných otázok, ani kritickú sebareflexiu národných či štátnych dejín, ale len čierno-biele odpovede a najmä potvrdenie vlastného názoru.

Aké je naše povedomie o histórii, keď Kotlebova strana bola druhá napríklad aj v Ostrom Grúni, ktorý Nemci počas vojny vypálili?

Je to neznalosť. Nevedomosť síce neospravedlňuje, ale môže niektoré javy, napríklad rapídny nárast pravicového extrémizmu vysvetľovať. Najmä mladí ľudia totiž často všetky informácie preberajú len z internetu, nečítajú a kriticky nemyslia. Pravdaže, nie je to len neznalosť dejín, ale k šíreniu extrémizmu výdatne prispieva aj frustrácia mnohých občanov z ich ťažkej sociálnej situácie, z nedôvery voči štátu a z arogancie jeho politických elít.

„Tento rok sme narástli do výšky aktív jedna miliarda euro. To je výrazný úspech,“ vyhlásil.

V roku 2017 je pre Krúpu strategické kúpiť banku a posilniť v segmentoch, v ktorých firma už pôsobí. Viac si pozrite vo videu.

Celý rozhovor s Pavlom Krúpom si prečítajte v aktuálnom vydaní HN magazínu.

Faktom ostáva, že by to bol chybný úsudok. Ani náhodou open space neoznačuje miesto extrémne uvoľnených mravov. Na to je predsa koncoročný večierok. Neraz označovaný aj za korporátny Woodstock.

Krvavé kliky

Asi 364 dní v roku pocit slobody a korporáciu v jednej vete nepoužijete. Ak áno, tak to bude dávať asi taký zmysel ako vkusné sandále. No potom príde ten 365. deň – vianočný večierok. A ak ste neskúsený korporátny panic alebo celoživotný lúzer, necháte sa uniesť uvoľnenou atmosférou, zle odhadnutým množstvom jedla a dobre vyrátaným objemom alkoholu.

Inými slovami, pud sebazáchovy vás na chvíľu opustí. Čo je celkom paradoxné, nikde na vás nestriehne viac nástrah ako práve počas tohto večera.

Prvou nástrahou je samotné otupenie korporátnych inštinktov. Predovšetkým sa osobne stretnete s kolegami, ktorých poznáte výlučne z mailovej komunikácie. A to prináša prvý šok. Pretože v niektorých prípadoch ich výzor nekorešponduje s predstavou, akú ste si o nich z e-mailov vytvorili.

Ani si neslintajú na rameno, ani dookola neopakujú jednu nezmyselnú vetu a nechcú potvrdenie, že ste ju počuli. Ba dokonca im z tváre nevyrastajú kly zašpinené krvou neskúsených kolegov.

Neraz to bývajú atraktívni a milí ľudia. No ak si tento dojem z večierka odnesiete, padli ste do pasce. Vaša predstava vás chránila pred ich požiadavkami. Ak ste ju stratili, tak na neviditeľných kloch bude vaša krv. Alebo, v lepšom prípade, oslintané ostane vaše rameno.

CEO a jednorožec

Druhé nebezpečenstvo vianočného večierka tvorí eufória z kultúrneho programu. Na pódiu sa najprv zjaví bytosť z hovorených mýtov a legiend. Generálny riaditeľ či CEO. Celý rok máte väčšiu šancu v práci stretnúť a pokecať si s jednorožcom ako s tou tajuplnou osobou. A teraz stojí pred vami a dokonca bežným korporátnym spolukrysám podáva ruku.

V tom je práve nebezpečenstvo. Ak sa k nemu začnete správať ako k ľudskej bytosti, tak ste medzi kolegami skončili. Skrátka ste za prehnane ambiciózneho. (Existujú aj iné označenia.) Alebo sa v očiach nadriadeného stanete nežiadúcim. Váš manažér okamžite dôjde k záveru, že sa bavíte o ňom.

Tretie nebezpečenstvo predstavujú sestry z rádu veľkého srdca koporátneho. Teda manažérky, ktoré rodinu nahradili korporáciou. A práve vianočný večierok predstavuje jedinú príležitosť, ako z tvrdého údelu uniknúť a nahliadnuť do života bežných žien.

Práve tie pasú po hocikom, ktorý je dostatočne uvoľnený, aby padol do ich osídiel. Prirodzene, ak sa to stane, cena je vysoká. Ak máte šťastie a neprebudíte sa priviazaný k radiátoru. Hneď ako sa pokúsite vycúvať, čaká vás pravé openspaceové peklo. No čo už, nemôžu byť každý deň Vianoce.  

​

Hlavne zdvorilo

Nadnárodná spoločnosť skutočne nepredstavuje priestor pre rozhovory. Už vôbec nie duchaplné alebo vtipné. Ani sa o to radšej nesnažte. V lepšom prípade si to všimne personálne oddelenie (centrum propagandy) a na najbližšom vianočnom večierku vás budú ťahať na pódium. V horšom prípade za vami v open spacei môže sedieť korporátna krysa z rodu najdôležitejších.

Teda kolega, ktorý osem hodín denne na svojich bedrách nesie budúcnosť celého ľudstva. A preto vás okamžite neuroticky okríkne, aby ste sa šli rozprávať von. Ak už nemáte čo robiť. Potom sa spokojne vráti na Facebook. No najhorší prípad predstavujú manažéri pre nudné interné vzťahy. Ich úloha je jediná. Naučia vás vážiť si to, čo by normálny človek v úcte nikdy nemal. Zdvorilostné rozhovory s kolegami, takzvané small talky.

Zhrnúť obsah diskusií s kolegami na cigarete či obede sa dá tromi slovami. Tisíckrát prežutá vata. V prípade, že chceme ísť viac do detailu, tak počasie, zážitky z víkendu a čo vyviedli deti (ak ide o korporátnu krysu s potomstvom). A nemožno vynechať ani konšpiračné teórie o bývalých spolužiakoch, ktorí pracujú i v inej korporácii. No zarábajú viac a pritom nerobia zbytočné úkony. Úplná blbosť.

Zrátané a podčiarknuté, small talk s kolegami má málokedy väčšiu cenu ako zdvorilosťou zabitý čas. Aspoň si to myslíte, kým na vás nepríde manažér pre nudné vzťahy. Ten vás vyvedie z omylu.

Výsledok nadovšetko

Manažér pre nudné vzťahy pracuje na každom jednom oddelení nadnárodnej spoločnosti. S výnimkou právneho. Tam ich je dvojnásobok. Tento typ korporátnej krysy dokáže z už tak nezaujímavého small talku spraviť zdĺhavý a vyčerpávajúci proces, pri ktorom i storočná vojna pôsobí ako zanedbateľná epizódka.

Ide na to jednoducho. Pozoruhodne nasilu vnikne do hlúčika kolegov pri obede, chytí sa niektorého slova a z nudného tliachania vyrobí monológ, pri ktorom by i Mao Ce-tung zbledol závisťou. Opakuje dookola veci, ktoré nemajú hlavu ani pätu. No čo je ešte horšie, ani pointu.

Príklad zo života v skrátenej verzii. „V jednom z amerických štátov napadne v zime veľa snehu. A motoristi, ak chcú zaparkovať, musia najprv miesto odhrabať. No kým na odhrabané miesto prídu s autom, tak ich niekto predbehne a zaparkuje. Tak tam začali dávať stoličky či iný nábytok. No zašlo to tak ďaleko, až to museli zakázať.“ (Zdravím Ivana.)

Ak ste podali výkon húževnatého maratónca a dostali sa až k pointe, tak slovo sklamanie sa ukazuje ako eufemizmus. Samozrejme sa rozhostí sa ticho. Čo manažér pre nudné vzťahy považuje za priestor spustiť ďalší klenot jeho bizarnej predstavy o zábave. A po pár týchto skúsenostiach sa vám na pracovisku mlčí ľahšie. Prípadne aj rozhovor o počasí sa podobá zábave viac, ako by ste kedy tušili.

​

Opäť kolegovia

Vchod do budovy. Ak ste náhodou zvládli vstať a ísť do práce s pocitom oddýchnutia, tak vám to zvyčajne vydrží po prvý turniket sídla nadnárodnej korporácie. Pretože hneď ako uvidíte tváre svojich kolegov, spomeniete si, prečo ste sa tešili na dovolenku. Ak máte šťastie, tak vás odchytí nejaký demotivovaný spoluväzeň, ktorý na vás vyleje za vedro depresie. Zhrnie všetko, čo sa za vašej neprítomnosti stalo, tak, že máte chuť sa obesiť.

Ak však máte smolu a z nepozornosti vleziete do výťahu s premotivovaným polobláznom, či, ešte horšie, s niekým z personálneho, tak sa dovolenková nálada vytratí medzi prvým a druhým poschodím. Ten totiž zhrnie všetky novinky takým nadšeným spôsobom, že máte chuť obesiť jeho.

Alfa a omega

Open space. Čím viac sa približujete k vlastnej kóji, tým viac sa vzďaľujú už aj tak promilové zvyšky dovolenkovej nálady. A to i v prípade, že ste sa vyhli výťahom a šli radšej požiarnym schodiskom. Všade visia korporátne heslá, hodnoty, prípadne motivačné kolektivizačné bezduchosti. „Klient je alfa a omega našej práce“, „we are the champions“, ... doplnené vysmiatymi fotkami ľudí, ktorých ste nikdy nikde nevideli.

Nie je to prekvapením, skoro vždy ide o úlovky z fotobanky. A teda visia na nástenkách v IT korporácii i centrále banky. Inými slovami, bullshity, ktoré ste z psychohygienických dôvodov dokázali potlačiť už v prvý deň voľna, sa vám teraz vrátia. S dvojnásobnou neuveriteľnou intenzitou.

100 mailov

Mailová schránka. A v nej niekoľko stoviek neotvorených mailov a všetky majú označenie urgent. Vy síce viete, že polovica správ sú len výrony dôležitosti nepodstatných kolegov. A druhú polovicu tvoria úplné blbosti. No otvoriť ich musíte. Pretože sa môže napríklad stať, že počas dovolenky sa na vás niekto rozhodol delegovať svoje povinnosti. Plus zároveň je malé riziko, že niektorý z mailov je fakt urgent.

Obrana

Dezorientovaný a zdeprimovaný ešte musíte absolvovať posledný klinec do rakvy dovolenky. Teda brífing. To je typ mítingu, ktorý sa svojím názvom snaží slaboduchých oklamať, že ide o čosi krátke. Hneď na začiatok vás šéf oficiálne privíta z dovolenky a spýta sa, ako bolo. Vy máte dve možnosti. Porozprávate dve vety o tom, kde ste boli, aj keď viete, že to nikoho nezaujíma. A potom si sadnete a budete počúvať bežné bezduché tliachanice, ktoré vám nechýbali.

Alebo je tu druhá možnosť – pre korporátnych chrapúňov. Ak sa vás na začiatku brífingu spýtajú, ako bolo na dovolenke, zapojte notebook do projektoru a vyše hodinu ukazujte fotografie. Pri každej povedzte príhodu, ktorá sa k snímke viaže. Napríklad: „Túto mačku sme potom videli na výlete do… “ V jednom i druhom prípade sa podovolenkovej depresii nevyhnete. No po brífingu sa budú chcieť obesiť aj ďalší.

​

Bez vzduchu

Dobrý brainstorming sa pozná jednoducho. Ste spolu s ostatnými zatvorený v mítingovej miestnosti. Steny sú oblepené megahárkami papiera. Tie sú nevyhnutné. Pretože budú zachytávať všetky záblesky kolektívneho ducha pre budúce pokolenia. Vzduch je buď nedýchateľný a vy omdlievate. No ste korporátna krysa, a tak sa tvárite, že len sústredene zachytávate každé slovo.

Alebo naopak. Klíma je zapnutá na maximum a vy sa trasiete od zimy. Len pre ostatných predstierate, že ide o pretlak kreativity, ktorá vám elektrizuje celé telo. V jednom i druhom prípade sa však musíte zaradiť do niektorej z troch skupín korporátnikov, ktoré brainstorming vytvára. A naopak, oni z brainstormingu robia trest za zločiny z predchádzajúcich životov.

Neuznaní géniovia

Najrozšírenejšou skupinou sú no-brain-stormisti. Teda podivuhodné osôbky, ktoré si skutočne myslia, že tento míting tvorí priestor, aby ostatným odhaľovali svoju netušenú genialitu, ako zlepšiť biznis na nadnárodnej úrovni. A neváhajú zahulákať každú zdanlivo súvislú vetu, ktorá im v tom momente napadne. Keďže ich postrehy nemajú ani hlavu, ani pätu, a už vôbec nie mozog, prirodzene narážajú na druhú skupinu účastníkov. Na idea killerov. (Zabijakov nápadov.)

Idea killeri plnia úlohu korporátnych šakalov. Teda roztrhajú na franforce každý nápad, hneď ako zaznie. A bránia tak osud korporácie pred okamžitý zánikom v dôsledku idiotských nápadov no-brain-stormistov. Na druhej strane, idea killeri nikdy s vlastnými nápadmi neprídu. Keď pre nič iné, tak preto, lebo ich nemajú. A ak by aj takáto zázračná chvíľa nadišla, dobre vedia jedno. Šakalia svorka sa vrhne i na nich. Aj v prírode sú vždy slabí a chorí jedinci skrátka odstránení.

Kecálkovia a svorka

Treťou skupinou sú kecálkovia. Tých mám najradšej. Do mítingu s cieľom brainstormingu sa zapájajú dlhým prejavmi. V rámci nich koniec popiera úvod. Čo vôbec neprekáža. Pretože počas desiatich viet zmenili názor priemerne dvanásťkrát. No nejde o multischizofrenikov. Zvyčajne. Dôležité pre nich je, aby niečo povedali a je im úplne jedno, čo.

Brainstorming tak predstavuje zvláštny dramatický útvar. Niečo medzi kabaretom ľudí, ktorí sa považujú za géniov. A pocit vyvolenosti u nich stupňuje skutočnosť, že oni jediní na svete to vidia. To dopĺňa lovecká slávnosť šakalej svorky. A celé to uzatvárajú fraškoidné vystúpenia kecálkov, ktorými pohŕdajú obe skupiny. A vďaka tomu je výsledok brainstormingu vždy pozitívny. Nič sa nestane. Len korporátne krysy v akváriu polepenom veľkými hárkami papiera trpia za svoje zločiny. Myslite na to už v tomto živote.

A čo je ešte horšie. Komunikácia s kolegami navyše degraduje do opakovania tých istých viet. Napríklad do stupídnej otázky: Teraz sa chodí do práce?

Červené krížiky

Ako zistiť, že ste zamestnaný v korporácii. Stačí si spraviť malý test. Prichádzajte týždeň do práce o päť minút neskôr, ako zvyknete. A vždy, keď započujete vetu: „Teraz sa chodí do práce?“, spravte fixkou červený krížik na zemi.

Áno, budete trochu za idiota. A to i na korporátne pomery. No výsledok za to stojí. Ak pracujete v skutočnej nadnárodnej spoločnosti, tak po týždni už nebudete vedieť spraviť krok bez toho, aby ste aspoň na jeden krížik nestúpili.

