Keď sa v dedinke Činadievo asi 12 km od Mukačeva snažíme nájsť Olgu Prokop, všetci nás ochotne navigujú. „Spivačku myslite?“ pýta sa starší pán a hneď aj ukazuje cestu. V kuchyni rodinného domu pochopíme – celú stenu zaberajú obrázky speváckych skupín, ktoré pani Olga vedie alebo v nich účinkuje. My sme však prišli kvôli jej otcovi. „Môj ňanko bol veľký patriot, veď si za to aj vytrpel,“ rozkladá na stole staré výstrižky z novín. Jeho príbeh je ako vystrihnutý z filmu: prvýkrát sa do sporu s vládnou mocou dostal ešte za Rakúsko-Uhorska. „Súdili ho v roku 1913 na marmarošskom procese, sedel najprv tri mesiace v Debrecíne a potom dva roky v Komárne,“ vysvetľuje. Cyril Prokop bol totiž jedným z 94 duchovných, ktorí odmietli obrady slúžiť v maďarčine. 33 z nich vtedajší režim posadil do väzenia.
ČSR = zlaté časy
Po prvej svetovej vojne sa karta obrátila. Cyril Prokop sa ako člen Agrárnej strany stal jedným z piatich poslancov, ktorí v československom parlamente zastupovali Podkarpatskú Rus. „Spomínal, že keď šli prvýkrát do Prahy, Masaryk im podal ruku a hovorí – dajte mi niečo. A ňanko sa ho pýta, že čo konkrétne,“ smeje sa Olga Prokop. „No predsa program, chlapci zlatí, dajte program, čo chcete robiť na Podkarpatskej Rusi.“ Okrem politických skúseností sa rodine polepšilo aj z finančnej stránky. Vtedajší poslanecký plat 6 000 korún bol na pomery chudobného regiónu viac ako slušný. „Otec si tie časy pochvaľoval, lebo sa u nás veľa budovalo. Za desať rokov sa na Podkarpatsku postavilo viac škôl ako na celej Ukrajine. Celkovo sa veľmi podporovala kultúra.“
Vpravo Oľgin otec Cyril Prokop.
Druhé väzenie. Tentoraz ruské
No potom prišla druhá svetová vojna a na jej konci Rusi. Na obdobie, keď sa vracali z frontu, Olga nerada spomína. „Otec ich vítal chlebom a soľou. Vtedy sa u nás piekol chlieb z kukuričnej múky.“ Keď ruskí vojaci videli žltý chlieb, začali vulgárne nadávať a Cyrila Prokopa nazývať zbohatlíkom. „Vraj akí sme my kulaci, keď pečieme chlieb z vajíčok. Nedali si vysvetliť, že je to len kukurica.“ To však bola len predzvesť búrky. Keď sa Podkarpatská Rus stala súčasťou sovietskej Ukrajiny, bývalý československý poslanec sa stal nežiaducou osobou. „Bývali sme vtedy v Krivom (dnešné Uličské Krivé) na samote, no kvôli vyčíňaniu vojakov sme sa museli presťahovať do dediny,“ vysvetľuje Olga Prokop. Po niekoľkých mesiacoch k nim vtrhla polícia. Dom aj všetky pozemky, ktoré Cyril Prokop nakúpil z ušetrených peňazí a chcel odkázať deťom, zhabali. Olginho otca odsúdili na desať rokov väzenia a ona s matkou a so súrodencami ostali prakticky na ulici. Chodili teda od domu k domu a bývali vždy u iných ľudí. „Potom vydali ešte nariadenie, že sa na jednom mieste môžeme zdržiavať maximálne 24 hodín. To nás mama zobrala všetkých na úrad a hovorí: strieľajte, zastreľte nás všetkých, lebo takto sa nedá žiť.“ Takto sa pretĺkali takmer šesť rokov. „Matka chodila raz za tri mesiace za otcom do väzenia, on nám posielal sucháriky, ktoré odložil zo svojho malého prídelu chleba,“ spomína Olga Prokop. Po Stalinovej smrti ho z väzenia síce prepustili, no vrátil sa strhaný, s podlomený zdravím.
Zo Zemana spravila džentlmena
Olga Prokop sa neskôr vydala do Činadieva a začala pracovať v miestnom drevárskom podniku. A spievať. „Keď nič iné, aspoň spev nám ostal,“ usmieva sa. Založila niekoľko speváckych skupín, momentálne robí s deťmi. U nej doma. Pretože v kultúrnom dome sa už niekoľko rokov nekúri. „Voláme sa Babčina spivanočka a chceli sme deti naučiť tradíciám a rodnému jazyku,“ vysvetľuje a ukazuje album so starostlivo nalepenými fotografiami. „Toto sme boli na Slovensku v Inovci a toto bola zábavná príhoda v Prahe,“ ďobne prstom do novinového výstrižku. „Privítal nás osobne český prezident. A keď mi bozkával ruku, českí novinári to okomentovali slovami, že keď mu speváčka Olga Prokop odovzdávala spevník rusínskych piesní, prebudil sa v ňom džentlmen,“ smeje sa.
Snímky: HN/Matej Duman