Hrozivé tajomstvá minulosti? Ozveny viny

Najúspešnejšia nemecká autorka súčasnosti Charlotte Linková napísala majstrovské krimi Ozveny viny, ktoré vás vtiahne svojou atmosférou a premysleným príbehom. 

Dve brutálne vraždy v pokojnom pobrežnom mestečku na severe Anglicka vystrašia ľudí aj z okolia. Myslíte si, že poznáte svojich susedov. Viete, čo robia, možno si aj domýšľate, ako konajú a prečo. Ale omyl! Pod povrchom sa neraz skrývajú temné a hrozivé tajomstvá.  Dôvod týchto vrážd má svoje korene v minulosti a treba ich čo najskôr vyšetriť.

HNonline.sk vám prinášajú úryvok z novinky Ozveny viny od autorky, ktorá predala len v Nemecku takmer 17 miliónov románov a jej príbehy sa pravidelne objavujú v rebríčkoch bestsellerov. Televízia ZDF niektoré sfilmovala do seriálov a aj opakované vysielania dosahujú vysokú sledovanosť.

V úryvku sa vraciame do roku 1940, kedy sa začalo všetko to, čo viedlo k vraždám v súčasnosti...

1

Koniec leta 1940 nám prevrátil život naruby, ale aspoň sme sa nemuseli strachovať o nikoho z rodiny. Otcovia mnohých mojich priateliek boli na fronte a ich rodiny sa triasli od strachu pred zlými správami. Môj otec umrel už pred vojnou, na jar roku 1939. Jeden z jeho preslávených krčmových výletov, kde vždy kompletne prechľastal aj to málo peňazí, čo zarobil pri čistení ulíc, sa zvrhol na bitku s inými opilcami a neskôr sa už nepodarilo zistiť, kto začal, ani o čo vlastne šlo. Pravdepodobne o nič svetoborné. Otec však utrpel ťažké zranenia, odviezli ho do nemocnice a tam dostal tetanus, s ktorým si vtedajšia medicína ešte nevedela poradiť, a veľmi rýchlo umrel. Ostali sme s matkou samy, odkázané na sirotský a vdovský dôchodok od štátu. Aj tak sa nám finančne vodilo lepšie, lebo peniaze nám aspoň nikto neprepíjal. Na prilepšenie si matka našla dve miesta ako upratovačka. Tak sme sa pretĺkali.

V lete roku 1940 som dovŕšila jedenásť rokov. Žili sme v malom podkrovnom byte v londýnskom East Ende, pamätám sa, že bolo mimoriadne horúco a v našom byte bolo ako v peci. Nemecko sa práve zberalo zatiahnuť do vojny celý svet. Obsadili Francúzsko a spolu s ním aj ostrovy v Lamanšskom prielive patriace  Anglicku. Aj v Anglicku stúpala nervozita, hoci vláda zverejňovala heslá, že vydržíme, podnecovala bojovnosť obyvateľstva a hovorila o skorom víťazstve nad nacistami.

„Čo urobíme, keď sem prídu?“ spytovala som sa matky. Pokrútila hlavou. „Neprídu, Fiona. Ostrov tak ľahko nedobyjú.“

„Ale veď už obsadili ostrovy v prielive!“

„Lenže tie boli malé a nemali obranu, navyše sú príliš blízko k Francúzsku. Nerob si starosti.“

Nemci neprišli osobne, ale zato začiatkom septembra poslali bomby. Začala sa operácia Blesk. Noc čo noc útočili na Londýn, noc čo noc zavýjali sirény, ľudia sa stretávali v protileteckých krytoch, rúcali sa domy a celé ulice sa menili na hŕbu popola. Dôverne známe miesta vyzerali ráno celkom inak ako večer, lebo tam niektorý z domov buď chýbal alebo z neho ostala iba dymiaca ruina. Cestou do školy som vídala ľudí, čo v sutinách hľadali zvyšky majetku, ktorý sa v tom pekle zachránil. Raz som videla zafúľanú, chudú mladú ženu, čo sa ako šialená prehŕňala troskami zrúcaného domu. Ruky mala zakrvavené, po tvári jej prúdom tiekli slzy a na zaprášenej tvári zanechávali svetlé, lesklé čiary.

„Mám tam dieťa!“ kričala. „Mám tam dieťa!“

Bola som šokovaná, lebo ľudia naokolo nevyzerali, že by ich to zaujímalo. Keď som to večer rozprávala matke, zbledla ako stena a zovrela ma do náručia. „Zbláznila by som sa, keby sa ti niečo stalo,“, povedala. Myslím, že v ten deň v nej dozrela myšlienka, že ma musí dostať preč z Londýna.

Evakuovalo sa už aj predtým. Státisíce Britov prevažne z veľkých miest odišli na vidiek už 1. septembra 1939, keď Hitler napadol Poľsko. Už vtedy zavládol strach z náletov, najmä z toho, že nás Nemci napadnú plynom. Plynová maska sa stala povinnou výbavou každého obyvateľa a  výstražné tabule v mestách na každom kroku upozorňovali, že hrozí reálne nebezpečenstvo. Hitler will send no warning, stálo obrovskými čiernymi písmenami na žiarivo žltom podklade, aby sme nezabúdali, že nepriateľ nás môže kedykoľvek zákerne zasiahnuť.

Prirodzene, najprv evakuovali deti, ale aj tehotné ženy, slepcov či telesne postihnutých. Matka sa ma akoby mimochodom spýtala, či by som tiež nechcela odísť, ale keď som sa rukami-nohami vzpierala, viac nenaliehala. Veľmi sa mi uľavilo, lebo som sa toho hrozne, priam panicky bála. Niekto totiž túto akciu neprozreteľne pomenoval Operation Pied Piper of Hamelin, a ja som tak ako väčšina detí pridobre poznala stredovekú legendu o potkaniarovi z Hamelnu, ktorý odviedol zástup detí do podzemia, a nik ich viac nevidel.

Navyše sme sa dopočuli, že pri evakuácii panuje značný chaos. Anglicko bolo rozdelené na tri zóny – evakuačnú, neutrálnu a tú, ktorá evakuantov prijímala. Kolovali chýry o transportoch napchatých na prasknutie, vystresovaných deťoch, ktoré odmietali oddeliť sa od rodičov, i o zlej organizácii pri ich rozmiestňovaní do iných miest a rodín. Východné Anglicko bolo totálne preplnené, kým rodiny v iných častiach krajiny márne ponúkali pohostinstvo. Ľudia nadávali na vládu, že vyčlenila primálo peňazí, navyše spočiatku sa ešte nebombardovalo. Väčšina evakuovaných sa koncom roka vrátila domov k svojim rodinám.

„Vidíš,“ vravela som matke, „ešte dobre, že som nikam  nešla.“

Lenže potom nadišlo leto 1940, a vtedy zrazu všetci pochopili, že vojna potrvá dlhšie, než sme dúfali, a že nacisti sú nebezpečne blízko. Od júna sa vo veľkom rozbehla druhá vlna evakuácií. Vláda opakovane vyzývala rodičov, predovšetkým v Londýne, aby poslali deti preč.

Plagáty opäť zaplavili centrum mesta, tentoraz boli na nich obrázky detí a nad nimi veľký nápis: Mothers! Send them out of London!

Nikoho však nenútili evakuovať, ľudia sa mohli sami rozhodnúť. Istý čas sa mi ešte darilo vzdorovať matkiným úvahám dostať ma do bezpečia.

Až na jeseň som s nevôľou pocítila, že moja pozícia sa oslabuje.

Náš dom dostal začiatkom októbra zásah. Sedeli sme v kryte, keď zrazu nad našimi hlavami zadunel ohlušujúci úder, až sme si mysleli, že nám popraskajú ušné bubienky. Zem sa zachvela a zo stropu sa zosypali kúsky omietky.

„Von!“ zvolal akýsi chlap. „Okamžite všetci von!“

Niektorí sa v panike rozbehli k východu, iní nabádali, aby sme zachovali rozvahu. „Vonku je peklo! Ostaňte tu. Strop vydrží.“

Matka trvala na tom, aby sme ostali, lebo bombardovanie  bolo také silné, že podľa nej zomrieme na ulici skôr, než sa zrúti strop pivnice. Ja by som radšej bola utekala von, lebo strach, že sa tu dolu pomaly zadusíme, mi už zvieral hrdlo, no keďže by som neurobila nič, čo by matka neschválila, radšej som vydržala a triasla som sa s tvárou ukrytou v dlaniach.