Dobre, v prípade, že ste optimista, tak si úkaz dokážete vysvetliť jednoducho. Skrátka pracujete obklopený stádom imbecilov, ktorí nedokážu nič iné, len neustále opakovať tie isté vety.

Lenže problém je komplexnejší. Ani zmenou zamestnania sa záplavy červených krížikov na dlážke nezbavíte. Na Slovensku totiž neexistuje nadnárodná spoločnosť alebo aspoň väčšia firma, kde by táto prostoduchá otázka nezaznela aspoň stokrát. Každý pracovný deň. V čase od ôsmej do desiatej.

Zbytočne významný

Príčin môže byť viacero. Samozrejme, neprimerane vysoký výskyt imbecilov nikdy nie je možné vylúčiť. Naopak, s tým treba vždy rátať. Nakoniec až vás uvidia kresliť krížiky na dlážku, nebudete jediný, kto si to o vás v korporácii pomyslí.

Lenže otázkou „Teraz sa chodí do práce?“ vás môžu potešiť aj ľudia, o ktorých viete, že sa v minulosti honosili priemerne vysokou inteligenciou. Takže, kde sa stala chyba? Prečo to opakujú?

Odpoveď je jednoduchá. V každej korporácii skôr či neskôr pochopíte, že ani vy ani ostatní v podstate nič nerobíte. Preposielate si maily, ktoré strácajú reálny zmysel. Pripravujete reporty, ktoré nikoho nezaujímajú. A trávite tak čas všetkým možným, len aby vám nikto nedokázal, že v podstate nič nerobíte. A čím viac predstierate svoj význam pre chod korporácie, tým viac vás to zvádza k jednej veci. Aby ste ostatných obvinili z toho, že robia to isté čo vy – nič.

A najlepší spôsob je, zažartovať si vtipnou otázkou. Teraz sa chodí do práce? A pritom vy tam už musíte byť. A keď kolegovia odchádzajú, rovnako im treba pripomenúť, že vy tam ešte ostávate. Na to však slúži veta: „Ty máš pol dňa dovolenky?“ Pozor, je dôležité poradie nepomýliť.

​

Vzor Dubček

Ak sa disidentom na Slovensku dokáže stať každý iba trocha významný komunista, ktorý upadol do nemilosti režimu, Gustáv Husák musí byť prvý v poradí. Stačí slovo disident vyskloňovať podľa vzoru Dubček. Zapálený komunista, významný komunista, odstavený komunista, perzekvovaný komunista. No za každých okolností komunista. Čo s Husákom? Podobne vzorec platí i pre jeho život. Prečo potom Sašu máme tak radi a Gusta nie? Odpoveď je triviálna. Ide o načasovanie.

Husák bol v nemilosti príliš skoro a na politické výslnie sa stihol ešte vrátiť. Dubček tam upadol o osemnásť rokov neskôr a významnú funkciu v strane či štáte sa mu pre rokom 1989 už nepodarilo získať. A treba dodať, napriek jeho usilovným snahám. „Nemôžem sa zmieriť ani s doživotnou straníckou exkomunikáciou,“ píše napríklad Dubček v roku 1987 vo svojom liste adresovanom Ústrednému výboru KSS.

Mučenie komunistami

Poďme v rýchlosti k neuznanému disidentovi Husákovi. Väčšinu života presvedčený komunista sa víťazstva socializmu v Československu dočkal. No éru budovania sledoval z nečakanej perspektívy. Dva roky po prevrate bol obvinený z buržoázneho nacionalizmu. A v roku 1954 dostal doživotie. Zámienka? Velezrada. Dôvod? Nepohodlnosť. Vo väzení budúca tvár normalizácie spoznávala poctivé eštebácke mučenie. No vynútené priznania vždy následne odvolal. Čím svojich vyšetrovateľov seriózne štval.

Z basy sa dostal, až keď bol socializmus vybudovaný. Teda aspoň podľa názvu republiky. Tá si v roku 1960 k prívlastku Československá pridala aj socialistická (ČSSR). Husákovi bolo ponúknuté teplé miestečko v Prahe, no odmietol a zostal v Bratislave na pôde Slovenskej akadémie vied.

Kritik súčasného stavu

A začal spôsobovať štruktúram solídne vrásky na čele. Pri Dubčekovi to nazývame protirežimová činnosť. Na mestskej konferencii KSS v Bratislave sa verejne pohoršil nad „premrhaním plodov februára“. Čo boli veľmi tvrdé slová. A nedali sa ignorovať. Slovenská komunistická elita, kam patril i Dubček, obratom vydala stanovisko, v ktorom označili Husákovo vystúpenie za „nebezpečné a škodlivé“.

Podobnú radosť im robili aj Husákove pamäte Svedectvo o SNP, ktoré vychádzali na stránkach Kultúrneho života. No predovšetkým dobových súdruhov muselo iritovať, ako sa bývalý väzeň a budúci prezident s chuťou prezentuje ako obeť straníckych čistiek a zároveň mesiáš upadajúceho socializmu. Tento odsek textu si treba zapamätať. O pár riadkov nižšie si ho zopakujeme, len pri citáciách bude figurovať iné meno.

Poctivá kariéra

Otočme pohľad na Alexandra Dubčeka. V päťdesiatych a šesťdesiatych rokoch aparátnik ako z čítanky. Vhodný komunistickým pôvodom, študovaný v samotnej Moskve, ideologické pozadie pevne usadené v hlave, prejavoch i na stoličke v komunistických štruktúrach. Kým Husák ešte vysedával za mrežami, Dubček sa stal straníckym tajomníkom KSS v Bratislave, neskôr tajomníkom Ústredného výboru KSČ pre priemysel a tak ďalej, až po január 1968. Odtiaľto príbeh pozná už každý. Brežnev, list, welcome tanky a goodbye Saša.

Teda, s tým goodbye to bolo trochu pomalšie. Najprv pôsobil na čele Federálneho zhromaždenia a potom prijal teplé miestečko veľvyslanca v Turecku. Až keď ho vylúčili z KSS v roku 1970, štartuje protirežimové obdobie Alexandra Dubčeka. Len bez toho väzenia. Aj keď, treba povedať, pod dozorom ŠtB.

Korešpondenčná vojna

Svoje prvé disidentské kroky odštartoval svojsky. Protestovaním proti vlastnému vylúčeniu zo strany. História má zmysel pre humor. Jeden z prvých listov adresoval práve Gustávovi Husákovi, ktorý sa roku 1969 vrátil na čelo strany. K Husákovmu „premrhaniu plodov“ sa dostal v roku 1974. V liste Federálnemu zhromaždeniu. Lenže nejde o premrhanie plodov februára, ale o premrhanie plodov roku 1968. Dubček v ňom zároveň obhajuje bývalých komunistov, ktorí sa, podobne ako on, ocitli mimo štruktúr. Teda stali obeťami straníckych čistiek. Za mesiáša komunistov sa ešte nepovažuje.

Aspoň po nástup Gorbačova. Vtedy cíti šancu vrátiť sa do komunistickej strany. Už v pozícii spasiteľa socializmu a zároveň obete čistiek. A tam sa drží zrejme ešte v novembri 1989. Na tlačovej konferencii v Laterne Magike koncom novembra na otázku „Chceli by ste sa vrátiť do svojej funkcie z roku 1968?“ podáva viac ako rozpačitú odpoveď. „To sa musíte opýtať ústredného výboru strany.“

Husák disident

Tak čo teraz? Ak je Dubček bojovník za demokraciu, tak je ním aj Husák. Saša i Gusto skrátka boli komunisti, ktorých sa režim v určitom čase zbavil. Obaja mu to však boli schopní odpustiť a dokonca spasiť ho. Aj keď s veľkým časovým odstupom. Ak chceme byť skutočne spravodliví, máme dve možnosti. Prvá – pred každú bustu Dubčeka postaviť podobizeň Husáka. Alebo, praktickejšie riešenie. Už konečne sa začať zbavovať tých Dubčekových. Najvyšší čas už bol pred pár rokmi.

Pozitívny problém

V korporácii existujú dva druhy kolegov, ktorým by ste sa mali vyhýbať. Premotivovaní optimisti (premotiv-ovce) a depresívni trucoidi. Obe skupiny sa neuveriteľne líšia. No jedno majú spoločné. Ani tá najhrubšia priehradka medzi vašimi stolmi im nezabráni v tom, aby z vás nespravili vhodného kandidáta na psychiatriu.

Začnime premotiv-ovcami. Poznáte ich jednoducho. Agitátorov z personálneho vnímajú ako dílerov drog. Personalisti sa síce neskrývajú v baroch či podchodoch. Neskrývajú sa vôbec. Svoju ponuku nebalia do vrecúšok či skladačiek, ale dílujú ju zabalenú do slov ako výzvu cez maily alebo nástenky. No premotiv-ovce by bez nich neprežili. Každú dávku vychutnávajú a tešia sa na ďalšiu. A čo je ešte horšie: neváhajú každého presviedčať, aké opojné je všetko v korporácii.

Pre nich výzva myslieť pozitívne znamená krok späť. A čo je paradoxné, nič tak nebráni úprimnej snahe myslieť pozitívne ako pohľad na ich ľudskú tragédiu. Našťastie ich nie je veľa. A nedožívajú sa vysokého veku. Často umierajú za záhadných okolností. Napríklad udusením vnútrofiremným časopisom, ktorý im neznámi páchatelia strčili do ústnej dutiny.

V prospech pozitívnosti

Trucoidi paradoxne k životu potrebujú personalistov ešte viac ako premotiv-ovce. No nejde o vzťah narkoman – díler. Skôr pripomína rukojemnícku drámu. Na jednej strane sú obete, ktoré sa cítia dobre. Na strane druhej páchatelia, ktorí o tom spravidla netušia. Trucoidi okolitých kolegov traumatizujú predovšetkým svojím temným videním sveta. Akákoľvek volovina – zmena firemného kréda – v nich vyvolá utrpenie, o ktoré sa neváhajú podeliť. A omieľať to dokola pri cigarete, vo výťahu, počas obeda. Skrátka kedykoľvek dokážu na danú tému vymyslieť čo len mierne súvislú vetu, musia ju povedať. Prekvapivo práve oni sú oporou každej snahy myslieť pozitívne.

Pritom stačí veľmi málo. Ak chcete myslieť pozitívne, stačí sa vedľa nich postaviť v čase, keď šíria vlny demotivovanej depresie v rámci open space. Nemusíte nič povedať a pôsobíte na svet pozitívnejšie ako hippiesák, ktorý objavil nestrážené pole marihuany. Vedľa nich by totiž ako mysliaci pozitívne pôsobil aj pokazený automat na parkovanie.

​

Mail ako kritérium

Kto bol v korporácii, vie, že mailami sa tu nešetrí. Dôvodov je viacero. No najčastejšia príčina je pozoruhodne prostá. Mnohí skrátka považujú počet odoslaných mailov za jediné spravodlivé meradlo ich pracovných výkonov. To by neprekážalo. Ak by väčšina odoslaných mailov nemala tendenciu niekomu prísť. A ten sa nimi musí zaoberať.

Vo všeobecnosti možno mailovú komunikáciu v nadnárodných spoločnostiach rozdeliť do troch kategórií. Asi päťpercentnú množinu predstavujú pracovné a zmysluplné maily. Ďalších tridsať percent tvoria síce pracovné, ale zbytočné maily. Teda v zásade sú k veci, ale druhá strana buď nerozumie, alebo hrá o čas. Teda, vypytuje sa hlúposti a žiada o spresnenie – ak dostala od vás konkrétnu úlohu. Príčiny sú opäť jasné. Komplikáciami posúva termín dodania úlohy. Prípadne, ak je dostatočne vytrvalý, dokáže druhú stranu znechutiť natoľko, že radšej už nič nechce.

Zvyšok komunikácie predstavujú absolútne zbytočné maily. Množstvo korporátnych krýs je totiž presvedčených, že čím viac ľudí dá do kópie svojho mailu, tým významnejší dokument odosiela. A, čo je podstatnejšie, viac kolegov eviduje jej ťažkú prácu. Čo sa spravidla ani inak nedá. No stále nehovoríme o najhoršom možnom prípade. Ten predstavujú notorickí telefonisti.

Telefón zvuk prenáša

Mail má jednu obrovskú nevýhodu: ak ho pošlete, musia sa to dozvedieť všetci v miestnosti. Niekoho ste do kópie mohli zabudnúť dať! Práve proti tejto slabine bojujú notorickí telefonisti. Tí sú schopní pochodovať cez celý open space a hulákať zdanlivo dôležité informácie do telefónu. Prekvapivé je, že množstvo z nich sú priemerne inteligentní ľudia. (Ak majú lepší deň.) A napriek tomu zrejme dodnes nepochopili, že telefonický prístroj dokáže prenášať zvuk na veľké vzdialenosti. Iným slovami, netreba tie kilometre prekričať.

A naopak, ak je druhá strana v takej blízkosti, ktorú dokáže zvuk prekonať, tak telefón niekedy snáď ani netreba. Samozrejme, ako to býva, to najhoršie sa skrýva v kombinácii neznesiteľných vlastností. Teda pošle vám mail, zahuláka cez open space, že vám poslal mail. A potom si k nemu chce zavolať. Hm. Ide o konkrétny prípad, ale nebudem menovať.

​

Predovšetkým si treba osvojiť umenie sebaklamu. Teda vo svete, kde sa bezducho motajú chyby plodiace stvorenia menom ľudia, vy predstavujete posledného titana. Bytosť, pre ktorú vlastný omyl je čosi také abstraktné ako cestovanie vesmírom prostredníctvom myšlienok na hemendeks pre súčasných fyzikov.

No hneď ako si vo vlastnej hlave dokážete vytvoriť monumentálnu predstavu samého seba, obratom dokážete o svojej neomylnosti presvedčiť iných. Ak nezaberá pokojné hodnoverné vysvetlenie, že omyl nemôže byť na vašej strane, tak potom dokážete i presvedčivo oponenta prehučať.

Sto riadkov alibi

Druhým je selektívna pamäť. Skrátka akákoľvek spomienka evokujúca vlastné zlyhanie musí byť vyresetovaná. Len vďaka tomu sa dokážete presvedčivo opierať o vlastnú veľkosť. Lenže ani selektívnu pamäť nevybudujete cez noc. Obzvlášť v ére mailovej komunikácie. Preto si musíte dávať pozor nielen na minulosť, ale aj na prítomnosť. Ideálnym spôsobom je tak všetko dohodovať osobne alebo cez telefón. K mailovej komunikácii pristupovať len vtedy, ak si chcete spraviť alibi. Podľa hesla: konkrétnosti mimo záznamu, zahmlievanie písomne.

Nakoniec, preto korporácie generujú nič nehovoriace frázy, v ktorých viete napísať aj storiadkový mail. A navyše, niekde v štvrtej pätine sa odvolať na ústnu dohodu. Vo vyšších štádiách alibizmu sa možno priamo prihlásiť k telefonickému alebo osobnému rozhovoru, kde ste sa dohodli inak. Druhá strana si to pamätá inak? Bohapustý alibista!

