Študoval na Slovensku, no nebál sa so svojimi dielami chodiť po svete a ukazovať ich. Zapáčili sa. Dnes patrí k najpredávanejším maliarom súčasného umenia na svete. Jeho diela majú známe galérie, múzeá i dubajskí šejkovia. Od včera vystavuje aj u nás. Jaro Šulek.
Po niekoľkých rokoch sa vraciate zo zahraničia, kde patríte k špičke, domov, kde vás vôbec nepoznajú, ako to vnímate?
Ako sa hovorí, nikdy nie je neskoro začať. Nič v tom nehľadám, jednoducho som dlhodobejšie pôsobil v zahraničí a teraz sa chcem uviesť niekoľkými výstavami aj na Slovensku.
Narodili ste sa v Lučenci, študovali ste umenie v Banskej Bystrici, ako sa chlapec zo Slovenska stane maliarom, ktorého poznajú vo svete?
Je to ťažká cesta, oveľa ťažšia, ako keď študujete na kráľovských akadémiách v zahraničí. Ako krajina nemáme vo výtvarnom svete žiaden lobing. Kreslil a maľoval som odmalička. Vždy som sa chcel živiť výtvarným umením, to bol môj cieľ.
Jedna vec je mať cieľ, druhá peniaze...
Nemal som bohatých rodičov. Peniaze bolo treba zarobiť, tak som prevádzkoval vysokoškolský klub, kde chodilo na diskotéky aj 700 ľudí, a tam som prišiel k prvým miliónom. Keď som nemal príležitosti doma, šiel som do iných krajín, kde mi tú príležitosť dali. Zo zarobených peňazí som si potom platil letenky, hotely, autá z požičovne, oblečenie, aby som vyzeral na úrovni. A aj keď som minul veľa peňazí na cesty a prezentovanie, nevedel som, či to vyjde, no šiel som ďalej.
Čo sa skrývalo za vašou snahou v zahraničí?
Vždy treba mať talent, to je prvoradé, ale človek musí chodiť a ukazovať svoju prácu. Tak som chodil po festivaloch, výstavách a galériách. A tam sa s vami nehrajú, buď ste dobrý alebo zlý, medzi tým nie je nič. A aj keď ste dobrý, musíte byť lepší ako ten najlepší výtvarník danej krajiny, aby ste zaujali. Mne sa to podarilo na niekoľkých miestach.
To neznie skromne... Ako dlho to trvalo?
Tá drina trvala asi štyri roky, ale mal som veľké šťastie, že som už vtedy, na začiatku, spoznal priamo prezidenta Európskej únie umenia, ktorý vypracoval pozitívny posudok na moju tvorbu, a tým ma posunul a odštartoval ma ako samostatného bežca.
Takže ste mali šťastie?
Zúčastnil som sa na jednom medzinárodnom podujatí, kde bol v porote. Povedal, že by bol škoda, keby sa nevyužil môj potenciál. Často som ho potom navštevoval a vznikol medzi nami dobrý vzťah. Aj keď je talent, samozrejme, na prvom mieste, to ostatné je o kontaktoch, a to platí všade. Ale cesta od ničoho niekam je aj cesta odopierania si. Túto moju cestu samostatného bežca by som neodporúčal nikomu, ale dá sa to.
Kedy sa vám začalo dariť?
Prvý väčší obraz som predal v roku 2005, keď som obchádzal Dubaj. Tým, že milujú ornamenty a dekorácie, darilo sa mi. Všetci sa vtedy čudovali, ako sa takýmto spôsobom dá vôbec tvoriť. A už vtedy to bol jeden milión slovenských korún za obraz.
Umelecká fotografia.
Maľujete technikou dekalk, ktorou okrem vás maľoval v menšom rozsahu len Japonec Sawa, v čom spočíva?
