Trefa do čierneho
Dvere atómového krytu pod Bratislavským hradom sa otvorili a privítal ma v nich Peter Šutjak z bratislavského Colt Clubu. Ťažko si predstaviť vhodnejšie miesto pre strelnicu. Už večerná neosvetlená cesta k nej vo mne vybudila prvú dávku adrenalínu. Napriek tomu hrdinsky vstupujem a nasledujem Petra Šutjaka dlhou chodbou až do miestnosti s príjemným posedením a občerstvením. O chvíľu z náprotivných dverí vychádza skupinka štyroch pánov.
„Sú to biznismeni, ktorí si sem chodia zastrieľať v rámci voľného času,“ ozrejmuje Šutjak. Colt Club je totiž dvakrát do týždňa otvorený aj pre verejnosť.
„Vtedy prichádzajú najmä muži, ale ak si prídu zastrieľať firemní klienti, často je tam dokonca prevaha žien,“ pokračuje môj nový inštruktor streľby. Mierne posmelená teda skúšam držať moju prvú pištoľ, zatiaľ „na sucho“.
Zopár základných rád, zopár grifov, a ide sa na to. Pri terčoch to ešte „vonia“ čerstvou streľbou.
„Najprv si skúste túto najťažšiu zbraň,“ radí Šutjak. Nasadzujem si okuliare, chrániče na uši, vystrelím a... mimo. Dve sekundy sa ešte spamätávam z rany, ktorú som sama spôsobila. Pokračovanie však už je o poznanie lepšie. Ďalšie rany
sa pousádzali pekne do terča, a dokonca celkom blízko seba. „To je veľmi dobré,“ chváli ma Šutjak, a tak ďalšiu
zbraň v poradí, revolver, zdvíham už s pevnejšou rukou. 8,9,9. Moje sympatie k tejto naťahovacej zbrani prudko rastú.
Do tretice ma ešte čakala kabelková Beretta. Strieľala najľahšie a najpríjemnejšie, ale v mojich očiach revolver neprekonala. Na rozlúčku si ešte dávam šesť rán práve
z neho.
„Jasné, aj mne viac sedeli väčšie búchačky,“prehodí na druhý deň kolegyňa v redakcii. Takže... kto ešte tvrdí, že ženy sa vedia zabaviť len v nákupnom centre?
Žena v koži Schumachera
„To, že parkuješ najlepšie zo všetkých žien, čo poznám, z teba ešte nerobí dobrého vodiča,“ dušuje sa môj známy, ktorý ako svoju najväčšiu chybu v živote označuje fakt, že vyštudoval stavebnú fakultu a nestal sa z neho pretekár na plný úväzok. Prijala som teda jeho výzvu a v nedeľu popoludní som s malou dušou nasadala do motokáry na brnianskom indoor okruhu.
„Slečna, len tlačte na plyn, ono to pôjde,“ žmurká na mňa správca haly a podáva mi prilbu... Na jednej strane plyn, na druhej brzda, a už len počkať na zelenú. Nebudem klamať, v bruchu mi lietali mušky ako pri uzávierke nášho mesačného magazínu. „Zdravá nervozita,“ povedala som si a dupla na plyn. Ruky dostali poriadne zabrať a po prvých zákrutách som len s láskou spomínala na môj posilňovač riadenia.
Prvé kolo som zvládla. Nie s rekordom, popravde som asi „nabudených“ malých veľkých chlapcov (vekový priemer sa
pohyboval okolo 35 rokov) zdržovala. „To pôjde,“ utešujem sa. Druhé, tretie... desiate kolo som už lietala ako Schumacher. V zatáčkach som pridávala a celkom zachutil aj ten pocit, že ste na hrane. „Na ženu celkom slušné,“ skladali komplimenty po dvanástich kolách moji súperi. Výsledná pozícia im dávala za pravdu – tretia zo šiestich. Ale čo je dôležitejšie: čo kolo, to lepší čas. Takže, kedy si dáme odvetu?
Ako zložiť muža
Bojové umenia, vrátane aikida, nikdy neboli mojou šálkou kávy. Čo však človek neurobí pre dobrú reportáž? A tak som sa ani nenazdala a kľačala som v ružinovskej telocvični. Už na prvý pohľad sme tu s kamarátkou boli v menšine. Status laika prezrádzali aj tepláky, tí skutoční „makači“ už mali na sebe kimono.
„Si si istá, že to bol dobrý nápad?“pýta sa. Nestihnem odpovedať, začala sa rozcvička. „Zatiaľ nemám s aikidom
problém,“ prehodím popri naťahovaní sa. Potom však príde zrada. Tempo i náročnosť prvkov sa zvyšujú. Pred koncom „rozcvičky“začínam strácať dych. Poteší ma, keď sa spoločnosť rozdelí na začiatočníkov a pokročilých. Začíname skúšať prvé „hmaty“ vo dvojici. Som prekvapená, že aj na prvej hodine sa dá vaša (doterajšia) kamarátka zložiť k zemi. Aikido naozaj stálo za to. Na prvý dan si zatiaľ netrúfam, ale nikdy nehovor nikdy. Ani na druhý deň,
keď každý hmat partnera pocítiš naplno...