Zodpovednosť druhých

Monument vlastnej veľkosti a flexibilná pamäť sú základné kamene. No skutočný priestor, kde váš alibizmus môže rásť, predstavuje sivá zóna kompetencií v nadnárodných spoločnostiach. Práve túto oblasť musíte mať zmapovanú lepšie ako ktokoľvek iný. Pretože i v korporácii panuje princíp precedensov. Raz v minulosti nejaký kolega zastrešoval projekt, ktorý mu nepatril? Napríklad v čase, keď vaše miesto nebolo obsadené. Už má projekt navždy. Predsa to robil vždy.

Došlo k prerozdeleniu zodpovedností medzi oddeleniami? Vďaka bohu za obdobie, kedy nikto nemá jasno. Je čas, aby monument vo vašej hlave neslúžil len na vyzúvanie sa z problémov. Zároveň dokáže pokojne vysvetliť alebo prehučať všetky pokusy priradiť vám úlohy. Nakoniec, kto vie lepšie o zodpovednosti druhých ako pravý alibista?

​

Počas rozhovoru mu sem-tam volal otec Dominiky Cibulkovej s poslednými pokynmi.

Pred piatimi rokmi dokázal doviesť k víťazstvu na tomto turnaji aj na slávnom Wimbledone Češku Petru Kvitovú.

Aké to je, trénovať tenisového hviezdy a prečo nezostal v Austrálii? Prezradí Jozef Ivanko.

Ako sa človek z Michaloviec dostane do pozície kondičného trénera vo svete veľkého profesionálneho tenisu?

Je to možno aj vec náhody, sna. Tým, že som bol aktívny športovec – triatlonista, kvadriatlonista a robil som aj atletiku, ma práca v blízkosti športovcov vždy lákala. Vyštudoval som fyzioterapiu na Slovenskej zdravotníckej univerzite a trénerstvo na Fakulte telesnej výchovy a športu.

No po škole nebol tenis vaším prvým pracovným zameraním v rámci vášho odboru.

Po škole som bol zaradený do Centra akademického športu, dnes je to Národné športové centrum, kde som popri svojej kariére v triatlone a kvadriatlone trénoval aj rýchlostných kanoistov. No trvalo to iba chvíľku a vycestoval som do Austrálie.

Prečo?

Mal som tam lepšie tréningové možnosti a okrem toho som mal príležitosť zdokonaľovať sa vo fyzioterapii pri špecializovanom zameraní fyzioterapia v športe. Navštevoval som tam rôzne kurzy. A práve v Austrálii som sa dostal prvýkrát do kontaktu s tenistami.

Slovenskými?

Nie. Mojím prvým angažmánom v pozícii kondičného trénera medzi tenistami bola príprava Inda Leandra Paesa a jeho austrálskeho partnera Paula Hanleyho. Takže prvý tenisový angažmán som získal práve cez mužskú štvorhru.

Do povedomia širšej verejnosti ste sa však dostali až ako kondičný tréner českej tenistky, dvojnásobnej wimbledonskej šampiónky Petry Kvitovej. Ako k tomu prišlo?

Bolo to v roku 2008, keď ma oslovil majiteľ marketingovej agentúry Česká sportovní Miroslav Černošek a chcel ma angažovať pre jeho agentúru. Pod palcom mal aj Petru Kvitovú. Začal som pracovať v Česku a aj som sa potreboval na chvíľu usadiť, lebo som bol dlho „rozlietaný“. No trvalo to iba pol roka, keď mi zverili Petru a vrátil som sa do kolotoča profesionálneho tenisu tak, ako predtým. A pracujem tak vlastne až dodnes.

Pod vašimi rukami sa dostala Petra Kvitová zo 60. miesta v rebríčku až na post svetovej jednotky. Bola prvou ženou, ktorú ste kondične pripravovali?

V tenise áno. Dovtedy som spolupracoval napríklad s kanoistkami Martinou Kohlovou a Ivanou Kmeťovou. Nejakú skúsenosť s nežnejším pohlavím som teda mal.

Bez východiska

Začnime tým príjemnejším, paranojou. Ak ste krysa trpiaca týmito následkami dlhoročného života v koporácii, prejavujete sa jednoducho. Čokoľvek sa deje, deje sa s jediným cieľom – ublížiť vám. Kolegovia sa bavia na káve, jednoznačne na váš účet. Na mítingu sa rozdeľujú next stepy, tak len preto aby poukázali na vašu neschopnosť. A v neposlednom rade, akékoľvek nevinné vyjadrenie podriadeného či kolegu na rovnakej pozícii obsahuje hrozbu. Aj keď povedal len Dobré ráno.

Prečo sa práve paranoji tak darí v open spaceoch nadnárodných spoločností? Odpoveď je jednoduchá. Ak ste v korporácii príliš dlho, dostávate sa medzi dva mlynské kamene. Na jednej strane, čoraz viac svoju prácu neznášate. Môžete sa síce presúvať v rámci oddelení, ale len preto, aby ste zistili, že všade je to rovnaké. Ak nie horšie.

Na druhej strane, väčšina korporácií pri odmeňovaní zohľadňuje dĺžku pôsobenia podriadeného v štruktúrach firmy. A kariéru často zaisťuje len to, že ostatní v správny čas odchádzajú. A vy zostávate.

Teda bez ohľadu na výsledky, plat vám rastie v pravidelných intervaloch. V tom sa skrýva základné úskalie. Hľadať si nové miesto, no s porovnateľným objemom práce, ale s rovnakým alebo vyšším príjmom je v určitom momente viac ako náročné. A teda, čím dlhšie pracujete pre korporáciu, tým viac sa z nej túžite dostať. No zároveň si začínate uvedomovať, že nemáte kam ísť. Aspoň nie bez zásadných obetí.

Ďalší krok je tak logický. Ako vaša motivácia klesá, tak rastie strach o miesto. A nakoniec sa všetko logicky premietne do jediného možného výsledku. Do zvláštnej korporátnej paranoje. Teda pocitu, že vás niekto chce pripraviť o miesto, ktoré v zásade neznášate. A to je dosť úchylné na to, aby sa to nepodpísalo na duševnom zdraví.

Výbuchy emócií

Korporátna hystéria má síce rovnaké korene, no absolútne odlišné prejavy. Kým paranoidné krysy sú spravidla utiahnuté a snažia sa byť neviditeľné, hysterickí účastníci open spaceu majú presne opačné nutkanie. Kedykoľvek sa pred nimi zobrazí nejaký problém, emotívne vybuchnú. Niekto im protirečí? Výbuch. Na čas sa im nedodal podklad? Výbuch.

Nečakaná situácia? V ich duši nastane absolútna panika. Porovnateľná maximálne tak s vplyvmi zatmenia slnka na krúžok čakateľov apokalypsy. A nasleduje výbuch. Práve v tom je ich pôsobenie horšie ako u paranoidných typov. Paranoidní kolegovia trpia potichu. Hysterickí potrebujú publikum. A nič neznepríjemní život v korporácii viac ako nekontrolované výbuchy emócii tri priehradky od vás.

​

Konšpirácia na úvod

Nikoho by neprekvapila konšpiračná teória, že open space plus nečistenú klimatizáciu vynašli farmaceutické firmy. Pretože ideálnejšie prostredie na budovanie kolektívnej imunity svetovej populácie nájdete len ťažko. Stačí, aby jeden kolega priniesol nejakú zaujímavejšiu virózu. A o čosi silnejšiu imunitu majú o týždeň všetci v budove.

Inak je celkom prekvapujúce, ako sa tomuto pracovnému benefitu bránia takmer všetci účastníci open spaceu. Lenže korporátna kultúra im veľký priestor na záchranu neposkytuje. A jediný, kto sa skutočne môže tešiť z danej situácie, je práve nositeľ chrípky. On jediný má istotu, že sa nenakazí. Zároveň môže deklarovať svoju zaneprázdnenosť najpohodlnejším spôsobom. A celkovo z vlastnej choroby vyťažiť maximum.

Zlaté pravidlo korporácie

Zlaté pravidlo spokojného života v korporácii je spraviť minimum, delegovať maximum a predstierať, že stojíte za všetkým. A neexistuje lepšia situácia, ako byť chorý alebo chorá. Hneď z viacerých dôvodov. Prvý je samozrejmý. Svojím kýchaním, kašľaním a smoklením upozorňujete na svoju prítomnosť celý open space. Ak ste zručný korporátnik, tak si dokonca zoženiete deku, do ktorej sa zabalíte. Po stole si porozťahujete celý súbor liekov a čajov. A korunu vlastnej neprehliadnuteľnosti nasadíte, ak si navlečiete rúško na tvár.

Druhý dôvod, prečo je chrípka najväčším spojencom korporátnej krysy posledného ťaženia? Hneď po tom, ako si všetci všimnú, že ste chorý, majú prirodzenú potrebu posielať vás domov. A to nesmiete dopustiť.

Naopak. Musíte s ľútosťou opakovať, že nič by vás nepotešilo viac, ale keďže máte toľko roboty... No a než by ste tú komplikovanú horu povinností niekomu vysvetlili, lepšie bude, ak to všetko spravíte sám alebo sama. Samozrejme, so zaťatými zubami. Nielenže si vás všetci všímajú, ale zároveň máte možnosť poukázať na svoju zaneprázdnenosť.

Postrašte mítingom

V tom je krásny tretí dôvod. Nič nepretriedi pracovné povinnosti viac ako respiračné ochorenie. Ak si totiž myslíte, že domov vás kolegovia posielajú pre vaše blaho, tak ste na omyle. Jednoducho ide o neskúsených korporátnikov, ktorí nevedia oceniť výhody choroby v nadnárodnej spoločnosti. Skrátka, chcú sa chrípke či viróze vyhnúť. A nebudú vašu spoločnosť vyhľadávať. To sa dá šikovne využiť. Pracovné požiadavky vám síce budú posielať mailom, ale máte zbraň, ako sa ich realizácii vyhnúť.

Stačí, aby ste na mail odpovedali, že ste nachcípaný a príliš vám to nemyslí. Ale chápete, že to treba spraviť, len najlepšie bude si k tomu sadnúť. Pošlite návrh na míting v najmenšej mítingovke a máte veľmi veľkú šancu, že druhá strana svoju požiadavku stiahne. Keďže ste chorý a možno by ste radšej mali byť doma. Na čo sa, samozrejme, odpovedá, rád by som, ale mám toľko roboty.

​

Dve možnosti

V nadnárodnej spoločnosti nájdete množstvo otravných typov ľudí. No puntičkári sú špeciálna kapitola. Mať „focus on detail“ totiž znie v osobnom hodnotení každého manažéra neskutočne dobre. A každá korporátna krysa to dobre vie. No cena je vysoká. A neplatí ju hnidopich, ale všetci okolo neho. Predovšetkým podriadení a kolegovia odsúdení, aby zahadzovali život na mítingoch vedľa neho.

Aby si totiž manažér povesť „zameraného na detail“ vybudoval, má dve možnosti. Musí problematike rozumieť alebo venovať fokus zbytočným detailom. A skúste uhádnuť, čo je častejšie. Situácia, keď potrebujete schválenie od hnidopicha, je asi preto príjemná ako zlomená noha. Tak ako fraktúra, aj fokusák zdržuje, otravuje a robí z bežných jednoduchých úloh jadrovú fyziku.

Manažér s fokusom na detail vám totiž dokáže poslať tisícpäťsto pripomienok len na formálnu stránku prezentácie. Na ilustračných snímkach sú aj Afroameričania, čo by sa slovenským zamestnancom zdalo vzdialené realite. Síce má hlúpy monitor, ale nie je si istý, či logo firmy je presne v schválenej korporátnej farbe. A nezabudne dodať, že materiál alebo prezentácia sa len málo venuje konkrétnym detailom.

Sedatívum pre vedenie

Na mítingoch je to ešte horšie. Manažér s fokusom je schopný chytať vás za slovíčko, byť urazený na zjednodušenia, má neustálu tendenciu vypytovať sa na hlúposti a predovšetkým neustále sa chce vracať späť v prezentácii. Čím vám nielen žerie len čas a nervy, ale oberá vás aj o pozornosť publika, ktorého názor má ako-takú cenu. Aj krátky brífing dokáže natiahnuť tak, že i tridsaťročná vojna pôsobí ako krátka zanedbateľná epizódka.

Najhoršie na tom všetkom je, že týchto ľudí si korporácia neuveriteľne rozmaznáva. Dôvod je jednoduchý. Vedenie ďaleko za hraniami žije v omamnom svete, že všetko sa realizuje tak, ako sa navrhne a schváli. Inými slovami, absolútne nerozumie dennej korporátnej rutine v inej ako domovskej krajine. A teda to, čo vyzerá do posledného detailu skvelo v prezentácii, sa vždy zrealizuje úplne inak.

Aj hlúpa inštalácia monitora v pobočke banky, kde zákazníci môžu stláčať emotikony podľa spokojnosti, sa nedá spraviť rovnako všade. A za týchto okolností na nich „focus on detail“ pôsobí ako sedatívum. To, že je to spravidla kontraproduktívne, nič nevyrieši a ničomu nepomôže, nikoho netrápi. Stačí pocit, že niekto myslí na detail.

​

Niečo na tom je. Na nadnárodné spoločnosti sa pozeráme z množstva uhlov, no ten pozitívny sme zatiaľ vynechali. Ono sa to ľahko prehliadne. A je najvyšší čas to napraviť. Takže dnešné číslo venujeme výhodám a benefitom, ktoré inde ako v korporácii nenájdete.

Strážna veža

Prvé miesto firemných benefitov suverénne obsadí interný časopis. Kedykoľvek je vám ťažko na duši a myslíte si, že open space nie je krásne miesto, do ktorého sa narodiť, len ak vám ..., Tak stačí málo. Otvoriť si korporátny magazín a zalistovať. Hneď sa vám uľaví. Neexistuje totiž nič ružovejšie ako pohľad manažéra internej komunikácie, personálneho oddelenia alebo iného propagandistu na firmu, ktorá ho platí.

Na stránkach časopisu uvidíte veci, s ktorými sa v bežnom korporátnom živote nestretnete. Napríklad nadšených kolegov, dokonca z celého sveta, chápavých manažérov starajúcich sa o blaho svojich podriadených. A predovšetkým div nad všetky divy – spokojných zákazníkov. Áno, o vďačných klientoch ste určite už veľa počuli. Na školeniach a workshopoch, ale na obrázku sa predsa len zdajú reálnejší.

Zrátané a podčiarknuté, dobrý firemný časopis predstavuje ostrovček optimizmu a dobrej nálady v dnešnom svete. Obzvlášť, ak ho porovnáte so súčasnými drsnými médiami ako magazín pre záhradkárov alebo voľne distribuovaný časopis Strážna veža.

Perspektíva

Druhým najvýraznejším benefitom je všeobecný osobnostný rozvoj pre začínajúcich zamestnancov. Nikde sa totiž nedozviete toľko o svojej perspektíve ako v korporácii. Vidia ju vo vás už pri vstupnom pohovore a pri každom ďalšom kariérnom rozhovore.

Skúsenejší kolegovia vám síce budú hovoriť, že platí rovnica – čím častejšie slovíčko perspektíva od šéfa počujete, tým nižší plat v porovnaní s inými máte. Ale nedajte si lámať sebavedomie či spochybňovať svoje sny o veľkej manažérskej budúcnosti. Nakoniec, čo vám dodá energiu uprostred noci, keď sám ťukáte do počítača report, ktorý nikoho nezaujíma?