Ja som nevedel, že už existuje, našiel som si to sám. Preto som v takomto rozsahu celosvetovo jedinečný. Narábam s vlastnými odtlačkami a dávam energiu zo seba na plátno, nielen teda prostredníctvom štetca, to je pre mňa neosobné. Tak je na plátne cítiť zo mňa živočíšnosť, ľudskosť. Odtlačky sú asi len polovica diela, potom sa ponorím do svojho podvedomia, bez cenzúry mozgu, spájam sa s tým obrazom a vidím v tých škvrnách tok energií, zvláštne tvory, tváre, bytosti. Tie sa snažím „vytiahnuť“ alebo ich znegujem už inými maliarskym technikami. Je to hra s vlastnou mysľou, kde neexistuje čas ani príprava, do poslednej chvíle neviem, čo z toho vznikne.
...odtláčate teda celé svoje nahé telo?
Odtláčam celé telo, som pohrúžený do ticha alebo príjemnej hudby. Odtlačky sú vždy iné. Je to surové, a to chcem udržať aj potom, ale s pozitívnymi myšlienkami.
Ale odborníci hovoria aj o tom, že telo pri práci používajú viacerí umelci a pri tejto technike sa používajú aj handričky a pod.
Na svete je veľmi veľa odborníkov a veľmi veľa výtvarníkov. Moju energiu však dávam na plátno prostredníctvom odtlačkov svojho tela a následne to dotváram z vecí, ktoré čerpám zo svojho podvedomia. Práve toto prepojenie je originálnou výtvarnou výpoveďou.
Medzi makmi (2010).
Ako na to väčšinou reagujú ľudia?
V súčasnosti je zlé, ak sa niekto snaží maľovať tak, ako už maľovali majstri v minulosti a chce tým šokovať svet. Dnes už tým nikoho neoslovíte. Pre niekoho je to šokujúce, ale pre niekoho je to práve zaujímavé, pretože si povie, že nemôžem byť normálny.
A nie ste?
Výtvarník by nemal tvoriť podľa diktátu, ale nájsť si vlastnú cestu. Určitým spôsobom ani ja nie som normálny, snažím sa ľuďom dať niečo šokujúce a provokatívne. A nenormálny som možno aj v tom, že verím v dobro človeka. Aj keď aj ja som sa popálil, stále verím, že neexistuje zlo a sú len dobrí a zlí ľudia.
Vráťme sa k obrazom, ako dlho trvá vytvorenie jedného obrazu?
Neostávam len pri normálnom obraze. Zaujímavé pre mňa je vytvoriť obraz, ktorého sa dá dotknúť a niečo z neho vystupuje, na niektoré moje obrazy sa dá pozrieť aj 3D okuliarmi. Niekedy teda urobím obraz za deň a s väčším obrazom sa trápim aj mesiac. Niekedy obraz úplne premaľujem a k niektorým pristupujem aj po roku.
Žijete z tvorenia, môžete si dovoliť nemaľovať aj mesiace?
Keď mi zíde na um nejaká myšlienka, musím ísť do ateliéru, inak ju zabijem, preto nemôžem mať iné zamestnanie. Niekedy nevytvorím obraz dva mesiace a potom namaľujem aj štyri naraz.
Dokedy bude podľa vás ľuďom stačiť, resp. ich baviť táto technika?
Môžete byť pokojne aj krajinkár, ale musíte dať niečo zo seba, to je dnes originálne – surový vlastný vklad. Ja som originálny, ale spoznateľný. Aj medzi sto obrazmi povedia vo svete: „Toto je Sulik.“ Ale keď sa ma niekto opýta, čo bude o 10 alebo 20 rokov, viem veľmi presne odpovedať: Neviem.
Dvaja protivníci (2009).
V akých rozmedziach sa už dnes pohybujú ceny vašich obrazov?
