Prišli nákladiaky. Zuzanu, staršiu Nemku, aj týchto sedem nových žien donútili nastúpiť do jedného auta spolu asi s dvadsiatimi mužmi. V ďalších nákladiakoch boli len chlapi. Ľudia sa strážnych pýtali, kam ich vezú, ale tí im neodpovedali. Ak niekto opakoval otázku príliš nástojčivo, tresli ho pažbou do žalúdka alebo do tváre.
Keď Zuzana vystúpila na korbu, zrak jej padol na jedno z okien budovy na poschodí, kde sídlilo veliteľstvo. Stála za ním úradnička, ktorá ju včera vypočúvala. Mala na sebe Zuzanini blúzku.
Autá sa pohli. Studený vietor lízal Zuzaninu tvár ako nejaké dotieravé psisko. Rozkašľala sa. Oči ju štípali. V noci prechladla, cítila, že má horúčku. Zamotala sa hlbšie do vlniaka.
– Odvážajú nás za mesto, aby nás postrieľali, – povedal jeden z mužov.
– Hlúposť, kvôli tomu by nemíňali naftu, berú nás na Sibír, na roboty, – odporoval druhý.
– Veď sú tu aj ženy, nejdeme na roboty, – nesúhlasil ďalší.
– Tých šťastnejších postrieľajú, ostatní pôjdu na Sibír, – zarehotal sa ktosi.
Keď zasvietilo slnko, hneď sa oteplilo. Zuzane stisnutej medzi učupenými telami konečne prestalo byť chladno. Zaspala.
Zobudila sa na veľký krik. To ich sovietski vojaci hnali dolu z automobilov. Ich nákladiak stál medzi niekoľkými inými vozidlami na voľnom priestranstve, blízko nejakej železničnej stanice. Keď Zuzana vystupovala z auta, zakrútila sa jej hlava. Bola by aj spadla, ale mocné ruky jedného z mužov ju zadržali. Stále mala horúčku. Nohy ju boleli, sotva sa na nich udržala.
Vojaci ich zoraďovali do radov, osobitne chlapov aj ženy. Zuzana usúdila, že sem doviezli ľudí z viacerých miest, pretože tých pár žien z Levoče sa úplne stratilo medzi postavami zoradenými do veľkého obdĺžnika. Len staršia Nemka bola pri nej.
– Anna, kde sme? – spýtala sa jej Zuzana zachrípnutým hlasom.
– V Poľsku, v Sanoku, – žena položila Zuzane ruku na čelo. – Mein Gott dievča, ty úplne horíš.
Vzápätí k nim priskočil mladý vojačik a odsotil Annu na jej miesto v rade.
Začalo sa prepočítavanie. Pomedzi rady chodili vojaci a hlasno rátali. Keď prišli na koniec, zistený počet nahlásili inému vojakovi, ktorý urobil súčet za jednotlivé rady a číslo povedal veliteľovi vpredu. Počty nesedeli. Museli ich prerátať nanovo.
Edition Ryba, 2012
StoryEditor
Úryvok z knihy Pavla Rankova Matky
Prečítajte si úryvok z nového románu oceňovaného slovenského spisovateľa.