Nikdy ma neprestane fascinovať, kam až siaha ľudská prispôsobivosť.
Na našom malom krásnom Slovensku sme si už akosi zvykli, že je v poriadku netešiť sa z úspechov druhých a závidieť si aj nos medzi očami. Je v pohode nemať na Slovensku žiaden naozajstný hudobný festival s dušou... až na jednu svetlú výnimku (bez ohľadu, či tam IMT Smile hrá alebo nie). Rovnako, ako je už, milá kultúrna verejnosť, normálne, že u nás nevychádza jeden kvalitný hudobný časopis. Je naozaj normálne, že si nedokážeme vážiť umelcov, ktorí nás roky zabávali, ani len po smrti? A neprekvapuje nás, že sa na hudobnej scéne tak dlho neobjavil niekto, z koho by sme spadli na riť, naopak, scéna je presýtená priemerom. Je naozaj zdravé, že bulvár ovplyvňuje mienku národa až natoľko, že niekedy ani vlastná rodina nevie, čomu má naozaj veriť? A vôbec, nie je nechutné, ako sa po smrti kráľa popu našlo zrazu toľko "umelcov“, ktorí sa chcú na ňom priživiť?
Aj toto sú témy, ktorých som sa chcel dotknúť v mojom prvom stĺpčeku. Ale nie a nie sa rozhodnúť pre jednu konkrétnu. Je toho toľko, čo mám na srdci.
Ale nemyslite si, že mám celé dni nervy a nemôžem kvôli tomu spávať. Práve som sa vrátil zo skvelej dovolenky, som oddýchnutý, zamilovaný, plný sily... a stále málo prispôsobivý veciam, ktoré by mohli a mali fungovať lepšie.
StoryEditor