Nadránom poplach odtrúbili a vyliezli sme von, plní strachu, čo nás tam čaká. Z nášho domu ostala kopa ruín. Z vedľajšieho domu takisto. Aj z ďalšieho. Padla celá ulica, zostalo iba pár domov. Pretierali sme si oči a v nemom úžase civeli na obraz skazy.

„A teraz je to tu,“ napokon povedala matka. Nahltali sme sa prachu a jej hlas preto znel, akoby mala nádchu. „Stratili sme domov.“

Chvíľu sme sa prehŕňali v ruinách, ale nenašli sme nič použiteľné. Objavila som kus látky zo svojich obľúbených červených plátenných šiat so žltými kvietkami. Zodvihla som zdrap, lebo zo šiat neostalo vôbec nič.

„Môžeš to používať ako vreckovku,“ navrhla mama.

Vybrali sme sa hľadať ubytovanie. O pár ulíc ďalej bývali naši jediní príbuzní, otcova sestra s rodinou, a mama vravela, že nás na nejaký čas istotne prichýlia. A naozaj, dom tety Edith ešte stál, ale jeho obyvatelia neprejavili veľké nadšenie, keď nás zbadali. Šesťčlenná rodina sa tisla v trojizbovom byte na prízemí a okrem nich tam ešte bývala priateľka, ktorú prichýlili už predtým.

Navyše sa manžel tety Edith iba prednedávnom vrátil z lazaretu a teta pošepky prezradila mame, že to v hlave nemá celkom v poriadku. Celé dni iba vysedáva pri okne, civie von a z času na čas sa len tak rozplače. V tom chaose naozaj potrebovali už len nás...

Mama opäť prišla s nápadom, že by sme sa mali rozdeliť, a znelo to veľmi vážne. Počula som, ako to vravela tete Edith.

„Uvažujem, že by som Fionu poslala na vidiek. V Londýne ostáva čoraz menej detí. Je tu v nebezpečí.“

„Dobrý nápad,“ s radosťou súhlasila Edith, pretože v preplnenom byte to znamenalo o jednu osobu menej. Vlastné deti však preč neposlala. Vraj by neprežila, keby sa od nich mala odlúčiť.

Moja mama bola, žiaľ, oveľa menej sentimentálna. Hoci som kričala, plakala a od zúfalstva som bola celá bez seba, nedala sa obmäkčiť a pustila sa do vybavovania.

Onedlho som už bola na zozname detského transportu, ktorý mal začiatkom novembra odísť do Yorkshiru.

2

Vlak mal odísť o deviatej ráno z Paddingtonskej stanice. Bol hmlistý štvrtý november, ale zdalo sa, že spoza sivej záclony sa prediera slnko.

„Uvidíš, dnes bude nádherný jesenný deň,“ povedala mama, aby ma potešila.

Bola som hrozne zničená a bolo mi úplne jedno, či svieti slnko, alebo nie. Šuchtala som sa za mamou, plynovú masku ako povinnú výbavu prevesenú cez plece a v ruke lepenkový kufrík, čo mi požičala Edith. Vláda vydala podrobné zoznamy, ktoré určovali ešte aj to, koľko vreckoviek si dieťa má vziať so sebou, lenže náš dom ležal v ruinách a nemali sme dosť peňazí, aby sme to všetko nakúpili. Teta Edith mi zabalila vyradené obnosené šaty, ktoré mi boli prikrátke, pulóver s vyrastenými rukávmi a chlapčenské poltopánky. Mama mi ušila nočnú košeľu a uplietla dva páry pančúch. Na cestu som si dala kárované šaty, v ktorých som prežila bombardovanie, starý pletený svetrík a červené sandále – posledný majetok, čo mi ostal. Na sandále už bolo trocha chladno a mama ma upozorňovala, že istotne prechladnem, no ja som nepopustila. Prišla som o všetko, a teraz ma matka posiela preč, tak predsa v tom  cudzom svete potrebujem aspoň vlastné šaty a vlastné topánky. Nech prechladnem. A možno dostanem aj zápal pľúc a zomriem. Mama ostane celkom sama, tak jej treba.

