Stephen King odporúča apokalyptickú Dvanástku. Čítajte

Raz za čas sa stane, že sa na trhu objaví kniha pre skutočných milovníkov veľkých románov. Tvrdí to sám kráľ hororu Stephen King, ktorý sa doslova zamiloval do postapokalyptickej trilógie Justina Crnonina. „Je to strhujúci, fascinujúci príbeh napísaný jednoduchým, striedmym štýlom, no s neuveriteľnou dávkou predstavivosti,“ dodáva „king hororu“. Keď vyšla jednotka Priechod, povedal, že ak prečítate pätnásť strán, chytí vás to. Ak tridsať, pohltí vás a odložíte ju až nadránom.

Justin Cronin má dar slova a našťastie jeho knihy sa pohybujú v rozmedzí od 500 do 600 strán. Takže naozaj lahôdka pre milovníkov veľkých románov. Tento týždeň vyšla Dvanástka, majstrovské vykreslenie postapokyptického sveta, od ktorej sa len tak neodtrhnete.

Americkej vláde sa nevydaril tajný vládny experiment Noe, ktorý mal premeniť ľudské telo na smrtiacu zbraň. Mal tak vzniknúť najhroznejší a najobávanejší tvor na zemi...no experiment sa vymkol spod kontroly a doplatilo na to celé ľudstvo.

Prečítajte si na HNonline.sk úryvok z knihy Dvanástka, ktorá vyšla v Edícii Svetový bestseller:

Rok nula

Toto je najstrašnejší nočný čas,
keď hroby zívajú a pekla dych
nás dusí.

WILLIAM SHAKESPEARE: Hamlet


Denverské policajné oddelenie
Prípad číslo: 193874
Obvod: 6
Zápisnica z výsluchu Lily Beatrice Kyleovej
Príslušník: detektívka Rita Chernowová
3. mája, 04:17

Poznámka vyšetrovateľa: Vypočúvaný bol riadne poučený o svojich právach a vzdal sa nároku na prítomnosť svojho právneho zástupcu na vypočúvaní. Výsluch povedie detektívka Rita Chernowová zo šiesteho obvodu denverského policajného oddelenia. Sú štyri hodiny sedemnásť minút ráno.


RC: Doktorka Kyleová, uviedli by ste, prosím, svoje celé meno?

LK: Lila Beatrice Kyleová.

RC: Pracujete ako chirurgička na ortopedickom oddelení Denverskej všeobecnej nemocnice, je to tak?

LK: Áno.

RC: Viete, prečo sme si vás sem zavolali?

LK: V nemocnici sa niečo stalo. Chceli ste sa ma na to spýtať. Kde vlastne som? Lebo to neviem.

RC: Na policajnej stanici, doktorka Kyleová.

LK: Urobila som niečo?

RC: O tom sme sa už rozprávali, spomínate si? Pokúšame sa zistiť, čo presne sa dnes v noci odohralo na pohotovosti. Viem, že ste rozrušená. Mám len zopár otázok.

LK: Som od krvi. Prečo som od krvi?

RC: Spomínate si, čo sa dnes v noci stalo na pohotovosti, doktorka Kyleová?

LK: Som veľmi unavená. Prečo som taká unavená?

RC: Chcete sa niečoho napiť? Napríklad kávy?

LK: Nesmiem piť kávu. Čakám dieťa.

RC: Tak vodu. Chcete?

LK: Dobre.

(Ticho.)

RC: Skúsme to teda od začiatku. Dnes v noci ste mali službu na pohotovosti, je to tak?

LK: Nie, bola som navrchu.

RC: Ale prišli ste dolu na pohotovosť.

LK: Áno.

RC: Kedy?

LK: Neviem presne. Asi okolo jednej. Zavolali ma pejdžerom.

RC: Prečo vás zavolali?

LK: Bola som prvá ortopédka v poradí. Prijali pacienta so zlomeným zápästím.

RC: Bol týmto pacientom pán Letourneau?

LK: Tuším áno. Áno.

RC: Čo ešte vám o ňom povedali?

LK: Než som zišla dolu?

RC: Áno.

LK: Že ho niečo pohrýzlo.

RC: Napríklad pes?

LK: Asi. Nepovedali mi, čo to bolo.

RC: Okrem toho?

LK: Že má vysokú horúčku. A vracal.

RC: To všetko vám povedali?

LK: Áno.

RC: Čo ste videli, keď ste prišli na pohotovosť?

LK: Ležal na tretej posteli. Okrem neho tam bolo iba zopár pacientov. Nedele bývajú pokojné.

RC: Koľko bolo asi hodín?

LK: Štvrť na dve, možno pol.

RC: Vyšetrili ste pána Letourneaua?

LK: Nie.

RC: Opýtam sa inak. Prezreli ste pacienta?

(Ticho.)

RC: Doktorka Kyleová?

LK: Prepáčte, na čo ste sa pýtali?

RC: Prezreli ste na pohotovosti pána Letourneaua?

LK: Áno, bol tam aj Mark.

RC: Máte na mysli doktora Marka Shina?

LK: Mal službu. Rozprávali ste sa s ním?

RC: Doktor Shin je mŕtvy, doktorka Kyleová. Bol medzi prvými obeťami.

LK: (nezrozumiteľné)

RC: Mohli by ste, prosím, hovoriť hlasnejšie?

LK: To... neviem. Prepáčte, na čo ste sa to pýtali?

RC: Čo mi viete povedať o pánu Letourneauovi? Ako vyzeral?

LK: Ako vyzeral?

RC: Áno, bol pri vedomí?

LK: Bol pri vedomí.

RC: Čo iné ste si na ňom všimli?

LK: Bol dezorientovaný. A rozrušený. Mal zvláštnu farbu.

RC: Čo tým chcete povedať?

(Ticho.)

LK: Treba mi na záchod.

RC: Najprv dokončíme vypočúvanie. Viem, že ste unavená. Sľubujem vám, že to vybavíme tak rýchlo, ako sa bude dať.

LK: Máte deti, detektívka Chernowová?

RC: Prosím?

LK: Či máte deti. Len tak zo zvedavosti.

RC: Áno, dvoch chlapcov.

LK: Akých starých? Ak sa smiem spýtať.

RC: Päť a sedem rokov. Už len niekoľko otázok. Zvládnete to?

LK: Ale určite sa pokúšate aj o dcéru, však? Mať vlastnú dcéru, tomu sa nič nevyrovná, verte mi.

RC: Teraz sa sústreďme na pána Letourneaua. Vraveli ste, že bol rozrušený. Mohli by ste to rozviesť?

LK: Rozviesť?

RC: Áno. Ako konkrétne sa správal.

LK: Vydával čudné zvuky.

RC: Vedeli by ste ich opísať bližšie?

LK: V hrdle mu tak mľaskavo šťukalo. Kvílil. Asi ho to veľmi bolelo.

RC: Podali mu niečo proti bolesti?

LK: Dali mu tramadol. Aspoň tak sa mi zdá.

RC: Kto okrem doktora Shina tam bol s vami?

(Ticho.)

RC: Doktorka Kyleová? Kto ďalší tam bol, keď ste vyšetrovali pána Letourneaua?

LK: Jedna zo sestier. Usilovala sa ho upokojiť. Bol veľmi rozrušený.

RC: Ešte niekto?

LK. Nepamätám sa. Nejaký zdravotník. Možno dvaja.

RC: Čo sa stalo potom?

LK: Dostal záchvat.

RC: Máte na mysli pacienta?

LK: Áno?

RC: Čo ste vtedy urobili?

LK: Kde mám manžela?

RC: Čaká na vás vonku. Prišiel s vami. Spomínate si?

LK: Brad je tu?

RC: Prosím? Kto je Brad?

LK: Môj manžel. Brad Wolgast. Pracuje v FBI. Nepoznáte ho?

RC: Doktorka Kyleová, teraz vám nerozumiem. Prišli ste s mužom menom David Centre. Nie ste manželia?

(Ticho.)

RC: Doktorka Kyleová, rozumiete mi, na čo sa vás pýtam?

LK: Isteže. David je môj manžel. Prečo sa pýtate na také hlúposti? Kde sa vzala všetka tá krv? Mala som nehodu?

RC: Nie, doktorka Kyleová. Prišli ste z nemocnice. Práve o tom sa rozprávame. Pred tromi hodinami zomrelo na pohotovosti deväť ľudí. Pokúšame sa zistiť, čo sa tam odohralo.

(Ticho.)

LK: Pozrelo sa to na mňa. Prečo sa to na mňa pozrelo?

RC: Čo sa na vás pozrelo, doktorka Kyleová?

LK: Bolo to príšerné.

RC: Čo to bolo?

LK: Najprv to zabilo sestru. Bolo tam veľa krvi. Úplné more.

RC: Rozprávate o pánu Letourneauovi? On zabil sestru? Vyjadrujte sa jasne.

LK: Som smädná. Dali by ste mi ešte vodu?

RC: O chvíľu. Ako pán Letourneau zabil sestru?

LK: Stalo sa to veľmi rýchlo. Ako to, že sa niekto vie pohybovať tak rýchlo?

RC: Sústreďte sa, doktorka Kyleová. Ako pán Letourneau zabil sestru? Nejakou zbraňou?

LK: Zbraňou? Nespomínam si na nijakú zbraň.

RC: Tak ako?

(Ticho.)

RC: Doktorka Kyleová?

LK: Nebola som schopná pohybu. Ono... pozrelo sa to na mňa.

RC: Niečo sa na vás pozrelo? Bol s vami v miestnosti ešte niekto iný?

LK: Ústami. Tak to urobil.

RC: Chcete tým povedať, že pán Letourneau pohrýzol sestru?

(Ticho.)

LK: Som tehotná. Čakám dieťa, viete?

RC: Áno, doktorka Kyleová. Viem, že je to pre vás náročné.

LK: Musím si odpočinúť. Chcem ísť domov.

RC: Pôjdete domov, hneď ako sa bude dať. Ale aby sme si to ujasnili, vravíte, že pán Letourneau pohrýzol sestru?

LK: Stalo sa jej niečo?

RC: Prišla o hlavu, doktorka Kyleová. Keď sme prišli, držali ste v rukách jej bezhlavé telo. Nespomínate si?

LK: (nezrozumiteľné)

RC: Mohli by ste, prosím, hovoriť hlasnejšie?

LK: Nechápem, čo odo mňa chcete. Prečo sa ma na to všetko vypytujete?

RC: Lebo ste tam boli. Ste jediný svedok. Dnes v noci ste videli zomrieť deviatich ľudí. Roztrhalo ich na kusy, doktorka Kyleová.

LK: (nezrozumiteľné)

RC: Doktorka Kyleová?

LK. Tie oči. Zdalo sa mi, akoby som sa pozerala do hlbín pekla. Akoby som padala do večnej temnoty. Veríte na peklo, detektívka?

RC: Čie oči?

LK. Nevyzerali ľudsky. Nemohli byť ľudské.

RC: Rozprávate teraz o pánu Letourneauovi?

LK: Nemôžem na to myslieť. Musím myslieť na dieťatko.

RC: Čo ste videli? Povedzte mi, čo ste videli.

LK: Chcem ísť domov. Už sa o tom nechcem rozprávať. Nenúťte ma.

RC: Čo ich zabilo, doktorka Kyleová?

(Ticho.)

RC: Doktorka Kyleová, je vám niečo?

(Ticho.)

RC: Doktorka Kyleová?

(Ticho.)

RC: Doktorka Kyleová?


4

Keď vypadla elektrina, Bernard Kittridge, celému svetu známy ako Posledná denverská bašta, pochopil, že nadišiel čas zmiznúť.

Čudoval sa, že to trvalo tak dlho. Mestská elektrická sieť predsa nemôže fungovať bez ľudskej obsluhy, a podľa toho, čo Kittridge videl z devätnásteho poschodia, v celom Denveri už nebolo živej duše.

Neznamenalo to však, že by bol sám.

Niekoľko prvých ranných hodín – jasné, bezoblačné ráno na začiatku júna, teploty okolo dvadsiatich piatich stupňov, navečer s možným výskytom krvilačných príšer – strávil tým, že sa opaľoval na balkóne apartmánu, v ktorom býval od druhého týždňa po začiatku krízy. Bol obrovský, hotový zámok v oblakoch. Jeho majiteľ mal strohý vkus, lesklé kožené kreslá boli skôr na pozeranie než na sedenie, na lesklých travertínových podlahách ležali malé chlpaté koberčeky, sklené stolíky akoby sa vznášali vo vzduchu. Prekvapivo ľahko sa dali rozbiť. Keď Kittridge dospel k rozhodnutiu, polovica mesta bola mŕtva, preč alebo nezvestná. Policajti zdupkali medzi prvými. Rozmýšľal, že sa opevní v nejakom veľkom dome v bohatej štvrti, ale podľa toho, čo videl, usúdil, že sa musí ubytovať niekde vysoko.

Majiteľa apartmánu zbežne poznal, občas k nim chodil nakupovať. Volal sa Warren Filo. Osud to zariadil tak, že Warren prišiel k nim do obchodu deň pred vypuknutím katastrofy, aby si nakúpil vybavenie na poľovačku v aljašských lesoch. Bol mladý, primladý na to, koľko mal peňazí, zrejme ich nahrabal na Wall Street alebo niekde na vysokej pozícii v banke. V ten deň si okolitý svet ešte potichučky priadol ako zvyčajne a Kittridge pomáhal Warrenovi naložiť tovar do auta. Mal ferrari, ako inak. Kittridge stál vedľa neho a myslel si: Prečo si rovno nekúpi značku s nápisom „Mám ho malého“? Azda nad tým hĺbal priveľmi, lebo sotva mu to prebleslo hlavou, Warren zahanbene očervenel v tvári. Nemal na sebe zvyčajný oblek, obliekol si obyčajné džínsy a tričko s nápisom Sloanova škola manažmentu. Nebolo pochýb, že chcel Kittridgeovi ukázať, v čom sa vozí, no len čo to urobil, uvedomil si, aké hlúpe je chváliť sa autom predavačovi poľovníckych potrieb, zarábajúcemu sotva päťdesiat tisíc ročne. (V skutočnosti zarábal štyridsať šesť.) Kittridge sa potichu zasmial – chlapec sa mal ešte veľa čo učiť – a mlčky čakal, kedy to Warrenovi dôjde. Viem, viem, vravel. Trochu som to prehnal. Vždy som si hovoril, že nebudem ako tí debili, čo sa vozia vo ferrari. Ale, poviem vám, keby ste vedeli, ako sa v ňom jazdí.

Kittridge zistil Warrenovu adresu z faktúry. Keď sa k nemu sťahoval – Warren už bol vtedy zrejme bezpečne zakopaný niekde na Aljaške –, stačilo nájsť v správcovej kancelárii správny kľúč, vsunúť ho do zámky vo výťahu a vyviezť sa do apartmánu na osemnástom poschodí. Vybalil sa. Kufor na kolieskach plný šiat, tri skrinky so zbraňami, rádio na dynamo, okuliare na nočné videnie, svetlice, lekárnička, spoľahlivý laptop s prenosným satelitom, škatuľa s knihami, jedlo a voda na mesiac. Z dlhého balkóna na západnej strane budovy mal ohromujúci polkruhový výhľad na krajinu od diaľnice číslo dvadsaťpäť k poľu Mile High. Na oba konce balkónov namontoval kamery so senzormi pohybu, jednou sledoval dianie na ulici, druhú namieril na budovu oproti. Vedel, že takto získa skvelý materiál, ale najviac peňazí mu vynesie úspešná streľba. Zvolil si opakovaciu pušku Remington, model 700P s kalibrom 8,6 milimetra – ideálny pomer medzi presnosťou a prieraznosťou, dostrel tristo metrov. Pripevnil k nej digitálny puškohľad s infračerveným videním. Ďalekohľadom na nočné videnie nájde terč a puškou na roznožke pri okraji balkóna urobí zvyšok.

Prvú noc nefúkal vietor a svietil mesiac v poslednej štvrti, Kittridge skolil siedmich. Piatich priamo na ulici, jedného na streche oproti a jedného cez okno v banke dolu pri chodníku. Práve ten posledný ho preslávil. To stvorenie či upír, alebo čo to vlastne bolo – oficiálne označenie znelo Nakazená osoba –, sa pozrelo priamo do objektívu, práve keď mu Kittridge vpálil guľku rovno do stredu hrude. Nahrané video zverejnil na YouTube a o niekoľko hodín sa rozšírilo po celej zemi, ráno ho odvysielali všetky veľké televízne stanice. Kto je to? pýtali sa ľudia. Kto je ten nebojácny/šialený človek so samovražednými sklonmi, ktorý sa zabarikádoval v Denveri na vyvýšenom mieste a bráni poslednú baštu ľudskej existencie?

Tak vznikla prezývka Posledná denverská bašta.

Sprvu predpokladal, že bude iba otázkou hodín, kedy ho niekto odpojí, či už CIA, NSA alebo ministerstvo obrany. Narobil veľa rozruchu. V jeho prospech hralo, že bez ohľadu na to, kto to bude, mu neostane iné, ako prísť ho odpojiť priamo do Denveru. Kittridgeovu adresu sa nedalo vystopovať, skrýval sa za reťazcom anonymizačných serverov, ktorých poradie sa každý deň automaticky menilo. Väčšina bola v zahraničí: Rusko, Čína, Indonézia, Izrael, Sudán. Čo najďalej od všetkých štátnych bezpečnostných agentúr. Jeho videoblog – dva milióny videní za prvý deň – mal vyše tristo aktualizačných serverov a pribúdali ďalšie. Za týždeň sa stal celosvetovým fenoménom. Twitter, Facebook, Headshot, Sphere: obrázky si nachádzali cestu do éteru bez toho, žeby pohol prstom. Len jedna jeho fanúšikovská stránka mala vyše dvoch miliónov odberateľov, tričká s nápisom Som Posledná denverská bašta sa na eBayi predávali ako teplé rožky.

Otec mu vravieval: „Synak, v živote je najdôležitejšie prispieť svojou troškou do mlyna.“ Asi ťažko by si bol pomyslel, že jeho príspevkom budú videá z prvej línie apokalypsy.

Zem sa však neprestala krútiť, slnko svietilo ďalej, ľahostajné vrchy na západe sa zo svojej výšky prizerali koncu ľudstva. Istý čas všetko zahaľoval dym, celé štvrte zhoreli do tla, teraz sa však ovzdušie vyčistilo a s hrozivou neúprosnosťou odhalilo pohľad na skazu okolo. V noci sa mesto kde-tu ponorilo do čiernej tmy, inde sa však ešte svietilo – blikajúce pouličné lampy, neónové pútače čerpacích staníc a nonstop obchodov, žiarovky na verandách čakajúcich na návrat majiteľov. Kittridge stál na balkóne na stráži a osemnásť poschodí pod ním vytrvalé semafory poslušne prepínali zo zelenej na oranžovú, z oranžovej na červenú a z nej zasa na zelenú.

Necítil sa osamelo. Samota ho už dávno opustila. Mal tridsaťštyri rokov, niekoľko kilečiek navyše – noha mu nedovoľovala cvičiť –, ale aj tak dosť sily. Kedysi bol aj ženatý. Spomínal na to obdobie ako na chvíle bezuzdného sexu a manželského šťastia, ktoré rovnakou mierou vyvažoval krik, plač a obvinenia, až sa to celé zosypalo ako domček z karát. Napokon bol rád, že nemali deti. K Denveru ho nepútali city ani spomienky, ocitol sa tu po tom, ako ho prepustili z programu pre vojenských veteránov. Všetci vraveli, že ako bývalý vojak ovenčený vyznamenaniami si ľahko nájde prácu. Možno mali pravdu, ale Kittridge sa nikam neponáhľal. Takmer rok nerobil nič, iba si čítal. Väčšinou ľahkú literatúru, detektívky a trilery, hoci občas sa k nemu dostali aj kvalitnejšie tituly: Keď som umierala, Komu zvonia do hrobu, Huckleberry Finn, Veľký Gatsby. Mesiac sa moril s Melvillovou Bielou veľrybou. Knihy zväčša patrili do povinného a zameškaného stredoškolského čítania, ale takmer všetky sa mu naozaj páčili. Posedával v tichom apartmáne a nepriamo sa z neho stával svedok iných ľudí, iných čias. Cítil sa, akoby sa po dlhých rokoch smädu konečne napil. Dokonca sa zapísal na nejaké predmety miestnej univerzity, cez deň predával poľovnícke potreby, v noci a cez obedovú prestávku čítal, prípadne písal práce do školy. Stránky kníh mali zvláštnu moc zlepšiť mu pohľad na svet ako záchranný čln, ktorého sa mohol pridržiavať, kým ho temná riava pamäti zasa nestiahne do prúdu. V najlepších dňoch si dokonca navrával, že by to tak mohlo pokračovať aj dlhšie. Skromný, ale znesiteľný život.

Len škoda, že nastal koniec sveta.


Pripravené v spolupráci s: