Porušiť Zoznam zákazov sa nevypláca. Čítajte

Ak porušíte hoci len jediný bod zo Zoznamu zákazov, kruto za to zaplatíte! Buďte opatrní, majte oči na stopkách, pretože nikdy neviete, čo vás čaká v najbližších hodinách. A čokoľvek si predstavíte, bude to ešte horšie...
Novinka Zoznam zákazov je špičkový príbeh s dokonale prepracovanou zápletkou, prešpikovaný napätím, nebezpečenstvom a mrazivými tajomstvami. Skúsený autor Jeffery Deaver ho označil za „vynikajúco napísaný psychotriler“, ktorý vám nedá spať.

Sarah a Jennifer sa držia svojho Zoznamu zákazov za každú cenu, aby sa vyhli nebezpečenstvu. Napriek svojim vycibreným inštinktom však jedného večera nasadnú do nesprávneho taxíka a to má pre ich život tragické následky. Tri roky ich s ďalšími dvoma dievčatami väzní v pivnici šialenec so sadistickými sklonmi...

HNonline.sk vám prinášajú úryvok z tejto napínavej novinky:

Kapitola 1

Prvých tridsaťdva mesiacov a jedenásť dní väzenia sme boli dolu štyri. A zrazu, náhle a bez varovania, sme ostali tri. Hoci štvrtá sa niekoľko mesiacov vôbec neozývala, keď zmizla, v celej miestnosti sa rozhostilo hlboké ticho. Ešte veľmi dlho sme mlčky sedeli v tme a premýšľali, ktorá z nás skončí v debne ako ďalšia.

Spomedzi všetkých ľudí na svete sme ani ja, ani Jennifer nemali skončiť v tej pivnici. Neboli sme obyčajné osemnásťročné dievčatá, ktoré by zabudli na opatrnosť, keď prvýkrát pocítili študentskú slobodu univerzitného areálu. Brali sme slobodu vážne a poctivo sme si ju strážili, takže sme vlastne slobodné neboli. Vedeli sme lepšie ako ktokoľvek iný, čo sa skrýva vonku, v šírom svete, a nechceli sme, aby nás niečo prekvapilo.

Celé roky sme systematicky študovali a dokumentovali každé nebezpečenstvo, ktoré by sa nás náhodou mohlo niekedy dotknúť: lavíny, divú zver, choroby, zemetrasenia, autonehody a sociopatov – všetko zlo, ktoré mohlo číhať vonku za oknom. Verili sme, že naša paranoja nás ochráni; koniec koncov, aká je pravdepodobnosť, že dve dievčatá, ktoré sa dobre vyznajú v katastrofách, sa samy stanú ich obeťou?

Pre nás neexistovalo nič také ako osud. Osud bolo slovo, ktoré človek používal, keď nebol pripravený, keď sa správal ľahostajne, keď prestal byť ostražitý. Osud bol chabou ľudskou útechou.

V tínedžerskom veku naša opatrnosť hraničila s mániou a všetko sa začalo o šesť rokov skôr, keď sme mali dvanásť. Jedného chladného, ale slnečného januárového dňa roku 1991 nás Jenniferina mama viezla domov zo školy, rovnako ako každý iný všedný deň. Ja si vlastne tú nehodu nepamätám. Spomínam si len, že keď som sa pomaly prebrala, počula som pípanie monitora srdcovej činnosti, ktorý niekde cvrlikal v pravidelnom a pokojnom rytme podľa môjho tepu. Mnoho dní som ešte vnímala hrejivý pocit bezpečia, ktorý ma zaplavil, keď som sa po nehode prebrala, až do chvíle, keď som si uvedomila čas, a zamrelo mi srdce.

Jennifer mi neskôr povedala, že si tú haváriu veľmi živo pamätá. Mala typickú posttraumatickú spomienku: nejasný, pomaly plynúci farebný a svetelný sen, v ktorom sa všetko krútilo s nádherou opernej scény. Tvrdili nám, že sme mali šťastie, lebo napriek vážnemu zraneniu sme prežili na jednotke intenzívnej starostlivosti vďaka doktorom, sestrám, ihlám a hadičkám, čo sme si aj matne uvedomovali, a následne sme sa štyri mesiace zotavovali v prázdnej nemocničnej izbe s kanálom CNN jačiacim v pozadí. Jenniferina matka také šťastie nemala.

