1. reportáž: Tretí svet v centre Zn.: Hlavná stanica
Skúste sa na chvíľu vžiť do kože turistu. Predstavte si, že hovoríte po anglicky, vystúpite na Hlavnej stanici v Bratislave a... snažíte sa nájsť cestu na Zimný štadión Ondreja Nepelu. O 74 dní tu začnú majstrovstvá sveta v ľadovom hokeji, no my máme ešte stále "veľa“ času. Aj preto sme sa stali na tri dni turistami: oprášili si angličtinu, vytiahli kufor, turistický foťák a ... boli sme stratení.
Odpoveď je Klobučnícka 2
Po tom, ako človek vystúpi z medzinárodného rýchlika má hneď problém - stanica pripomínajúca tretí svet nemá ani jednu tabuľu, ktorá by stratenú a športuchtivú dušu doviedla napríklad... do vestibulu. Keďže je však turista šikovný to tvor, nájde ho. Vchádza do informácií, kde sa slušne (s prosebným pohľadom) pýta po anglicky tety za pultom, ako sa dostane na štadión. "Choďte na Klobučnícku dva,“ odpovedá lámavou angličtinou. A ukazuje na nápis na skle - električka číslo 14, zastávka: Jesenského - turistické informačné centrum. A ďalej nediskutuje. Ona totiž dáva informácie o vlakoch. Otočí sa chrbtom a miesto toho, aby na internete našla číslo autobusu 74 či 61, ktorý by turistu za sedem minút doviezol pohodlne pred štadión, po slovensky povedané - kašle na vás. A ešte sa aj kolegyni posťažuje, že to bude čím ďalej horšie, lebo sa ten hokej blíži. A, samozrejme, dostať mapu mesta na hlavnej stanici by bol už priveľký luxus.
Našťastie sú na stanici oni... muži zákona. Česť dvom pánom zo železničnej polície, pritom ako robili zápisnicu mladej dáme rómskej národnosti (keďže sa jej evidentne drať lavice nechcelo), celkom slušnou angličtinou posielajú turistov na zastávku autobusu i do pobočky bratislavského dopravného podniku "Kúpte si 15- minútový lístok. A Pekný deň, slečna“ povie policajt a venuje sa ďalej záškoláčke, ktorá sa snaží o útek.
Sedem minút verzus 20 "juro“
Pani za okienkom improvizovanou angličtinou predáva lístok, no jej kolegyňa, i keď mimo služby, sa lepšou angličtinou pýta, či turista vie, kde autobusy stoja. Keď sa chce, dá sa, len keby sa nám Slovákom chcelo viac .
Po ceste na zastávku sa patrí pristaviť sa pri taxikároch, ktorí na otázku How much - odpovedajú tiež čistou, i keď šokujúcou odpoveďou - "20 juro“. Tak to si človek vyberie skôr tú sedemminútovú cestu autobusom. Thank you.
2. reportáž: Krásavica na Dunaji. Ak nerátame Nivy
Ak vystúpite z autobusu, ktorý smeruje z Viedne, na Mlynských nivách, máte... problém. Šípky a orientačné značky sú v tejto krajine tabu. Treba ísť s davom. Pekne do vestibulu, kde sa ďalšej tety pýtame, ako sa ide na nový štadión. A odpoveď? Klobučnícka 2. Keďže teta opäť dáva informácie len o autobusoch a navyše, táto nevie ani po anglicky. "Mapu nemáme, hentam máte stroj,“ odpovedá po slovensky a na anglicky tváriaci sa nechápajúci pohľad kývne hlavou k počítačom s logom Bratislavy. Hneď sa poteší srdce turistu, veď čo sa nedozviete, to vygooglite. Ale to by, samozrejme, musel aspoň jeden počítač fungovať. A pri okienku na túto sťažnosť nereflektujú. Však to poznáte... Klobučnícka 2.
