Jeden mal devätnásť, druhý dvadsaťtri, mali radi marihuanu a behom pár mesiacov sa stali rešpektovanými dodávateľmi zbraní a munície pre americkú armádu. Neskončilo to dobre, ale ani tak zle, aby sa o tom nedala natočiť komédia, film Vojnoví psi recenzuje Marcel Kabát pre Lidové noviny.
Film, ktorého režisérom je tvorca Vo štvorici po opici Todd Phillips a hviezdou Jonah Hill, známy z filmu 21 Jump Street, môže na prvý pohľad budiť dojem obdobné veselice. Jeho ambície sú však predsa len vyššie, a hlavne sa viac-menej držia skutočných udalostí, nad ktorými zostáva rozum stáť.
Devätnásťročný Efraim Diveroli a dvadsaťtriročný David Packouz založili v roku 2005 firmu AEY, ktorá využila nečakané príležitosti: americká armáda po škandále s nepriehľadnými zákazkami začala verejne dopytovať prakticky všetok tovar, ktorý potrebovala. Do výberových konaní sa mohol prihlásiť prakticky ktokoľvek, kto si trúfal príslušný artikel niekde zohnať. A to práve robili Diveroli s Packouzem. Začínali pochopiteľne s nulovou skúsenosťou a po dvoch rokoch už získali bezmála 300-miliónový kontrakt na dodávku munície pre afgánskú armádu. Niekde samozrejme musel byť háčik, a bolo ich hneď niekoľko. Lacnú muníciu firma AEY zohnala v Albánsku. Bola 42 rokov stará, nekvalitná, a hlavne čínska, teda pre Američanov zakázaná. Pokus predsa len náboje armáde dodať skončil štyrmi rokmi väzenia pre Diveroliho, sedemmesačným domácim väzením pre Packouza a samozrejme tiež zánikom ich podnikania.
Ich svojím spôsobom fascinujúci príbeh opísal Guy Lawson najprv v reportáži pre magazín Rolling Stone a neskôr tiež v knihe Arms and the Dudes, teda Zbrane a týpci (ako sa film nazýva napríkald v češtine). Film sa v origináli volá trochu menej odviazane - War Dogs.
Divák prechádza príbehom s menším z hriešnikov, Davidom Packouzom (Miles Teller, známy napríklad z oscarového filmu Whiplash). Je to obyčajný, celkom slušný chlapec, ktorého partnerka je čerstvo tehotná a ktorý rieši, ako budúcu rodinu uživiť. Zatiaľ si urobil masérsky kurz a má plán, že bude dodávať obliečky do domovov dôchodcov. Než však stretne Efraima (Jonah Hill), extrovertné stelesnenie bezskrupulózneho podnikateľského ducha. Davidove etické pochybnosti nad obchodovaním so zbraňami čoskoro pominú, keď sa doláre začínajú sypať. Dobrodružstvo je čím ďalej divokejšie, predstava, že obchody pôjde robiť od stola, vzápätí padne. Obaja parťáci sa tak okrem iného osobne ocitnú v irackom "trojuholníku smrti". Vrcholom ich odvahy, ale aj nezodpovednosti je potom spomínaná albánska misia. Tá nakoniec zničí nielen rozbehnutý podnik, ale aj vzťah medzi bezcharakterným Efraimom a predsa len stále slušným Davidom.
K tomu sa patrí pridať ďalšiu odbočku k realite (ktorá je pozoruhodnejšia než film samotný). Vo filme je Efraim Diveroli vykreslený ako ten bezcitnejší, ale oveľa zaujímavejší z dvojice a David Packouz ako dobrý, vlastne nevýrazný trkvas s masérskym kurzom. Je to obraz, ktorý sa hodí do konceptu režiséra Todda Phillipsa, ale skutočnosť je trochu iná.
Prinajmenšom v tom ohľade, že naozajstný David Packouz rozhodne nie je trkvas a jeho raný podnikateľský pokus nebol žiadna náhoda. Keď si neskôr ujasnil, v čom je dobré a bezpečné podnikať, zažiaril v hudobnej brandži. Založil firmu Singular Sound, ktorá vyvíja úspešné "vychytávky" pre muzikantov. A sám Packouz je celkom schopný hudobník, čo je možné vidieť aj vo filme, kde mu režisér zariadil krátke vystúpenie. Čo bude tak nejako súvisieť aj s tým, prečo je David v príbehu taký "kľuďas" a Efraim (ktorý sa s filmármi súdi kvôli vlastnej verzii príbehu, ktorú chcel nechať sfilmovať) taký zloduch.
Film sám o sebe balansuje medzi komédiou, v ktorej si je Todd Phillips predsa len najistejší, a horkou obžalobou globálnej vojnovej mašinérie, ktorá podnik dvoch mladíkov umožnila. Má možno podobnú ambíciu ako trebárs minuloročná Stávka na neistotu Adama McKaya, ktorá zábavne a pritom prenikavo opísala cynické mechanizmy finančnej krízy. V tomto prípade však ide stále predovšetkým o zobrazenú jednotlivosť: tá je síce naozaj pozoruhodná a možno aj reprezentuje ďalšie podobné javy, tie už ale vo filme vidieť nie sú. Po efektnom úvodnom Davidovom monológu plnom skepsy nad tým, koľko miliárd od daňových poplatníkov utratila americká armáda v Iraku len za klimatizáciu, sa snímka posúva čoraz viac k tragikomickému príbehu dvoch nesúrodých "týpkov", ktorí precenili svoje schopnosti a spálili sa v podnikaní. Sľubovaný presah akoby postupne skôr odplýval. Aj tak stojí za to film vidieť. V niektorých momentoch totiž človek naozaj len zíza: na to, že toto sa naozaj stalo.