Podľa mojich agentov je to veľmi dobré. (Smiech.) Na Slovensku sú to možno až šokujúce sumy, keď sa dozvedám, ako tu žijú výtvarníci. Ale dnes ma preto rešpektujú aj tí, čo ma nerešpektovali pred desiatimi rokmi, keď som začínal, a rešpektujú aj ceny mojich obrazov. Mojou náplňou nie je zaujímať sa o čísla, no pohybuje sa to v niekoľkých desiatkach tisícok eur. A na výstavách v galériách, na ktorých bol záujem z multimilionárskej obce, boli obrazy aj rádovo v státisícoch eur. V nemeckých, španielskych či vo francúzskych galériách sa moje obrazy z roka na rok zúročujú od 30 do 40 percent.
Akí ľudia kupujú vaše obrazy?
Na prestížnych festivaloch od Ženevy až po Dubaj je výnimočný servis pre výtvarníka – chodíte po červenom koberci, je tam veľký záujem médií a všetko je na úrovni. Často sú takéto akcie spájané napríklad aj s prestížnymi módnymi prehliadkami. Toto všetko potom priťahuje tiež ľudí s peniazmi. Moje diela sú už v Múzeu moderného umenia v Monte Carle medzi 105 výtvarníkmi z celého sveta, majú o mňa záujem aj agenti veľkých aukčných siení Sotheby´s a Christie´s, národné galérie rôznych krajín či múzeá ako Albertina a Gugenheim, to je signál pre týchto ľudí. Keď vidia, že je všetko skvele zorganizované a po umelcovi je dopyt, prídu a kupujú sami.
Objavujú sa vaše obrazy na dražbách?
Áno a veľa ráz ide o charitatívne aukcie, napríklad v Dubaji, na ktorých je prestíž byť, a to už sú miliónové sumy. Ako prvému výtvarníkovi na svete sa mi však podarilo vystavovať v londýnskom Wembley, čo bolo tiež spojené s dražbou. Moje meno sa objavilo už aj v katalógu veľkej švajčiarskej aukcie, keď na tom istom mieste bolo napríklad pri diele Martina Benku napísané: neznámy hornouhorský maliar. Pri mojich dielach bol zoznam ocenení. Nie je to len tak...
Skromnosť asi nie je vašou najsilnejšou stránkou. Vyznieva to, ako by ste už namaľovali snáď tisíc obrazov a predávali ich všade.
Počítal som to nedávno, namaľoval som asi 230 obrazov, z toho je približne 160 predaných, niektoré sme venovali do zbierok rôznych galérií a niektoré sú pripravené na moju retrospektívu tvorby.
Odvrátené tváre od slnka (2004).
Niektoré z vašich diel je možné vidieť už od včera v bratislavskej galérii SPP, vraj sa vás podarilo domov dotiahnuť po dlhom dohadovaní, prečo?
Už dlhšie som mal vnuknutie, že by bolo dobré urobiť niečo aj doma, a teraz mi to prišlo vhod. Zo začiatku stačí jedna výstava a poriadna, a potom uvidíme, čo bude ďalej.
Čo budeme môcť v Bratislave vidieť?
Prierez mojej tvorby, obrazy z prestížnych festivalov z Dubaja, veľkoformátové obrazy, ktoré boli vystavované od Las Vegas po Šanghaj , ale aj portrét môjho kamaráta Paľa Demitru. A niektoré diela budú predajné.
Paľa Demitru? Ako môže odtlačkami vzniknúť portrét?
Urobím odtlačky a potom na základe toho, že som sa tými ľuďmi stretol a niečo vo mne zanechali, to v zhluku toho všetkého hľadám. Mnoho škvŕn vytvorí niečo, čo sa podobá napríklad na tvár, ktorú chcem vytvoriť. Maľoval som aj Mareka Hamšíka, keďže ho poznám z detských čias a má podobný príbeh ako ja, ale aj napríklad našich hokejistov, ktorí boli našimi bojovníkmi a majstrovstvá sveta sa konali u nás.
Nebojíte sa, že tým, že vás Slováci nepoznajú, vám neuveria?
Nevidím v tom žiadny problém, skôr naopak. Na moju stredajšiu vernisáž prišlo viac ako 160 ľudí. Boli medzi nimi nielen moji verní zberatelia, ale aj ľudia, ktorí precestovali celé Slovensko, aby získali môj obraz.
So svojimi obrazmi ste prešli svet krížom-krážom už niekoľkokrát, ako vás vnímajú ako Slováka?
Nijako. V arabských krajinách ani nevedia, kde je Slovensko. Keď som na Západe, berú ma ako východného výtvarníka a keď som na Východe, tak zase ako západného výtvarníka. Nie je to môj hendikep, riešia moje diela.
Čo by ste poradili súčasným slovenským výtvarníkom, aby prerazili?
Určite mať cieľ a motiváciu, ale tú zvnútra. Ja som v znamení barana, idem si tvrdohlavo za svojim cieľom, i keď som sa neraz pýtal sám seba, čo ak mi to nevyjde. No umelecká duša nemôže mať limity, musí ísť stále ďalej. Treba mať šťastie a šiesty zmysel na dobré kontakty. To, čo umelec tvorí, to by mal aj žiť, život výtvarníka musí byť stopercentný, surový. Aj mne veľa ľudí, slovenských mysliteľov, povedalo, že to nie je dobré, ale neodradilo ma to. Treba myslieť pozitívne.
Jaro Šulek sa často objavuje na prestížnych prehliadkach a festivaloch. Snímky: archív J. Šuleka
Je dnes podľa vás kupovanie diel od súčasných umelcov dobrou investíciou?
Moji manažéri tvrdia, že moje obrazy si ľudia už minulý rok začali kupovať kvôli dobrej investícii. A stretávam sa s tým aj ja. Stačí sa pozrieť na život dnešných top svetových výtvarníkov, ako je napríklad Damien Hirst, Mauricio Cattelan, Richard Serra. Sú to multimilionári s veľkým tímom ľudí, stoja za nimi obrovské firmy a ich diela nestoja menej ako milión dolárov. A nehovorím to len tak, keďže mám medzi nimi niekoľko dobrých priateľov.
Ale nie je to len otázka prestíže, že ľudia nekupujú tieto diela kvôli ich hodnote, ale len kvôli tomu, že sú od toho, kto momentálne "frčí"?
Za tými ľuďmi, ktorí momentálne "frčia", stoja významní svetoví kritici. Teda ich tvorba je veľmi kvalitná, originálna a tým pádom jedinečná. A preto je to aj otázka prestíže, vlastniť diela týchto umelcov.
A ako sám vnímate slovenské súčasné umenie, trh a silnú dominanciu moderny?
V každej krajine je veľký umelecký potenciál. Veľkou otázkou však je, prečo u nás tento potenciál nevidieť a nedáva sa mu väčšia príležitosť na zviditeľnenie. A práve tu zastávajú dôležitú úlohu nielen tvorcovia, ale najmä médiá. Tie píšu len minimum o umení a dnešných šikovných ľuďoch z tejto oblasti. Ako som si všimol, trh tu nie je skoro žiadny, pretože k jeho dobrému fungovaniu musia pomôcť silní sponzori a médiá.
Vedeli by ste si predstaviť vyriešiť aktuálne „neriešiteľnú“ otázku okolo slovenskej Kunsthalle?
V kultúrnych krajinách je bežné, že súčasné umenie je vystavené práve v Kunsthalle. Ide tam o prezentáciu nielen samotných tvorcov, ale aj o prezentáciu mecenášov, bánk, firiem či médií, ktoré berú umenie ako niečo potrebné pre spoločnosť. Takéto prepojenia sú najdôležitejšie. Bez nich umenie nemá žiadnu silu a odsúva sa na okraj všeobecného záujmu. Slovensko by sa malo zobudiť a Kunsthalle zriadiť. Najlepšie tam, kde bude ľahko dostupná širokej verejnosti a tiež turistom zo sveta.