Dajte si Deli
Keď to nejde, treba si dať pauzu. Najlepšie pri kávičke, v štýlovej kaviarni, ktorá je umiestnená v starom autobuse. Tu milá obsluha "angličtino-nemčinou“ poteší dušu turistu a spríjemní púť za nájdením vyvoleného štadióna. Pri východe z kaviarne sa však stane to, čo asi všetci cestovatelia milujú. Náhoda. Po tom, ako mladý pán pomáha turistovi zbierať rozsypané letáky, zisťuje, či je o. k. "Nemusíte ísť, preboha, do centra, stačí zobrať trolejbus,“ vysvetľuje. Vtom mu zazvoní telefón a zastavuje dvoch mladých policajtov. "Páni, dáma je stratená, pomôžte jej,“ kývne na rozlúčku a vybavuje (asi) niečo dôležité.
Turista v "nesnázích"
A tu treba poznamenať, že vtipy o policajtoch neplatia vždy. Títo pomáhajú, ako sa dá. Previnilo si uvedomujú, že nevedia, ako majú navigovať k cieľu. "Počúvaj, to si musíme naštudovať, asi sa nás to bude pýtať viac turistov," hovorí jeden druhému a utrúsia nelichotivú poznámku na margo tety, ktorá posiela ľudí na Klobučnícku 14.
Tak teda kúpiť v stánku lístok a šup na zastávku. Hneď sa ide ľahšie, keď človeku poradia kade. A tu sa stane malý zázrak. Objaví sa muž spred kaviarne. "Vy sa tu ešte trápite? Poďte, odveziem vás, mám to cestou.“ O pár minút je cieľ pred vami. (A neprekáža ani to, že vaše vlastné auto zostalo pri Nivách a musíte sa poň ako falošný turista vracať.)
3. reportáž: Na vlastné nohy. So Slovákmi v pätách
Keďže to s tou bratislavskou "emhádéčkou“ nie je najružovejšie, môže sa turista vybrať aj po vlastných. Však ani z jednej zo staníc to nie je ďaleko. Problém však bude v tom, že nájsť mapu, alebo ešte lepšie - kúpiť mapu je pomerne nadľudský výkon. Však nie ste v Amerike, ani v Prahe, kde máte tých reklamných tisícky. Dosť bolo hundrania, vyrazíme na cestu...
Na Slovensku po slovensky. A basta!
"Nerozumiem po anglicky, tu si dievča zlaté na Slovensku, hovor naším jazykom,“ rozčuľuje sa pri hlavnej stanici pán venčiac psa. Ako to však v takýchto situáciách býva, na jedného "zlého“ uja máme troch dobrých. A tí dokonca vedia aj po anglicky, takže cesta na Trnavské mýto je po pár minútach v suchu. Už len potlačiť strach zo scény, ktorú tento podchod ponúka. Ak aj zahraniční turisti videli béčkový horor o Slovensku - Hostel, určite si myslia, že sa scény natáčali na podobnom mieste.
V strede podchodu však cítiť podnikavého ducha - pred stánkom s darčekmi sú vystavené dresy, fanúšikovská čapica a ďalšie modro-červeno-biele suveníry. Aspoň tu vidieť, že sa o dva mesiace začne boj o zlaté hokejové medaily.
Akčná dôchodkyňa
Turistu zmäteného podchodom dá do laty staršia pani s vnučkou. Tá mladšia sa najprv pokúša niečo v angličtine vysvetliť, no v momente, ako teta v otázke započuje Ondej Nepela, vie o čo ide. "Šak to hneď poviem, že chcem ísť na Ondrejkov štadión, tu je to kúsok,“ ukazuje paličkou na roh. Keď zbadá nechápajúci pohľad, potiahne za cestovnú tašku a výrazne gestikuluje. Človek ani po anglicky nemusí vedieť. Stačí, keď chce (a má rád krasokorčuľovanie). Štadión je na dosah.