Aférky

Tretím najväčším benefitom práce pre nadnárodnú spoločnosť? Ovládnete nový jazyk, takzvanú korporátčinu. Ide o zvláštnu kombináciu slovenčiny, skratiek a anglického jazyka, ktorému nerozumejú ani na inom poschodí v tej istej budove.

Vo svojej ľahšej forme preberá len anglické zvraty a preloží ich do slovenčiny. Napríklad nedosahujete výsledky, ale doručujete výsledky. Inokedy ide o mix oboch jazykov. Obzvlášť citeľné je to pri pracovných pozíciách, napríklad communication koordinátor. Do tretice sa vám už pletú anglické a slovenské pojmy do jedného nezrozumiteľného celku.

A nič viac nevystraší predavačku v Jednote, ako keď ju pri reklamácii pokazeného mlieka oslovíte manažérkou customer affeirs. A vyjde vám v ústrety, ešte by ste o jej aférke mohli povedať manželovi.

Stačí málo. Vytvoriť si vlastný jazyk, objaviť správne kľúčové slová a neváhať ich použiť. Aj tú najdlhšiu korporátnu poradu dokážete skrátiť na minimum bez toho, aby to malo vplyv na vašu kariéru. Na inšpiráciu prinášame dva v praxi overené návody.

Otec zakladateľ

Aj na mítingu nadnárodnej spoločnosti sa stretnete s úplne hlúpymi nápadmi. Pre objektivitu dodajme, že nie na každom. Pretože môžete byť v korporácii rok, denne mať tri mítingy a na nič, podobné novému nápadu nenarazíte. Ak však takáto plodná chvíľa príde, môžete si byť istí, že každý druhý návrh bude v lepšom prípade prostoduchý. Ale diskutovať sa o ňom aj tak bude dlhé hodiny.

Navrhovatelia sú totiž spravidla absolútne premotivované mozgy alebo pracujú na marketingovom oddelení. A náznakom nerozumejú. Samozrejme, nemôžete im povedať do očí, že týždeň po realizácii ich nápadu bude nutné ohlásiť hromadné prepúšťanie. Bolo by to úprimné a teda v rozpore s korporátnou kultúrou.

Namiesto toho vám stačí povedať jednu vetičku. „Rozmýšľam, čo by na to povedal zakladateľ spoločnosti.“ Táto veta zastaví drvivú väčšinu zbytočných diskusií. Má, samozrejme, svoju nevýhodu. Aj tie najkorporátnejšie krysy sa na vás pozrú ako na legitímneho blázna.

Konštatovanie je totiž tak strašne hlúpe, že podlezie aj latku, ktorú nastaví akýkoľvek nápad. Ak míting skráti, žiadna cena nie je dostatočne vysoká.

Sme príliš negatívni

Aj keď máte to šťastie a nie ste na mítingu bohatom na nápady, môže sa vám často zazdať, že sedíte medzi roztliachanými idiotmi. Alebo na marketingovom oddelení. Teda nepodstatná téma sa vlečie, prípadne si na nej dve oddelenia začnú vybavovať staré účty. Vy máte príjemnú pozíciu rukojemníka.

No i za týchto okolností nemusíte zúfať. Máte viacero možností. Môžete sa postaviť a oznámiť, že i zatiahnutá ručná brzda by tému posunula ďalej. Prípadne si vziať slovo a navrhnúť, aby si spoločnosť založila súkromnú školu tliachania. Ale ani to by nebolo korporátne. V tomto prípade ako zaklínadlo slúži veta: „Nie sme príliš negatívni?"

Je to pozoruhodné, ako strašne sa korporátne krysy obávajú slova negatívny. Možno viac ako rakoviny. Príliš negatívny v hodnotení môže znamenať rozlúčenie sa so stoličkou v open space. A, paradoxne, skutočný korporátnik po tom túži a bojí sa zároveň. To vám však môže byť jedno. Téma skončí a míting sa skráti na znesiteľnejšiu dĺžku.

​

V korporáciách sa imbecilným otázkam a konštatovaniam darí viac ako v inom prostredí. Ak by sme spravili rebríček najstupídnejších viet, čo možno v práci počuť, víťaz by bol automatický. S prehľadom by prvú priečku obsadili vety, ktoré sa týkajú zmeny účesu.

Duchaplnosť vládne
Bezduché konštatovanie: „Ty si ostrihaná!“ Prípadne intelektuálne podkutá otázka: „Ty máš nový účes?“ nepočuť len v korporáciách. Tieto prejavy nadprirodzeného pozorovacieho talentu možno nájsť všade, kde sú ľudia, čo o sebe navzájom vedia tri veci. Ako sa volajú, ako vyzerajú, kde pracujú.

Lenže, nadnárodná spoločnosť tvorí často i tisíchlavové stádo úplne neznámych ľudí. A teda „Ty si ostrihaná!“ budete počuť stokrát častejšie ako kdekoľvek inde. A preto v korporáciách je cena za akúkoľvek zmenu vizáže vysoká. Aspoň tri dni budete dokola opakovať tú istú odpoveď. Rovnako ako na mítingu s obzvlášť jednoduchými manažérmi.

V záujme budúcej kariéry a dobrých vzťahov je preto dobré pripraviť si dopredu adekvátnu odpoveď. Vo všeobecnosti sa dajú možné reakcie rozdeliť do trochu kategórií. Najprv korektné. Potom krátke a minimálne urážajúce. A na záver dlhé a obzvlášť urážlivé. ISIFA

​Slušne, nekorporátne
Začnime tým, ako reagovať slušne. Najčastejšie sa používa: „Ty si ostrihaná! Áno, ďakujem, že si si to všimol.“ Odpoveď treba podčiarknuť úsmevom. Nevýhodou je, že riskujete ďalší rozhovor spojený s hodnotením, či sa vám novú účes hodí alebo nie. Po druhé, môžete reagovať krátko. Napríklad: „Ty si ostrihaný? Hej, ja viem.“ Za týchto okolností dlhší rozhovor na tému vlasov nehrozí. Z kolegu síce robíte idiota, ale nie do takej miery, aby si to väčšina korporátnych krýs všimla. Najlepšie riešenie je vyslovene nekorporátne. Ak sa vás niekto spýta, či ste ostrihaný, musíte sa v nefalšovanej panike chytiť za hlavu a spýtať sa „Fakt? To nie!“

V tomto prípade je riziko ďalšej komunikácie skutočne zanedbateľné. Na druhej strane, len ten najprostoduchejší manažér si nevšimne, že z neho robíte idiota. A vďaka tomu môžete získať bonus. Veľkú šancu, že tento Sherlock Holmes už s vami nikdy neformálny rozhovor nepovedie.

Univerzálne použitie
Uvedené odpovede možno použiť na všetky imbecilné otázky. Okrem účesu nimi možno reagovať na dopytovanie týkajúce sa nového oblečenia, topánok, auta...

Dokonca zaberajú aj na druhý typ najhlúpejších konštatovaní v korporácii. Tie predstavujú takzvané meteorologické banality. Teda tvrdenia, ktoré sa začínajú tým, že sa niekto pozrie z okna. A následne s prekvapením oznámi, že prší, sneží, fúka... S jediným rozdielom.

Efekt reakcií je presne opačný. Najzdvorilejšia sa stáva najdrzejšou. A najdrzejšia najzdvorilejšou. Teda: Prší! Áno, ďakujem, že si si všimol,“ robí z kolegu najväčšieho idiota. A „Fakt? To nie!“ je presne naopak. Pretože kolega získa dojem, že počasie rozrušuje aj niekoho iného.

Opakované jednorazovky

V zásade možno sexuálne zblíženie dvoch korporátnych myšiek rozdeliť do štyroch skupín. Jednorazový trapas. Opakovaný jednorazový trapas. Dlhodobý trapas. A výnimky potvrdzujúce pravidlo (Tých nie je veľa, autorka pozná len dva páry, ale z úcty k nim túto možnosť uvádza).

Začnime jednorazovkami a opakovanými jednorazovkami. Tieto intímne zblíženia sú pracovnou náplňou personálneho oddelenia. Na firemných akciách, vianočných večierkoch a teambuildingoch HR vytvárajú vhodné prostredie na intímne zblíženie dvoch kolegov. Dôležitým predpokladom u oboch adeptov je obojstranná frustrácia z osobného života, záujem načas preklenúť dlhodobé nesympatie, vypiť hektolitre alkoholu. A, samozrejme, ochota následne zaplatiť cenu.

Účet prichádza na druhý deň. Predovšetkým ho tvorí veľmi nešťastné ráno, ktoré sa začína vydeseným zahryznutím si do pery pri pohľade na vedľajšie lôžko v izbe, koberec v predsieni či linoleum v sklade záhradníka. Potom príde milé obdobie vzájomného vyhýbania sa na pracovisku a nenápadného zisťovania, či o vzplanutí frustrácie vie vo firme aj niekto iný. V 99,9 percenta prípadov o tom vedia všetci. A vedia to radi. Povinnou súčasťou ceny za zblíženie je prísaha, že už nikdy nebudete piť na firemnej akcii. Vážnosť tohto sľubu ukáže, či ostávate v kategórii jednorazový trapas, opakovaný jednorazový trapas. V najhoršom prípade, firemný benefit.

Šťastný koniec

Dlhodobé vzťahy sú v korporácii menej bežné. Ale o to komickejšie. Na rozdiel od vzťahov mimo pracoviska majú viacero výhod. Okrem osobných predpokladov či sympatií vás spájajú aj rovnaké firemné hodnoty či firemná kultúra. Následne, neustále ste spolu. Cez deň, v noci, v práci, doma, na dovolenke. Teda vždy máte zážitky, o ktoré sa možno podeliť. A nemusíte doma stále len rozoberať prácu. Môžete i mlčať. Čo je však najpodstatnejšie, váš vzťah sa teší nefalšovanému záujmu všetkých kolegov. To len zvyšuje pocit vzájomného súkromia a intimity.

Úplne patologickým úkazom sú najmä mladšie dvojice, ktorým korporácia už tak zrástla s osobným životom, že nerozlišujú prostredie. A do bežného pracovného sporu medzi oddeleniami vnášajú argumenty naozaj netradičné. „Ten odhad predajov sa nedá použiť, a navyše aj chrápeš.“

Faktom ostáva, že úplné peklo nastane, až sa vzťah rozpadne. Vidieť spolupáchateľa vašich intímnych chvíľok denne aj desať hodín chmáry nerozjasní. Preto minimálne jeden musí z nadnárodnej spoločnosti odísť a vrátiť sa do bežného života. A že vraj vzťahy v korporácii nikomu nič dobré neprinesú.

Dôvod? Jeho zamestnávateľ Oleg Tiňkov, ktorý po sezóne končí s vrcholovou cyklistikou, sa chce rozlúčiť vo veľkom štýle. A keďže jeho Tinkoffu patrí v rebríčku World Tour momentálne druhé miesto, do boja musí nastúpiť aj aktuálny majster sveta.

Na excentrického šéfa však Sagan, ťažké srdce nemá. A to napriek tomu, že na tohtoročnej Tour de France nesplnil svoje sľub - ak Sagan vyhrá tri etapy, Tiňkov zostane.

„Oleg nám dostatočne dopredu oznámil, že odchádza z cyklistiky. Mali sme teda dostatok času riešiť našu budúcnosť. Všetci sme to už vtedy brali ako konečné rozhodnutie a pracovali sme na tom, aby sme našli nové tímy. Naši manažéri boli uzrozumení, že končíme,“ povedal v exkluzívnom rozhovore pre HN magazín Peter Sagan.

Aj v novom tíme Bora-Hansgrohe bude mať tie najvyššie ambície. Päťnásobný víťaz bodovacej súťaže na Tour sa však o celkový triumf a zisk žltého dresu pokúsiť nechce: „Nie je to jednoduché a nemyslím, že som na to vhodný typ cyklistu.“

Celý rozhovor s Petrom Saganom nájdete už zajtra v HN magazíne, ktorý bude vložený v Hospodárskych novinách.

Hysterický uzlíček

Každý človek je jedinečná, nezameniteľná bytosť. Kým nezačne pracovať pre korporácie. Tie predstavujú absolútne rovnaké prostredie, v ktorom sa každá bytosť musí prispôsobiť do niektorej z manažérskych šablón. Až potom môže viesť tím. Podľa toho, podľa ktorej šablóny svoju individualitu korporátnik oseká, sa nadriadení delia. Poznáme celkovo päť skupín. A množstvo podmnožín medzi nimi.

Začnime suverénne najhorším typom. Ten sa v odbornej literatúre nazýva hysterický uzlíček nervov. Ako žena si môžem dovoliť napísať čosi, čo by pri mužovi zaváňalo sexizmom. Zvyčajne ide o nadriadených ženského pohlavia. Uzlíčky sa poznajú jednoducho. Vystresuje ich absolútne všetko a nehodlajú to pred podriadenými skrývať. Jednotlivé malicherné hlúposti (neplatné heslo do mailu, párminútové meškanie na míting...) sa im v hlave spojí do veľkej neriešiteľnej tragédie.

Stalin a idiot

Po uzlíčkoch nasleduje takzvaný Stalin open spacu. Ako muž si môžem dovoliť napísať, že väčšinou ide o šéfov mužského pohlavia. V ich hlavách rešpekt znamená strach. Za každých okolností majú pravdu. Sú nekritizovateľní, vďaka nafúknutému egu sa nedokážu v bazéne potopiť. Žiarlivo si strážia svoj post a pozerajú po vyššom. Na rozdiel od uzlíka o sebe nepochybujú. A je takmer vylúčené ich vystresovať. No strašne jednoducho dostanú záchvat hnevu, hneď ako sa niečo nestane podľa ich predstáv. Len korporátna kultúra im bráni v tom, aby založili v open space gulag. Často sa im to však podarí neoficiálne.

O čosi lepšie sa pracuje s premotivovaným panicom/pannou. Tí si osvojili korporáciu ako zmysel života. Snažia sa svojich zamestnancov usmerňovať podľa motivačnej literatúry. Spravidla ide o idiotov, ktorí keď počujú slovo výzva, sú schopní spraviť všetko. Od ostatných čakajú to isté. Ak sa to nestane, hodiny podriadených mučia korporátnymi bullshitmi.

Apatisti a osobnosti

Najlepších šéfov predstavujú Apatisti a Osobnosti. Apatisti veľmi často na prvý pohľad pripomínajú premotivovaných panicov. Recitujú bullshity, hýria nadšením nad každou výzvou, ale vo vnútri im to je úplne jedno. Pracovný deň trávia na sociálnych sieťach. A maximum úsilia vrážajú do toho, aby mohli čo najskôr odísť a prehnane sa ničím nezaoberať.

Špecifickým úkazom je kombinácia Stalina a Apatistu. Teda v podstate im na veciach nezáleží, ale napriek tomu alebo práve preto vo svojom gulagu vládnu pevnou rukou. Na rozdiel od uzlíčkov. Tie sú ochotné radšej veci spraviť samy, ale poriadne. Apatický Stalin nič sám nespraví a už vôbec nie dobre.

