Rada študuje policajné procedúry a znalosť špičkových forenzných techník. A tieto poznatky vie potom majstrovsky využívať vo svojich mrazivých trileroch, ako je ten najnovší Milujem ťa viac. Lisa Gardner má na konte vyše desať bestsellerov a podľa kritikov môže pokojne konkurovať svetovým menám ako Michael Connelly alebo Lee Child.
Triler sa točí okolo policajtky, ktorá zabije vlastného manžela. Údajne ho zastrelila v sebaobrane a jej verziu udalostí podporujú početné zranenia. Do vyšetrovania sa púšťa svojrázna detektívka D. D. Warren a nemalo by to byť nič zložité, keďže dôkazy sú veľavravné. No nikdy neberte prvé vysvetlenie, ktoré je zrejmé, ale hľadajte pod povrchom.
Okrem mŕtveho muža totiž zmizla šesťročná Tessina dcéra. Kam? A prečo?
Vyšetrovanie vraždy rýchlo prerastie do celoštátneho pátrania po stratenom dievčatku. D. D. Warren musí preraziť modrý múr solidarity medzi príslušníkmi štátnej polície a odhaliť staré rodinné tajomstvá.
HNonline.sk vám ponúka úryvok z novinky Milujem ťa viac:
Koho miluješ?
Otázka, na ktorú by mal každý poznať odpoveď. Otázka, ktorá definuje život, tvorí budúcnosť, vedie človeka väčšinu jeho dní. Prostá, elegantná, zahŕňajúca všetko.
Koho miluješ?
Položil mi tú otázku a ja som cítila ťarchu odpovede na služobnom opasku, tesnom zovretí nepriestrelnej vesty a úzkeho policajného klobúka stiahnutého do čela. Pomaly som siahla na opasok a zľahka sa dotkla pažby svojho sig sauera v bedrovom puzdre.
„Koho miluješ?“ skríkol znovu, hlasnejšie a naliehavejšie.
Moje prsty obišli štátom pridelenú zbraň a našli čierny kožený pás. Rozopla som prvé pútko, potom druhé, tretie, štvrté, zakaždým nahlas zapraskal suchý zips. Nahmatala som kovovú pracku a o chvíľu sa už desaťkilový služobný opasok s pištoľou, taserom a so skladacím oceľovým obuškom hompáľal medzi nami.
„Nerob to,“ vydýchla som šeptom posledný pokus priviesť ho k rozumu.
On sa len usmial: „Na to je už neskoro.“
„Kde je Sophie? Čo si s ňou spravil?“
„Opasok na stôl. Hneď!“
„Nie.“
„Zbraň na stôl! HNEĎ!“
Nato som sa mierne rozkročila a uprostred kuchyne zaujala bojovú pozíciu. Služobný opasok som stále držala pred sebou v ľavej ruke. Štyri roky života som strávila hliadkovaním na massachusettských diaľniciach, zložila som sľub ochraňovať a brániť. Výcvik a skúsenosti boli na mojej strane.
Mohla by som rýchlo vytasiť zbraň, schmatnúť sig sauer a spustiť paľbu. Pištoľ v puzdre však visela v zlom uhle a stálo by ma to niekoľko drahocenných sekúnd. On zo mňa nespúšťal zrak a striehol na akýkoľvek prudký pohyb, za ktorý by som veľmi kruto zaplatila.
Koho miluješ?
Má pravdu, táto otázka je vždy rozhodujúca. Koho miluješ a čo všetko si pre toho človeka ochotná riskovať?
„ZBRAŇ!“ zreval. „Doboha, hneď!“
Pomyslela som na svoju šesťročnú dcérku, na vôňu jej vlasov, keď ma útlymi rúčkami pevne objímala okolo krku, na jej hlas, keď som ju ukladala do postele a ona vždy zašepkala: „Milujem ťa, mami.“
Aj ja teba, miláčik. Ľúbim ťa.
Pohol rukou. Neisto siahol za služobným opaskom, na ktorom v puzdre visela moja pištoľ.
Posledná šanca...
Pozrela som sa svojmu manželovi do očí. Trvalo to len jeden úder srdca.
Koho miluješ?
Rozhodla som sa. Položila som služobný opasok na kuchynský stôl.
On schmatol sig sauer a spustil paľbu.
KAPITOLA 1
Seržantka detektívka D. D. Warrenová bola pyšná na svoje investigatívne schopnosti. Už vyše dvanásť rokov slúžila v Bostonskom policajnom zbore a verila, že detektívna práca na mieste vraždy nie je záležitosť typu „vypočuj toho, vypočuj tamtoho, pozbieraj dôkazy“, ale skôr úplného zmyslového pohrúženia. Dotknúť sa hladkej diery v sadrokartóne vyvŕtanej horúcou strelou kalibru dvadsaťdva, načúvať, či cez tenké steny nepočuť susedov, lebo ako áno, určite počuli aj tragédiu, ktorá sa práve odohrala.
