Málokto vie, že v Disneyho zábavných parkoch je aj slovenský podpis – ten váš. Ako sa bratislavský absolvent architektúry dostane k práci pre Walta Disneyho?
Človek musí mať kus šťastia, ale tiež vedieť využiť svoju šancu. Ja som emigroval v septembri 1985. Po pár mesiacoch pretĺkania sa v Mníchove a Bostone som dorazil do Los Angeles, kde som konečne mohol začať žiť svoj detský sen. Ťahal som nočné zmeny v čistiarni, aby som mal cez deň čas na hľadanie práce architekta.
Neyspatý, bez portfólia, vyparádený v mojom „promóciovom“ obleku, ktorý mi poslali rodicia. A ľudia, čo so mnou robili pohovory, boli často oblečení v kraťasoch a tričkách (smiech). Zaujal ich môj príbeh, ale nikto nechcel dať prácu mladému architektovi s nie veľmi dobrou angličtinou. Po týždňoch neúspešných pokusov som šťastnou zhodou okolností dostal pozvanie na interview do dizajnérskeho štúdia v Santa Monice. V momente, keď som tam vkročil, som si bol istý, že tam budem pracovať.
Hovoríme o firme Sussman/Prejza, vašej prvej veľkej práci v Spojených štátoch. Ich neodradili vaše chýbajúce skúsenosti?
Tak ako všetci pred nimi, po pár minútach rozhovoru ani oni nemali v úmysle ma zobrať. Lenže mali smolu. Ja som bol pevne rozhodnutý, že sa ma nezbavia. Prehovoril som ich, aby ma nechali robiť zadarmo, kým ich nepresvedčím, že som pre nich ten najlepší kandidát. Tak sa aj po pár týždňoch stalo, a ja som mal pocit, že mi patrí celý svet. Mal som príležitosť učiť sa od svetoznámej dizajnérskej dvojice Deborah Sussman a Paul Prejza, ktorí mi dali možnosť pracovať na projektoch, o ktorých som predtým ani len nesníval. Napríklad interiéry pre sídla hračkárskej spoločnosti Hasbro v Rhode Island a v Londýne, a tiež ich výstavné expozície pre hračkársky veľtrh v New York City.
Mladému slovenskému architektovi bez portfólia zverili hneď takúto veľkú vec?
Samozrejme, nebolo to hneď, začínal som ako junior designer. Cez deň som robil to, čo mi dali za úlohu, a po pracovnej dobe som to vylepšoval, alebo pripravoval moje variácie. Nebral som to ani ako prácu, ja som sa naozaj hral. Keď máte trochu talentu, a pridáte k tomu vášeň a vytrvalosť, výsledky sa musia dostaviť. Pomerne rýchlo som dostával viac dôvery aj zodpovednosti. Nakoniec mi zverili vedúcu úlohu v navrhovaní konceptov vstupných areálov do Disney World na Floride.
Na to, že to bola práca snov, ste v Sussman/Prejza pobudli pomerne krátko, tri roky. Prečo?
Cítil som, že ak chcem rýchlejšie napredovať, a tiež lepšie zarábať, musím byť agresívnejší v hľadaní nových príležitostí. Debore a Paulovi som bol vďačný, že mi pomohli vyrásť pod ich dohľadom a umožnili mi spolupracovať na projektoch so slávnymi architektmi, ako napríklad s I.M. Peiom, ktorého sklenú pyramídu v Louvri považujem za jeden z vrcholov svetovej architektúry. Sníval som však o práci pre Walt Disney Company.
A to sa vám aj splnilo. Ako ste sa tam dostali?
Bývalý kolega začal pracovať vo Walt Disney Imagineering. To je štúdio, ktoré sa zaoberá návrhmi Disneyho zábavných parkov, tak som ho poprosil o radu, na koho sa obrátiť. Skontaktoval ma s riaditeľom interiérovej tvorby a po pár kolách pohovorovsom bol v Disney. V každom biznise je veľmi dôležité mať vybudovanú sieť vzťahov a kontaktov. Doteraz trochu ľutujem, že som sa nevybral do USA o pár rokov skôr. Ale nechcem sa veľmi sťažovať, lebo po Disney som nikdy nemusel hľadať prácu, práca si vždy našla mňa.
Celý rozhovor si prečítajte v magazíne prečo nie?!, ktorý nájdete vložený dnes v Hospodárskych novinách, alebo v sieti Piano tu.