Poslednou skupinou sú Osobnosti. Výkonní, spravodliví a rešpektovaní podriadenými. Ich výskyt v nadnárodnej spoločnosti je zriedkavý. Efektivita a osobná autorita nie sú nič korporátne.

Ladenie procesov

Vrcholná manažérska disciplína? Nastavovanie a ladenie procesov. To dokážu len najkorporátnejší z korporátnych. V nadnárodnej spoločnosti totiž neexistuje činnosť, ktorá by si nezaslúžila svoj vlastný proces. Prípadne hneď viacero. Ideálne protichodných. Od nahadzovania faktúr do jedného nefunkčného systému cez hodnotenie zamestnancov podľa nelogických šablón až po organizovanie vianočných večierkov.

Vďaka tomu naraz platia dve zdanlivo protirečivé pravidlá. Ide o takzvaný korporátny paradox. Prvé pravidlo: Čo nejde podľa vopred nastaveného a schváleného procesu, nemôže správne fungovať. A druhé: Ak niečo náhodou správne funguje, tak očividne na to ešte neexistuje nastavený proces.

Ako v praxi nastavovanie a predovšetkým dodržiavanie procesov funguje? Nijako. Pretože aj v korporáciách je ešte zopár ľudí, ktorí skrátka musia pracovať s realitou. Buď s priamymi požiadavkami klientov alebo konkrétnymi očakávaniami podriadených. Teda ak nechcú stratiť klienta, musia sa s ním dohodnúť čo najrýchlejšie a procesy riešia dodatočne. Pričom aj obchodného partnera upozornia, že hneď po podpise zmluvy ho čaká ďalšia administratíva. Buď má klient s korporáciami skúsenosti, alebo si skrátka pomyslí, s kým to je, preboha, v kontakte. Do vnútra, smerom k zamestnancom, si snaha o fungovanie napriek procesom vyžaduje väčšiu kreativitu. Keď pre nič iné, tak preto, že za každým rohom môže stáť strážca súladu. Niečo ako firemný eštebák, no hlúpejší.

Byrokratickí úchyláci

Pretože vďaka nutkavej potrebe nastavovať vo firmách šablóny na riešenie sa vyvinula i špeciálna kasta. Jej členovia sú často nazývaní compliance manažéri. Voľne preložené, akýsi kontrolóri zhody. V ich rukách je dodržiavanie súladu. So zákonmi krajiny, no predovšetkým s procesmi vo vnútri spoločnosti.

Samotné nábory budúcich compliance officers sú komplikované. Centrum propagandy (personálne) sa síce nemôže sťažovať na množstvo vhodných adeptov na trhu. Situáciu im sťažuje skutočnosť, že predpoklady pre povolanie zvyknú ich držitelia tajiť. Ide o otravnosť, vyžívanie sa v zbytočných formalitách, nízku inteligenciu garantujúcu úzkostlivé vyhýbanie sa kreativite. A množstvo ďalších osobnostných úchyliek, s ktorými sa uchádzač nezvykne na pohovore chváliť. Asi preto často korporácie adeptov radšej hľadajú vo vlastných radoch. Vďaka tomu mnoho nezaujímavých jednoduchých byrokratov od prírody nie je odkázaných na prácu v štátnej správe. A to je veľké plus.

Polícia pátra

Ak by polícia vyhlásila pátranie po typickom korporátnom panicovi, popis by vyzeral asi takto. Ide o mladého muža od 25 do 35 rokov, naposledy bol videný v obleku a kravate, špeciálne znamenie: v jeho stredne veľkej oduševnenej tvári okamžite každý spozná, čo si skutočne myslí. Doplňme, že nedokáže príliš dobre klamať, okamžite sa vie nadchnúť a predovšetkým žije v ilúzii, že mu každý hovorí výlučne pravdu. A paradoxne práve táto slabosť je jeho najväčšou zbraňou.

V nadnárodných štruktúrach sa panici dožívajú relatívne vysokého kariérneho veku. Ani ich šéf, ani ich kolegovia, a dokonca ani ten najväčší bastard v rámci korporácie necíti z ich strany žiadne ohrozenie. Preto v drvivej väčšine prípadov nechávajú tieto stelesnenia naivity plávať. Dvojnásobne to platí pri manažérkach nad štyridsať, teda sestrách z rádu korporátneho srdca, tie dokonca majú tendenciu týmto spravidla mladým mužom pomáhať. Aj keď neraz sa práve v tom skrýva najväčšie nebezpečenstvo.

Korporátny panic totiž práve rádové sestry svojou nevinnosťou láka. Je predmetom ich koketovania, čo v drvivej väčšine prípadov nechápe. Pochopí to až vtedy, ak ho niekto na problém upozorní. Vtedy reaguje jediným spôsobom, akým reagovať vie. Ako panic. A o to sa zdá manažérkam, ktoré osobný život vymenili za kariéru, ešte roztomilejší. Nešťastie nastane, ak mládenca na riziko nikto neupozorní a korporátna sestra ho vláka k sebe domov. Napríklad s prosbou o pomoc pri sťahovaní. Naivkovia totiž nevedia povedať nie.

Stratiť poctivosť

A to predstavuje druhý problém, ktorý sa korporátnym panicom stáva. Veľmi rýchlo sa z nich vyvinie ťažný osol celého oddelenia. Pretože ak treba niečo spraviť, vždy sa siahne po ňom. Najťažšie, najnepríjemnejšie a najzdĺhavejšie úlohy tak pristávajú na ich stole.

Práve to je jediný spôsob, ako ich pripraviť o panictvo. Pretože aj ten najnaivnejší dobrák si časom všimne, že o desiatej večer je v open space sám. Určitý čas ešte trvá, kým sa obviňuje z toho, že je nešikovný, a ostatní majú toľko práce, čo on, len ju vedia spraviť. No nakoniec zvykne precitnúť. Prvé príznaky, že chlapec prichádza o nevinnosť, sa poznajú na teambuildingoch. Pod vplyvom alkoholu komickým spôsobom začne svoju prirodzenú frustráciu ventilovať. Potom mu začne hrubnúť hlas na mítingoch, až sa nakoniec stane plnohodnotnou korporátnou krysou. Je to smutný príbeh, no taký je život.

Emocuci výťahoví

Nie je prekvapením, že emocucom, zlodejom životnej energie, sa v nadnárodných spoločnostiach neuveriteľne darí. Open space predstavuje celoročnú žatvu ľahko dostupných obetí a zároveň korporátna kultúra vo väčšine spoločností vyslovene zakazuje dať kolegovi cesnakový veniec okolo krku, zatĺcť mu osikový kôl do srdca a pochovať ho na neoznačenom mieste. Podobné aktivity totiž majú negatívny vplyv na tímového ducha korporácie. A teda zvyšujú náklady na všetky teambuildingové aktivity. A čo je ešte podstatnejšie, práve v štruktúrach nadnárodnej spoločnosti sa otvára celé pole príležitostí s obeťami v kontakte tak, aby to emocucovi vyhovovalo.

Aj práve preto rozdeľujeme emocucov do viacerých kategórií. Podľa toho, kde vysávajú svoje úlovky. Najrozšírenejšími a najprimitívnejšími typmi sú výťahoví, obedoví a cigaretoví. Za svojou nevinnou obeťou sa priplichtia počas voľnej chvíle a dokážu ju obrať o chuť žiť v priebehu pár minút.

Vedci ešte neobjavili, akým spôsobom presun energie funguje, no najčastejšie sa to deje počas rozhovoru. Emocuc začne hovoriť o svojom súkromí, sťažovať sa na osobný život či partnera a počas toho sa vedome alebo nevedome kŕmi. Obeť emocuca sa pozná jednoducho. Z výťahu vystúpi, z obedu alebo cigarety sa vráti ako úplná troska bez nálady.

Emocuc nadriadený

Najnebezpečnejším typom tohto parazita je priamy nadriadený. Teda človek, ktorý vďaka korporátnej štruktúre má možnosť si svoje krmivo kedykoľvek zavolať do mítingovky a oberať ho o život. Prípadne, ak je hlad po cudzej vitalite obzvlášť intenzívny, nerobí mu problém zvolať míting celého oddelenia. Na rozdiel od napríklad výťahového emocuca nehovorí o svojom súkromnom živote. Spravidla využíva pracovné témy. Inými slovami, začne zoširoka hovoriť o ničom. Hodnotiť posledné obdobie v tíme, aké výzvy sme spoločne prekonali. Prípadne sa kŕmi postupne. Teda si vyberie projekt a pýta sa na každý detail, opakuje otázky inými slovami či začne vytvárať hypotetické scenáre. Čo ak počas rozdeľovania zdravých olovrantov pre kolegov v pobočkách klesne cena ovocia? Hneď ako vycucne z jedného všetku energiu, začne sa pásť na druhom.

Neexistuje možnosť, ako sa pred týmto emocucom brániť. Pred obedovými či výťahovými je možné sa schovať, predstierať infarkt a zavolať si sanitku, prípadne si ľahnúť na zem, zapchať si uši a kričať: choď preč. Pri nadriadenom sa to nedá. Aspoň nie vždy.

Pisoár small talk
Ak ste v minulosti sledovali dokumentárny film z právnického prostredia s názvom Ally MacBealová, tušíte, že toalety hrajú v živote firiem významnú úlohu. No treba podotknúť, že americká realita sa s korporátne-slovenskou rozchádza. Napriek tomu sa o svojich kolegoch dozviete možno najviac podľa toho, ako pristupujú k toaletám. (Upozornenie pre čitateľa – článok je braný len z mužského hľadiska, keďže autor sa na ženských toaletách, obzvlášť počas pracovného času, nevyskytuje.)

Asi najotravnejším typom kolegov na toalete sú pisoároví rečníci. Teda obzvlášť spoločenskí kolegovia, ktorým zvyčajne nerobí problém venovať pozornosť dvom aktivitám. Ak niekto ďalší pristúpi k pisoáru, prípadne už pri pisoári je, okamžite začnú rozprávať. Ideálne o práci, o kolegoch, o víkende. Ide o špecifický small talk (rozhovor o ničom). Od bežného sa líši presne vymedzeným časom (u dospelého muža má mechúr objem asi 450 mililitrov), minimálnou gestikuláciou a žiadnym očným kontaktom. Problém pri pisoárových rečníkoch nastáva, ak reálne nedokážu robiť dve veci plnohodnotne.

Mítingári a intimisti
Ďalší typ je zriedkavejší. WC mítingári. Ide o zdanlivo zaneprázdnených manažérov, ktorí si v kabínkach riešia nestihnuté pracovné telefonáty. Trpia zaujímavou ilúziou, že ak sú medzi štyrmi stenami, sú sami. Sused odvedľa sa tak dozvie mnoho zaujímavých vecí. WC mítingárov možno využívať aj ako zaujímavý hudobný nástroj. Druhej strane telefonátu totiž nezdôrazňujú, v akej situácii sa pri hovore nachádzajú. Ak ste teda vo vedľajšej kabínke, splachujte v asi minútových intervaloch. WC mítingár automaticky bude zvyšovať hlas, aby usvedčujúci zvuk prehlušil. Ak ste zdatný hudobník, nič vám nebráni behať medzi dvomi kabínkami.

Najrozšírenejšími účastníkmi toaliet sú takzvaní intimisti. Z pochopiteľných dôvodov nepovažujú WC za príležitosť pokecať si, či vybaviť si pracovné veci. Svoju prítomnosť na toalete taja, striehnu na moment, keď tam nikto nie je. Majú jasný prehľad, ktoré toalety v budove sú ako vyťažené. Ich úhlavným nepriateľom sú najmä pisoároví rečníci. V patologických prípadoch sa intimistom nepodarí si dopriať plnohodnotnú látkovú výmenu. Naopak, s mítingármi sa znášajú celkom dobre.

Podľa veľkosti obce

Začnime od juniorov. Motivácia absolventov vstúpiť do korporácie závisí od veľkosti obce, z ktorej pochádzajú. Ak má pod päťtisíc obyvateľov, ide o vec prestíže. Hrdí rodičia v miestnych potravinách denne rozoberajú, akí sú ich syn alebo dcéra šikovní. Dokonca tak, že v Bratislave pracujú pre nadnárodnú spoločnosť. Ak sa ratolesť zjaví doma, tak zasnívaným, už spravidla rodinne založeným vrstovníkom hrá divadlo veľkého manažéra či manažérky. Čudné je, že tento benefit ešte nenašiel svoje uplatnenie na náborových letákoch.

Ak uchádzač pochádza z obce od päťtisíc do pol milióna obyvateľov, tak nastúpi preto, že inde od nich chcú relevantné pracovné skúsenosti. Spravidla si sľubujú, že dočasne. A takto dočasne tu dokážu stráviť polovicu života.

Pozor na turnikety

Samotný pohovor do korporácie u juniorov prebieha už od vstupu do budovy. Nádejný zamestnanec si na recepcii vyzdvihne kartičku a dostane prvú úlohu. Dopraviť sa cez všetky turnikety a výťahy na miesto pohovoru. Bez toho, aby príliš meškal, či to prípadne vzdal niekde na medziposchodí. V prípade, že sa s božou pomocou dostane v rozumnom časovom rozmedzí k vyčkávajúcej personalistke, má pohovor spolovice vyhratý.

Potom nasleduje viac rituálna súčasť interview. Teda odpoveď na nečakané otázky v štýle, aké sú vaše silné a slabé stránky, kariérne očakávania. Prípadne zákerný chyták, či ste tímový hráč. Samozrejme, len idiot dokáže odpovedať zle. V korporácii samostatná práca neexistuje. Skutočné slabé stránky prizná na pohovore málokto a kariérne očakávania má viac-menej každý. Ak sa uchádzač vyhne vulgarizmom a má zapnutú nadpolovičnú väčšinu gombíkov na košeli, je tam. Spravidla do mesiaca.

Pozor na turnikety 2

U uchádzačov o seniorské pozície je to komplikovanejšie. A mnohí sa dočkajú skôr dôchodkového veku ako výsledku. Funkciu prvej méty na seba zoberie headhunterská agentúra. Keďže nesmie prezradiť o akého zamestnávateľa ide, stretnutie býva zvyčajne veľmi podnetné. A intelektuálne porovnateľné s prekonávaním turniketov u juniorov. Prejsť agentúrou nebýva taký problém. No až potom sa začína skúška odhodlania. Potenciálneho senior manažéra chce „interviewovať“ každý. Šéf oddelenia, teamlíder, personalistka a keď má uchádzač šťastie, absolvuje aj konferenčný hovor s niekým v centrále v zámorí.

Personalistka si bude točiť o silných a slabých stránkach. Šéf oddelenia sa zvyčajne dočíta nejakú múdrosť, napríklad „uvažovať out of box“ a pri otázke prezradí, že vôbec netuší, čo to znamená. A kolega v zámorí potliacha o hodnotách a vízii spoločnosti. A keďže sú všetci v korporácii zaneprázdnení, celý proces trvá minimálne polrok. Potom uchádzačov kontaktujú. Všetci schopní už po tých mesiacoch dávno majú prácu. A tí, čo si prácu zohnať nedokázali, nastúpia. A práve tí robia korporáciu korporáciou. Efektívnym miestom pre talentovaných profesionálov.