4. reportáž: Turista je kráľ. Najmä, keď platí
Svet je hneď krajší, ak sa hrajú na turistov dvaja. A aj keď tí skutoční zahraniční vyhladnú - spýtajú sa možno študentov neďalekej univerzity, kam na obed. Ruka vystrelí k podniku hneď vedľa štadióna. Prečo nie? V tomto hokejom bufete bude určite počas majstrovstiev ruch.
Keď je v guláši prasa
Problém číslo jeden nastáva hneď po príchode. V jedálni nemajú jedálny lístok v angličtine. Našťastie majú obrázky. Žena za pultom vyzerá byť zvyknutá, pretože hneď ako začuje slovo soup (polievka), siaha po naberačke, vysvetľuje a názorne ukazuje: "Fazuľová, toto je kapustová, gulášová a táto slepačia...“ Vôbec jej neprekáža, že nerozumiete (aspoň sa tak tvárite). Po dlhej dvojjazyčnej "debate“ dáva na známosť, že je v gulášovej pig (prasa) a vtipne hovorí kolegyni: "Nech si dá slepačiu, ak prasa nežere.“
Druhý problém nastáva v momente, ako dotlačíte svoju tácku k pokladnici. Na otázku, ako naúčtovať jedlo - ak sa vymení v menu ryža za zemiaky, odpovedá jedna druhej tak ako čakáte: "Naúčtuj jej oboje, nech platí, keď vymýšľa.“ Tomu sa hovorí starostlivosť o zákazníka. A keď budete drzí a spýtate sa na šalát, odkáže vás na začiatok radu. "Neviem, ako jej to mám povedať, však nech sa prejde,“ baví sa s kolegyňou... Poznáte to, turista je najlepší, keď platí. Prečo sa navyše nezabaviť na jeho účet?
Baví nás baviť vás
Ako hovoria naše staré mamy - každá minca má dve strany. Takže, ak neurobí dobrý dojem obed za štadiónom, vyžehlí to Staré Mesto, ktoré je zvyknuté rozmaznávať turistov. Cítiť to na každom kroku. Zrazu počuť zmes zahraničnej reči, menu je v troch jazykoch, čašníci sú profesionáli, ktorí sa minimálne tvária, že ich baví baviť vás. Tu treba hľadať to ospevované a priateľské Little big city. Ak podľahnete indickej kuchyni, možno aj vy s úsmevom zistíte, že čašníčka vie lepšie po anglicky ako po slovensky.
5. reportáž: Lepší vrabec v hoteli ako turista na streche
Biznis cítiť všade. Nadšený návštevník príde do mesta, minie slušné peniaze za lístok, stravu, zábavu...a musí aj niekde bývať. To si uvedomujú aj bratislavské hotely i hostely. Zaujímavé je, že len niektoré z nich sú vybookované, ešte stále môžete nájsť voľné izby. Dokonca aj za slušnú a ľudskú cenu. No ak požiadate o izbu v angličtine, môže vás odpoveď s cenami nielen prekvapiť, ale aj mierne šokovať...
Kapitalizmus, vážení!
Napríklad jeden hostel na Obchodnej ulici bez mihnutia oka predáva izbu pre dvoch za 118 eur (obyčajne si účtuje okolo troch desiatok eur). Hostel, nie hotel. A v Kempinsky vám milá slečna na rezervačnom oznámi, že štandardné izby sú už obsadené, ale môže vám ponúknuť špeciálny apartmán - Danube suit za 3 500 eur na noc.
Ak oslovíte viac hotelov, zistíte, že nemajú radi otázku, či majú na tieto "majstrovské" týždne vyššiu cenu ako obyčajne. Veď to by nevyzeralo dobre. Navyše aj primátor Milan Ftáčnik apeloval na to, aby sa ceny nezvyšovali, aby sa tu turisti cítili dobre. Ak budú, vrátia sa. Ale ako sa hovorí - lepší vrabec v hrsti ako holub na streche.