Prechádzali sme aj ulicou, na ktorej sme až do osudnej októbrovej noci bývali. Zdalo sa mi, že je to najzničenejšia ulica v celom Londýne. Úplne na konci ešte stál posledný dom, ale už z diaľky sme videli, že aj ten dostal zásah.

„V Londýne neostane kameň na kameni! To chcú!“ zdesene vyhŕkla matka. Pochopila som, že hovorí o Nemcoch.

Keď sme podišli bližšie, z rozvalín stúpal intenzívny dymový pach a vznášal sa nad poslednou pevnosťou v našej ulici, ktorá však už tiež bola dobytá. Dom musel dostať zásah iba celkom nedávno. Obyvateľov sme z videnia poznali, tak ako sa ľudia poznajú, keď bývajú na tej istej ulici pár metrov od seba. Zdravili sme sa, ale takmer nič sme o sebe nevedeli, nevedeli sme, ako žijú. Na prvom poschodí bývali Somervillovci, otec, matka a šesť detí. S druhou najstaršou dcérou som sa občas hrávala, ale len vtedy, keď som sa nudila a naporúdzi nebol nikto lepší. Dospelí mali Somervillovcov za asociálov, a hoci pred deťmi o takých veciach nikto nehovoril, predsa len sme niečo pochytili. Pán Somerville bol pijan, chľastal vraj oveľa viac ako môj ocko, od skorého rána do neskorého večera, a triezvy vlastne ani nebýval. Manželku bil, raz jej dokonca zlomil nos a pani Somervillová, ktorá sa vraj tiež pozerala na dno pohárika častejšie, než bolo zdravé, potom chodila s krivým nosom, pretože sa jej zle zrástol. Niektoré z detí vraj boli slabomyseľné, lebo pán Somerville ich bíjal po hlave a matka v tehotenstve chľastala. Mali sme prosto pocit, že keby sme sa s nimi stýkali, niečo z ich zlej povesti by sa mohlo preniesť aj na nás, a preto som kontakt s ich deťmi veľmi obmedzila.

Na okamih sme skľúčene postáli pred ruinami a uvažovali, čo sa stalo s ľuďmi, čo tu žili, keď zo susedného domu, ktorý mal ešte čiastočne zachované prízemie, vyšla mladá slečna Taylorová. Pochádzala z nejakej dediny v Devone a do Londýna prišla hľadať šťastie. Pracovala v práčovni. Za ruku viedla chlapca, bol to jeden z mnohých Somervillovcov, malý Brian.  Mohol mať sedem či osem a nikto v okolí ho neznášal.

Slečna Taylorová mala tvár bielu ako krieda.

„Posledné tri noci tu bolo peklo,“ nariekala a pery sa jej chveli. „Myslela som, že...“ voľnou rukou si utrela čelo. Bolo chladné ráno, no mala ho úplne spotené. Mama mi neskôr povedala, že bola v šoku.

„Pokúsim sa nájsť prístrešie u priateľky,“ povedala slečna Taylorová, „býva ďalej od centra, možno tam toľko nebombardujú. V tejto zrúcanine je aj tak zima. Už to tu nevydržím. Nevydržím to!“ Rozplakala sa.

Matka ukázala na malého Briana, ktorý na nás vyľakane civel.

„Čo bude s ním? Kde má rodičov?“

Slečna Taylorová nahlas zavzlykala. „Sú mŕtvi. Všetci sú mŕtvi. Aj súrodenci. Všetci.“

„Všetci?“ zvolala mama zdesene.

„Vyhrabali ich,“ zašepkala slečna Taylorová, lebo už asi pochopila, že by  také veci nemala hovoriť pred vydeseným dieťaťom, ktoré drží za ruku. „Včera, robili na tom celý deň. Vyhrabali všetkých, čo tam bývali...  teda aspoň to, čo z nich... ostalo. Dom dostal zásah predvčerom v noci. Vraj nemali šancu prežiť.“

Mama si zhrozene pritisla ruku na ústa.

„A dnes v noci sa zrazu u mňa objavil tento tu.“ Slečna Taylorová ukázala hlavou na Briana. „Brian. Netuším, kde sa tu vzal. Nemôžem z neho nič dostať. Buď ho tiež zasypalo a sám sa vyhrabal, alebo v tú noc ani nebol doma. Veď viete...“

Vedeli sme. Keď sa pán Somerville spil pod obraz boží, nepúšťal deti do bytu. Museli hľadať útočisko u susedov a v lete občas nocovali aj na ulici. Keď som bola menšia a hlúpejšia, závidela som im, ako slobodne žijú.

„Čo mám s tým malým urobiť?“ zvolala slečna Taylorová.

„Nemôžete ho vziať k priateľke?“ spýtala sa matka.

„V žiadnom prípade. Aj ona je celý deň v práci. Kto by sa oňho staral?“

„Nemá príbuzných?“

Slečna Taylorová pokrútila hlavou. „Občas som sa dala do reči s pani Somervillovou. Chcela odísť od muža, ale vravela, že nemá nikoho, kto by ju prichýlil. Obávam sa, že Brian... ostal na svete celkom sám.“

„Tak ho musíte odviesť na Červený kríž,“ poradila jej matka a súcitne si premeriavala bledého chlapca. „Chúďa!“

„Panebože, panebože,“ nariekala slečna Taylorová. Očividne toho na ňu bolo priveľa.

A potom matka urobila niečo, čo malo mať osudné následky, niečo celkom nezvyčajné, pretože v podstate nebola typ, čo by ochotne pomáhal druhým, naopak, hovorievala, že máme dosť starostí, aby sme sa udržali nad vodou samy, že si nemôžeme dovoliť riešiť problémy iných.

„Viete čo, ja ho vezmem,“ povedala. „Vediem Fionu na stanicu, odchádza na vidiek. Iste tam stretnem niekoho, kto nám pomôže, azda tam budú sestry z Červeného kríža. Odovzdám im Briana.“

Na slečne Taylorovej bolo vidieť, že by sa matke najradšej hodila okolo krku. Prv než sme sa nazdali, mala moja mama po boku dve deti: vlastnú jedenásťročnú dcéru v tenkých letných šatách s lepenkovým kufríkom v ruke a asi osemročného chlapca v nohaviciach stvrdnutých od špiny a vyťahanom vlnenom pulóvri, ktorý vyzeral, že slúžil niekoľkým generáciám somervillovských detí ako univerzálny kus odevu. Chlapec sa pohyboval ako v tranze. Akoby ani nevnímal, čo sa deje okolo neho.

V tejto zostave sme sa napokon dostali až na stanicu, ako sa ukázalo, na poslednú chvíľu. Buď si matka zmýlila čas odchodu vlaku alebo sme sa zarozprávali, alebo nás zdržal šuchtavý Brian. Väčšina detí už bola vo vlaku, tisli sa do okien a kývali rodičom na peróne. Mnohí plakali. Niektoré matky vyzerali, že by sa najradšej vrhli za deťmi do vlaku, a deti zasa vrieskali, že chcú vystúpiť a ostať doma. Všetci mali okolo krku tabuľky s menami. Sestry z Červeného kríža a ďalší pomocníci pobehovali po nástupišti, kontrolovali zoznamy a usilovali sa udržať chaos pod kontrolou.

Mama odhodlane zastúpila cestu jednej z pomocníčok Červeného kríža. „Prepáčte, prosím, aj moja dcéra je na zozname.“

Sestra, vysoká a mohutná, mala takú nevľúdnu tvár, že som sa až preľakla. „Ale to ste sa veľmi neponáhľali!“ vyštekla na nás. „Meno?“

„Swalesová. Fiona Swalesová.“

Sestra vyhľadala v zozname moje meno a odškrtla si ho. Potom vytiahla lepenkovú tabuľku.

„Sem napíšte dcérino meno. A dátum narodenia. A adresu, na ktorej žijete v Londýne.“

Mama vyhrabala z kabelky ceruzku a čupla si, aby si mohla tabuľku položiť na kolená. Sestra civela na Briana. „A tento? Aj on ide?“

Brian ma vystrašene chytil za ruku. Bolo mi ho ľúto, a preto som ruku neodtiahla, hoci som chcela.