Product placement

Typické BOZP sa pozná jednoducho. Na pracovisku sa v presne určených časových intervaloch zjavuje tetuška v kostýmčeku, aby porozprávala dva typy informácií. Prvý typ obsahuje všetko, čo vie každý normálny človek. Ak vidíte požiar, zvolajte „horí“. Zavolajte požiarnikov. Prípadne nezapaľujte sviečky na parapete, pretože sa môže chytiť. Nikto nespochybňuje význam týchto informácií. Aj vďaka ich opakovaniu počas požiaru dnes len málokto kričí „hurá“. A s informáciou o ohni volá na vrátnicu zoo.

Druhý typ informácií síce nie je notoricky známy, ale spravidla ešte viac zbytočný. Napríklad rozdelenie požiarnych prístrojov podľa hasiacej látky. Áno, horiaci parapet poskytuje dostatok svetla na hĺbkové štúdium opisu na prístroji. Na druhej strane len málokto sa vyberie hľadať vhodnejší typ na iné poschodie, prípadne do susednej budovy.
Poslednou skupinou informácií sú vlastné životné skúsenosti BOZP-lady. Ako výrobný stroj zmrzačil človeka, ako zhorel zamestnanec, či nefalšovaný product placement – ako v IKEA ujsť pred ohňom. (Tie správne šípky nie sú na zemi!)

Radšej uhorieť

Na BOZP je len jedna výhoda. V tej či onej podobe ho musí absolvovať väčšina zamestnancov na Slovensku. Štátnu správu nevynímajúc. Lenže to by tu nemohli byť korporácie, ktoré i takú formálnu udalosť dokážu dotiahnuť do úplnej absurdity.

Predovšetkým centrum propagandy (personálne oddelenie) je schopné k školeniu zvolať desiatky mítingov. Na nich sa stanovia ciele a hľadá sa spôsob, ako aj to hlúpe BOZP zaradiť do širokej rodiny korporátnych školení. Aby sa zvýšilo číslo v tabuľke s názvom rozvoj zamestnanca.

Zároveň, keďže personalistky čoraz viac prichádzajú na chuť animovaným infantilným infografikám, dokážu už aj tak nepríjemnú formalitu okoreniť ďalším online školením, ktoré musia absolvovať všetci.

A keďže spravidla z každého oddelenia to poctivo vypracuje jeden človek, zapíše si odpovede a poskytne ostatným, tak už je to absolútne nezmyselná strata energie. Druhý spôsob, akým korporácie dokážu skomplikovať i BOZP, je mentálne nastavenie korporátnych zamestnancov.

Manažéri zvyknutí na mítingy, kde povinne musí každý niečo povedať, dokážu zbytočnými postrehmi znechutiť i BOZP-Lady. Preto sa ani netreba čudovať, ak raz niekto podpáli open space aj so sebou. Bude sa mu to zdať príjemnejšie ako sa zúčastniť na ďalšom školení o bezpečnosti ochrany a zdravia pri práci.

Legenda o konštruktivite
Dostávať feedback len veľmi ťažko zapíšu do zoznamu návykových látok. Samozrejme, s výnimkou pár jedincov, ktorí preferujú latexové pyžamo. Tí však žobranie o spätnú väzbu považujú skôr za relaxačnú aktivitu na večer. Lenže namiesto feedbacku používajú „bi ma, bi ma“.

Pre zvyšných 99 percent obetí korporácie dostávať spätnú väzbu predstavuje skôr nepríjemnú udalosť, ktorá s relaxom nemá veľa spoločného. Konštruktívna spätná väzba v nadnárodnej spoločnosti je mýtus. A súvislosť medzi feedbackom a samotným objektom hodnotenia sa ešte nepodarilo vedecky preukázať.
Feedback častejšie predstavuje vítanú príležitosť vybaviť si účty s hodnoteným, vyzdvihnúť vlastné schopnosti alebo sa len tak pobaviť na úkor nešťastníka v zraniteľnej pozícii.

Dostať na feedback
Odovzdávanie spätnej väzby má svoju pevnú formu a zvyklosti. Na začiatok prichádza pozitívna veta, na ktorú nadväzuje slovíčko ale. Určite treba oceniť nasadenie, ale výsledok nesplnil očakávanie. Materiál musel dať veľa práce, ale nespĺňa aktuálne potreby.

Vytýkanie z osobných dôvodov musí byť informačne zahmlené, neuchopiteľné alebo vyslovene irelevantné. V prípade konkrétnych námietok feedbackovaná strana má šancu sa obhájiť, prípadne vyhovoriť sa na iné oddelenie. Ak však vôbec netuší, čo sa mu vytýka a nechce byť za idiota, tak radšej nereaguje. Nikto nechce verejné vyšetrenie svojich chúlostivých partií zbytočne naťahovať.

Dať na feedback
Ak dostávať feedback tvrdé drogy nevytlačí, tak dávať feedback je pre mnohých korporátne ópium. Nie je nič opojnejšie, ako sedieť nad cudzím materiálom a ohurovať obecenstvo svojou bystrosťou pri kritizovaní.
Feedbackovať tak uvoľňuje napätie spôsobené rannými zápchami na cestách, zlými stravovacími návykmi alebo hádkou s manželkou. Predstavuje úplný balzam na dušu, ak v pozícii feedbackovaného je človek, ktorý pred časom dával spätnú väzbu a nasadil si obzvlášť tvrdé rukavice.

Proti feedbacku sa, samozrejme, možno brániť. Ale budovať obranu trvá dlho. Najťažšou cestou je vybudovať si povesť nespornej autority. Teda vami predložené materiály nikto nečíta, ale každý chváli. Lenže to trvá veľmi dlho a stojí veľa námahy. Jednoduchšie je feedbacku zamedziť inou cestou. Vyzuť sa z každej úlohy a až ju niekto spraví, dať mu spätnú väzbu.

Akokoľvek profesionálne sa snažíte v korporácii vystupovať, svoje vlastnosti pod bielym kožuštekom korporátnej kultúry dlho neschováte. A preto účastníkov open spacu možno rozdeliť do niekoľkých kategórií. Popolušky (sociopati), suveréni (idioti), personalistky (vždy špeciálna kapitola), práve prijatí (ešte nevyprofilovaní) a nakoniec, korporátni jokeri. A tí sú pre vedecké skúmanie bielych myšiek najpodstatnejší.

Jasle

Najrozšírenejšiu úroveň korporátnych jokerov predstavuje level jasle. Ich žarty sú primitívne. A čo im chýba na kvalite, snažia sa dohnať kvantitou. Ak sa aspoň raz denne nestrápnia stokrát opakovaným vtipom, večer nezaspia. Typickým príkladom ich humoru je poslať z cudzieho mailu pozvánku latex párty niektorej z kolegýň. Odoslané maily nevymažú, nenapodobnia štýl komunikácie obete a hlavne, všetkým okolo ospevujú svoj husársky kúsok. Áno, sú to síce veselé kopy, ale čohosi veľmi nepríjemného.

Beverly Hills

Vyššiu kvalitu predstavujú jokeri, level Beverly Hills 90210. Ak sa zmocnia mailového konta, stopy pozametajú a hlavne nestrieľajú prvoplánovo, ale premyslene. Napríklad pošlú otázku šéfke marketingu, či niekoho nehľadajú, pretože „neter mi práve skončila vysokú a hľadá si flek“. Otázka je uveriteľná a šéfka marketingu nepostrehne žart. A keďže je to chúlostivé, neodpíše, ale navrhne osobné stretnutie. Jokerom BH 90210 chýba jedno. Psychologická krutosť.

Moriarty

Tou disponuje až level Moriarty. Vtipálkovia vidia myškám pod biely kožuštek a pracujú s jednotlivými kategóriami účastníkov open spacu. Ak je ich obeťou suverén, tak pracujú s nadmerným egom. Nechajú sekretárku doniesť vytlačenú pozvánku na záhradný banket s riaditeľom pre vybraných zamestnancov. Zakážu pozvanému o tom hovoriť, aby sa to nedozvedeli nepozvaní, predpíšu vhodné oblečenie a pošlú ho do Hlohovca na neznámu adresu.

Prínos

A aký je vlastne prínos jokerov? Záleží od levelu. Na úrovni jasle stmeľujú. Neznášajú ich všetci a zároveň si každý uvedomuje, ako dobre je im doma. Jokeri BH 90210 sú celkom osviežujúci. Ich humor je láskavý a pobaví. A tým to končí. Z laboratórneho hľadiska sú najdôležitejší level Moriarty. Tí korisť vyzlečú z myšacieho kožušteka a podľa reakcie obete na vtip si všetci kolegovia uvedomia, či ide o suveréna, Popolušku alebo človeka s akým-takým nadhľadom. A to je vždy dobre vedieť.

Cesta menšieho odporu

Jedno zo základných pravidiel úspechu v nadnárodnej firme? Spokojne si hopsať po chodníčku menom cesta menšieho odporu. Práve okolo nej rastú kvetinky uznania, a predovšetkým – neležia tu žiadne prekážky. Navrhovať stokrát navrhnuté a čo je dôležitejšie, stokrát schválené, je tak veľmi návykové. Asi preto mnohé firmy dynamikou konkurujú zvetrávaniu druhohôr. A je to tak správne. Pretože ak sa raz schváli absolútna hlúposť, tak sa bude schvaľovať ešte dlhé roky. Aj v čase, keď každý bude vedieť, že nápad je v lepšom prípade strata času, v horšom úplná katastrofa.

Prečo? Lebo korporácia. Alebo presnejšie. Ak už raz vedenie v Indii schválilo deň havajských košieľ v decembri, tak ani omrzliny zamestnancov na Slovensku nedonútia korporáciu priznať omyl. Každý, kto chce v nadnárodnej spoločnosti dosiahnuť kariéru, pravidlo menšieho odporu pozná, rešpektuje a riadi sa podľa neho. Alebo je idiot. Teda tvor, ktorý trpí dojmom, že korporácia robí všetko pre zákazníka a zamestnanca. Ak je dvojnásobný idiot, svojím názorom sa netají na poradách. A tým sa stáva balvanom na ceste menšieho odporu. A je len jediný spôsob, ako ho odnaučiť načúvať rozumu. Prefackať. 

Cesta menšieho odporu 2

Druhým a zaslúženejším typom fackovacích panákov sú takzvané teflónové hromozvody. Predstavujú totiž vodiče pre osobnú, emotívnu alebo pracovnú frustráciu svojich nadriadených. A tým pomáhajú celému oddeleniu viac ako ktokoľvek iný. Ide o ťažké poslanie. Aby ste boli skutočne dobrý fackovací panák, potrebujete buď konskú dávku trpezlivosti, neuveriteľné množstvo tolerancie, alebo – v ideálnom prípade – disponujete chápavosťou automatu na parkovanie. Len vďaka týmto vlastnostiam sa fackovanie z iracionálnych dôvodov po vás zvezie ako po teflóne, nadriadený sa vyventiluje a vaši kolegovia majú krajší pracovný deň.

Paradoxne i pri hromozvodoch má svoje slovo aj cesta menšieho odporu. Pretože každý nadriadený si prirodzene vyberá za obeť človeka, ktorý pôsobí najviac pokojne. Fackovanie teda prijíma bez zbytočných divadiel. Takže ak ho aj naštve niekto napravo s tendenciou protirečiť, otočí sa na podriadeného naľavo, ktorý prefackanie znesie bez problémov. A to, že s dôvodom frustrácie nemá nič spoločné, nehrá úlohu. Prečo? Lebo korporácia. Presnejšie, fackovať sa musí.

Mentálna kondícia

Zorganizovať stretnutie zamestnancov s vedením firmy je skúškou profesionality každého manažéra internej komunikácie. Obzvlášť, ak je v dostatočnej mentálnej kondícii na to, aby vnímal súvislosti. To je pri tomto povolaní vždy hendikep. Pretože i s priemerným IQ (najčastejší úkaz) si manažér uvedomuje, že rieši čosi, o čo skutočne nikto ani trochu nestojí. Ani vedenie, ktoré musí raz za čas osobne motivovať podriadených. A už vôbec nie podriadení, ktorí raz za čas musia trpieť motivovanie. Pri stretnutí ich spája len málo. Nikto nečaká, že sa čosi dozvie. A hlavne, každý sa nevie dočkať, kedy sa raňajky skončia.

V jednom odseku môže opis pôsobiť idylicky, ale nedajte sa zmýliť. Organizácia stretnutia má neuveriteľné množstvo úskalí. Najhoršie sú dve. Prvé – nemusí prísť dostatok ľudí. To je veľmi trápne. A druhé – môže prísť príliš veľa ľudí, ktorí práve prísť nemuseli. Pretože svojimi otázkami celé stretnutie naťahujú. Buď preto, aby na seba upozornili. Alebo príliš čítajú firemný časopis, čo zvykne zanechať stopy na duševnej kondícii jedinca. Prípadne majú obzvlášť zvrhlý zmysel pre humor. Teda zdá sa im vtipné, ak sa tlačia v jednej miestnosti s vydýchaným vzduchom plnej podráždených kolegov a zbytočnými otázkami dokážu tryznu natiahnuť aj o hodinu. 

Kvocient paniky

Spravidla sa komunikačné oddelenie najviac obáva prvého scenára. Teda, že nikto nepríde. A budú pred vedením vyzerať ako neschopní idioti. Viac ako inokedy. Miera ich paniky sa dá poznať podľa jednoduchého kvocientu. Množstvo pripomínajúcich mailov vynásobíte počtom výkričníkov v ich texte. Teda ak prišlo desať pozývacích mailov, pričom každý obsahoval výkričník na troch miestach (Neformálne stretnutie! Teším sa na Vás! Občerstvenie!), ide o zlatý stred. Ak ich je viac, manažér je na prášky. Ak menej, tak už si obehol nadriadených všetkých oddelení. Aby tam svojich ľudí nahnal. Plus aby poslali na služobnú cestu všetkých, čo príliš čítajú vnútrofiremný časopis, alebo trpia úchylným zmyslom pre humor. 

No výsledok ich práce stojí za to. Všetci si pozrú pár slidov prezentácie, užijú si vtip na úvod a ak majú šťastie, dostanú pagáč, na ktorý siahalo menej ako šesť ľudí. Ale skutočným víťazom je oddelenie internej komunikácie. Najbližších pár týždňov sa mu všetci naštvane vyhýbajú. A to je v korporácii vždy príjemné.

Ako prvý krok sme sa rozhodli zatočiť s nadávkami. Nielen ich vymazať z bežného jazyka, ale zároveň uvoľnené miesto využiť na rozvíjanie národného povedomia. Riešenie je jednoduché. Nadávky stačí nahradiť odkazmi na významné osobnosti alebo udalosti v slovenskej kultúre.
Použitie v praxi je ešte jednoduchšie. Ilustračný príklad. Ste na úrade, čakáte viac ako hodinu a keď sa konečne dostanete na rad, úradník vám oznámi, že ide na obedňajšiu prestávku. Čím vás určite nepoteší.