"Keď je dopyt väčší ako ponuka, treba zvyšovať ceny, je to kapitalizmus,“ vyjadruje sa jeden majiteľ. Zvýšil ceny o 50 percent. "A to som ešte dobrý, poznám takých, čo izby predávajú trikrát také drahé ako štandardne.“ Ani len netuší, že nie sme kanadskí turisti.
Money, money, money
Ďalšia zaujímavá vec je doprava z letiska. Jednoduchá logika hovorí, že za prepravu z bodu A do bodu B by sme mali zaplatiť približne rovnako. Samozrejme, ak nerátame špeciálne prepravy plné čerstvých jahôd, šampusu a podobných vymožeností doby. Budete asi prekvapení, ale jedna cesta z viedenského letiska Swechat sa v ponukách hotelov nájde už za 30 eur. A, samozrejme, ten drahší koniec stupnice nemá mieru. Niekde vám totiž zaúčtujú tých eur aj 120. Však turista prišiel utrácať, nie?!
6. reportáž: Človek milión si. Aj v Bratislave
Argument, že je ešte do majstrovstiev viac ako dva mesiace, je na mieste. Je jasné, že keď sa tu a v Košiciach bude naplno súťažiť, bude mesto plnšie, azda aj upravenejšie a informačne nabitejšie. Ale čo s ochotnými tetami za sklenenými priehradkami? Čo so špinavým Trnavským mýtom? Môže sa oblepiť, teta poslať na dovolenku. Nejde azda ale o to, aby sa tu turisti cítili stále dobre? Ako falošný turista nemáte problém spoznať ich názor.
Návšteva z Brazílie
"Prečo sa nedajú otvoriť tie dvere?“ pýta sa žena z Brazílie, ktorá si s manželom užíva druhú "svadobnú“ cestu po Európe. Dvere sa nedajú otvoriť preto, že trolejbus stojí mimo zastávky, znie jednoduchá odpoveď, pri ktorej by ešte šofér mohol nechápajúcemu páru ukázať smer k nástupišťu. Ale to by musel byť aspoň trochu milý a slušný. "Nechápeš, že vás nepustím do autobusu, choď na zastávku!“ zrúkne vodič. Brazílčania, samozrejme, nerozumejú ani slovo a radšej sa vyberú na prechádzku. No napriek tomu sú k našej krajine láskaví. "Trochu máme problém s orientáciou, ale mesto je milé. Azda sa nám podarí zájsť na operu,“ vysvetľuje staršia dáma. Vraj idú do turistického centra zistiť, či majú ešte lístky. Smerujú tam aj ďalší mladí z Anglicka. "Málo ľudí tu ovláda angličtinu, chýbajú mi tu smetné koše. Ale pivo je super," hodnotí Mike z Londýna.
Legenda menom Klobučnícka
Asi je čas zájsť na bájne Turistické informačné centrum na Klobučníckej 2. A tu sa hneď vedľa Primaciálneho paláca stane malý zázrak. Pracovníčky za pultom sú milé, vysmiate, hovoria po anglicky, po nemecky, rozdávajú mapy a rady. Na otázku, ako sa dostať k štadiónu, majú jasnú odpoveď, ktorú dokonca vyznačia aj na mape a odporučia niekoľko hotelov neďaleko štadióna. "Nestratíte sa? Pochopili ste kade?" overuje si (konečne) milá teta za pultom. Krásny príklad toho, ako by to malo fungovať všade. Napríklad, aj na oboch staniciach. Všetko to však začína do seba zapadať - turistov sem posielajú preto, že chcú napraviť ich obraz o Slovenku. Čiastočne sa aj darí.
Teraz už zostáva zložiť kufor, vrátiť sa k slovenčine, dopísať reportáž a ... začať sa tešiť na hokejové Vianoce. A dúfať, že bude Bratislava k turistom o 74 dní láskavejšia. Inak to bude naozaj veľká "zábava“.