Nadčasový príbeh Popolušky iste netreba predstavovať. Príbeh prvýkrát zaznamenaný v starovekej Číne má takmer sedemsto rôznych verzií -- od talianskej, v Európe najstaršej, cez škótske, anglické až po najznámejšiu verziu bratov Grimmovcov, vrátane kresleného filmu Walta Disneyho. Na motívy rozprávky vzniklo aj niekoľko opier, všetky však zatienila opera Gioacchina Rossiniho Popoluška (La Cenerentola), ktorá mala v réžii Jozefa Bednárika premiéru 7. a 8. marca na doskách SND v Bratislave.
Ste režisér, ktorý rád skúša nové veci, vstupuje do tajomných komnát a objavuje, čo je za ich dverami. Po Donovi Juanovi a Majstrovskej lekcii ste vstúpili aj do rozprávkových komnát Popolušky. Čo v nich nájdu diváci?
-- V každom prípade ich tam bude čakať nie všedná hudobná hostina. Rossiniho partitúra ponúka zaujímavé recitatívne predjedlá, šťavnaté ansámbly, duety a árie, niekedy lahodné a sladké ako dezert, inokedy groteskné alebo satiricky štipľavé. Ani povestná čerešnička na torte nechýba: náročné Popoluškino mezzosopránové koloratúrne rondo vo finále by mohlo byť pastvou pre uši. A pre oči? Okrem pôvabných dámskych predstaviteliek chceme ponúknuť vizuálne zásnuby barokovej rozprávky so súčasnou realitou. V každej minúte pripomíname, aké nádherné je snívať, ale aké potrebné je ideály rozprávky dobro a odpúšťanie niesť v sebe a pokúsiť sa ich uskutočniť.
Čím vás tento projekt najviac priťahoval?
-- Už samotný žáner opery považujem za nádherné vybočenie z reality, ktoré je rozprávané hudbou, spevom a tancom. Operné domy po celom svete sú večer čo večer plné divákov, ktorí veľmi radi opúšťajú hluk úradov, pracovísk a hypermarketov a počas troch hodín zabúdajú na logiku života. Spolu s prvými tónmi ouvertúry vstupujú do iného sveta, kde rinčia len drevené meče, kde každých sedem minút zaznie slovo "amore", v ktorom sú hlupáci rozkošne neškodní, intrigy a zlo sú potrestané a poväčšine triumfuje dobro. Máte pravdu, opera je tak trošku podvedomý návrat do rozprávok a detstva.
V Popoluške nájdeme komické i vážne prvky. Odlišuje sa od klasickej buffa opery?
-- Návrat Popolušky k zracionálneniu, našťastie, libretistovi nie celkom vydaril. Tajomný pán Alidoro vstupuje do deja ako svojský, či chceme alebo nechceme, predsa len rozprávkový "boh z mašiny". Koriguje Popoluškin osud, a z dnešného pohľadu zázračne zauzľuje dej, mení situácie a osudy postáv. Toto tak trochu nahralo do karát mojej predstave. Urobili sme z neho svojského divadelného manipulátora, režiséra, dirigenta, čarodejníka a hypnotizéra. Popoluška sa vďaka nemu dostáva do rozprávky, zažíva hviezdne minúty šťastia a radosti.
Rozprávka je aj o veciach medzi nebom a zemou. Veríte v zázraky?
-- Určite v zázraky divadelné! Niečo, čo je ukryté v zaprášených zamatových divadelných drapériách, čosi zázračné, prítomné v javiskovom prachu, určite spôsobí, že z problémov, absencií, krikov, režisérskych infarktov, frflania odborov, časových stresov, potu, a veru aj sĺz, sa počas generálok narodí premiéra, na ktorú sa dá pozerať. Hlavný podiel však na tom nemajú nadprirodzené sily. Spočíva to vždy v obyčajnom nezázračnom ľudskom zatínaní zubov, zabúdaním na Zákonník práce, v prostej divadelníckej radosti, že máme možnosť po prvýkrát na Slovensku ponúknuť našim divákom kusisko peknej opery.
Rossini operu skomponoval v hektickej atmosfére za 24 dní. Odzrkadlilo sa to na jej hudobnej kvalite alebo platí, že je génius hudobného humoru?
-- Podľa času je Popoluška opernou "minútkou", ale Rossini dokonale ovládal hudobný vkus. Humor, groteskné inštrumentálne i melodické gagy, premyslený rytmický vtip, toto všetko akoby poznačilo celú atmosféru pri skúšaní. Napriek predpremiérovej hektike sa usmievame. Veľmi by som chcel, aby sa nám podarilo čosi podobné vylúdiť i na tvárach divákov.
Dona Juana v SND ste údajne chceli umiestniť do priestorov fitnescentra. Dej sa napokon preniesol na vtipne riešenú chodbu hotela. Súčasný príbeh by sa mal odohrávať v paláci z druhej polovice 18. storočia. Budete na tom niečo meniť?
-- Režisér opery má vo svojom úväzku nielen zmysluplnú vizualizáciu príbehu a sprostredkovanie filozofického posolstva a vzťahov postáv. Vystihnutie ducha doby, zmapovanie skladateľovho vtipu a espritu bolo vždy tak trochu mojím, nie vždy dôsledne splneným snom... Niektoré operné príbehy sú spurné a libretistická nadvláda histórie a reálnych faktov akoby odsúdili hudbu na dobovú melodrámu. Ale taký Šostakovič, Rossini, niektoré Mozartove opusy alebo Janáčkova Liška Bystrouška, sú plné pohybu, energie, nervnosti, ktorú by bolo podľa mňa škoda nevyužiť pri realizácii na javisku. Rossiniovský palác z 18. storočia sa v našej inscenácii preto stal na javisku SND ošarpaným "fit palácom" provokujúcim spolu s hudbou k pohybu. Táto štylizácia mi dovolila rozhýbať sólistov do kreácií možno trochu muzikálovo syntetických. Mňa zatiaľ najviac teší surreálna konfrontácia joggingových dresov s napudrovanými parochňami, operný zbor "jazdiaci" na stacionárnych bicykloch, čipky a činky.
Čím to je, že ako nesmierne prísny, náročný a nekompromisný režisér viete nadchnúť umelcov k špičkovým výkonom?
-- Ťažko na cvičisku, ľahko na bojisku -- toto heslo moji herci, speváci a tanečníci veľmi dobre poznajú. Možno preto mi kamarátsky a láskyplne odpúšťajú prísnosť, tvrdosť a náročnosť. Určite občas zaškrípu zubami, aj to sem-tam zablýska medzi nami... Dôležité však je, že na druhý deň stojíme znova spolu na štartovacej čiare v nádeji, že sa všetko skončí dobre, že bude aj na reprízach plný dom, že v novinách k nám budú humánni, že Rossini sa v hrobe neobráti, že diváci budú tlieskať a že znova bude platiť staré latinské -- per aspera ad astra -- cez prekážky ku hviezdam.
StoryEditor