Mladý nezačínal preto, aby skoro skončil, ale aby sa raz stal slovenskou legendou. Do cesty za úspechmi sa mu už postavilo mnoho úskalí, tie v ňom však nevyvolali túžbu skončiť, ale chuť predviesť to, čo je vo vodnom slalome takmer nemožné - dokonalú jazdu. Michal Martikán.
S akými ambíciami prichádzate do Číny?
No predsa s tými najvyššími! Všetci, ktorí budeme na štarte, chceme vyhrať. Aj ja pre to urobím všetko, čo bude v mojich silách.
Riešili ste pred kvalifikáciou na olympiádu v Pekingu dilemu, či ísť alebo nie vzhľadom na to, že sa koná v krajine, kde sú porušované ľudské práva?
Zaujímam sa o tento problém dosť intenzívne, myslím si však, že podstatne väčšiu schopnosť ovplyvniť tento stav majú veľké nadnárodné spoločnosti, ktoré v Číne vyrábajú väčšinu svojej produkcie. Za posledný rok som v Číne strávil takmer šesťdesiat dní a aj keď je porušovanie ľudských práv či obmedzovanie slobody veľmi vážnou témou kdekoľvek na svete, stretol som tam množstvo šikovných a šťastných ľudí, ktorí určite pripravia jedny z najkrajších olympijských hier v histórii.
Čo urobí výdaj síl a pozornosť divákov z celého sveta na takomto vrcholovom podujatí s vašou psychikou?
Pravdupovediac, veľmi nerád hovorím o tom, čo a ako robím preto, aby som bol úspešný. Nemám potrebu vyjadrovať sa k takým citlivým otázkam.
Na poslednej olympiáde v Aténach došlo k spornému posunutiu z prvého na druhé miesto. Podľa vtedajšej oficiálnej verzie ste ťukli do žrde, spätne sa však dokázalo, že to tak nebolo...
Hovorím si, že je to "len“ šport. Aj keď pre nás, ktorí sa mu venujeme, je to to najdôležitejšie na svete. Každý, vrátane rozhodcov, môže spraviť chybu. Aj to k športu patrí. Vodný slalom je veľmi dynamický, a tak dúfam, že čoskoro budú rozhodcom pri posudzovaní dotykov na bránkach pomáhať videorozhodcovia a predíde sa tak podobným chybám.
Nechceli ste po tejto skúsenosti bojkotovať olympiádu?
O olympijských hrách mám svoje ideály a snažím sa o ne neprísť aj napriek tomu, že dnes je olympiáda z vonkajšieho pohľadu veľmi skomercionalizovaná. Ubezpečujem vás však, že väčšinu športovcov nezaujíma nič iné ako čisté a férové víťazstvo v duchu antických olympijských hier.
Čo si spätne myslíte, že stálo za celou touto neprávosťou? Prečo bola spáchaná práve vo vašom prípade?
Hnacím motorom Francúzov bola asi túžba priniesť z Atén čo najväčší počet zlatých medailí. Všetkým štátom, ich vládam aj fanúšikom ide predsa o to, aby sa ich krajina v celkovom hodnotení umiestnila čo najvyššie. Je na zvážení každého jednotlivca, kam až je ochotný kvôli úspechu zájsť a aké zbrane na dosiahnutie svojich cieľov použije. Francúzi vhodne využili svoju silu a vo vhodnom okamihu ukázali, že sú silní nielen športovo, ale aj diplomaticky, v čom im menšie krajiny, ako Slovensko, nedokážu konkurovať.
V sedemnástich rokoch ste sa zapísali do histórie Slovenska ako jeho prvý olympijský víťaz. Ako sa s takýmito skorými úspechmi súťaží neskôr?
Vyhrať olympiádu je snom každého športovca. Zo športového hľadiska je jedno, kedy sa vám to podarí, ak sa to podarí. Pre mňa je rovnako motivujúce vyhrať v sedemnástich a následne dokazovať, že to nebola náhoda, ako aj celý život tvrdo trénovať a postupnými krokmi sa k olympijskému víťazstvu dopracovať hoc aj na sklonku kariéry. Myslím si, že jedna aj druhá cesta si zasluhuje uznanie.
Pokladáte svoj raný úspech - akúsi vstupenku do veľkého sveta - za šťastie alebo skôr za príťaž?
Otázkou je, čo myslíte pod pojmom "veľký svet“. Pokiaľ je to svet najsledovanejších športových výkonov a tlaku z toho, či tie výkony dokážete podávať aj dlhodobo, je jedno, koľko máte rokov, pretože práve boj o víťazstvo je podstatou športu a každé víťazstvo si musíte krvopotne vybojovať bez ohľadu na to, koľko máte rokov. Ak pod "veľkým svetom“ myslíme prominentov, večierky, popularitu a mediálny záujem, tak tieto veci ma nikdy nezaujímali. Z tejto stránky mi status verejne známej osoby ako tínedžerovi nijako nepomohol.
Vodnému slalomu sa venujete od detstva. Dostali ste sa odvtedy do situácie, kedy ste boli rozhodnutý s kariérou vodného slalomára raz a navždy skoncovať?
Nie! Práve naopak, dúfam, že budem môcť športovať ešte veľmi dlho a stihnem si splniť všetky športové sny.
Ako sa vám podarilo, ako jednému z mála slovenských vodných slalomárov, nájsť si hneď na začiatku kariéry silného sponzora?
Už v pätnástich rokoch som vyhral majstrovstvá sveta juniorov, o rok neskôr som skončil tretí na majstrovstvách sveta dospelých. Tieto úspechy asi boli pre potenciálnych reklamných partnerov dostatočnou zárukou, že ak v tréningu nepoľavím, podarí sa mi siahnuť aj na najvyššie méty.
V Liptovskom Mikuláši, neďaleko areálu vodných športov, stojí za vysokými múrmi vaša vila, kým mnohí vaši, tiež úspešní kolegovia, bývajú v panelákových bytoch. Čo spôsobuje ten rozdiel?
Mne tie múry nepripadajú až také vysoké... Nikdy som sa tým, kto čo má, ako si žije a kam investuje svoje poctivo zarobené peniaze, nezaoberal. Ak chcete vedieť, prečo mám relatívne viac ako ostatní, bude to pravdepodobne tým, že som v svetovej špičke už asi trinásť sezón a moji kolegovia o niekoľko sezón menej.
Čo je motorom, ktorý vás vo vašej športovej disciplíne ženie vpred - doterajšie úspechy, zarobené peniaze, športová sláva?
Vo vodnom slalome na konečný výsledok vplýva veľmi veľa vonkajších faktorov. Voda pre jej ustavičné pulzovanie nikdy nie je rovnaká. Pretekár musí reagovať v stotinách sekundy na nepredvídateľné situácie, vyrovnávať sa s vetrom spôsobeným pohybom bránok, odrazom slnka a ďalšími faktormi. A tak ani víťazná jazda nikdy nie je dokonalá. Práve túžba čo najviac sa k dokonalosti priblížiť je pre mňa najväčšou motiváciou.
Krátko po získaní vodičského preukazu ste usmrtili človeka. Aký mala táto nešťastná udalosť dosah na vás ako športovca, akýsi pomyselný vzor fair play a morálky?
Toto je pre mňa veľmi ťažká téma a je pre mňa dosť traumatizujúce odpovedať na takto postavené otázky bez emócií. Nie je to tak iba preto, že iba ja sám najlepšie viem, ako to pred tými viac ako desiatimi rokmi bolo. Ak by som však mal opäť čítať zo súdneho spisu, tak by som chcel povedať aj to, že som, bohužiaľ, autom v rýchlosti šesťdesiatdva kilometrov za hodinu mimo obce v daždivom počasí a v zlej viditeľnosti zrazil totálne opitého chodca, ktorý mi vošiel pred auto. Poskytol som mu prvú pomoc, odviezli ho do nemocnice a tam tento pán po niekoľkých hodinách zomrel. Veľmi ma to mrzí, ale nedá sa to vrátiť späť. Nemyslím si, že som v daných chvíľach konal nemorálne alebo nefér a nikdy mi nenapadlo spájať túto ľudskú tragédiu so športom!
Za autonehodu ste dostali podmienečný trest a rok ste mali zákaz šoférovať auto. Ten ste však porušili, čo vás mohlo stáť olympiádu. A tak ste poprosili prezidenta Slovenskej republiky o milosť, ktorú vám skutočne udelil. Je takáto záchrana kóšer?
Dodnes mi všetci vytýkajú a pripomínajú, že som šoféroval bez vodičského preukazu. Vyšetrovanie dopravnej nehody trvalo takmer dva roky, počas ktorých som mal vodičský preukaz a normálne som šoféroval. Po tomto období ma v čase, keď som bol na dlhodobom zahraničnom tréningovom pobyte, odsúdili a zakázali mi viesť motorové vozidlo asi na rok. Po dvoch mesiacoch v zahraničí som sa vrátil domov a mama mi dala doručenku, že si mám na pošte vyzdvihnúť zásielku zo súdu. Na ďalší deň som teda išiel na poštu a v liste bol rozsudok, ktorého súčasťou bola aj výzva, aby som v najbližšom čase odovzdal vodičský preukaz na políciu. Sadol som si do auta a za pár sekúnd ma zastavili policajti! Porušil som podmienku a viem, že neznalosť zákonov neospravedlňuje, ale verte mi, že by som si nikdy nedovolil vedome ignorovať a porušovať zákony. Všetko sa to zbehlo pár týždňov pred olympiádou, na ktorú som sa tvrdo pripravoval a jedinou možnosťou, ako sa na ňu dostať, bolo požiadať spolu s realizačným tímom pána prezidenta o milosť. Som vďačný za to, že ma vypočul a že mi ju udelil. Verím, že raz, keď budem končiť svoju športovú či trénerskú kariéru, si ľudia v tejto krajine povedia, že som ich svojou prácou a výsledkami dobre reprezentoval a že prezidentova milosť mala zmysel.