Klopem na dvere.
„Poďte ďalej.“
„Ja som tá, ktorá by sa s vami rada rozprávala o tom, čo ste prežili. Vraj ste súhlasili, tak som tu.“
„Posaďte sa, ale neviem, čo by som vám mohla povedať, či vám budem pripadať zaujímavá...“
Klopala som na desiatky dverí v Domove seniorov Kamenec v Ostrave. Zakaždým to začalo rovnako, s ľahkou nedôverou a pochybnosťami. Potom som so zatajeným dychom počúvala príbehy veselé, smutné, neuveriteľné, dojemné, krátke i dlhé.
Tváre, ktoré ukrývajú nezabudnuteľné a fascinujúce osudy, si pozrite v galérii:
„Bol vysoký. Držal mi pištoľ pri hlave a hovoril, nech si ľahnem. A ja, že nie. On zase, nech ľahnem. Nie. Hrýzla som ho do ruky, kričala, nakoniec prestal. Hrozná doba to bola. Teta bola v siedmom mesiaci a napriek tomu ju znásilnili. Bolo im to jedno. Mazali sme si tváre, aby sme vyzerali staršie,
nosili sme šatky ako staré babky a schovávali sa, aby nás nenašli.“
To mi rozprávala Janka Hamplová, ktorá v roku 1945 prežila oslobodenie Červenou armádou, ktoré namiesto úľavy prinieslo obyvateľom len ďalšie útrapy.
„Vstávala som o piatej ráno. Potom som celý deň vyberala kamene z uhlia, ktoré prichádzalo na páse. Niekedy boli také veľké, že sme si dve museli p...
Tento článok je určený iba pre predplatiteľov.
Zostáva vám 85% na dočítanie.
Zostáva vám 85% na dočítanie.