František Zlocha robil tak ako jeho otec v Nováckych chemických závodoch. A keď dostal pracovnú ponuku v Angole, v továrni na výrobu papiera, skákal od šťastia. Vždy túžil po cestovaní. "Nechcel som ísť sám, povedal som si, že si tú krásu Afriky nenechám pre seba." V mestečku Alto Catumbela sa teda zišla celá rodina a... uvidela raj. "Takto som si predstavoval miesto, kde žil Adam s Evou."
Unikátne zápisky
Niekedy je hranica medzi nebom a peklom tenšia, ako sa zdá. A niekedy človek nepotrebuje ani to hriešne jablko. Stačí, ak je v nesprávnom čase na nesprávnom mieste. Našťastie boli manželia Zlochovci na tom nesprávnom mieste už bez detí, tie študovali na Slovensku.
František Zlocha je však medzi 66 zajatými Čechoslovákmi výnimočný. Ako jediný si totiž písal celý čas (aj počas náročného pochodu) denník. "Vždy, keď som cestoval -- mal som so sebou tašku s fotoaparátmi a zápisník. Ten sa mi potom zišiel." Viesť denník však bolo dosť náročné. Zapájala sa do toho okrem manželky aj rodina Szentovcov, s ktorými sú dlhoroční priatelia. Obkolesili a kryli Františka. A on písal a písal. Vždy, keď mal čas a príležitosť. Zaujímavosťou je, že zaznamenal
aj zamilovanie Lubomíra Sazečka. Do denníka si v deň odchodu žien z tábora zapísal: "Radosť a žiaľ nad odchodom žien prežívame rôzne. Ja som rád, že manželka odcestovala, hoci mi veľmi chýba. Ale deti budú mať doma aspoň ju. Ľuboš sa asi zamiloval do Milady, nie je vo forme, ide spať."
Vo forme nebol ani on. Počas pochodu schudol dvadsať kíl a po návrate sa dával deväť mesiacov dokopy. Ako však tvrdí -- jeho starý otec prežil osemročné zajatie počas prvej svetovej vojny, otec bol partizánom, takže on tiež "nemal" inú možnosť, len sa rýchlo so svojimi psychickými i fyzickými traumami vyrovnať. "Najviac ma mrzelo, že to všetko musela prežiť moja manželka." Ženy to celé však podľa neho zvládali často lepšie ako niektorí muži.
Hore k oblakom
Okrem silného rodu, ktorý prežije všetko, má František ešte jednu vec, ktorá mu pomáha celý život -- lietanie. Má ho doslova v krvi. "Turisti musia šliapať do kopcov, my sadneme do lietadla a vidíme tú krásu z vtáčej perspektívy." Prvýkrát vyletel k oblakom ešte ako štrnásťročný, no jeho rodina nemala dosť peňazí, aby mohol
študovať to, čo ho bavilo najviac.
Nedal sa však odradiť, popri práci dosiahol aj kvalifikáciu obchodného pilota. Dnes je dokonca prezidentom Aeroklubu Prievidza. Svoj denník neplánuje publikovať.
Ako tvrdí -- niektoré veci, ktoré sa v tých vypätých situáciách stali, by asi nebolo vhodné vyťahovať. Angolu miluje naďalej -- od návratu zo zajatia sa tam vrátil dvakrát. Dokonca aj so svojimi synmi a vnučkou. "Angola mi prirástla k srdcu, tak ako jej krása, tak i jej ľudia.".