Umiestnili nás spolu do izby, údajne preto, aby sme jedna druhej robili spoločnosť pri rekonvalescencii, a ako mi moja mama pošepkala, aby som pomohla Jennifer prekonať žiaľ. Mala som však podozrenie, že vážnejším dôvodom bol Jenniferin otec, ktorý sa rozviedol s jej matkou a opitý sa túlal kdekade a ktorému sme sa vždy snažili vyhnúť. Bol nesmierne šťastný, keď sa moji rodičia dobrovoľne pri nás striedali. Ako sme sa však pomaly uzdravovali, častejšie sme zostávali samy, a vtedy sme si začali písať denníky – pričom sme sa navzájom presviedčali, aby nám vraj rýchlejšie prešiel čas, a pritom sme asi obe hlboko v srdci cítili, že nám písanie vlastne pomáha pociťovať určitú kontrolu nad nebezpečným a nespravodlivým vesmírom.

Prvý denník bol obyčajný poznámkový blok, ktorý sme našli v stolíku vedľa nemocničnej postele, kde bolo románskym tlačeným písmom na obale uvedené: JONESOVA MEMORIÁLNA NEMOCNICA. Málokto by si uvedomil, že píšeme denník, pretože obsahoval len zoznam tragédií, ktoré sme videli v televízii. Museli sme sestričky požiadať o ďalšie tri zápisníky. Určite si o nás mysleli, že sa celé dni hráme piškvorky alebo kata. Tak či onak, celý čas nikomu nenapadlo, aby prepol televízny kanál.

Keď nás prepustili z nemocnice, pracovali sme na našom projekte ešte usilovnejšie a serióznejšie. V školskej knižnici sme vyhľadali ročenky, lekárske časopisy a dokonca aj knihu poistno-matematickych tabuliek platných od roku 1987. Zozbierali sme údaje, spracovali ich na počítači, pričom sme riadok za riadkom zapĺňali nefalšovanými dôkazmi o ľudskej zraniteľnosti.

Na začiatku sme denníky rozdelili do ôsmich základných kategórií, ale ako nám pribúdali roky a skúsenosti, na naše zdesenie sme sa dozvedeli, že existuje veľa vecí, ktoré sú horšie ako LETECKÉ NEŠŤASTIA, ÚRAZY a RAKOVINA. S ľadovým mlčaním a po starostlivom zvažovaní – zatiaľ čo sme sedeli na príjemnom slnkom zaliatom okennom parapete mojej svetlej podkrovnej spálne – Jennifer so svojím zvýrazňovačom vypísala veľkými čiernymi písmenami nové kategórie: ÚNOSY, ZNÁSILNENIA a VRAŽDY.

Štatistika nás veľmi upokojovala. Koniec koncov, vedomosť znamená moc. Vedeli sme, že máme šancu jedna k dvom miliónom, aby nás zabilo tornádo, šancu jedna ku 310 000, že sa zabijeme pri havárii lietadla, a šancu jedna k 500 000, že nás zabije asteroid, ktorý dopadne na Zem. V našom zdeformovanom pohľade na pravdepodobnosť už len sám fakt, že sme si dokola memorovali tento nekonečný zoznam čísel, akosi zmenil naše vyhliadky k lepšiemu. Očarujúci postoj k svetu, ako naše výsledky neskôr označili terapeuti, keď som sa raz vrátila domov, kde som na kuchynskom stole našla kôpku všetkých sedemnástich denníkov a oboch rodičov, ktorí tam sedeli a čakali na mňa so slzami v očiach.

Vtedy sme už mali šestnásť a Jennifer k nám prišla bývať natrvalo. Jej otec bol vo väzbe, lebo ho tretíkrát chytili za volantom pod vplyvom alkoholu. Navštevovali sme ho, chodili sme za ním autobusom, pretože sme usúdili, že v našom veku by ešte bolo nebezpečné šoférovať – bolo to rok a pol predtým, ako sme získali vodičák. Jej otca som nikdy nemala rada a ukázalo sa, že ani Jennifer. Pri spomienke na minulosť ani neviem, prečo sme ho vôbec navštevovali, ale chodievali sme za ním pravidelne ako hodinky, každú prvú sobotu v mesiaci.

Väčšinou na dcéru len hľadel a plakal. Niekedy sa pokúsil začať vetu, ale nikdy ju nedokončil. Jennifer ani okom nemrkla, len na neho civela s prázdnym pohľadom, aký som na jej tvári nikdy predtým nevidela, dokonca ani keď sme trčali v tej hnusnej pivnici. Oni dvaja teda mlčali a ja som posedávala obďaleč, nervózne som sa ošívala a cítila som sa nesvoja. Otec bol jediná téma, o ktorej so mnou Jennifer nediskutovala – ani slovo –, preto som ju cestou späť autobusom zakaždým len držala za ruku, zatiaľ čo ona hľadela mlčky von oknom.

Posledné leto, predtým ako sme vypadli na Ohijskú štátnu univerzitu, naše záchvaty úzkosti dosiahli vrchol. Čoskoro opustíme podkrovnú izbu, o ktorú sme sa delili, a vyrazíme do neznáma: do vysokoškolského internátu. V priebehu príprav sme zostavili Zoznam zákazov a zavesili ho z vnútornej strany dverí spálne. Jennifer trpela nespavosťou a často vstávala uprostred noci, aby do zoznamu niečo dopísala: nikdy nechoď večer do univerzitnej knižnice sama, nikdy neparkuj viac ako šesť parkovacích miest od cieľa, nikdy never cudzincovi s defektom. Nikdy, nikdy, nikdy!

Pred odchodom sme si veľmi starostlivo zabalili kufre, naplnili sme ich pokladmi, ktoré sme za celé roky dostali na narodeniny a vianočné sviatky: pleťové masky, antibakteriálne mydlá, baterky, koreninové spreje. Vybrali sme si internátnu izbu v nízkej budove, aby sme v prípade požiaru mohli ľahko vyskočiť z okna. Dôkladne sme si naštudovali mapu internátu a univerzitného areálu a dorazili sme o tri dni skôr, aby sme si obhliadli chodníky a cestičky, vyhodnotili podľa svojich kritérií osvetlenie, posúdili viditeľnosť a blízkosť verejných priestorov.

Keď sme vošli do našej internátnej izby, Jennifer vybalila nástroje skôr, ako sme stihli povykladať veci z batožiny. Vyvŕtala dieru do okenného rámu, do ktorej som osadila malú, ale pevnú kovovú zástrčku, takže okno sa zvonka nedalo otvoriť ani vtedy, keby niekto rozbil sklo. Pri okne sme mali nachystaný povrazový rebrík spolu so súpravou kombinačiek. Mali sme ich poruke, keby sme museli odstrániť kovovú zástrčku v prípade, že by sme potrebovali rýchlo uniknúť. Od bezpečnostnej služby kampusu sme si zohnali špeciálne povolenie, na základe ktorého sme si mohli na dvere izby namontovať ďalšiu bezpečnostnú zámku. Jennifer nakoniec váhavo zavesila na stenu medzi našimi posteľami Zoznam zákazov a potom sme si spokojne internátnu izbu premerali pohľadom.

Možno si s nami vesmír nakoniec zahral akúsi zvrátenú hru. Alebo možno riziká vonkajšieho sveta boli jednoducho väčšie, ako sme sa domnievali. V každom prípade som presvedčená, že sme v jednej chvíli prekročili vlastné hranice a zdanlivo sme sa usilovali žiť bežným univerzitným životom. Naozaj som neskôr pripustila, že sme to mali vedieť. Zároveň sa však ukázalo, že vábenie bežného života je neodolateľné. Každá sme chodievali na prednášky sama, a to aj vtedy, keď sme museli ísť na opačný koniec kampusu. Niekedy sme zostávali v knižnici a rozprávali sa s novými priateľmi aj dlhšie po zotmení. Dokonca sme sa ukázali na niekoľkých zoznamovacích večierkoch sponzorovaných univerzitou. Jednoducho sme sa správali ako normálne decká.

Vlastne už po dvoch mesiacoch na univerzite som tajne začala uvažovať o tom, že by sme mohli začať žiť ako ostatní študenti. Dúfala som, že keď sa vrátime domov, mohli by sme hodiť za hlavu obavy našej mladosti a starostlivo ich zabaliť do kartónových škatúľ, kde sme skrývali všetky naše detské memorabílie. Myslela som si – v zajatí čohosi, čo teraz vnímam ako kacírske porušenie všetkého, čo sme dovtedy uznávali –, že naša mladícka posadnutosť bola jednoducho za nami a my sme konečne dospeli.

Našťastie som tieto myšlienky pred Jennifer nikdy nahlas nevyslovila a ani som podľa nich nekonala, preto som bola schopná počas tých temných dní a nocí, ktoré nasledovali, čiastočne si ich odpustiť. Boli sme jednoducho študentky a robili sme, čo študenti bežne robia. Môžem sa však utešovať, lebo viem, že sme dodržiavali svoje pravidlá až do trpkého okamihu porážky. Naozaj sme takmer s vojenskou presnosťou a pozornosťou automaticky vykonávali vžité ochranné stratégie ako každodenný nekonečný bezpečnostný dril. Každá činnosť obsahovala tri kontrolné body, pravidlo a záložný plán. Dávali sme si pozor. Boli sme opatrné.

Ani v ten večer sme nekonali inak. Treba najskôr povedať, že keď sme sa nasťahovali do univerzitného internátu, overili sme si, ktorá taxislužba v meste má najmenej zaznamenaných nehôd, a založili sme si v nej účet. Dovolili sme, aby si za služby priamo inkasovali z našich kreditných kariet – len pre prípad, že by sa nám niekedy minula hotovosť alebo keby nám niekto ukradol peňaženku. Koniec koncov, zákaz „Nikdy nedovoľ okolnostiam, aby si niekde uviazla“ sme mali v našom zozname pod číslom tridsaťsedem. Dva mesiace po začatí semestra dispečer spoločnosti už dobre poznal naše hlasy. Museli sme mu len udať adresu, kde nás majú vyzdvihnúť, a o chvíľu sme sa už v bezpečí viezli späť do našej internátnej pevnosti.

Tú noc sme vyrazili na súkromnú oslavu mimo kampusu – našu prvú. Zábava sa okolo polnoci ešte len rozbiehala, keď sme sa zhodli, že sme ďaleko prekročili svoje pravidlá. Zavolali sme teda dispečerovi a v rekordnom čase po nás dorazil otlčený čierny sedan. Nevšimli sme si nič nezvyčajné, až keď sme sedeli v aute pripútané bezpečnostnými pásmi. Zacítila som zvláštny zápach, no nevšímala som si ho, lebo som vedela, že sme v oblasti, kde sa zápach dá očakávať, pretože sa v nej nachádzal miestny priemyselný podnik. Po niekoľkých minútach jazdy Jennifer s hlavou opretou o moje plece zadriemala.

Tento obraz, posledný z nášho minulého života, sa zachoval v mojich spomienkach ako dokonalá oáza pokoja. Bola som spokojná. Tešila som sa na život, na skutočný život. Pokročili sme. Chceli sme byť šťastné.

Musela som tiež zadriemať, pretože keď som otvorila oči, sedeli sme na zadných sedadlách v úplnej tme a svetlá mesta vystriedala neurčitá žiara hviezd. Čierny sedan sa rútil po ľudoprázdnej ceste a pred nami sa črtal len nejasný obrys horizontu. Určite sme sa neviezli po ceste domov.

V prvej chvíli ma pochytila panika. Potom som si spomenula na siedmy bod Zoznamu zákazov: Nikdy nepanikár! Okamžite som si v duchu zopakovala, čo sme v ten deň robili, a márne som sa snažila prísť na to, kde sme sa dopustili chyby. Lebo niekde sme chybu urobiť museli. Toto nám nebolo „súdené“.

S trpkosťou som si uvedomila, že sme sa dopustili najzákladnejšej a najzásadnejšej chyby. Každá matka učí svoje dieťa rovnaké jednoduché bezpečnostné pravidlo, najvýraznejšie v našom zozname: Nikdy nenastúp do auta k cudziemu človeku!

Márnivo sme si mysleli, že ho môžeme oklamať – trošičku – pomocou logiky, prieskumu a preventívnych opatrení. Ale to nič nemení na fakte, že sme úplne zlyhali a nepodarilo sa nám danú zásadu dodržať. Boli sme naivné. Neverili sme, že niekto iný by mohol byť rovnako prefíkaný ako my. Skutočné zlo sme nepovažovali za nepriateľa, no radšej sme verili slepej štatistickej pravdepodobnosti.

Vtedy v aute som sa trikrát zhlboka nadýchla a skúmavo zahľadela na sladko spiacu Jenniferinu tvár. Bol to smutný okamih. Hneď ako som na ňu uprela pohľad, vedela som, že sa vo svojom mladom živote už druhýkrát prebudí do úplne iného sveta. S veľkými obavami som ju nakoniec chytila za plece a jemne ňou zatriasla. Pozrela na mňa ospalými očami. Keď sa nakoniec prebrala a začala si uvedomovať našu situáciu, priložila som si prst k perám. Tvár jej náhle potemnela strachom, keď všetko pochopila. Takmer som sa nahlas rozplakala, no pritlmila som vzlyky dlaňou. Jennifer už v živote prešla mnohým a veľa si vytrpela. Bezo mňa by nedokázala prežiť. Musela som byť silná.

Nevydali sme ani hlások. Boli sme vytrénované nikdy sa v kritickej situácii nezachovať impulzívne. A toto rozhodne bola kritická situácia.
Cez hrubú, priehľadnú plastovú priehradku, ktorá nás oddeľovala od vodiča, sme z nášho únoscu nevideli takmer nič iba tmavohnedé vlasy, čierne vlnené sako a veľké ruky na volante. Na ľavej strane šije, čiastočne zakryté golierom, mal malé tetovanie, ktoré som v tme nedokázala rozoznať. Striaslo ma. Spätné zrkadlo bolo v takom uhle, že sme mu nevideli do tváre.

Čo najtichšie sme vyskúšali kľučky na dverách. Bezpečne zamknuté. Znefunkčnený bol aj mechanizmus sťahovania okien. Ocitli sme sa v pasci.
Jennifer sa pomaly naklonila dopredu, zdvihla z podlahy svoju tašku a upierajúc na mňa pohľad, potichu sa v nej prehrabávala. Vytiahla koreninový sprej. Pokrútila som hlavou, pretože som vedela, že v uzavretom priestore to je zbytočné. Napriek tomu sme sa cítili bezpečnejšie, že ho máme.

Zašmátrala som vo svojej kabelke, ktorá mi ležala pri nohách. Našla som identický sprej a malý ručný alarm s núdzovým tlačidlom. Museli sme čakať v tichosti, v strachu, s trasúcimi sa rukami zvierajúcimi koreninové spreje, kým nám po čelách stekal pot, hoci vonku vládol októbrový chlad.
Pohľadom som preletela interiér vozidla a snažila som sa vymyslieť nejaký plán. Vtedy som si to všimla. V priehradke pred sebou som našla malé otvorené prieduchy a pred Jennifer podobné, napojené na akýsi podomácky vyrobený kovovo-gumený vynález: ventily na rúrke, ktorá sa nám strácala z dohľadu a viedla po podlahe automobilu niekam dopredu. Nepohnuto som sedela a civela na spletitý mechanizmus, myseľ mi horúčkovito pracovala, no chvíľu som nebola schopná súvisle rozmýšľať. Nakoniec som všetko pochopila.
„Omámil nás nejakou drogou,“ pošepkala som Jennifer. S ľútosťou som sa zahľadela na koreninový sprej vo svojej ruke a vedela som, že ho nebudem môcť použiť. Takmer s láskou som ho pohladila a pustila na podlahu, kým som znova upriamila pohľad na zdroj našej hroziacej skazy. Jennifer ma sledovala a okamžite si uvedomila, čo to znamená. Nemali sme nijakú nádej.

Musel ma počuť, pretože o chvíľu nám tichým sykavým hlasom oznámil, že čoskoro nás premôže ospanlivosť. Vzduchové prieduchy na mojej strane sa zatvorili. S Jennifer sme sa pevne chytili za ruky a druhými sme zovreli okraj sedadiel z nepravej kože. A vzápätí sa pred nami svet začal postupne vytrácať.
Keď som precitla, ležala som v tmavej pivnici, ktorá sa mala stať na viac ako tri roky mojím domovom. Pomaly som sa preberala z drogového omámenia a pokúšala som sa zaostriť zrak na pochmúrne more, ktoré mi plávalo pred očami. I keď sa moje oči napokon prispôsobili, musela som ich opäť pevne zatvoriť, aby som potlačila paniku, ktorá ma začínala zmáhať.

Počkala som desať, dvadsať, tridsať sekúnd a znovu som ich otvorila. Pozrela som na svoje telo. Bola som úplne nahá a za členok pripútaná k stene reťazou. Po chrbte mi prebehol mráz a zovrelo mi žalúdok.
Nebola som sama. V pivnici boli ďalšie dve dievčatá, vychudnuté, nahé, reťazou pripútané k stene vedľa mňa. Pred nami ležala debna. Bola to taká obyčajná drevená prepravná debna, asi stošesťdesiat centimetrov dlhá a stodvadsať vysoká. Otvor som zo svojho uhla nevidela a nevedela by som povedať, či je zamknutá. Zo stropu nad nami visela matná žiarovka. Jemne sa hojdala.
Jennifer som nikde nevidela.


Pripravené v spolupráci s: