"Z honoráru za patent počítača PMD-85 mi zostala akurát jazva na čele. Vrazil som ho do auta, ktoré som rozbil," smeje sa Roman Kišš, ktorý už 25 rokov žije v zámorí. Snímka: HN/Peter Mayer
Vytvoriť osobný počítač nepatrilo k vašim pracovným zadaniam. Mám tomu rozumieť tak, že ste ho skonštruovali len tak pomimo?
Treba sa vžiť do tých čias. Za totality musel mať každý zamestnanie, nie prácu. Tá nikoho nezaujímala. Spravili ste ju za deň a potom ste mali týždeň pokoj. Jobs s Wozniakom mali na svoje výtvory garáž a ja som mal Teslu (smiech).
Ale predsa len, v piešťanskej fabrike ste v 80. rokoch pracovali na mikroprocesorových obvodoch, čo bola v tom čase úplná novinka.
Mal som výhodu, že som mal v Amerike sestry, a tie mi občas poslali nejaké západonemecké časopisy, tak som ich mohol študovať a bol som vpredu. Aby sme si však rozumeli, samotný PMD-85 som nijako neodkukal, bol to môj originálny nápad. Dal som si ho aj patentovať. Tipujem, že som s ním bol tak tri roky za Stevom Jobsom.
A kedy sa vo vás idea osobného počítača vlastne zrodila?
To išlo postupne. Nasával som veľa informácií, no stále mi chýbalo jadro. Počas Vianoc v roku 1981 sa mi obraz naraz spojil, vytvoril som na minidoštičke aplikáciu dynamických pamätí a pochopil som, že základ osobného počítača mám v ruke. Bol som práve v Kristových rokoch.
Vo februári 1982 ste svoj výtvor predstavili na konferencii. Aké boli reakcie?
Bol to pre všetkých šok. Jej účastníci okamžite telefonovali na ministerstvo, kde sme ho museli ešte v ten deň predstaviť odznova. Bol to veľký zlom, lebo ja som vlastne vytvoril niečo, na čom na politickú zákazku pracovalo množstvo ľudí vo Výskumnom ústav výpočtovej techniky v Žiline a boli do nich nalievané milióny. Riaditeľ musel ísť okamžite na koberec.
Roman Kišš elektrotechnike prepadol už v mladosti. Aby mohol vytvárať svoje prístroje, občas aj kradol slúchadlá v telefónnych automatoch. Príchodom na strednú školu však túto vášeň na pár rokov stopol. Vystriedala ho kulturistika, džudo a karate.
A čo vy?
Minister položil predo mňa papier, nakreslil naň čiaru, a povedal: Tu napíš, čo chceš osobne a čo pracovne, aby si mohol PMD-85 dokončiť. Moja požiadavka bola jediná: pas. No napokon ma pustili len do ZSSR (smiech). Nemal som správny pôvod, rodičia boli bývalí kapitalisti.
Peniaze ste nedostali?
Nejakých 200-tisíc, čo bola na tie časy úžasná suma. Neskôr som ich zamenil za kanadské doláre a vrazil do auta, po ktorom mi zostala akurát táto jazva na čele (smiech).
Čo sa s vaším počítačom dialo neskôr?
Urobila sa z toho politická zákazka a v roku 1985 sa začali počítače vo veľkom vyrábať, asi 200-tisíc kusov. Bežný človek si ich, pravdaže, nemohol dovoliť, boli asi v cene vtedajšej embéčky. Využívali ich laboratóriá, univerzity.
Dlho sa nevedelo, že ste autorom aj slávneho počítača Didaktik Alfa, ktorého klony sa ešte pred rokom 1989 stihli dostať aj do domácností. Nemrzelo vás, že prišiel prevrat a výroba počítačov u nás prakticky zanikla?
Vôbec. Ja som bol v júni 1989 v Kanade, v októbri som sa vrátil, mesiac nato bola revolúcia a o ďalšie dva mesiace som odišiel do Kanady.
Aj s rodinou?
Sám. Jedného dňa som sa zobudil a hovorím manželke: Ja musím odísť. Premietol sa mi v hlave film, akoby taká vízia môjho života, a pochopil som, že ak neodídem, bude zle. Že budem na Slovensku ubitý, že sa mi nakoniec rozpadne rodina.
Manželka ako reagovala?
Neviem ju už citovať, ale neurobila žiadny výstup. Bola dosť inteligentná na to, aby mi to vyhovárala. Tak som odišiel – bez toho, aby deti o tom vedeli. A začal som úplne od piky, ako 43-ročný.
Čo ste urobili ako prvé?
Klopal som od dverí k dverám na univerzite v Toronte, napokon ma prijal profesor, ktorý vedel, kde je Československo. Vravel, že mi nemôže dať plat, no zobral ma ako študenta. Míňal som 5 dolárov na deň, žil u sestry a nonstop na sebe pracoval. Na Slovensku som bol ako jednooký medzi slepými, potreboval som otvoriť aj druhé oko. Neskôr som išiel do priemyslu, založil si firmu. Z hardvérového inžiniera som sa postupne vypracovával na softvérového.
A napokon ste skončil v Silicon Valley.
Nebolo to jednoduché. V Amerike to nefunguje tak, že si len tak pracovne prebehnete z Kanady do USA bez toho, aby mal štát nad tým kontrolu. Stálo to veľa papierovania. Ale mal som najvyššiu kvalifikáciu – vzdelanie a pas. Napokon som narazil na architekta ruského pôvodu, robil som s ním vo VISA Inc, pracovali sme na back officoch. Tam som robil najviac vo svojom živote, asi 320 hodín mesačne. Nonstop. Býval som v hoteli, no dostával som 160 dolárov na hodinu. Bola to veľká výzva.
Boli ste v kontakte s rodinou?
Pravidelne ma navštevovali, robili sme si spolu dlhé výlety. Satisfakcia však prišla pre nich až neskôr. Syn prišiel za mnou do Kanady, zaplatil som mu prestížnu školu, dnes je z neho kanadský občan ako ja. Dcéra zostala v Bratislave. No ja som sa už nevedel vrátiť. Hovorí sa, že kto raz začne robiť v Kalifornii, už niet cesty späť.
Momentálne ste už 10 rokov držiteľom Microsoft MVP (Most valuable Professional – profesionál najvyššej triedy, akýsi Microsoft Oscar. Ide o dobrovoľnú funkciu, ktorú človek môže získať svojou prácou v danej technológii.) Vďaka tomu aj cestujete po Slovensku a robíte prednášky firmám a školám. Zaujalo ma však, že nemáte mobil. Ako je to možné?
Mal som jeden, ešte v roku 1998. Obrovský, stále som ho musel nabíjať, a hocikde som ho zabúdal. Jedného dňa som si povedal, že ja sa nenechám takto naháňať. Chcem byť pánom svojho času. Som neustále dostihnuteľný na počítači, no nikto ma neruší, na e-mail odpíšem, kedy chcem. Ale na druhej strane – keby som chcel, skonštruujem si mobil sám. To dokážem (smiech).
Kto je Roman Kišš
Narodil sa 23.decembra 1948. Pracoval v Tesle Piešťany, kde v osemdesiatych rokoch vytvoril základ pre prvý osobný československý počítač PMD-85 (Personal minicomputer with display, na snímke Wikipédie) s pamäťou vo veľkosti pár desiatok kilobajtov. V roku 1985 ho začali vyrábať. Prakticky všetky osobné počítače, ktoré sa v Československu vytvorili, čerpali z jeho modelu.
Viac informácií o práci Romana Kišša si môžete pozrieť TU.