Pred pár dňami ste vystúpili na výročí vašej rodnej obce Dolné Dubové pri Trnave, ale bežne spievate na veľkých operných scénach vo svete. Ako ste to vnímali?
Veľmi milo. Starosta ma s touto myšlienkou oslovil už pred pár rokmi. Ja som sa skôr bál o publikum, ktoré nie je zvyknuté na takéto vystúpenie, ale prebehlo to v milej atmosfére a bol to pre mňa príjemný návrat.
Na Slovensku však často nevystupujete, nie je to paradox?
Na jednej strane je dnes umenie silno medzinárodné a je jedno, či vystupujete tam alebo tam. Na druhej strane, v kútiku duše to však ako paradox vnímam. Samozrejme, že by som si chcel zaspievať aj u nás, ale pokiaľ nie je záujem, nemôžem sám nič robiť.
A pozvania zo Slovenského národného divadle, kde ste ešte neúčinkovali, nemáte?
Impulzy boli ešte pred rokmi od vtedajšieho riaditeľa Opery SND Mariána Chudovského, ktorý ma pozval na Bratislavské hudobné slávnosti. Ponúkol mi aj veci do budúcna, ale potom sa zmenilo vedenie. Pred dvomi rokmi ma taktiež pozvalo vtedajšie vedenie na jeden koncert, ale zase sa situácia zmenila. Po koncerte v Bratislave, ktorý bol v apríli, ma oslovil Peter Dvorský, ktorý bol donedávna riaditeľom Opery SND, s ponukou na dve predstavenia na ďalší rok, ale znova sa zmenilo vedenie.
Študovali ste však v Bratislave, a potom vo Viedni, cítili ste už vtedy tie kultúrne rozdiely?
Ten skok bol pre mňa naozaj veľký, o to viac, že som tam šiel bez znalosti akéhokoľvek jazyka či finančných prostriedkov. Vôbec sa mi tam nechcelo, šiel som len kvôli profesorovi Jevgenijovi Nesterenkovi. Úroveň talentov na umeleckých školách u nás je mnohonásobne vyššia ako vo Viedni, ale samotná práca s nimi je nedostatočná. My sa o kultúru skoro vôbec nestaráme, vo Viedni sa podporuje.
Takže ste sa vo Viedni ľahšie dostali k práci?
V zahraničí sú dve kategórie. Svojich dobrých umelcov veľmi podporujú, lebo sa nimi môžu chváliť. Čo sa týka cudzincov začiatočníkov, ktorí sa chcú presadiť v zahraničí, je to iné. Ja som to mal veľmi ťažké. Bol som zo Slovenska a nepodporovaný nikým. Moje začiatky boli ešte ťažšie, ako by som začínal tu.
Ale podarilo sa vám prepracovať do Metropolitnej opery v New Yorku či talianskej La Scaly.
Stálo ma to veľa úsilia, bez ktorého niečo také nikto nikdy zadarmo nedostane, aj keď to môže niekedy vyzerať práve naopak. U mňa to šlo postupne, veľmi prirodzene. Nehnal som sa za presne vytúženými cieľmi. Samozrejme, že každý má sny, ale nebral som ich veľmi reálne. Všetko prišlo prácou, krok za krokom.
Cítite ešte dnes trému, keď vychádzate na významné javisko?
Samozrejme, že v tom hrá veľkú rolu aj prestížnosť operného domu, je však jedno, o aké predstavenie ide, človek má vždy istú trému. Dokonca aj keď som spieval tu v Dolnom Dubovom. Otázkou je len, ako sa s ňou človek vyrovná.
https://www.youtube.com/embed/zwjaItwdwy8
Zdroj: YouTube
V súčasnosti sa svet posúva vďaka technológiám rýchlo dopredu, má sa podľa vás aj opera otvoriť novým možnostiam, aby dokázala zaujať mladých?
Opera sa im už otvára, ale je to, ako vo všetkom inom, otázka peňazí. No v súčasnosti sa aj s menším rozpočtom dajú urobiť pekné veci. Ja by som si nepredstavoval vývoj opery v zaniknutí tradičného operného herectva, a len v presadzovaní moderny. Práve to je teraz zaujímavé, že môžeme mať široké spektrum diel, od úplne „uletených“ až po klasické, a každý divák si z nich sám môže vybrať. Moderné vyjadrovacie prostriedky sú však tu, a netreba sa ich báť.
A aký je váš postoj k modernému poňatiu klasických diel?
Mám rád kvalitnú tvorivú prácu, a môže to byť úplne klasické predstavenie, rovnako ako moderné. Keď to má zmysel a je to v súlade s dielom, ako ho napísal autor, nech sa páči.
Zmeny nútila robiť aj ekonomická kríza, pocítili ste to aj v operných domoch?
Tak ako v každom inom odvetví. Všade sa krátia rozpočty, musí sa viac vymýšľať, šetriť. Trpí tým každý, zatvárali sa napríklad niektoré malé divadlá v Amerike či v Nemecku. Ale rozumní sponzori a vedenia si držia tie hlavnejšie operné scény. Vždy bude od sponzorov veľmi dobre podporovaná Metropolitná opera alebo Lyric Opera v Chicagu. Takisto aj Taliansko, ktoré má obrovské problémy s podporou, ale La Scalu si drží. Aj keď sú tie problémy veľké, každá krajina si drží kultúru ako takú, a aj keď nie je, bohužiaľ, schopná podporovať tie menšie inštitúcie, tak tie hlavné, ktoré sú jej výstavnou skriňou, dostanú patričnú podporu.
Kto je Štefan Kocán
Narodil sa v roku 1972 v Trnave. Študoval na VŠMU v Bratislave, potom vo Viedni u profesora Jevgenija Nesterenka. V rokoch 2002 a 2003 pôsobil ako sólista opery Landestheater Linz. Spolupracoval s mnohými opernými domami ako viedenská Štátna opera, Opéra National de Paris, Štátna opera v Mníchove, Lyric Opera v Chicagu či Metropolitná opera v New Yorku. Minulého roku debutoval v milánskej La Scale v Mozartovom Donovi Giovannim.