StoryEditor

Konverzačný manuál pre ostýchavých

02.08.2002, 00:00

Podľa istého amerického výskumu má každý druh človek strach hovoriť na verejnosti, takmer polovica ľudí sa vyhýba každému kontaktu, ktorý okolnosti nevyhnutne nevyžadujú, 35 percent má strach zo zlyhania, 16 percent sa bojí pokorenia. Spoločenstvo ostýchavých je teda podľa všetkého oveľa väčšie, než by sa v skutočnosti mohlo zdať. Predovšetkým pre nich napísal nemecký autor Frank Naumann svoju príručku Umění konverzace (Portál, 2002). Využíva v nej svoje znalosti z psychológie komunikácie, ktorej sa dlhodobo venuje. V knihe so šarmom rehabilituje predovšetkým ľahkú spoločenskú konverzáciu, ktorej význam mnohí nedoceňujú, aj keď s ňou majú prblémy na každom kroku. Niektoré komunikačné schopnosti môžu byť vrodené, mnohým sa ale dá naučiť. Naumann konštatuje, že v čase rastúcej anonymity trávime každý čím ďalej viacej času osamote. V tejto situácii treba rozvíjať schopnosť nadviazať rozhovor s neznámym človekom. Upozorňuje, že je to predovšetkým otázka cviku a zvyku.
Úspech niektorých kníh -- napríklad literárne pomerne úbohého, ale v oblasti pozorovania výstižného denníka Bridget Jonesovej -- je založený na výstižných popisoch rozmanitých komunikačných situácií, mimoriadne obľúbené sú predovšetkým rôzne trápne momenty. Na množstve konkrétnych príkladov ich rozoberá aj Naumann, pričom ukazuje možné východiská ako z nepríjemnej situácie vybŕdnuť, resp. sa do nej nikdy nedostať. Podľa autora by bolo na svete omnoho viac ústetovosti a vzájomného porozumenia, keby ľudia najprv rozprávali o tom, čo majú spoločné a až potom o rozdielnostiach. Práve to je jedna z jeho prvých komunikačných zásad: nezačínať s ťažkými a kontroverznými témami, ale opatrne hľadať spoločné hodnoty a stavať na nich. Autor dáva na úvod prednosť nezáväznému rozprávaniu na tradičné témy typu počasie, upozorňuje však, že sa nemusí viesť v neosobnom duchu. Je dobré byť osobným, len netreba zachádzať do intímností.
Rozmanitých konverzačných príručiek je na trhu v poslených rokoch pomerne veľa, kvalitatívne rozdiely sú pri nich veľmi výrazné. Naumannov text napriek niekoľkým opakujúcim sa pasážam nesporne patrí k tomu lepšiemu, jeho kniha nie je zložená iba z obvyklých komunikačných prednášok na povinné témy (napr. reč tela, vzdialenosť pri komunikácii a pod.), ale prináša aj niektoré menej tradičné situácie, akými sú smútočné udalosti či rozhovory v nemocnici. Vtipná a výstižná je jeho typológia ľudí na večierkoch, kam zaraďuje napríklad mudrcov, misionárov a samozvaných odborníkov, tzv. negaholikov (mimoriadne nebezpečná ľudská mutácia so sklomi vidieť úplne všetko v čiernych farbách), okupantov (ľudia posadnutí presadzovaním vlastných nápadov, o ktorých sú skalopevne presvedčení), alebo aj tzv. osahávačov, ktorí nechápu, že najprv musia príjemne konverzovať a až potom liezť do intímnej zóny a nie naopak. Autor používa v texte niekoľko záverov psychologických výskumov, v praktickej rovine ide predovšetkým o nácvik niektorých asertívnych techník. Jeho kniha nemusí byť zaujímavá iba pre hanblivé typy, ktoré sa chcú v niečom zmeniť, ale aj pre ľudí, ktorí dobre vedia, aké fascinujúce i absurdné podoby môže nadobudnúť ľudská komunikácia.

menuLevel = 2, menuRoute = style/kultura, menuAlias = kultura, menuRouteLevel0 = style, homepage = false
17. august 2022 12:27