Ledaže... (!) sa situáciu rozhodnete využiť na všeobecný rozvoj národného povedomia. Teda, namiesto nadávky „Čo im tu j*be?“ radšej nadšene zvoláte: „Čo im tu Jégé?“ Následne sa otočíte na ostatných čakateľov v rade a vysvetlíte im, že Ladislav Nádaši-Jégé bol významný spisovateľ, publicista a dramatik. Narodil sa v Dolnom Kubíne, okrem iného napísal román Svätopluk a začnete diskusiu na tému, aká je ich obľúbená práca od spomínaného autora.  

Netreba sa báť počiatočného odmietania či strachu v očiach oslovených ľudí. Nerobíte to pre seba, ale pre jazyk. Preto ak začnú pred vami cúvať či utekať, neváhajte ich dobehnúť a pokračovať vo výklade zo života spomínaného významného dramatika.

Preukaz zdarma

Ideálny priestor pre nahrádzanie vulgarizmov pripomienkami na slovenských velikánov predstavujú protimigrantské pochody, stretnutia sympatizantov kotlebovcov či podobných národných zjavov. Práve tu panujú dvojnásobne vhodné podmienky. Predovšetkým, účastníci pochodov zvyčajne nejdú po nadávku ďaleko. Na druhej strane, ako strážcovia slovenskej kultúry len ťažko môžu niečo namietať, ak im budete opakovane pripomínať významných slovenských velikánov, kedykoľvek siahnu po vulgarizme.

No aj pre prípad nepochopenia či iných komplikácií máme pre vás darček. Pravý Preukaz rozvíjača národného povedomia namiesto vulgarizmov. (Nájdete ho v piatkovom HN Magazíne). Preukaz stačí si vystrihnúť, nalepiť fotografiu a dať do vhodného plastového obalu. A ak sa na prvý raz kartičku nepodarí pekne vystrihnúť, vždy môžete povedať: „Choďte s takou blbosťou niekam do Hečka.“ (František Hečko, spisovateľ, autor diela Červené víno).

Volanie o pomoc

Notoricky známym úkazom korporácie sú osoby ženského rodu, ktoré v určitom okamihu uprednostnili kariéru pred osobným životom. Poznáte ich jednoducho. Väčšina ich prejavov je totiž volaním o pomoc. 

Práca je ich život. Odchádzajú posledné, prichádzajú prvé, strácajú sociálne zručnosti a romantický kontakt si dopriavajú výlučne raz ročne. Počas celofiremného vianočného večierka. Len čo sa im v osobnom živote stane niečo normálne, otravujú tým všetkých, ktorí to zažívajú bežne. Išli v sobotu s kamarátkami na výlet do Bojníc? V pondelok obťažujú v práci otázkou: „Čo si robil cez víkend?“ Odpoveď ich nezaujíma. Len čakajú, aby mohli vysypať informáciu, že boli na výlete. (Help, please, help.) Veľmi často používajú na označenie budúcnosti termín: „Vtedy už budem na materskej.“ Spravidla ide o veľmi, veľmi vzdialenú budúcnosť, vo väčšine prípadov až vylúčenú budúcnosť, ale viera je krásna vec, ak sa vyznáva z celého korporátneho srdca. 

Do tretice s obľubou nakupujú knihy o tom, ako nájsť šťastie, dosiahnuť spokojnosť, dosiahnuť vyrovnaný život. (Help, please, help.) Literatúru zvyčajne čítajú v čase, keď ich kolegyne a kolegovia sedia niekde v bare a spokojne sa bavia. 

Sledovať príchody

V práci bývajú sestry svätého srdca korporátneho neúprosne úspešné. Zvyčajne ide o veľmi inteligentné ženy, čo je paradoxné, ak si človek uvedomí, čo vlastne spravili so svojím životom. V korporácii majú zápal, ktorý s nimi nikto nedokáže zdieľať. A pracovné povinnosti berú s posvätnou úctou, aj keď neraz ide len o administratívny rituál. Do tohto momentu sú v podstate neškodné.

Problém nastane, ak do ich sveta pribúdajú podriadení a predovšetkým podriadené. Svoju úctu k práci očakávajú aj od ľudí s osobným životom. A v patologickom stave korporátnosti sa ich potláčané sebaľutovanie prejavuje v skrývane zatrpknutej podobe, keď pracovnú dobu trávia sledovaním príchodov a odchodov kolegov. 

Nie je nič horšie, ako na oddelenie vedené sestrou svätého srdca korporátneho nasadiť mladú kolegyňu, okolo ktorej sa točí mužské osadenstvo open spacu. Práve tieto dievčatá majú zo života peklo. Rádovým sestrám totiž konkurujú počas výročného zbližovania v rámci vianočného večierka. Zároveň pripomínajú manažérkam seba pred tým, ako sa rozhodli vstúpiť do rehole. A práve to je to jediné, čím rehoľa prispieva ľudstvu. Mladá kolegyňa rýchlo pochopí, ako nechce dopadnúť.

Malý piatok, láme sa to

Len ťažko existuje zbytočnejšia fráza ako konečne je piatok. Asi preto sa jej darí len na miestach, kde originalita a vtip nie sú práve vítané. Inými slovami, v nadnárodných spoločnostiach. Veta je pozoruhodná len v jednom momente, keď ju preložíte do bežného jazyka. Vtedy by znela asi takto: „V podstate s tebou musím hovoriť, keď tu už tak stojíme. No len preto, aby nebolo trápne ticho. A keďže si mi inak úplne ľahostajný, nič o tebe neviem, ani o tebe vedieť nechcem, tak ťa poteším úplne banálnou informáciou. Je piatok.“ 

Rovnako možno preložiť i ďalšie frázy. Vo štvrtok – je malý piatok. V stredu – už sa to láme. V pondelok (obzvlášť pozoruhodné) – zas je pondelok. Asi preto sa tento typ smalltalku nazýva aj týždenníček. 

Rebríček zla 

Ak by niekto spravil rebríček tých najhorších vecí na korporáciách, víťaz by vás asi neprekvapil. Neboli by to ani nezmyselné pravidlá, ani zdĺhavé procesy či absolútne nelogický systém fungovania. Nevyhrala by ani administratíva, ktorá sa z nástroja na dosiahnutie výsledku vyvinula v jediný preukázateľný výsledok. 

Najhoršia vec na korporáciách predstavuje skutočnosť, že sú tam s vami aj stovky ďalších pacientov, ktorých nemáte šancu poznať. A čo je horšie, musíte s nimi sem-tam neformálne komunikovať, čo nebýva jednoduché. Pričom na niektorých je na prvý pohľad zrejmé, že ide o mentálne inovatívnych jedincov.

Ak ste niekedy pracovali alebo pracujete v korporácii, viete, o čom hovorím. V nadnárodných spoločnostiach sa psycho- a sociopatom vyložene darí. A komunikovať s ľuďmi, s ktorými máte spoločné maximálne tak výťah a návyk na nikotín, je preto peklo. Stáť ticho vedľa seba je trápne a nekolegiálne. Rozprávať sa o svojich osobných veciach je však ešte trápnejšie a ešte nekolegiálnejšie. (Neveríte? Skúste poloznámemu kolegovi vo výťahu porozprávať o tom, ako sa neviete zbaviť ekzému v podpaží). Teda neostáva nič iné, len siahnuť do najväčších hlbín banalít a spustiť smalltalk. Teda všeobecné konštatovania, ktoré adresujete ľuďom, o ktorých nič netušíte, no mohol by sa z nich potenciálne vykľuť pološialenec. Vďaka bohu, že už je piatok.

Žiadne zľutovanie

Prvý letný deň poznáte jednoducho. Open space sa rozdelí na dva protichodné tábory. Na jednej strane stoja bojovníci za právo otvoriť okno. Im čelí hrdá armáda odporcov prievanu v kancelárii a zároveň priaznivcov moderného výdobytku menom klimatizácia. Ide o súboj, v ktorom zľutovanie či ľudská dôstojnosť nemajú priestor. No kľučky okien a či ovládače klímy nie sú jediné zbrane, ktoré sa využívajú.

Začiatkom leta boje nie sú ešte také horúce. Ak sa v open space postavíte s otázkou, môžem otvoriť okno, oponenti mlčia. No ak na moment opustíte svoj stôl, po návrate nájdete okno zatvorené. Na opačnej strane barikády to je podobné. Otázka, či možno zosilniť klimatizáciu padne do neúrodného ticha. Oponenti (spravidla sediaci v priamom dosahu klimatizácie) však o chvíľu vytiahnu papier a lepiacu pásku. A zariadenie prelepia. Ak ide o stropnú verziu, tak s ostentatívnym postavením sa na stôl. Výsledok? Okno je zatvorené, klimatizácia pustená, ale viac-menej nefunkčná. Teda patová situácia, keď nevyhral nikto.

Deka a pot

Druhým kolom boja je sebaponižovanie. Ak napríklad víťazia klímari, tak najmä kolegyne vyčítavo sedia zabalené v deke a zazerajú na svojich protivníkov. Ak majú na vrch oknári, tak ich oponenti sa začínajú hlasne sťažovať na peľ, prievan a prechladnutie. Treťou fázou sú otvorené hádky a vťahovanie manažmentu do sporu. Čo je v podstate zbytočné, pretože tí sedia vo vlastných kanceláriách a je im úplne jedno, aká klíma vládne na ich oddelení. Alebo aký prievan v kolegiálnych vzťahoch nastáva. Jediným tenkým spojivom medzi oboma znepriatelenými tábormi sú personalistky. Tie totiž strážia dodržiavanie dress codu a lezú tak na nervy všetkým upoteným osadníkom open spacu. Bez ohľadu na to, na akej strane barikády stoja. 

V osobnej železničnej doprave to nemajú zle vymyslené. Okno, čo sa v zime zaseklo otvorené, stihnú do leta opraviť. Tak, že sa už počas horúčav nedá otvoriť. Až do momentu, kým napadne prvý sneh. Lenže korporácia nie je vlak. Ten sa zvykne hýbať dopredu a energiu využívať zmysluplne. Teda nevysedáva v deke, nezazerá na človeka otvárajúceho okno a neprelepuje zapnutú klimatizáciu papierom.

Buďme fér

V našej rubrike len málokedy zvykneme poklepkávať po pleci manažérov korporácií za ich prácu. Ak dochádza k nejakému hypotetickému dotyku, tak nejde o plecia, a už vôbec nie o poklepkávanie. No buďme raz výnimočne féroví. Aj vysoko postavení manažéri platia svoju daň. A najväčšiu časť z dane predstavuje povinnosť byť v kontakte s negativistami. 

S večne nasrdenými podriadenými, ktorí sú kolegami obľúbení asi tak ako prenášači záškrtu v stredovekom Miláne. A jednou z nerozlúštiteľných záhad života v korporácii zostane fakt, že sa tam dokážu udržať celé roky. 

Osina v zadku

Negativista je osina v zadku každého oddelenia nadnárodnej spoločnosti. Niekedy sú to inteligentní ľudia, ktorí trpia prehnanou úprimnosťou. Inokedy to skrátka inteligentní ľudia nie sú. Problémom je, že ich negativistický prístup ku všetkému je viac ako kontraproduktívny. Skutočný význam korporácie je vykonávať existenčné minimum. No i nič nerobiť treba robiť s nadšením. Teda ak príde nová úloha, okamžite ju treba prijať ako skvelý nápad a nešetriť plutvy pri tlieskaní. A potom postupovať jednou z tradičných metód sabotovania.

Teda nechať vyhniť, nenápadne presunúť inam alebo začať opakovane žiadať nové a nové podklady od tretej strany. Až kým to nezabalí.

Ak negativista od začiatku trieska po stole, aká je to hlúposť, dosiahne len jedno. Vedenie oddelenia skrátka pritlačí a úloha sa bude musieť splniť. Keď už pre nič iné, tak preto, aby neboli pochybnosti kto rozhoduje.

Žiaden karneval

Lenže negativisti nie sú problémom len pre kolegov, ktorým pridávajú prácu. Ešte väčším problémom sú pre nadriadených. Ak ide o patologického negativistu, tak každé zadávanie úlohy je absolútnym osobnostným peklom. Vypočuť si, prečo to nejde, aké sú prekážky a prečo by to mal robiť práve on, skrátka nie je žiaden karneval. 

Najjednoduchšie riešenie, zbaviť sa ho, zvyčajne neprichádza do úvahy. Negativista je centrom propagandy (oddelením HR) braný ako výzva. A skutočný manažér pred výzvou necúvne a nájde spôsob, ako podriadeného motivovať. Lenže čo sa ľahko hovorí na personálnom školení, ťažko sa rieši, ak ste s negativistom zatvorený sám v mítingovke. Obzvlášť, ak vidíte ťažký ostrý predmet a žiadneho svedka v okolí.

Pochvala a kritika

Miestne pobočky korporácie majú základné pravidlo prežitia. Držať materskú centrálu v nevedomosti, zmätenosti a predovšetkým vzdialenú od lokálnej reality. Vďaka tomu všetko, čo reportujú, môžu predať ako absolútny úspech. 

Prieskum spokojnosti medzi zamestnancami? Nepríjemné výsledky sa v reporte ocitnú na mieste, kde by ich hľadal len blázon bez osobného života. A v sumári vyzdvihneme všetko, čo je len trocha pozitívne. Spokojnosť s pracovným prostredím klesla o dvadsať percent, no zamestnanci sú neutrálni v kolónke aktívny tímový život. Zrejme preto, že firma zrušila športové dni. Čo do reportu? „Sústredili sme sa na oblasť športového vyžitia. Výsledky ukázali, že sme energiu nevynaložili zbytočne a udržali vysokú spokojnosť.“ 

Lenže ani v centrále nie sú len pologramotní idioti na fitloptách. Preto treba dať do sumára i kritiku (výzvu). Najnepodstatnejšiu blbosť. Napríklad, online prieskum spokojnosti vyplnilo len sedem percent zamestnancov na smartfóne. Zvyšok na notebookoch. 

Nástenková revolúcia

Kým je centrála všetkých centrál niekedy za Atlantikom, systém funguje. Problém je, ak sa pre dobrý pocit manažment rozhodne navštíviť jednotlivé trhy. Vtedy začína džihád. Sfanatizované personalistky nerobia nič iné, len behajú po open spaceoch.

Zamestnancov nútia oprašovať firemné ocenenia a nástenky prežívajú nefalšovanú ideologickú revolúciu. Hodnoty a vízia spoločnosti zrazu visia všade, kam len oko dovidí. Vedúci oddelení vyberú najspoľahlivejšieho blba, ktorý je ochotný v mene vyššieho dobra obetovať to najdôležitejšie, čo človek má. Vlastnú dôstojnosť. Spravidla dostane týždeň voľno, aby si vymyslel čo najvtieravejšiu otázku, až sa návšteva rozhodne stretnúť so zamestnancami. 

Džihádu neuniknú ani prevádzky. Vyrátavajú sa pravdepodobné trasy, ktorými by najvyšší vodcovia korporácie mohli ísť. Pobočky po ceste prechádzajú potemkinovskou érou. Najhlúpejším zamestnancom sa dá voľno a obzvlášť agilní riaditelia by najradšej prevádzku zavreli na niekoľko dní. Aby zákazníci nepremiešali letáčiky alebo nevykúpili tovar. 

Jediné šťastie je, že cestovateľské záchvaty vodcovia mávajú málokedy. Vďaka tomu sa personalistky dožívajú aj päťdesiatky. A zamestnanci si uvedomia, že môže byť i horšie.

Vo väčšine situácií sú alibisti v podstate neškodné tvory. Podľa biológov sa vyvinuli zo slimáka záhradného. Práve s týmto tvorom majú podobných aj najviac fyzických znakov. Chrbtovú kosť, ulitu, kam sa ukryjú, keď niekto niečo chce a veľké tykadlá, ktorými sondujú situáciu. Za normálnych okolností by ste si alibistu ani nevšimli. Podobne ako slimáka v tráve. No z času na čas niečo rozhojdá ich zelený list (aliblist). A vtedy je obzvlášť zaujímavé sledovať ich reakcie.

Ulita alebo míting

Najťažšie chvíle alibisti prežívajú, ak niekto za nimi príde so žiadosťou o riešenie alebo, dokonca, o rozhodnutie. V najhoršom prípade mailom, keď komunikáciu nemožno poprieť. Vtedy spravidla reagujú dvomi spôsobmi. Ako prvé im inštinkt velí vliezť do ulity a čakať, kým nebezpečenstvo nepominie. Teda hovoria/odpisujú úplnú vatu, hrajú o čas a snažia sa útočníka presmerovať inam. Ak ide o niečo vážne, zásadne si zoberú dlho plánovanú dovolenku. 

No ak dravec prejaví nečakanú húževnatosť, prichádza druhý obranný mechanizmus. Paradoxne presne opačný. Vylezú z ulity a vyvolajú chaos tým, že sa do problematiky pokúsia vtiahnuť čo najviac ľudí. Inými slovami, zvolajú míting.

Na takomto stretnutí sedia ticho, majú vystrčené tykadielka a čakajú na moment, kedy niekto niečo nenavrhne. Potom sledujú, kto sa za nápad postaví. Ak je to jeho nadriadený (alebo väčšina), pridá sa aj on. V prípade, že sa rozhodnutie ukáže nesprávne, dopady opatrne sledujú zo svojho zeleného lístka a tykadlom ukazujú na nešťastníka, ktorý prejavil iniciatívu. 

Špeciálne sa alibistom darí vo firmách s vysokou fluktuáciou. Noví kolegovia v skúšobnej lehote majú tendenciu prejaviť práve nadmieru iniciatívy a minimum obozretnosti. Preto predstavujú lákavé sústo. V ideálnom prípade sa alibistovi podarí nováčika presvedčiť, že konkrétna oblasť rozhodovania spadala do kompetencie predchodcu. 

Rozmnožovanie kontaktom

Problém alibizmu je podobný ako pri slimákoch. Alibisti sa zvyknú rýchlo premnožiť. Samotný spôsob rozmnožovania je rovnako pozoruhodný. Vo väčšine prípadov stačí, aby sa jedinec s alibistom dostal do nechráneného kontaktu. Spravil rozhodnutie za neho, zúčastnil sa na mítingu alebo uveril, že jeho predchodca túto oblasť riešil. V lepšom prípade má ďalšie povinnosti. V horšom prípade, až začne fúkať, uvidí spoza zeleného listu tykadlo ukazujúce jeho smerom. Ak je bystrý, z oboch situácií si zoberie ponaučenie. A príde na chuť bezpečiu vlastnej ulity.

Dosiahnuť vysoké postavenie v korporácii vás poznamená do takej miery, že je na mieste otázka, či sa vám to oplatilo. Nejde len o vysoký príjem, presun z open spacu do vlastnej kancelárie alebo o možnosť kedykoľvek si vylievať podráždenie z nedostatku spánku na podriadených. To je celkom fajn. No pocit vlastnej dôležitosti cielene vrastá do mozgovej kôry. 

Symptómy? Predovšetkým paranoja. Každá úloha, ktorú podriadený nespraví podľa lídrových predstáv, je útok na jeho postavenie. Preto väčšina pohovorov s lídrom nad nedotiahnutou úlohou obsahuje vetu: „Ako ja potom vyzerám, … “

O slove lídra sa nediskutuje. Minimálne nie pred lídrom. Pretože nesúhlas (obzvlášť na verejnosti) je vedomé podupávanie majestátu. 

Najhoršie je, že sa skutočný líder vo vás časom dokáže prejaviť aj mimo chránenej dielne, ktorú riadi. Symptómy ostávajú. Len sú doplnené tým, že sa musí predstavovať. 

Lídri tak ničia život predovšetkým čašníkom. Vždy sú v drahom obleku. Na bare si objednajú zásadne tú najdrahšiu whisky, aby si ju obratom zmiešali s kolou. No ich najvýraznejší znak berie ohľad aj na ľudí so slabým zrakom. Líder ich varuje výstražnou vetou: „Viete, kto ja som?“ Otázkou, na ktorú odpoveď už dávno poznajú práve jeho podriadení. 

Skutočnými lídrami sú najčastejšie päťdesiatnici, ktorí pred dvadsiatimi rokmi ovládali štyri anglické slová (dog, cat, car, money) a spravili kariéru v práve prichádzajúcej nadnárodnej spoločnosti. Vďaka čomu sa ich slovná zásoba zdvojnásobila. Pribudli slovíčka (the leader´s skills, motivation, challenge...).

No skutočný líder môže byť aj výrazne mladší. Stačí, aby sa mu nečakane rýchlo ukojili jeho ambície. Obzvlášť jedna. Ukázať (napríklad celému Trebišovu), že je úspešný. Aby aj doma vedeli, kto je on.

Jeho profesionálny život totiž protirečí tvrdeniu – kto sa nespýta, hlúpym zostane. Pýta sa síce rád, no aj tak zostane. 

Chronický spytovač je postrachom predovšetkým IT oddelenia. Ítečkári ho neznášajú až do tej miery, ako zvyšok firmy neznáša ítečkárov. No trápením IT oddelenia nezmyselnými otázkami sa zoznam pozitívnych prínosov spytovača končí. Zvyšok sú negatíva spôsobené rovnostárskym prístupom manažmentu k zamestnancom. Chronických spytovačov vypúšťajú do voľného výbehu, známeho pod názvom open space. Ich obeťou sa tak stane každý kolega, ktorý sa vyskytuje v dosahu niekoľko desiatok metrov. Ak veľmi rýchlo neopustí ideu kolegiality, spytovač ho začne považovať za svojho opatrovateľa.

Svojho opatrovateľa dokáže denne oblažiť azda tisíckou otázok. Najprv zahuláka otázku do priestoru. Ak nikto nereaguje, osloví priamo opatrovateľa. Ak i ten predstiera, že nepočujete, tak opytovač za ním príde osobne. A opatrovateľ musí všetko odložiť a venovať sa svojmu pacientovi.

Niektoré otázky majú hlavu a pätu, zvyšok dôvtipnosťou smelo konkuruje myšlienkam čajky pri hniezdení. Čo je horšie, časom sa aj pochopiteľné otázky začnú opakovať. To predstavuje vážne ohrozenie zdravého rozumu opatrovateľa.

Ak už desaťkrát v jednom týždni odpovie na otázku, ako sa prihlásiť do systému, kde je personálne oddelenie alebo prečo sa ten súbor neuložil, pochybuje o duševnej kondícii spytovača. Ak to spraví stý-krát, už neverí ani v tú vlastnú. 

Lenže dookola opakovať tie isté informácie nie je to jediné, čím spytovač irituje. Časom začne obšťastňovať aj otázkami, na ktoré odpovede si priemerne inteligentný človek dokáže získať sám. Ako sa dostanem na Obchodnú ulicu, koľko rokov vlastne má prezident, môžem si do kina zobrať vlastný popcorn?

Vtedy za pozornosť stojí jeho odolnosť k irónii. Prísť v tričku s nápisom: „prosím, dovoľ mi to za teba vygoogliť“? Zabudnite. Začnete čeliť otázkam, koľko výroba stála, kde to spravili, či si aj on môže dať niečo vyrobiť. 

Jediná možnosť, ako rezignovať na pozíciu opatrovateľa, je drsná. Treba jasne a hlavne pomaly povedať, že obťažuje. A potom čeliť obvineniam z toho, aký ste netímový.

Balík na pošte

Každá nadnárodná spoločnosť alebo firma s korporátnymi črtami trpí úchylkou. Má minimálne jednu presklenú mítingovú miestnosť. V nej dominuje zásoba farebných fixiek a hlavne flipchartových hárkov, ktoré sa veselo lepia na steny, okná, dvere… V podstate na čokoľvek, čo udrží ťažký a rozmerný papier s ľahkým a obmedzeným obsahom. 

Skutočný úspech stretnutia flipch-artistov sa preto pozná jednoducho. Mítingová miestnosť zvnútra i zvonka pôsobí ako obrovský balík na pošte. 

Sado maso

Flipch-art sa najčastejšie pestuje pri stretnutiach s kolegami z iných krajín. Trvá celý deň s obedovou prestávkou a nemá žiaden zmysel. Ide o rituálnu zmes zoznamky, kolektívnej terapie a dôsledného trestu za život v korporácii. Pre niekoho lákavé, pre väčšinu nepríjemné. Niečo ako výročný ples priaznivcov sadomasochistických praktík. 

Prvý krok je vždy rovnaký. Účastníci sa posadia do kruhu a jeden vyfasuje fixky, ktorými na papiere bude písať. Spravidla preto, že buď vôbec nevie hovoriť alebo naopak, nikto ho nechce počúvať. 

Ruská ruleta

Následne ostatní hovoria svoje očakávania. Teda to, čo by jednotlivé obete a páchatelia mítingu chceli riešiť. A očakávania sa zúfalo často opakujú. Lepšie sa zoznámiť so svojimi kolegami (prvý oslovený), hlbšie porozumieť ich práci (druhý oslovený), získať iný pohľad na riešenú problematiku (tretí oslovený). Štvrtý, piaty, šiesty v poradí už len tápe po pamäti. Siedmy a vyššie len ľutuje, že si zle sadol a musí opakovať. „Moje očakávanie už povedal...“ Tak funguje i ruská ruleta. 

Všetky očakávania sú zapísané na papieri. Nakoniec sa slova chopí organizátor, najvyššie postavený manažér. Ten napíše jediné očakávanie, ktorému sa stretnutie bude skutočne venovať. A následne všetko tlačí týmto smerom. Keďže cynický humor a vysoké postavenie vo firme sa v zásade nevylučujú, čerešnička prichádza na záver. Organizátor účastníkov vyzve, aby zhodnotili, či sa očakávania naplnili. Čuduj sa svete, vždy sa naplnia. A tak je to na flipchartovom hárku odfajknuté. 

Pravidelné seansy 

V menšom meradle sa flipch-art pestuje aj na pravidelnej báze. Napríklad na týždňových poradách. V poštovom balíku sa účastníci zdržia kratšie a ruleta sa nehraje. V krajných prípadoch možno vidieť niečo ako znaky konštruktívnosti. Napríklad ak flipchartové hárky obsahujú konkrétne úlohy. Vtedy celé umenie spočíva v kontraste medzi zachytenými predstavami a reálnymi výsledkami. Čuduj sa svete, očakávania sa naplnia málokedy.

Typický feelingár chodí v drahom obleku a zakladá si na lokalite, v ktorej býva. No predovšetkým, nešetrí gélom na vlasy. Účes orientuje na pravú stranu hlavy. Nagélované vlasy tak stimulujú pravú hemisféru - centrum pocitov. Bez toho by feelingári zostali zrejme ticho. A firma by uviazla v plytkých vodách racionality, konštruktívnosti a zmysluplného trávenia pracovného času. 

Feelingári dotiahli pocitovosť do absolútnej dokonalosti z jedného dôvodu. Pocitu sa totiž nedá oponovať. Názor má totiž zlú vlastnosť – vyvoláva konštruktívnu diskusiu. Počas nej možno odhaliť, že o problematike feelingár nemá ani páru. Na argument v štýle – bude to drahé, možno vytiahnuť prepočty. Na otázku – koľko zákazníkov to prinesie, sa dá predložiť záväzné očakávanie. Len na zlý pocit niet čo povedať. Ak tragéd trpí pokročilým štádiom pocitovosti, nezaberú ani motýliky či mačiatka v dolnom rohu prezentácie.

Najčastejšie sa pocitári vyskytujú na marketingu. (Oddelenie nájdete podľa gélového oparu a pravotočivých účesov.) Ak napríklad predkladajú nové riešenie, tak namiesto nákladov a očakávaných príjmov vedia hodiny tliachať o pocitoch. Z ich návrhu ide neskutočne dobrý feeling a tento feeling priradí značke emóciu, … . 

Spravidla míting po dvadsiatich minútach premenia na výročnú seansu podpornej skupiny milovníkov jednorožcov. Na rozdiel od priaznivcov mýtických bytostí firemné stretnutie už nemá žiaden význam. 

Za pocitovosť platia feelingári svoju daň. Ich argumentačné zručnosti odumierajú. Ľavá hemisféra zakrpatie. Naopak, ich mimické svaly by si zaslúžili vlastnú súťaž v kulturistike (Muscle face). Ak majú z niečoho zlý pocit, musí to v ich tvári byť vidieť. Obočie sa musí skrčiť tak, aby každý na mítingu videl. Naopak, pri dobrom pocite dostavajú zabrať lícne svaly. Skrátka sledovať duševné pochody feelingára je vždy napínavé. Aj keď napínanie je zlý pocit.

Druhý dôvod nie je o slovíčkarení. Tradiční čínski chovatelia zlatých rybičiek musia oceniť, že lokalita je bohatá na vodné plochy. Nájdu tu rieku, potoky a vyskytuje sa tu i rybníček. Zrátané a podčiarknuté. Prepojenie západoslovenského mesta a Čínskej ľudovej republiky je vec, o ktorú sa treba pri-činiť.

Pričiniť sa

Aj samotné spojenie „pri-činiť sa“ stojí za pozornosť. Najviac o tom vie Tibet. Krajina, na ktorú sme na Slovensku tak trocha zabudli. Práve Tibet bol pri-činený viac ako chcel. A pripomenul si to i pred ôsmimi rokmi. Na spomienkovom podujatí pripojenia Tibetu k Číne u-čini-la dojem predovšetkým ľudová armáda. Povstanie Tibeťanov utopila v červenej farbe.

Napriek tomu podľa slovenského jazyka raj a Čína idú dokopy. Podobne ako myš a lienka. Alebo v čínskom jazyku socializmus a demokracia. (Číno-rodá kombinácia.)

S vlastným jazykom (sloven-Čina) sa netreba škriepiť. Tak zostaňme pri tom, že Čína môže byť raj. Otázne je, ako by to s ľudstvom dopadlo, ak by Adam a Eva po vyhnaní prísne dodržiavali politiku jedného dieťaťa.

Začína

(Ak tento odstavec chcete čítať s porozumením, bez printového vydania HN magazínu, to bude ťažké.) Čína je v každom rohu írečitej slovenčiny. Len v slove írečitosť dominujú Íri. Ani HN magazín nie je výnimkou. Rubrikou s názvom posledné slovo týždňa sa končí. Prelistujte si ho opäť na začiatok. Kto svojím úvodníkom časopis za-čína. Náhoda? Určite áno.