„Nie,“ odvetila matka, „je to sirota. Neviem, čo s ním.“

„A ja to mám odkiaľ vedieť?“

Mama sa vzpriamila a pripevnila mi tabuľku na sveter.

„Ste predsa z Červeného kríža!“

„Ale nemám tu na starosti siroty! Čo nevidíte, koľko mám práce?“ A s týmito slovami sa odbehla. Vzápätí sa osopila na akési dievčatko, čo sa vrieskajúc usilovalo vystúpiť z vlaku a nariekalo za matkou.

„Musíš nastúpiť, Fiona,“ nervózne naliehala mama.

Brian sa ma chytil oboma rukami.

„Nechce ma pustiť, mami,“ povedala som prekvapená, že v chlapcovi je toľko sily.

Matka sa pokúsila odtrhnúť Briana odo mňa. Zaznel hvizd. Než som sa nazdala, masa ľudí nás zatlačila k vagónom. Deti, čo sa nedokázali odtrhnúť od rodičov, rodičia, čo naposledy chceli siahnuť do okna a chytiť dieťa za ruku či pohladiť ho po tvári. Všetci sa srdcervúco lúčili. Ja som sa zaťala, že mňa sa to netýka.  Hnevala som sa na mamu, že ma posiela preč, a bola som presvedčená, že jej to nikdy neodpustím. Bola som už tesne pri mrežovaných železných schodíkoch do vagóna. Brian sa ma stále držal ako kliešť, hoci som sa ho pomerne energicky a surovo usilovala striasť. Dav ľudí za mnou vytváral živý múr.

Obrátila som sa. „Mami!“ zvrieskla som.

V tej trme-vrme sa mi stratila. Počula som jej hlas, ale nevidela som ju. „Nastúp, Fiona! Nastúp!“

„Brian ma nechce pustiť!“ jačala som.

Akýsi muž tesne za nami zodvihol dcérku a strčil ju do vagóna. Potom jednou rukou zdrapil mňa, druhou Briana, a zrazu sme sa ocitli vo vlaku.

„Zatvoriť dvere!“ zvolal sprievodca.

Tisla som sa po chodbičke a Briana, ktorý ma ani na okamih nepustil, som vliekla za sebou.

To sa ti teda podarilo, mami. Ako sa ho teraz zbavím?

„Si strašný!“ osopila som sa na neho. „Ty tu nemáš čo hľadať! Stavím sa, že ťa hneď pošlú späť!“

Vyvalil na mňa obrovské oči. Zarazilo ma, akú má bielu pokožku a že mu na sluchách presvitá spleť belasých žiliek.

Nemal tabuľku s menom, kufor ani plynovú masku. Nebol na zozname. Musia ho okamžite poslať späť. Moja vina to nie je. Azda ja môžem za to, že ho ten chlap vyložil do vagóna?

Našla som voľné miesto na drevenej lavici a vtisla som sa medzi ostatné deti. Brian sa pokúsil vyliezť mi do lona, no zhodila som ho. Ostal stáť vedľa mňa.

„Čo si k bračekovi taká nevľúdna?“ napomenulo ma asi dvanásťročné dievčatko, čo sedelo oproti a prežúvalo lahodne rozváňajúci chlieb s pečeňovou paštétou.

„To nie je môj brat,“ odvetila som. „Ani ho nepoznám!“

Vlak sa dal do pohybu. Zo všetkých síl som pregĺgala, aby som sa nerozrevala. Mnohé deti plakali, ale ja som k nim nechcela patriť. Pomaly sme vychádzali zo stanice. Slnku sa ešte vždy nepodarilo preniknúť spoza hmly. Deň bol sivý a tmavý. Celkom ako budúcnosť, ktorá ma čaká. Pripadala mi sivá, temná a neistá, akoby sa aj nad ňou vznášala vlhká, nepreniknuteľná hmla.

Pocítila som, že detstvo sa skončilo.  Lúčila som sa s ním bez sĺz, ale srdce som mala ťažké ako olovo.


Pripravené v spolupráci s: