StoryEditor

Dva príbehy o duši Prahy

06.08.2002, 00:00
literatúra hovorí sama za seba, nepotrebuje byť doplnená obrázkami, ba práve naopak - obraz môže zabrániť čitateľovi v slobode jeho imaginácie a zjednodušiť spisovateľovo rozprávanie. Ani dobrá fotografia nepotrebuje komentár, bráni sa slovám, lebo dokáže aj bez nich vyjadriť skutočnosť takú, akú ju videl fotograf.

Dobrá Tieto dva druhy umeleckej tvorby dokážu žiť samostatnými životmi. Ak sa však spoja myšlienky geniálneho spisovateľa a optika vynikajúceho fotografa, môže z toho vzniknúť jedinečný a unikátny príbeh, v ktorom žijú symbioticky dva samostatné príbehy v jednom, úplne novom a bohatšom.
Podobné dvojdielo sa podarilo Karolovi Kállayovi, ktorý sa rozhodol napísať fotopríbeh o duši starobylej Prahy. Nie tej Prahy, ktorú chodia obdivovať zástupy solventných turistov, ale Prahy, ako ju videl Franz Kafka. Slovné obrazy, ako ich v rôznych svojich dielach zanechal Franz Kafka, si Karol Kállay nevybral za inšpiráciou náhodou. Niet hádam výstižnejšieho zachytenia nadhistorickosti Prahy, ako sú práve postrehy nemecky hovoriaceho žida v hlavnom meste českých zemí, mesta, ktorého minulosť bola podľa slávneho spisovateľa oveľa väčšia ako jeho prítomnosť, hoci aj tá je stále pozoruhodná. Pre Kafku to bolo mesto, kde prežil celý život, no kde bol stále cudzincom. Preto sa vo svojej tvorbe nemusel obmedzovať na život niektorého z troch základných etník, ktoré tu žili, ale ako človek nepatriaci dušou k ani jednému sa sústredil na vykreslenie mesta ako koláže všetkých jeho obyvateľov. Videl ho ako slnko, v centre najžiarivejšie a najspaľujúcejšie, ako slnko ktoré svieti a prijíma všetkých, ktorí v ňom žijú a idú k nemu. Jeho myšlienky nie sú o veľkej histórii kráľovského mesta ani o veľkých postavách jeho dejín. Sú o osamelosti a úzkostlivej vykorenenosti človeka vo veľkomeste na začiatku modernej doby, už vtedy ovládanej bezduchým byrokratickým aparátom. Sú obrazmi moderného človeka žijúceho v starobylom meste s veľkými námestiami, vysokými katedrálami, ale aj chudobnými robotníckymi štvrťami a židovskými getami.
Karol Kállay, ktorého s Prahou už ako 19-ročného spojila novinárčina, sa vybral takmer storočie po Kafkovi hľadať Prahu takú, akú ju videl on. A je až neuveriteľné, ako sa mu ešte dnes podarilo výstižne vizualizovať pocity spisovateľa z jeho mesta. Akoby spolu diskutovali o každom literárnom obraze. Možno ich spája rovnaká citlivosť pri vnímaní priestoru, možno takmer dotyk ich životov. Kafka zomrel totiž ako 41-ročný v roku 1924, teda iba dva roky pred narodením Karola Kállaya. Fotograf, ktorý sa, ako sám hovorí, snaží obrazovým jazykom sebavyjadriť a opísať svet, skúsenosti a udalosti, ako ho postretli, sa tentoraz ponoril do Prahy aj cez Kafkove literárne obrazy, cez jeho romány, zápisky, aforizmy a listy blízkym. Ešte aj dnes dokázal nájsť to mesto s temnými uličkami, zastrčenými domami, úzkymi priechodmi a ošarpanými múrmi. Mesto, kde hmla ležiaca na Vltave rozptyľuje jas bohatého a rušného centra, kde prehovárajú k potomkom zástupy židovských mudrcov, kde kúsok od veží katedrál počuť hluk zo zatuchnutých krčiem a kde manželky robotníkov sušia na balkónoch bielizeň.
Citlivý dialóg s už mŕtvym literátom, ktorý Karol Kállay nazval Franz Kafka a Praha, je až do 22. septembra možné navštíviť v priestoroch Galérie mesta Bratislavy v Pálffyho paláci na Panskej ulici. Kto si chce uchovať dvojaké obrazy duše Prahy, môže si hneď kúpiť aj rovnomennú publikáciu vystavených fotografií. No záujemca musí rátať s prefíkanosťou vydavateľa, ktorý pravdepodobne preto, aby neznížil svetovú slávu Franza Kafku, dáva publikáciu k dispozícii na zakúpenie iba v nemeckom alebo anglickom jazyku. Možno preto, aby sme sa mohli priblížiť k jeho odkazu autentickejšie, prostredníctvom jeho jazyka a jazyka, ktorý mu priniesol svetovú slávu. Alebo je to posmrtná vzbura spisovateľa voči národu, do ktorého nikdy nepatril?

menuLevel = 2, menuRoute = style/kultura, menuAlias = kultura, menuRouteLevel0 = style, homepage = false
07. august 2022 20:32