D. D. si vždy všímala, ako spadlo telo: dopredu, dozadu, mierne nabok? Nadýchla sa, či neucíti dráždivú vôňu pušného prachu, ktorá sa vo vzduchu vznášala ešte dvadsať až tridsať minút po poslednom výstrele. Neraz odhadla čas smrti podľa pachu krvi, spočiatku je nevýrazný, no s každou hodinou ťažší a zemitejší, presne ako keď sa začne kaziť mäso.
Dnes má však pokoj. Ostane doma a strávi nedeľu leňošením v sivých teplákoch a Alexovej priveľkej červenej flanelovej košeli. Sedela za kuchynským stolom, v rukách zvierala hrubú keramickú šálku s kávou a pomaly počítala do dvadsať.
Dostala sa po číslo trinásť a Alex sa konečne pobral k dverám. Ešte sa zastavil a omotal si okolo krku tmavomodrý šál.
Pätnásť.
Uviazal si šál, siahol po čiernej vlnenej čiapke a prešívaných kožených rukaviciach. Vonku sa oteplilo na mínus sedem, za dverami ležalo dvadsať centimetrov snehu a do konca týždňa malo napadať ďalších tridsať. V Novom Anglicku marec neznamená jar.
Alex vyučoval na policajnej akadémii a medzi jeho predmety patrila aj analýza miesta trestného činu. Dnes mal nabitý rozvrh, ale zajtra budú mať obaja voľno. Stávalo sa to málokedy, takže by sa to patrilo osláviť nejakou zábavnou aktivitou, ktorú ešte nemali vymyslenú. Možno si pôjdu zakorčuľovať do Boston Commons, možno si spravia výlet do Záhradného múzea Isabelle Stewartovej. Alebo len preleňošia celý deň na gauči sledovaním starých filmov a s veľkou misou maslových pukancov.
D. D. kŕčovito zovrela šálku s kávou. Dobre, tak radšej bez pukancov.
Osemnásť, devätnásť, dvads...
Alex si nasadil rukavice, zdvihol ošúchanú koženú aktovku a podišiel k nej.
„Dúfam, že ti nebudem veľmi chýbať,“ pobozkal ju na čelo.
D. D. zavrela oči, v duchu dopovedala „dvadsať“ a odpočítavala naspať k nule.
„Budem ti celý deň písať ľúbostné listy s malými srdiečkami namiesto bodiek,“ odvetila.
„Do denníka zo strednej školy?“
„Presne tak.“
Alex vykročil k dverám a D. D. sa dostala k číslo štrnásť. V ruke sa jej chvela šálka, ale Alex si to asi nevšimol. Zhlboka sa nadýchla a odhodlane odpočítavala ďalej: trinásť, dvanásť, jedenásť...
S Alexom spolu chodili vyše pol roka. Za ten čas dospeli k tomu, že D. D. mala v jeho malom ranči vyhradenú zásuvku a Alex mal v jej byte v North Ende vlastný pásik priestoru v skrini. Keď učil, bolo pre oboch jednoduchšie ostať uňho. Keď D. D. pracovala, bolo ľahšie nocovať v Bostone. Nemali však pevné pravidlá – to by znamenalo, že plánujú a upevňujú vzťah, ktorý ani jeden z nich nechcel presne definovať.
Cítili sa spolu dobre. Alex rešpektoval jej šialené životné tempo detektívky oddelenia vrážd, D. D. uznávala jeho kulinárske zručnosti Taliana tretej generácie. Celkom sa na tešili na spoločné večery, ale dokázali bez seba prežiť. Boli dvaja nezávislí dospelí ľudia, D. D. nedávno oslávila štyridsiatku, Alex ju už mal pár rokov za sebou. Sotva by sa dali označiť za zaľúbených pubertiakov, ktorí bez seba nevydržia. Alex sa už stihol aj rozviesť a D. D. mala dosť rozumu na to, aby do manželstva nikdy nevstúpila.
Žila svojou prácou, čo ľudia považovali za nezdravé, ale jej to bolo fuk. Zatiaľ to nejako prežila.
Deväť, osem, sedem...
Alex otvoril dvere a schúlil sa pred nepríjemným mrazivým ránom. Do malej predsiene zavial chlad a obtrel sa D. D. o líca. Zachvela sa a zovrela šálku ešte pevnejšie.
„Ľúbim ťa,“ Alex vykročil von.
„Aj ja teba.“
Zavrel za sebou dvere a D. D. ledva stihla dobehnúť na záchod, aby sa vyvracala.
Prešlo desať minút. D. D. ležala rozvalená na dlážke v kúpeľni. Drobné kachličky béžových, hnedých a zlatistých odtieňov pochádzali ešte zo sedemdesiatych rokov a pri pohľade na ne ju znova naplo na vracanie. Počítanie kachličiek v nekonečných radoch však bolo celkom slušné meditatívne cvičenie, ktorým D. D. trávila čas, kým jej nevychladnú červené líca a neupokojí sa rozbúrený žalúdok.
Zazvonil jej mobil. Pozrela sa naň, ale za týchto okolností ju veľmi nezaujal. Všimla si však, kto volá, a rozhodla sa nad ním zľutovať.
„Čo je?“ vyštekla zvyčajný pozdrav pre bývalého milenca Bobbyho Dodgea, ktorý bol v súčasnosti už ženatý a pracoval pre Massachussettskú štátnu políciu.
„Nemám veľa času, tak ma pozorne počúvaj.“
„Nie som v službe,“ spustila automaticky, „nové prípady idú za Jimom Dunwellom. Choď otravovať jeho.“ Vzápätí sa zamračila: Bobby zo štátnej polície jej ako príslušníčke bostonského zboru nemôže zadávať prípady. Určite jej volá pre niečo iné.
Bobby však pokračoval, akoby ju vôbec nepočul: „Je to posratým navrch, ale som si istý, že to prischlo nám, takže ma dobre počúvaj. Už sem napochodovali vyššie šarže a za oknom sliedia médiá. Príď zadným vchodom. Nežeň sa, poriadne sa poobzeraj. Už teraz je tu strašný bordel, a pritom si nemôžeme dovoliť nič prehliadnuť.“
D. D. sa zamračila ešte viac. „Bobby, dočerta, čo to melieš? Vôbec netuším, o čo ti ide, ale aj tak mám voľno.“
„To sa ti práve skončilo. Mestská bude chcieť, aby to zastrešila žena, a štátna polícia sa do toho bude chcieť vložiť tiež, najlepšie s bývalým hliadkarom. Prišlo to zhora, nemáme na výber.“
Zo spálne sa ozvalo ďalšie pípnutie. Tentoraz sa k životu prebral pager. Doriti, zahromžila v duchu D. D., ak ma volajú do práce, Bobby netáral. Prinútila sa vstať, hoci sa jej triasli nohy a zdalo sa, že opäť bude vracať. Silou vôle zvládla prvý krok a tie ďalšie už boli ľahšie. Detektívka, ktorá prišla už o veľa dní voľna a isto príde o ďalšie, zamierila do spálne.
„Čo potrebujem vedieť?“ spýtala sa živšie s telefónom pritisnutým o plece.
„Sneh,“ zahundral Bobby. „Na zemi, na stromoch, na oknách, všade je sneh a policajti to podupali.“
„Nech vypadnú! Doriti, ak to mám vyšetrovať, okamžite ich vyžeň!“
Pager našla na nočnom stolíku. Samozrejme, volal ju dispečing bostonskej polície. D. D. si rýchlo stiahla tepláky.
„Sú len za domom. Ver mi, aj vyššie šarže majú dosť rozumu na to, aby nekontaminovali miesto činu. Uniformovaní zapečatili dom, ale zadný dvor nechali tak, takže to tam celé pošliapali. Nevedeli, že sa stratilo dievča. Chýbajú nám stopy, potrebujeme stopy.“
Tepláky už boli na zemi a D. D. si začala vyzliekať Alexovu košeľu.
„Obeť?“
„Štyridsaťdvaročný muž, beloch.“
„A kto sa stratil?“
„Šesťročné dievča.“
„Máme nejakého podozrivého?“
Dlhá odmlka.
„Príď,“ odvetil úsečne. „Toto je náš prípad, D. D., náš malér. Musíme ho rýchlo vyriešiť.“
Zložil. D. D. zagánila na telefón, hodila ho na posteľ a obliekla si bielu blúzku.
Tak sa na to pozrime: zabitý muž a stratené dieťa. Štátna polícia je už na mieste, hoci to spadá pod bostonskú jurisdikciu. Moment, prečo sa štátna polícia montuje...
Vzápätí jej ako šikovnej detektívke svitlo.
„Ach, dopekla!“ zahromžila.
Už jej nebolo zle, zato sa rozčúlila.
D. D. schmatla pager, doklady a zimnú vetrovku. V ušiach sa jej ešte ozývali Bobbyho pokyny a vyrazila na miesto činu.
Pripravené v spolupráci s: